„Pôvodne sme vám mali zahrať strašný príbeh Othella, ale predstavenie musíme zrušiť – umrela nám totiž divadelná vášeň.“ Tak nejako sa začalo predstavenie Bábkového divadla Žilina Othello, škrtič benátsky. Hralo sa na námestí v jedno slnečné nedeľné popoludnie. V Martine, na festivale Dotyky a spojenia.
S tou vášňou – a v istom zmysle aj s Othellom – to nakoniec dopadlo dobre: ona sa našla a on v duchu grotesky vlastnej pouličnému divadlu horel láskou, blčal hnevom a vášnivo škrtil. Ľudia sa zabávali, aplauz bol nekonečný. Vtipná zápletka tohto invenčného divadla o smrti a znovuobjavení divadelnej vášne by mohla byť metaforou celého martinského festivalu. Predstaveniam, ktoré tu veľké aj malé, kamenné aj alternatívne divadlá zahrali, občas možno chýbal nadhľad, herecká či režisérska bravúra, no všetky – teda tie, ktoré som mal možnosť počas dvoch festivalových dní uvidieť – boli hrané s vášňou, takou nesamozrejmou v bežnej divadelnej prevádzke. Čiastočne za to môže nadpriemerná koncentrácia divadelných kritikov, hoci tí nie sú – pri všetkej úcte – známi tým, že by hercov dokázali nadchnúť či oduševniť. Intenzitu festivalových predstavení skôr spôsobila prítomnosť kolegov z iných slovenských divadiel a vzácne prajná, príjemná atmosféra veľkého festivalu v malom meste.
.aká bola sezóna?
Festival Dotyky a spojenia sa prvýkrát konal pred tromi rokmi. Vtedajšia dramaturgička martinského divadla aj festivalu (a dnes šťastná mamička na materskej dovolenke) Monika Michnová hovorila o prostej túžbe stretnúť sa na konci sezóny s inými slovenskými divadelníkmi, pozrieť si ich najzaujímavejšie predstavenia a zároveň Martinčanom ukázať, že divadlo je celkom vzrušujúca vec. Nemalo teda ísť o divadelnú súťaž ani o nejaké abstraktné „hľadanie nových ciest“, ale o celkom obyčajné stretnutie a zhodnotenie sezóny.
Dotyky a spojenia 2005 označovali organizátori skromne ako „nultý ročník“. Nebolo totiž jasné, či o niečo také bude vôbec záujem (lebo keď je záujem, väčšinou sa nájdu aj peniaze). Druhý ročník (nasledoval hneď po „nultom“) ukázal, že nedostatku záujmu sa netreba obávať. Tretí ročník už bol festivalom-sviatkom. Divadelníci, hostia aj diváci už vedeli, čo majú očakávať a na čo sa môžu tešiť. Organizátori vedeli, na čo sa majú pripraviť.
Nemohli však tušiť, že prvý festivalový večer sa Martinom preženie víchrica a takmer zdemoluje veľké pódium na Divadelnom námestí. Slovenská filharmónia, ktorá mala Carminou Buranou festival slávnostne otvoriť, sa naladila, spevácky zbor sa rozospieval, ale na samotný koncert už, žiaľ, nedošlo. Zvukári potom nachádzali rozbité a vodou nasiaknuté mikrofóny po celom námestí.
Organizátori predpokladali, že budú mať k dispozícii zrekonštruovaný Národný dom, teda hlavnú scénu martinského divadla so zázemím a technikou, schopnou vraj konkurovať aj tej v novostavbe SND. Rekonštrukcia Národného domu sa začala v roku 2003 a ukončená mala byť už niekoľkokrát, naposledy v januári 2007. Hoci na dokončovacie práce údajne treba len pár týždňov, budova stále nemá za sebou kolaudáciu, a tak menšie (ale zato útulné) Štúdio zostáva hlavnou martinskou scénou a na väčšie produkcie bolo počas festivalu využívané kino Strojár. Obeťou nedokonalej výbavy Strojára sa nakoniec stalo mimoriadne očakávané predstavenie Lorkiáda. Režisér Marián Pecko s hercami Divadla Jonáša Záborského z Prešova v ňom spojil tri hry Federica Garcíu Lorcu do jedného trojhodinového výtvarného divadla. Scéna sa v Strojári stavala celú noc, celé dopoludnie sa pripravovali svetlá, no hodinu pred predstavením sa objavili technické problémy v danej chvíli neriešiteľné. „Nič to, život ide ďalej,“ hovorí Marián Pecko, keď mu hovorím, ako mi je zrušenej Lorkiády a zbytočne vynaloženej práce ľúto. Tento skvelý režisér z bystrického Bábkového divadla na Rázcestí nezvykne ani v lepších dňoch sršať optimizmom. V ten nedeľný večer sa však usmieval. Asi od únavy.
