Vydáva sa ako osemnásťročná, počas prvého semestra štúdia „hospodárskej kybernetiky“. V devätnástich porodí dcéru Jevgeniu. Ten sobáš sa ešte ukáže ako niekoľkonásobne užitočný. Priezvisko onoho sovietskeho dieťaťa bolo za slobodna Grigjanová, čo znelo arménsky, ale mohlo by naznačovať aj lotyšsko-ukrajinský pôvod. Až teraz získava jednoznačne ukrajinské meno Tymošenková. Vhod príde aj skutočnosť, že manželov otec pôsobí v Dnepropetrovskom oblastnom úrade pre filmové záležitosti. Po piatich nenápadných rokoch, ktoré strávil v strojárenskom podniku „Lenin“, otvára 28-ročná Tymošenková svoj prvý biznis: videopožičovňu. Dohliada tu síce na ňu manžel, jeho otec i socialistický zväz mládeže, no ona ako jediná disponuje populárnymi filmami, v ktorých Freddy Krueger masakruje partiu tínedžerov. Sága sa začína.
.plynová princezná
Keď má Júlia Vladimírovna 35 rokov, pôsobí ako oficiálna šéfka „Spojených energetických systémov Ukrajiny“, najväčšieho ukrajinského plynárenského podniku. Tmavovlasá kráska nosí v tom čase vlasy rozpustené a páči sa jej, keď ju prezentujú ako chladnú a súčasne zvodnú podnikateľskú dámu. Prezývajú ju „plynová princezná“.
V roku 1996 ju prvýkrát zvolia do ukrajinského parlamentu. Ako sama priznáva, až teraz sa naučila úradný jazyk, ktorým je ukrajinčina. Priraďujú ju k najmocnejšiemu klanu, na čele ktorého stojí iný Dnepropetrovčan, prezident Leonid Kučma. V roku 1999 sa stáva vicepremiérkou pre oblasť energetiky a prekvapuje. Keďže sama tak zbohatla, pozná podnikateľský model branže: Investovať netreba nič, namiesto toho sa ruský plyn, nadobudnutý za bratské ceny, odpredá ďalej s obrovskými maržami. Tymošenková núti kolegov platiť dane. V roku 2001 ju vykopnú. Niekoľko týždňov sedí vo vyšetrovacej väzbe pre obchodné praktiky jej „Spojených energetických systémov“. Po tejto potupe požaduje skalp prezidenta Kučmu.
Len čo sa naučí po ukrajinsky, ihneď si osvojí historický zapletaný účes, stane sa z nej blondína – a národná ikona je zrazu hotová. V roku 2002 postupuje do parlamentu s vlastnou stranou, ktorá sa volá „Otčina“, no väčšinou vystupuje ako „Blok Júlie Tymošenkovej“. Oslovuje asi sedem percent voličov. Ťažké váhy sa z nej smejú.
Jej hviezdna hodina nastáva počas prezidentských volieb v roku 2004, keď populárny národný konzervatívec Viktor Juščenko nastupuje proti slabému kandidátovi kučmovského tábora Viktorovi Janukovyčovi. Volebná komisia vyhlási Janukovyča za víťaza a opozícia sa so svojou Oranžovou revolúciou stavia proti. Demagógiou obdarená Tymošenková exceluje, dokáže totiž vybičovať nálady. Keď sa v úzkom kruhu organizátorov nastolí otázka, či možno riskovať aj krviprelievanie, ukrajinská Jana z Arcu zaujme jednoznačnú pozíciu: Státisícový dav, ktorý v chlade zimy demonštruje za slobodnú krajinu, označí za „biomasu“.
.demokratka? Nedajte sa vysmiať
Oranžová revolúcia napokon víťazí bez násilia. Vitkor Juščenko sa stáva prezidentom, kým Júlia Tymošenková obsadí post premiérky. Má 44 rokov, prežíva len na jogurtoch a samu seba nazýva „strojom na robenie rozhodnutí“. Juščenko popri nej pôsobí ako slaboch a vyhodí ju po siedmich mesiacoch. Lenže počas roka sa jej podarí postúpiť od okrajovej postavy k najobľúbenejšej političke Ukrajiny.
Júlia Tymošenková prenáša sociálno-populistické sľuby v jazyku obrazov o pšeničných klasoch a ľudových výšivkách. Tisíce straníckych pešiakov núti vypochodovať v úzkych bielych svetroch, na ktorých je vytlačené malé červené srdce. Juščenko ich síce môže hanobiť ako „sektársku modlu“, ale vtedy je už politicky mŕtvy, kým Júliina vodcovská strana s každými voľbami získava viac. Od decembra 2007 do marca 2010 je druhýkrát premiérkou. „Situačná politička“ sústavne robí kampaň, pričom včerajší bandita môže byť už zajtra jej partnerom. Raz nechá so svojím úhlavným nepriateľom Janukovyčom dohodnúť istý druh „opozičnej zmluvy“, ktorá okrem iného predpokladá vynechanie volieb. Dokument sa dostane na verejnosť, plán je zmarený a Tymošenková všetko popiera. Dokonca si dokáže na svoju stranu nakloniť aj neoblomného Vladimíra Putina, ktorý je prirodzeným nepriateľom Oranžovej revolúcie. Na Ukrajine sa nenájde nikto, kto by ju považoval za cnostnú demokratku. Takému niečomu veria len jej spojenci z Európskej ľudovej strany.
