V Slovenskej národnej galérii v Bratislave až do marca trvá pozoruhodná výstava dokumentárnych fotografií slovenských autorov z rokov 1969 až 1989. Jej názov sa pýta, či to všetko pre nás bol a je stratený čas?
Fotografia je nesporne fajn vynález. V svojom dokumentárnom mode dovoľuje nezabúdať. Nielen fotografi, aj nefotografi sa chopia aparátov, keď sa niečo deje, možno aj nedeje – dnešok, dovolenka, návšteva, sviatok, nové miesto... Zachytenú minulosť si ukladáme do albumov a pamätí počítačov. A potom tam ostávame: v dupačkách, matrózkach, s pionierskymi šatkami okolo hrdiel, pubertálne znudení, neupravení pri práci, vymydlení na spoločenskej akcii, obkolesení deťmi, čoraz starší a napokon zošúverení vystrašene spočívajúci na vankúši... A okolo nás sú polia, obydlia, štyri steny... Iní ľudia s inými príbehmi... V tých fotografiách sa zračí doba, ktorá sa už pominula. Tie fotografie majú moc primať nás na rozpomínanie.
Schopnosť dokumentárnej fotografie zaznamenávať stratený čas na spomínanej výstave dokazuje každé vystavené dielo. Také to v tých rokoch bolo. Zovšadiaľ sa na nás škerili nápisy, aby sme ani na sekundu nezabudli, na čo sme sa vlastne narodili. Nedávali sme si rozvracať republiku; vo výklade ponožkového obchodu nebola ani jedna ponožka, len samý agitačný materiál; muž na babete frčal okolo nápisu Za trvalý mier; poľnohospodári raňajkovali v tráve; davy spartakiádnych cvičencov boli zablatené ako svine; Rómovia boli už vtedy fotogenickí a aj najsexi baba z celej výstavy je jedna z nich; novučičké paneláky žiarili v jasných lúčoch slnka; Marxov, Engelsov, Leninov, Brežnevov, Jakešov nosili vyparádení účastníci slávnostných sprievodov na dlhých paličkách sťa obrie lízanky; spievajúce dievčatko vystupovalo pod transparentom V pevnej jednote KSČ a ľudu za ďalšie úspechy v budovaní rozvinutej socialistickej spoločnosti a spod toho aktuálneho transparentu vytŕčalo kúsok pôvodného nápisu: a a umenie. Babka si v domove dôchodcov nad posteľ zavesila Husákovu podobizeň v obligátnom rámčeku, čo ostal po rozbitom zrkadielku, ktoré jej možno prinieslo aj viac než sedem rokov nešťastia.
Tisícku zväčša čiernobielych fotografií usporiadali kurátori výstavy Petra Hanáková a Aurel Hrabušický do rôznych tematických, výpoveď umocňujúcich kapitol: Verejné a súkromné rituály, Človek podtribúnový, Panelová normalizácia, Obrazy starého sveta, Obchodná ulica, Dosť dobrí chlapi, Sociologický portrét. Vystavuje asi osemdesiat autorov zvučnejších aj menej zvučných mien. Umenie je zvláštna vec. Komunistická éra nám veru k cti neslúži, niekedy je lepšie ani na ňu nemyslieť a potom... Pán v strednom veku na výstave Stratený čas? pri pohľade na fotku prvomájovej vlajkonosičky s hlavou príkladne otočenou smerom k tribúne, ten pán rozpovie svojmu adolescentnému synovi, že raz, presne na takej istej manifestácii, sa prvý raz bozkával s dievčaťom... Cesty života sú nevyspytateľné.
Sedemdesiate a osemdesiate roky minulého storočia. Iritujúce dekády. Toť nedávno mi stredne malá neter povedala, že oni to majú dobré, lebo to nezažili. Na výstave Stratený čas? som si pomyslela, že my to máme dobré. Zažili sme niečo, čo nás úplne nezabilo, tak by nás to mohlo posilniť.
Ísť na tú výstavu je v každom prípade dobre využitý čas.