.klasika neklasicky
Cestou do Martina notoricky prekračujem povolenú rýchlosť. Chcem totiž stihnúť začiatok Revízora v podaní Divadla A. Duchnoviča z Prešova. Podarí sa mi to len tak-tak. Ešte roztrasený z auta na slnečnom námestí stretávam umeleckého šéfa martinského divadla Miloslava Kráľa. „Klídek,“ upokojuje ma ležérne kráčajúc k zdivadelnenému kinu Strojár. „Program sme urobili tak, aby sa všetko dalo v pohode stihnúť,“ hovorí usmiaty Milo, keď sa ho pýtam, ktoré z večerných predstavenie si mám vybrať.
Gogoľov Revízor je vďačné divadlo. Situačný humor, bizarné postavičky, ironický nadhľad a vždy aktuálna politická satira. Ruskú klasiku na Slovensku v súčasnosti nikto nedokáže zahrať lepšie ako Duchnovičovci. Do provinčného mestečka má prísť inkognito na kontrolu revízor. Každú z postavičiek – od starostu cez školského inšpektora, vedúceho sociálneho odboru až po šéfa polície – premkne hrozný strach. Každý má niečo za lubom, každý sa bojí, každý je ochotný pred blížiacou sa vrchnosťou ohnúť chrbát. Nakoniec namiesto revízora príde do mestečka peterburský podvodník Chlesťakov. Miestna honorácia mu pripraví opulentný program, zahrnie ho darmi, starosta mu ponúkne svoju dcéru za ženu (záujem majú všetky tri a proti by nebola ani starostova manželka). Ako sa to všetko skončí, zrejme viete alebo aspoň tušíte.
Duchnovičovci nemajú slabých hercov. Kyjevská divadelná akadémia ich naučila stotožňovať sa so svojimi postavami, nechať sa nimi ovládnuť a následne ovládnuť divákov. Vasiľ Rusiňák ako starosta, Žeňa Libezňuk ako Chlesťakov, ale aj Ľudmila Lukačíková, Vladislava Brehová či Jozef Tkáč patria medzi to najlepšie, čo v slovenskom divadle máme. Ich Revízor v réžii Svetozára Sprušanského je zvláštny aj tým, že s divadlom vystupuje rusínsky folklórny súbor PUĽS, čím predstavenie získava ďalší, jarmočno-tanečný rozmer. „Komu sa to smejete?“ pýta sa v závere ponížený starosta divákov. Naozaj, komu?
Po Revízorovi a niekoľkých vodkách s Duchnovičovcami idem do divadelného Štúdia na Medeu. Antickú klasiku prepísal a parafrázoval modernista Jean Anouilh a vo zvolenskom Divadle J. G. Tajovského ju režíroval Michal Náhlik. Celú tragédiu kráľovskej dcéry Medey, postihnutej nedostatkom lásky a hojnosťou (vlastného) zla, najlepšie vystihuje fotografia v divadelnom katalógu. Medea ako spoločensky oblečená blondína s výraznými črtami tváre, osvietená ostrým svetlom, zjavne trpí. Má zatvorené oči, skrížené ruky, prsty zaryté do vlastných ramien. A je sama – len s vlastným sivým tieňom vykrajujúcim jej siluetu na špinavobielom pozadí. Fotografia výborná, inscenácia pomerne slabá. Už keď si v tme na samom začiatku predstavenia Medea (Vladena Škorvagová) zapaľuje cigaretu, z nejakého dôvodu jej prestávame veriť. Režisér ju zrejme chcel ukázať ako dekadentnú, nekonformnú, konfliktnú, temnú, no veľmi silnú ženu. Prečo však stále kričí? Herečkin nádherne chrapľavý hlas by bol oveľa silnejší, keby hovorila ticho. Prečo musí povedať tak veľa slov? A prečo nemá táto zaujímavá herečka žiadneho dôstojného hereckého partnera? Medea sa trápila, my v hľadisku sme sa trápili spolu s ňou. Ale tá fotka je skutočne pekná.