.strach z Júlie
Do Tymošenkovej vládneho obdobia spadá aj katastrofická zima z prelomu rokov 2008/2009. Premiérka zostrí krízu svojím nepremysleným aktivizmom a krkolomným finančným počínaním. V januári roku 2010 sa chce stať prezidentkou. Jej protikandidátom je Janukovyč, teda chlapík, ktorý bol porazený v roku 2004. Napriek tomu, že má Tymošenková za sebou mizernú bilanciu, podľahne len s 3,5-percentným rozdielom. Aj keď všetci pozorovatelia zhodnotia voľby ako slobodné a férové, ona svoju porážku sprvu neakceptuje. Výsledku sa podvolí, až keď pre novú revolúciu nenájde žiadnych revolucionárov.
Víťaz volieb však svoju rivalku prenasleduje trestnoprávnymi prostriedkami už v prvom roku svojho prezidentstva. V októbri 2011 je odsúdená na sedem rokov väzenia. Viktor Janukovyč tým riskuje jediný rozpoznateľný cieľ svojho prezidentstva – asociačnú dohodu Ukrajiny s Európskou úniou. Tymošenkovej exministra vnútra Jurija Lučenka, ktorý je rovnako uväznený, omilostí už po uplynutí polovice jeho trestu. No omilostenie Tymošenkovej zdržuje až do poslednej možnej chvíle – do summitu vo Vilniuse, kde sa má podpísať už vyrokovaná asociačná dohoda.
Janukovyčov hazard s jediným úspechom jeho prezidentstva udivuje. Možno je však dôvod celkom jednoduchý. Mnohí opovrhujú Janukovyčom pre jeho nevzdelanosť, policajné záznamy z mladosti, a pre jeho pozlátenú záchodovú misu. No tento neotesaný obor by sa nedostal do čela veľkej krajiny, keby nedisponoval nedôverčivým inštinktom uličníka z Donbasu. Isté je, že osud charizmatickej autokratky trápi demokratických Západniarov viac ako Ukrajincov. S Tymošenkovou ako trpiacou martýrkou má na Ukrajine súcit len málo ľudí. Navyše, medzi tromi opozičnými politikmi, ktorí by podľa aktuálneho prieskumu porazili úradujúceho prezidenta, má Tymošenková najmenší náskok. Lenže je tam ten inštinkt. Janukovyč videl Tymošenkovú rečniť, bojovať, manipulovať a nadchýnať. V roku 2015 sa proti nemu nesmie postaviť, to naozaj nie. Verí totiž, že by prehral.
Autor je rakúsky novinár a spisovateľ, žije V Devínskej Novej Vsi.
.plynová princezná
Keď má Júlia Vladimírovna 35 rokov, pôsobí ako oficiálna šéfka „Spojených energetických systémov Ukrajiny“, najväčšieho ukrajinského plynárenského podniku. Tmavovlasá kráska nosí v tom čase vlasy rozpustené a páči sa jej, keď ju prezentujú ako chladnú a súčasne zvodnú podnikateľskú dámu. Prezývajú ju „plynová princezná“.
V roku 1996 ju prvýkrát zvolia do ukrajinského parlamentu. Ako sama priznáva, až teraz sa naučila úradný jazyk, ktorým je ukrajinčina. Priraďujú ju k najmocnejšiemu klanu, na čele ktorého stojí iný Dnepropetrovčan, prezident Leonid Kučma. V roku 1999 sa stáva vicepremiérkou pre oblasť energetiky a prekvapuje. Keďže sama tak zbohatla, pozná podnikateľský model branže: Investovať netreba nič, namiesto toho sa ruský plyn, nadobudnutý za bratské ceny, odpredá ďalej s obrovskými maržami. Tymošenková núti kolegov platiť dane. V roku 2001 ju vykopnú. Niekoľko týždňov sedí vo vyšetrovacej väzbe pre obchodné praktiky jej „Spojených energetických systémov“. Po tejto potupe požaduje skalp prezidenta Kučmu.
Len čo sa naučí po ukrajinsky, ihneď si osvojí historický zapletaný účes, stane sa z nej blondína – a národná ikona je zrazu hotová. V roku 2002 postupuje do parlamentu s vlastnou stranou, ktorá sa volá „Otčina“, no väčšinou vystupuje ako „Blok Júlie Tymošenkovej“. Oslovuje asi sedem percent voličov. Ťažké váhy sa z nej smejú.
