Klinčeky pochádzajú z Indonézie. Presnejšie zo súostrovia Moluky, ktoré nikto nenazve inak ako ostrovy korenín. Ich objavenie prinieslo svetu hotový ošiaľ, pretože práve korenia z týchto ostrovov sa stali tou najcennejšou komoditou, ktorá potom ťažko a nákladne putovala na európske dvory, presnejšie do ich čoraz maškrtnejších a vyberavejších kuchýň. Vďaka klinčekom a ďalším voňavým exotickým pikantériám sa vymýšľali nové námorné cesty a človek sa omnoho intenzívnejšie začal zaoberať myšlienkou, že by svet mohol byť napokon naozaj guľatý. Z Molúk napríklad okrem klinčekov pochádza aj muškátový oriešok, ako aj kvet.
.ukradnutý Afo
Legenda hovorí, že klinčeky rástli najprv výhradne na ostrovčeku Ternate. Tam sa totiž do výšky dvadsať metrov vzpínal najstarší klinčekovec voňavý na svete. Miestni domorodci mu nežne hovorili Afo a mal podľa nich okolo 400 rokov. Molučania si vývoz klinčekov veľmi strážili, ani za svet nechceli dopustiť, aby sa tieto vzácne tyčinky nedajbože rozšírili aj ďalej ako na Moluky.
Do Európy preto dlho-predlho putovali klinčeky z týchto ostrovov iba ako vonný olej. Až kým na ostrov Ternate neprišiel v roku 1770 istý Francúz Poivre a hnusne im neukradol sadenicu, vypestovanú z ich milovaného Afa a nepreniesol ju na Zanzibar. Tam sa klinček nebývalo uchytil a odvtedy je Zanzibar jeho najväčším vývozcom. Dokonca sa mu neskôr zapáčilo aj na blízkom Madagaskare a na Moluky si zrazu už nikto skoro ani nespomenul.
.nerozkvitnuté kvety
Namiesto vonného oleja sa teda k nám začali vo veľkom hrnúť malé veselé žezielka alebo, ako my hovoríme, klinčeky. Vyzerajú naozaj zvláštne a málokto by si tipol, že sú to vlastne kvety. Presnejšie nerozkvitnuté puky. Tie rastú na vysokých, mohutných stromoch klinčekovcoch a zbierajú sa presne vtedy, keď sa zo slabučkozelenej farby menia na fialovú, čiže krátko pred rozkvitnutím. Potom sa presušia a hajde s nimi na globálne trhovisko.
Samozrejme, kedysi to nešlo len tak rýchlo. Najprv, v stredoveku, s nimi obchodovali arabskí námorníci. Klinčeky sa dokonca spomínajú priamo v najznámejšej rozprávkovej knihe všetkých čias, v Tisíc a jednej noci. Odvážny moreplavec Sindibád ich v jednom z píbehov osobne prepravoval na svojej lodi. Neskôr, v sedemnástom storočí sa prepravy chytili Holanďania a ide im to veľmi dobre až dodnes. Ešte aj v týchto časoch sa najviac klinčekov na svete premelie práve cez Rotterdam.
Na zlé zuby, dych i náladu
Okrem nádhernej vône a zaujímavej pikantnej chuti, ktorou si klinček okamžite získal svoje kompótové a dezertné renomé, priniesol so sebou aj niečo, na čo Európa dlhé stáročia nervózne čakala. A to čiastočnú úľavu od bolenia zubov. Klinčeky totiž majú vďaka siliciam, ktoré obsahujú, tú vlastnosť, že vedia veľmi rýchlo znecitlivieť pokožku a najmä rozboľavené ďasná. Stačí si predstaviť stredovek alebo renesanciu, kde každý človek nad dvadsať bol štrbavý ako drevené hrable na jeseň, v ústach to vo väčšine prípadov vyzeralo na cintorín a s boľavým zubom sa chodilo ku kováčovi. Hneď pochopíme, aké spasenie klinčeky pre pospolitý ľud vtedy boli. Ľudia si ich náruživo pchali pod pokazené zuby, žuvali ich ako najatí a potulní felčiari predávali pod oknami zaručené klinčekové tinktúry.
V Európe sme sa sústredili na chrup, v čínskej medicíne však už o klinčekoch vedeli viac. Klinčeky dezinfikovali, pomáhali obličkárom, žalúdkarom a aj tým, ktorých nie a nie opustiť zlá nálada. Na klinčeky a ich účinky prisahal aj známy sukničkár Casanova. Vždy, keď šiel navštíviť nejakú šarmantnú dobrodinku, požul zo dva klinčeky. Napravil si tak dych a ženy mu od jeho bozkov padali rovno k nohám.
Autor je scenárista.
Klinček netradične/
Mnohí z nás používajú klinček výhradne do dezertov a najmä do rôznych zaváranín. Najčastejšie ho nájdeme plávať v sladkých kompótoch. Pričom klinček dokáže príjemne okoreniť a zaujímavo chuťovo zafarbiť aj jedlá z mäsa. Veď je to práve on, kto tvorí súčasť slávnej indickej koreninovej zmesi garam masala, arabskej ras-el-banout či čínskeho korenia piatich vôní. Nebojme sa preto s klinčekom trochu zaexperimentovať. Ak máme odvahu, skúsme si upiecť poriadny kus bravčového stehna tak, že do neho po nasolení napicháme klinčeky a potrieme ho dijonskou alebo priamo anglickou horčicou. Jemne podlejeme vínom, dáme do rúry a na stosedemdesiatich stupňoch pečieme do mäkka. Nakoniec odkryjeme, aby vznikla kôrka. Objavíme tak novú, zaujímavú chuť. Takisto pri príprave vývaru nezabudnime do cibule napichať zopár týchto voňavých kyjačikov. Treba však dať pozor, aby boli čo najčerstvejšie. Na to existuje jeden zaujímavý trik. Klinčeky, pokiaľ sú čerstvé, mali by vo vode vertikálne plávať. Ak sa utopia alebo na vode ležia, sú zaručene zvetrané alebo stuchnuté.