Neexistuje klasickejšia slovenská klasika ako tá štúrovská. Ktovie, či by to mohlo byť aj ináč, ale vďaka školskému tlaku, ktorý generáciu okolo Ľudovíta Štúra bezobsažne mýtizuje, národným buditeľom sa intuitívne vyhýbame. Slovenské komorné divadlo v Martine pripravilo v minulej sezóne inscenáciu Štúrovci (koncert zrušený). Štúrovci boli v tejto hre rockovou kapelou so všetkým, čo k tomu patrí: s priam lunatickým idealizmom, túžbou zmeniť svet, s neodolateľným nutkaním ničiť konvencie. Súčasťou predstavenia sú piesne, ktoré kapela Štúrovci odohrala v sobotu v noci na martinskom námestí. Trochu som sa toho obával. Veď nie je nič trápnejšie ako nejaké zmodernizované, pseudofolklórne spracovanie básničiek Sládkoviča, Chalupku či Janka Kráľa. Martinskí Štúrovci (Marek Geišberg, Ondrej Kovaľ, Miloslav Kráľ, Dano Heriban, Róbert Mankovecký, Lucia Jašková, Milena Minichová a Jana Oľhová) však boli výborní. Hoci v kapele nepôsobí ani jeden hudobný „profesionál“, svoje ostré pesničky hrali tak, akoby išlo o koncertnými šnúrami zocelenú „vyhratú“ kapelu. Štúrovský idealizmus a pátos našiel v rockových Štúrovcoch osviežujúci nový hlas. Krátko pred polnocou, keď kapela pridávala Šarkana (text Andrej Sládkovič) pod pódiom to vyzeralo skoro ako na koncerte Pixies či Slobodnej Európy: tancujúce mladé publikum, spievajúce spolu s kapelou. Ľudovít, Andrej, Janko, Samo, čo na to hovoríte?
.funguje / nefunguje
Divadlo je zvláštna vec. Zopár ľudí sa na javisku rozpráva, rozohrávajú nejaký príbeh a dúfajú, že ľudia, sediaci v tme hľadiska, ich príbehu uveria a mimovoľne sa stanú jeho súčasťou. Niekedy sa pritom zabavia, inokedy sa len s otvorenými ústami dívajú. Stáva sa aj to, že odchádzajúc z divadla si kladú otázky, aké si predtým nikdy nekládli. Zvláštne je, že niekedy to funguje, inokedy nie. A kedy je to tak a kedy inak sa často nijako racionálne nedá vysvetliť.
Fungovalo to na predstavení bratislavského divadla Ludus Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina. Mladí herci (väčšinou študenti konzervatória) pod vedením režiséra Kamila Žišku zahrali čisté, dojímavo silné divadlo o láske a o tom, ako nebadane zaniká či uniká. Jednoduchý príbeh, skvelé swingové pesničky (zložil ich Kamil Žiška) a schopnosť hercov zahrať klasickú grotesku. Podarené predstavenie divadla, z ktorého školy už vyšlo niekoľko generácií divadelníkov a filmárov. Ich Chaplin ma prinútil sadnúť do auta a chvíľu sa len tak voziť okolo Martina. Také to bolo silné.
O predstavení banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí Citová výchova hadej ženy sme už v .týždni písali – dosť kriticky. Šiel som si ho v Martine pozrieť znovu. Divadelná mágia však nefungovala. Herečky pritom hrali dobre, scéna aj svetlá boli v poriadku – len iskry nepreskakovali. Možno to bolo len tým, že pri mne sedelo niekoľko starších diváčok, ktorým bolo toto predstavenie z nejakého dôvodu smiešne, a tak esemeskovali a neustále sa bavili. Fakt, že išlo o prominentné divadelné kritičky, len zvyšoval trápnosť ich správania.