Jej hviezdna hodina nastáva počas prezidentských volieb v roku 2004, keď populárny národný konzervatívec Viktor Juščenko nastupuje proti slabému kandidátovi kučmovského tábora Viktorovi Janukovyčovi. Volebná komisia vyhlási Janukovyča za víťaza a opozícia sa so svojou Oranžovou revolúciou stavia proti. Demagógiou obdarená Tymošenková exceluje, dokáže totiž vybičovať nálady. Keď sa v úzkom kruhu organizátorov nastolí otázka, či možno riskovať aj krviprelievanie, ukrajinská Jana z Arcu zaujme jednoznačnú pozíciu: Státisícový dav, ktorý v chlade zimy demonštruje za slobodnú krajinu, označí za „biomasu“.
.demokratka? Nedajte sa vysmiať
Oranžová revolúcia napokon víťazí bez násilia. Vitkor Juščenko sa stáva prezidentom, kým Júlia Tymošenková obsadí post premiérky. Má 44 rokov, prežíva len na jogurtoch a samu seba nazýva „strojom na robenie rozhodnutí“. Juščenko popri nej pôsobí ako slaboch a vyhodí ju po siedmich mesiacoch. Lenže počas roka sa jej podarí postúpiť od okrajovej postavy k najobľúbenejšej političke Ukrajiny.
Júlia Tymošenková prenáša sociálno-populistické sľuby v jazyku obrazov o pšeničných klasoch a ľudových výšivkách. Tisíce straníckych pešiakov núti vypochodovať v úzkych bielych svetroch, na ktorých je vytlačené malé červené srdce. Juščenko ich síce môže hanobiť ako „sektársku modlu“, ale vtedy je už politicky mŕtvy, kým Júliina vodcovská strana s každými voľbami získava viac. Od decembra 2007 do marca 2010 je druhýkrát premiérkou. „Situačná politička“ sústavne robí kampaň, pričom včerajší bandita môže byť už zajtra jej partnerom. Raz nechá so svojím úhlavným nepriateľom Janukovyčom dohodnúť istý druh „opozičnej zmluvy“, ktorá okrem iného predpokladá vynechanie volieb. Dokument sa dostane na verejnosť, plán je zmarený a Tymošenková všetko popiera. Dokonca si dokáže na svoju stranu nakloniť aj neoblomného Vladimíra Putina, ktorý je prirodzeným nepriateľom Oranžovej revolúcie. Na Ukrajine sa nenájde nikto, kto by ju považoval za cnostnú demokratku. Takému niečomu veria len jej spojenci z Európskej ľudovej strany.
.strach z Júlie
Do Tymošenkovej vládneho obdobia spadá aj katastrofická zima z prelomu rokov 2008/2009. Premiérka zostrí krízu svojím nepremysleným aktivizmom a krkolomným finančným počínaním. V januári roku 2010 sa chce stať prezidentkou. Jej protikandidátom je Janukovyč, teda chlapík, ktorý bol porazený v roku 2004. Napriek tomu, že má Tymošenková za sebou mizernú bilanciu, podľahne len s 3,5-percentným rozdielom. Aj keď všetci pozorovatelia zhodnotia voľby ako slobodné a férové, ona svoju porážku sprvu neakceptuje. Výsledku sa podvolí, až keď pre novú revolúciu nenájde žiadnych revolucionárov.
Víťaz volieb však svoju rivalku prenasleduje trestnoprávnymi prostriedkami už v prvom roku svojho prezidentstva. V októbri 2011 je odsúdená na sedem rokov väzenia. Viktor Janukovyč tým riskuje jediný rozpoznateľný cieľ svojho prezidentstva – asociačnú dohodu Ukrajiny s Európskou úniou. Tymošenkovej exministra vnútra Jurija Lučenka, ktorý je rovnako uväznený, omilostí už po uplynutí polovice jeho trestu. No omilostenie Tymošenkovej zdržuje až do poslednej možnej chvíle – do summitu vo Vilniuse, kde sa má podpísať už vyrokovaná asociačná dohoda.
Janukovyčov hazard s jediným úspechom jeho prezidentstva udivuje. Možno je však dôvod celkom jednoduchý. Mnohí opovrhujú Janukovyčom pre jeho nevzdelanosť, policajné záznamy z mladosti, a pre jeho pozlátenú záchodovú misu. No tento neotesaný obor by sa nedostal do čela veľkej krajiny, keby nedisponoval nedôverčivým inštinktom uličníka z Donbasu. Isté je, že osud charizmatickej autokratky trápi demokratických Západniarov viac ako Ukrajincov. S Tymošenkovou ako trpiacou martýrkou má na Ukrajine súcit len málo ľudí. Navyše, medzi tromi opozičnými politikmi, ktorí by podľa aktuálneho prieskumu porazili úradujúceho prezidenta, má Tymošenková najmenší náskok. Lenže je tam ten inštinkt. Janukovyč videl Tymošenkovú rečniť, bojovať, manipulovať a nadchýnať. V roku 2015 sa proti nemu nesmie postaviť, to naozaj nie. Verí totiž, že by prehral.
Autor je rakúsky novinár a spisovateľ, žije V Devínskej Novej Vsi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.