Stratený čas?, Slovensko 1969 — 1989 v dokumentárnej fotografii, kurátori Petra Hanáková a Aurel Hrabušický, SNG, Esterházyho palác, Bratislava. Výstava potrvá do 2. marca 2008.
Fotografia je nesporne fajn vynález. V svojom dokumentárnom mode dovoľuje nezabúdať. Nielen fotografi, aj nefotografi sa chopia aparátov, keď sa niečo deje, možno aj nedeje – dnešok, dovolenka, návšteva, sviatok, nové miesto... Zachytenú minulosť si ukladáme do albumov a pamätí počítačov. A potom tam ostávame: v dupačkách, matrózkach, s pionierskymi šatkami okolo hrdiel, pubertálne znudení, neupravení pri práci, vymydlení na spoločenskej akcii, obkolesení deťmi, čoraz starší a napokon zošúverení vystrašene spočívajúci na vankúši... A okolo nás sú polia, obydlia, štyri steny... Iní ľudia s inými príbehmi... V tých fotografiách sa zračí doba, ktorá sa už pominula. Tie fotografie majú moc primať nás na rozpomínanie.
Schopnosť dokumentárnej fotografie zaznamenávať stratený čas na spomínanej výstave dokazuje každé vystavené dielo. Také to v tých rokoch bolo. Zovšadiaľ sa na nás škerili nápisy, aby sme ani na sekundu nezabudli, na čo sme sa vlastne narodili. Nedávali sme si rozvracať republiku; vo výklade ponožkového obchodu nebola ani jedna ponožka, len samý agitačný materiál; muž na babete frčal okolo nápisu Za trvalý mier; poľnohospodári raňajkovali v tráve; davy spartakiádnych cvičencov boli zablatené ako svine; Rómovia boli už vtedy fotogenickí a aj najsexi baba z celej výstavy je jedna z nich; novučičké paneláky žiarili v jasných lúčoch slnka; Marxov, Engelsov, Leninov, Brežnevov, Jakešov nosili vyparádení účastníci slávnostných sprievodov na dlhých paličkách sťa obrie lízanky; spievajúce dievčatko vystupovalo pod transparentom V pevnej jednote KSČ a ľudu za ďalšie úspechy v budovaní rozvinutej socialistickej spoločnosti a spod toho aktuálneho transparentu vytŕčalo kúsok pôvodného nápisu: a a umenie. Babka si v domove dôchodcov nad posteľ zavesila Husákovu podobizeň v obligátnom rámčeku, čo ostal po rozbitom zrkadielku, ktoré jej možno prinieslo aj viac než sedem rokov nešťastia.
Tisícku zväčša čiernobielych fotografií usporiadali kurátori výstavy Petra Hanáková a Aurel Hrabušický do rôznych tematických, výpoveď umocňujúcich kapitol: Verejné a súkromné rituály, Človek podtribúnový, Panelová normalizácia, Obrazy starého sveta, Obchodná ulica, Dosť dobrí chlapi, Sociologický portrét. Vystavuje asi osemdesiat autorov zvučnejších aj menej zvučných mien. Umenie je zvláštna vec. Komunistická éra nám veru k cti neslúži, niekedy je lepšie ani na ňu nemyslieť a potom... Pán v strednom veku na výstave Stratený čas? pri pohľade na fotku prvomájovej vlajkonosičky s hlavou príkladne otočenou smerom k tribúne, ten pán rozpovie svojmu adolescentnému synovi, že raz, presne na takej istej manifestácii, sa prvý raz bozkával s dievčaťom... Cesty života sú nevyspytateľné.
Sedemdesiate a osemdesiate roky minulého storočia. Iritujúce dekády. Toť nedávno mi stredne malá neter povedala, že oni to majú dobré, lebo to nezažili. Na výstave Stratený čas? som si pomyslela, že my to máme dobré. Zažili sme niečo, čo nás úplne nezabilo, tak by nás to mohlo posilniť.
Ísť na tú výstavu je v každom prípade dobre využitý čas.
Stratený čas?, Slovensko 1969 — 1989 v dokumentárnej fotografii, kurátori Petra Hanáková a Aurel Hrabušický, SNG, Esterházyho palác, Bratislava. Výstava potrvá do 2. marca 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.