Vždy o polnoci sa v Martine hralo divadlo v cirkusovom šapitó, ktoré bolo umiestnené pár krokov od evanjelického kostola. To je dôležité: v šapitó sa totiž hral aj Prorok Iľja divadelného spolku Teatro Tatro a pravidelné zvonenie z kostolnej veže bolo prirodzeným doplnkom zvukovej kulisy tohto zvláštneho predstavenia. Proroka Iľju som za posledný mesiac videl dvakrát a vždy to fungovalo mimoriadne silno. Príbeh z poľsko-ukrajinsko-slovenského pohraničia napísal Tadeusz Slobodzianek a Teatro Tatro s ním v réžii Ondreja Spišáka vystupuje už od roku 2005. Je to divadlo, v ktorom je všetko: humor, ktorý postupne prechádza do mrazivého svrbenia na chrbte, tragédia, ktorá sa však dobre (možno až príliš dobre) končí, hlboké úvahy o Bohu, smrti, spravodlivosti a milosti. V Prorokovi Iľjovi je pohyb a krik, no aj napäté ticho. A výborne v ňom hrajú výborní herci (ťažko vyzdvihnúť výkon jedného či dvoch, no samotného Iľju hrá Lukáš Latinák, opilca jeho kolega z Astorky Marián Miezga, dedinčana Bondara, ktorý zorganizuje Iľjovo ukrižovanie hrá Milan Ondrík a jedinú skutočne tragickú postavu Charytona, ktorý sa stane Judášom hrá Martin Nahálka, menovať by si zaslúžili asi všetci).
Zvony na kostole, v ktorom bol dlhé roky farárom priateľ .týždňa Bohdan Hroboň, odbili pol druhej, keď Teatro Tatro svoje predstavenie dohralo. Bohdana sme v januári 2006 v tomto kostole pochovali. Keby ešte žil a videl by príbeh Proroka Iľju, určite by sa mu páčil. Neprekážala by mu tvrdosť jazyka a neprekvapila by ho hlúposť, popletená zbožnosť ani naivná prostota ľudí. Bohdan ako svätý a múdry človek dobre vedel, ako to s prorokmi chodí. Odchádzam do noci a myslím naňho. Na nich. Na Iľju a Bohdana.
.div a dívadlo
Heslom tohtoročných Dotykov a spojení bolo „DIVadlujME sa“. Teda divadlo ako div či zázrak, divadlo ako hra, divadlo ako to, na čo sa oplatí dívať. Martinský festival toto heslo naplnil obsahom. Othello našiel novú vášeň, a tak sme sa mohli dívať aj diviť. Tí, ktorí mohli na festivale zostať celý čas, uvideli aj komplikovaných Kentaurov (Divadlo Astorka, réžia Roman Polák), rozprávkového Robinsona (Divadlo z Pasáže, réžia Juraj Bindzár), hororovú Portiu Coughlanovú (Divadlo A. Bagara, réža Michal Bajdička), tarantinovského Howieho a Rookieho (Divadlo Kontra, réžia Klaudyna Rozhin), hlboký Popol a vášeň (SND, réžia, Roman Polák) alebo štepkovské Stvorenie sveta (Radošinské naivné divadlo, réžia Ondrej Spišák). Stačilo sa dívať.
Nedeľa na martinskom námestí sa končí operou Barbier zo Sevilly v podaní Opery Štátneho divadla Košice. Hudobnú krásu, ktorá sa z Rossiniho diela valí ako príliv na brehu oceánu, vnímam s hamburgerom v ruke. Predo mnou na lavičke sedí metalistický párik (dlhé vlasy, kožené náramky, kovové opasky) – túlia sa k sebe „akoby lásky poslední den měl bejt“ (ako by zaspieval Sváťa Karásek) a obaja pozorne počúvajú. Kúsok vedľa sedí v invalidnom vozíčku staršia pani – doviezli ju sem (zrejme) vnučky a odbehli si na pohárik do blízkej kaviarne. Keď si v deke zababušená babka odkiaľsi vytiahla cigaretu (king size!), zapálila si ju štýlovým zapaľovačom a labužnícky sa oddávala dymu a hudbe, zdalo sa mi, že na chvíľu bol svet taký ako mal byť. Ale to bol len taký divadelný div.