.ukradnutý Afo
Legenda hovorí, že klinčeky rástli najprv výhradne na ostrovčeku Ternate. Tam sa totiž do výšky dvadsať metrov vzpínal najstarší klinčekovec voňavý na svete. Miestni domorodci mu nežne hovorili Afo a mal podľa nich okolo 400 rokov. Molučania si vývoz klinčekov veľmi strážili, ani za svet nechceli dopustiť, aby sa tieto vzácne tyčinky nedajbože rozšírili aj ďalej ako na Moluky.
Do Európy preto dlho-predlho putovali klinčeky z týchto ostrovov iba ako vonný olej. Až kým na ostrov Ternate neprišiel v roku 1770 istý Francúz Poivre a hnusne im neukradol sadenicu, vypestovanú z ich milovaného Afa a nepreniesol ju na Zanzibar. Tam sa klinček nebývalo uchytil a odvtedy je Zanzibar jeho najväčším vývozcom. Dokonca sa mu neskôr zapáčilo aj na blízkom Madagaskare a na Moluky si zrazu už nikto skoro ani nespomenul.
.nerozkvitnuté kvety
Namiesto vonného oleja sa teda k nám začali vo veľkom hrnúť malé veselé žezielka alebo, ako my hovoríme, klinčeky. Vyzerajú naozaj zvláštne a málokto by si tipol, že sú to vlastne kvety. Presnejšie nerozkvitnuté puky. Tie rastú na vysokých, mohutných stromoch klinčekovcoch a zbierajú sa presne vtedy, keď sa zo slabučkozelenej farby menia na fialovú, čiže krátko pred rozkvitnutím. Potom sa presušia a hajde s nimi na globálne trhovisko.
Samozrejme, kedysi to nešlo len tak rýchlo. Najprv, v stredoveku, s nimi obchodovali arabskí námorníci. Klinčeky sa dokonca spomínajú priamo v najznámejšej rozprávkovej knihe všetkých čias, v Tisíc a jednej noci. Odvážny moreplavec Sindibád ich v jednom z píbehov osobne prepravoval na svojej lodi. Neskôr, v sedemnástom storočí sa prepravy chytili Holanďania a ide im to veľmi dobre až dodnes. Ešte aj v týchto časoch sa najviac klinčekov na svete premelie práve cez Rotterdam.
Na zlé zuby, dych i náladu
Okrem nádhernej vône a zaujímavej pikantnej chuti, ktorou si klinček okamžite získal svoje kompótové a dezertné renomé, priniesol so sebou aj niečo, na čo Európa dlhé stáročia nervózne čakala. A to čiastočnú úľavu od bolenia zubov. Klinčeky totiž majú vďaka siliciam, ktoré obsahujú, tú vlastnosť, že vedia veľmi rýchlo znecitlivieť pokožku a najmä rozboľavené ďasná. Stačí si predstaviť stredovek alebo renesanciu, kde každý človek nad dvadsať bol štrbavý ako drevené hrable na jeseň, v ústach to vo väčšine prípadov vyzeralo na cintorín a s boľavým zubom sa chodilo ku kováčovi. Hneď pochopíme, aké spasenie klinčeky pre pospolitý ľud vtedy boli. Ľudia si ich náruživo pchali pod pokazené zuby, žuvali ich ako najatí a potulní felčiari predávali pod oknami zaručené klinčekové tinktúry.
V Európe sme sa sústredili na chrup, v čínskej medicíne však už o klinčekoch vedeli viac. Klinčeky dezinfikovali, pomáhali obličkárom, žalúdkarom a aj tým, ktorých nie a nie opustiť zlá nálada. Na klinčeky a ich účinky prisahal aj známy sukničkár Casanova. Vždy, keď šiel navštíviť nejakú šarmantnú dobrodinku, požul zo dva klinčeky. Napravil si tak dych a ženy mu od jeho bozkov padali rovno k nohám.
Autor je scenárista.
Klinček netradične/
Mnohí z nás používajú klinček výhradne do dezertov a najmä do rôznych zaváranín. Najčastejšie ho nájdeme plávať v sladkých kompótoch. Pričom klinček dokáže príjemne okoreniť a zaujímavo chuťovo zafarbiť aj jedlá z mäsa. Veď je to práve on, kto tvorí súčasť slávnej indickej koreninovej zmesi garam masala, arabskej ras-el-banout či čínskeho korenia piatich vôní. Nebojme sa preto s klinčekom trochu zaexperimentovať. Ak máme odvahu, skúsme si upiecť poriadny kus bravčového stehna tak, že do neho po nasolení napicháme klinčeky a potrieme ho dijonskou alebo priamo anglickou horčicou. Jemne podlejeme vínom, dáme do rúry a na stosedemdesiatich stupňoch pečieme do mäkka. Nakoniec odkryjeme, aby vznikla kôrka. Objavíme tak novú, zaujímavú chuť. Takisto pri príprave vývaru nezabudnime do cibule napichať zopár týchto voňavých kyjačikov. Treba však dať pozor, aby boli čo najčerstvejšie. Na to existuje jeden zaujímavý trik. Klinčeky, pokiaľ sú čerstvé, mali by vo vode vertikálne plávať. Ak sa utopia alebo na vode ležia, sú zaručene zvetrané alebo stuchnuté.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.