Dotyky a spojenia, 3. ročník martinského festivalu divadiel na Slovensku, 21. – 25. jún 2007.
.juraj Kušnierik
S tou vášňou – a v istom zmysle aj s Othellom – to nakoniec dopadlo dobre: ona sa našla a on v duchu grotesky vlastnej pouličnému divadlu horel láskou, blčal hnevom a vášnivo škrtil. Ľudia sa zabávali, aplauz bol nekonečný. Vtipná zápletka tohto invenčného divadla o smrti a znovuobjavení divadelnej vášne by mohla byť metaforou celého martinského festivalu. Predstaveniam, ktoré tu veľké aj malé, kamenné aj alternatívne divadlá zahrali, občas možno chýbal nadhľad, herecká či režisérska bravúra, no všetky – teda tie, ktoré som mal možnosť počas dvoch festivalových dní uvidieť – boli hrané s vášňou, takou nesamozrejmou v bežnej divadelnej prevádzke. Čiastočne za to môže nadpriemerná koncentrácia divadelných kritikov, hoci tí nie sú – pri všetkej úcte – známi tým, že by hercov dokázali nadchnúť či oduševniť. Intenzitu festivalových predstavení skôr spôsobila prítomnosť kolegov z iných slovenských divadiel a vzácne prajná, príjemná atmosféra veľkého festivalu v malom meste.
.aká bola sezóna?
Festival Dotyky a spojenia sa prvýkrát konal pred tromi rokmi. Vtedajšia dramaturgička martinského divadla aj festivalu (a dnes šťastná mamička na materskej dovolenke) Monika Michnová hovorila o prostej túžbe stretnúť sa na konci sezóny s inými slovenskými divadelníkmi, pozrieť si ich najzaujímavejšie predstavenia a zároveň Martinčanom ukázať, že divadlo je celkom vzrušujúca vec. Nemalo teda ísť o divadelnú súťaž ani o nejaké abstraktné „hľadanie nových ciest“, ale o celkom obyčajné stretnutie a zhodnotenie sezóny.
Dotyky a spojenia 2005 označovali organizátori skromne ako „nultý ročník“. Nebolo totiž jasné, či o niečo také bude vôbec záujem (lebo keď je záujem, väčšinou sa nájdu aj peniaze). Druhý ročník (nasledoval hneď po „nultom“) ukázal, že nedostatku záujmu sa netreba obávať. Tretí ročník už bol festivalom-sviatkom. Divadelníci, hostia aj diváci už vedeli, čo majú očakávať a na čo sa môžu tešiť. Organizátori vedeli, na čo sa majú pripraviť.
Nemohli však tušiť, že prvý festivalový večer sa Martinom preženie víchrica a takmer zdemoluje veľké pódium na Divadelnom námestí. Slovenská filharmónia, ktorá mala Carminou Buranou festival slávnostne otvoriť, sa naladila, spevácky zbor sa rozospieval, ale na samotný koncert už, žiaľ, nedošlo. Zvukári potom nachádzali rozbité a vodou nasiaknuté mikrofóny po celom námestí.
Organizátori predpokladali, že budú mať k dispozícii zrekonštruovaný Národný dom, teda hlavnú scénu martinského divadla so zázemím a technikou, schopnou vraj konkurovať aj tej v novostavbe SND. Rekonštrukcia Národného domu sa začala v roku 2003 a ukončená mala byť už niekoľkokrát, naposledy v januári 2007. Hoci na dokončovacie práce údajne treba len pár týždňov, budova stále nemá za sebou kolaudáciu, a tak menšie (ale zato útulné) Štúdio zostáva hlavnou martinskou scénou a na väčšie produkcie bolo počas festivalu využívané kino Strojár. Obeťou nedokonalej výbavy Strojára sa nakoniec stalo mimoriadne očakávané predstavenie Lorkiáda. Režisér Marián Pecko s hercami Divadla Jonáša Záborského z Prešova v ňom spojil tri hry Federica Garcíu Lorcu do jedného trojhodinového výtvarného divadla. Scéna sa v Strojári stavala celú noc, celé dopoludnie sa pripravovali svetlá, no hodinu pred predstavením sa objavili technické problémy v danej chvíli neriešiteľné. „Nič to, život ide ďalej,“ hovorí Marián Pecko, keď mu hovorím, ako mi je zrušenej Lorkiády a zbytočne vynaloženej práce ľúto. Tento skvelý režisér z bystrického Bábkového divadla na Rázcestí nezvykne ani v lepších dňoch sršať optimizmom. V ten nedeľný večer sa však usmieval. Asi od únavy.
.klasika neklasicky
Cestou do Martina notoricky prekračujem povolenú rýchlosť. Chcem totiž stihnúť začiatok Revízora v podaní Divadla A. Duchnoviča z Prešova. Podarí sa mi to len tak-tak. Ešte roztrasený z auta na slnečnom námestí stretávam umeleckého šéfa martinského divadla Miloslava Kráľa. „Klídek,“ upokojuje ma ležérne kráčajúc k zdivadelnenému kinu Strojár. „Program sme urobili tak, aby sa všetko dalo v pohode stihnúť,“ hovorí usmiaty Milo, keď sa ho pýtam, ktoré z večerných predstavenie si mám vybrať.
Gogoľov Revízor je vďačné divadlo. Situačný humor, bizarné postavičky, ironický nadhľad a vždy aktuálna politická satira. Ruskú klasiku na Slovensku v súčasnosti nikto nedokáže zahrať lepšie ako Duchnovičovci. Do provinčného mestečka má prísť inkognito na kontrolu revízor. Každú z postavičiek – od starostu cez školského inšpektora, vedúceho sociálneho odboru až po šéfa polície – premkne hrozný strach. Každý má niečo za lubom, každý sa bojí, každý je ochotný pred blížiacou sa vrchnosťou ohnúť chrbát. Nakoniec namiesto revízora príde do mestečka peterburský podvodník Chlesťakov. Miestna honorácia mu pripraví opulentný program, zahrnie ho darmi, starosta mu ponúkne svoju dcéru za ženu (záujem majú všetky tri a proti by nebola ani starostova manželka). Ako sa to všetko skončí, zrejme viete alebo aspoň tušíte.
Duchnovičovci nemajú slabých hercov. Kyjevská divadelná akadémia ich naučila stotožňovať sa so svojimi postavami, nechať sa nimi ovládnuť a následne ovládnuť divákov. Vasiľ Rusiňák ako starosta, Žeňa Libezňuk ako Chlesťakov, ale aj Ľudmila Lukačíková, Vladislava Brehová či Jozef Tkáč patria medzi to najlepšie, čo v slovenskom divadle máme. Ich Revízor v réžii Svetozára Sprušanského je zvláštny aj tým, že s divadlom vystupuje rusínsky folklórny súbor PUĽS, čím predstavenie získava ďalší, jarmočno-tanečný rozmer. „Komu sa to smejete?“ pýta sa v závere ponížený starosta divákov. Naozaj, komu?
Po Revízorovi a niekoľkých vodkách s Duchnovičovcami idem do divadelného Štúdia na Medeu. Antickú klasiku prepísal a parafrázoval modernista Jean Anouilh a vo zvolenskom Divadle J. G. Tajovského ju režíroval Michal Náhlik. Celú tragédiu kráľovskej dcéry Medey, postihnutej nedostatkom lásky a hojnosťou (vlastného) zla, najlepšie vystihuje fotografia v divadelnom katalógu. Medea ako spoločensky oblečená blondína s výraznými črtami tváre, osvietená ostrým svetlom, zjavne trpí. Má zatvorené oči, skrížené ruky, prsty zaryté do vlastných ramien. A je sama – len s vlastným sivým tieňom vykrajujúcim jej siluetu na špinavobielom pozadí. Fotografia výborná, inscenácia pomerne slabá. Už keď si v tme na samom začiatku predstavenia Medea (Vladena Škorvagová) zapaľuje cigaretu, z nejakého dôvodu jej prestávame veriť. Režisér ju zrejme chcel ukázať ako dekadentnú, nekonformnú, konfliktnú, temnú, no veľmi silnú ženu. Prečo však stále kričí? Herečkin nádherne chrapľavý hlas by bol oveľa silnejší, keby hovorila ticho. Prečo musí povedať tak veľa slov? A prečo nemá táto zaujímavá herečka žiadneho dôstojného hereckého partnera? Medea sa trápila, my v hľadisku sme sa trápili spolu s ňou. Ale tá fotka je skutočne pekná.
Neexistuje klasickejšia slovenská klasika ako tá štúrovská. Ktovie, či by to mohlo byť aj ináč, ale vďaka školskému tlaku, ktorý generáciu okolo Ľudovíta Štúra bezobsažne mýtizuje, národným buditeľom sa intuitívne vyhýbame. Slovenské komorné divadlo v Martine pripravilo v minulej sezóne inscenáciu Štúrovci (koncert zrušený). Štúrovci boli v tejto hre rockovou kapelou so všetkým, čo k tomu patrí: s priam lunatickým idealizmom, túžbou zmeniť svet, s neodolateľným nutkaním ničiť konvencie. Súčasťou predstavenia sú piesne, ktoré kapela Štúrovci odohrala v sobotu v noci na martinskom námestí. Trochu som sa toho obával. Veď nie je nič trápnejšie ako nejaké zmodernizované, pseudofolklórne spracovanie básničiek Sládkoviča, Chalupku či Janka Kráľa. Martinskí Štúrovci (Marek Geišberg, Ondrej Kovaľ, Miloslav Kráľ, Dano Heriban, Róbert Mankovecký, Lucia Jašková, Milena Minichová a Jana Oľhová) však boli výborní. Hoci v kapele nepôsobí ani jeden hudobný „profesionál“, svoje ostré pesničky hrali tak, akoby išlo o koncertnými šnúrami zocelenú „vyhratú“ kapelu. Štúrovský idealizmus a pátos našiel v rockových Štúrovcoch osviežujúci nový hlas. Krátko pred polnocou, keď kapela pridávala Šarkana (text Andrej Sládkovič) pod pódiom to vyzeralo skoro ako na koncerte Pixies či Slobodnej Európy: tancujúce mladé publikum, spievajúce spolu s kapelou. Ľudovít, Andrej, Janko, Samo, čo na to hovoríte?
.funguje / nefunguje
Divadlo je zvláštna vec. Zopár ľudí sa na javisku rozpráva, rozohrávajú nejaký príbeh a dúfajú, že ľudia, sediaci v tme hľadiska, ich príbehu uveria a mimovoľne sa stanú jeho súčasťou. Niekedy sa pritom zabavia, inokedy sa len s otvorenými ústami dívajú. Stáva sa aj to, že odchádzajúc z divadla si kladú otázky, aké si predtým nikdy nekládli. Zvláštne je, že niekedy to funguje, inokedy nie. A kedy je to tak a kedy inak sa často nijako racionálne nedá vysvetliť.
Fungovalo to na predstavení bratislavského divadla Ludus Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina. Mladí herci (väčšinou študenti konzervatória) pod vedením režiséra Kamila Žišku zahrali čisté, dojímavo silné divadlo o láske a o tom, ako nebadane zaniká či uniká. Jednoduchý príbeh, skvelé swingové pesničky (zložil ich Kamil Žiška) a schopnosť hercov zahrať klasickú grotesku. Podarené predstavenie divadla, z ktorého školy už vyšlo niekoľko generácií divadelníkov a filmárov. Ich Chaplin ma prinútil sadnúť do auta a chvíľu sa len tak voziť okolo Martina. Také to bolo silné.
O predstavení banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí Citová výchova hadej ženy sme už v .týždni písali – dosť kriticky. Šiel som si ho v Martine pozrieť znovu. Divadelná mágia však nefungovala. Herečky pritom hrali dobre, scéna aj svetlá boli v poriadku – len iskry nepreskakovali. Možno to bolo len tým, že pri mne sedelo niekoľko starších diváčok, ktorým bolo toto predstavenie z nejakého dôvodu smiešne, a tak esemeskovali a neustále sa bavili. Fakt, že išlo o prominentné divadelné kritičky, len zvyšoval trápnosť ich správania.
Vždy o polnoci sa v Martine hralo divadlo v cirkusovom šapitó, ktoré bolo umiestnené pár krokov od evanjelického kostola. To je dôležité: v šapitó sa totiž hral aj Prorok Iľja divadelného spolku Teatro Tatro a pravidelné zvonenie z kostolnej veže bolo prirodzeným doplnkom zvukovej kulisy tohto zvláštneho predstavenia. Proroka Iľju som za posledný mesiac videl dvakrát a vždy to fungovalo mimoriadne silno. Príbeh z poľsko-ukrajinsko-slovenského pohraničia napísal Tadeusz Slobodzianek a Teatro Tatro s ním v réžii Ondreja Spišáka vystupuje už od roku 2005. Je to divadlo, v ktorom je všetko: humor, ktorý postupne prechádza do mrazivého svrbenia na chrbte, tragédia, ktorá sa však dobre (možno až príliš dobre) končí, hlboké úvahy o Bohu, smrti, spravodlivosti a milosti. V Prorokovi Iľjovi je pohyb a krik, no aj napäté ticho. A výborne v ňom hrajú výborní herci (ťažko vyzdvihnúť výkon jedného či dvoch, no samotného Iľju hrá Lukáš Latinák, opilca jeho kolega z Astorky Marián Miezga, dedinčana Bondara, ktorý zorganizuje Iľjovo ukrižovanie hrá Milan Ondrík a jedinú skutočne tragickú postavu Charytona, ktorý sa stane Judášom hrá Martin Nahálka, menovať by si zaslúžili asi všetci).
Zvony na kostole, v ktorom bol dlhé roky farárom priateľ .týždňa Bohdan Hroboň, odbili pol druhej, keď Teatro Tatro svoje predstavenie dohralo. Bohdana sme v januári 2006 v tomto kostole pochovali. Keby ešte žil a videl by príbeh Proroka Iľju, určite by sa mu páčil. Neprekážala by mu tvrdosť jazyka a neprekvapila by ho hlúposť, popletená zbožnosť ani naivná prostota ľudí. Bohdan ako svätý a múdry človek dobre vedel, ako to s prorokmi chodí. Odchádzam do noci a myslím naňho. Na nich. Na Iľju a Bohdana.
.div a dívadlo
Heslom tohtoročných Dotykov a spojení bolo „DIVadlujME sa“. Teda divadlo ako div či zázrak, divadlo ako hra, divadlo ako to, na čo sa oplatí dívať. Martinský festival toto heslo naplnil obsahom. Othello našiel novú vášeň, a tak sme sa mohli dívať aj diviť. Tí, ktorí mohli na festivale zostať celý čas, uvideli aj komplikovaných Kentaurov (Divadlo Astorka, réžia Roman Polák), rozprávkového Robinsona (Divadlo z Pasáže, réžia Juraj Bindzár), hororovú Portiu Coughlanovú (Divadlo A. Bagara, réža Michal Bajdička), tarantinovského Howieho a Rookieho (Divadlo Kontra, réžia Klaudyna Rozhin), hlboký Popol a vášeň (SND, réžia, Roman Polák) alebo štepkovské Stvorenie sveta (Radošinské naivné divadlo, réžia Ondrej Spišák). Stačilo sa dívať.
Nedeľa na martinskom námestí sa končí operou Barbier zo Sevilly v podaní Opery Štátneho divadla Košice. Hudobnú krásu, ktorá sa z Rossiniho diela valí ako príliv na brehu oceánu, vnímam s hamburgerom v ruke. Predo mnou na lavičke sedí metalistický párik (dlhé vlasy, kožené náramky, kovové opasky) – túlia sa k sebe „akoby lásky poslední den měl bejt“ (ako by zaspieval Sváťa Karásek) a obaja pozorne počúvajú. Kúsok vedľa sedí v invalidnom vozíčku staršia pani – doviezli ju sem (zrejme) vnučky a odbehli si na pohárik do blízkej kaviarne. Keď si v deke zababušená babka odkiaľsi vytiahla cigaretu (king size!), zapálila si ju štýlovým zapaľovačom a labužnícky sa oddávala dymu a hudbe, zdalo sa mi, že na chvíľu bol svet taký ako mal byť. Ale to bol len taký divadelný div.
Dotyky a spojenia, 3. ročník martinského festivalu divadiel na Slovensku, 21. – 25. jún 2007.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.