.josef Vitus Becher prvýkrát namiešal žalúdočný likér pre kúpeľných hostí už v roku 1807. Karlove Vary boli po celom svete známe pre svojich dvanásť jedinečných „vřídel“ – termálnych prameňov. Časom sa však začal vyhľadávať aj „trinásty prameň“, ako sa nazýval zdroj tečúci z firmy Johann Becher, Karlsbad, pomenovanej podľa Josefovho syna Johanna Nepomuka Bechera (ktorého Česi po vojne umelo prekrstili na Jan). Bol to práve on, kto v roku 1863 založil firmu, zameranú na výrobu bylinného likéra. Podobne ako vyhľadávané liečivé Vary, aj becherovka mala pred sebou dlhé obdobie prosperity. No osud potomkov zakladateľa zároveň patrí medzi temné prípady povojnového odsunu obyvateľov československého pohraničia, keď veľká politika nebrala ohľad na malých ľudí.
.mníchov a Beneš
Majiteľ karlovarského obchodíka „U tří skřivanů“ a otec šestnástich detí Josef Becher si koncom 18. storočia prenajal aj priestor, kde by mohol experimentovať pri výrobe alkoholu. Vary navštívil aj nemecký knieža von Plettenberg a jeho anglický lekár Christian Frobrig, ktorý si padol do oka s Becherom a v jeho „laboratóriu“ viedli dlhé debaty o bylinkách. Pri odchode mu Frobrig daroval neznámu receptúru. Josef ju dva roky piloval, až kým v roku 1807 nezačal vo svojom obchodíku predávať likér na choroby žalúdka pod názvom English Bitter, ktorý sa vtedy ešte užíval ako kvapky. Keďže do kúpeľov ľudia prichádzajú aj so žalúdočnými problémami, likér sa rýchlo ujal. A nielen to. Pacienti čoskoro zistili, že z lieku pookriali aj na duchu – a kvapky sa začali predávať ako alkoholický nápoj. Podľa záznamu v denníku J. W. Goetheho si ich kúpil aj tento nemecký romantik počas svojich pobytov vo Varoch, kde zvykol bývať blízko Becherovho obchodíka. Mimochodom, Fausta začal písať v roku 1807.
Likér zachutil aj Františkovi Jozefovi I., vďaka ktorému mohol mať na etikete „c. k. dvorný dodávateľ“. Hoci export čoraz slávnejšieho likéru sa začal už v prvej polovici 19. storočia, paradoxne do Anglicka, Frobrigovej domoviny, sa dostal až v roku 1938. Bolo to vďaka lordovi Walterovi Runcimanovi, ktorý pri vyjednávaní s nacistickým Nemeckom v sudetonemeckej otázke reprezentoval Anglicko a Francúzsko. Niektoré rokovania sa viedli v pivnici Becherovej firmy.
Podobne ako azda všetkými podnikmi s dlhšími dejinami na našom území, aj históriou becherovky pohli totalitné režimy. Rozvoj slávneho podniku sa zadrhol po prvej svetovej vojne, keď sa z množstva Nemcov v prvej ČSR odrazu stala etnická menšina. Napätie v českom pohraničí rástlo aj pre nacistické vášne, no Alfred Becher, hlava šiestej generácie rodinného klanu, sa nikdy nehlásil k veľkonemeckej ideológii a nepridal sa ani na stranu regionálneho pronacistického šéfa Sudetonemeckej strany Konrada Henleina.
Mníchovský diktát však Karlove Vary pridelil k Nemeckej ríši a mesto sa stalo súčasťou totalitného štátu. Becherovcom však príslušnosť k tretej ríši, ktorej hospodárstvo sa orientovalo na vojnu, a nie na sektorové podnikateľské záujmy, nepomohlo. Ku koncu vojny vo fabrike chýbali základné byliny a výroba likéru sa nakrátko zastavila. V roku 1941 preberá firmu Alfredova dcéra Hedda, ktorá napokon rodinnú tradíciu viedla až do konca. Ten sa však rýchlo blížil. Koniec vojny vzkriesenie nepriniesol, naopak, Nemcov v Česku čakal nepríjemný osud. Becherovci boli odsunutí a Hedda bola pod hrozbou týrania donútená vyzradiť úkryt tajnej receptúry s rukopisom jej otca. Hedda, ktorá zomrela v roku 2007, bola jediná žena, ktorá poznala tajomstvo becherovky.
Znárodnené bolo aj právo na užívanie ich mena. Hedda s manželom však podľa receptu, ktorý si zapamätala, začali v Nemecku novú výrobu becherovky. Karlove Vary, samozrejme, šírili povesť, že „Becherovka West“ je len zlá kópia, čo však niekoľko porovnávacích výskumov nepotvrdilo (na stránke súčasnej becherovky nájdete tvrdenie, že „znalci vraj vždy dokázali spoľahlivo poznať karlovarský originál“). Na oboch brehoch Železnej opony sa tak udomácnili dve takmer identické becherovky. Novému majiteľovi nemeckej becherovky sa však podarilo obchodné spory po dohode ukončiť s tým, že sa vzdajú výroby a ponechajú si exkluzívne právo na západnú distribúciu. Problém sa obnovil po zjednotení Nemecka, keďže Česi naďalej považovali NDR za svoju „východnú“ distributívnu oblasť. V Nemecku to vzali ako porušenie dohody a problém dvojakej becherovky sa dočasne vrátil.
.francúzski majitelia
Medzi fanúšikov becherovky sa zaraďuje český prezident Miloš Zeman, no v skutočnosti k nej mal bližšie skôr jeho protikandidát. Privatizácia becherovky, ktorá patrila do kategórie „rodinného striebra“, prebehla ku koncu Klausovej vlády v roku 1997, keď becherovku získalo konzorcium Value Bill za dve miliardy českých korún. Jeho súčasťou bol aj uhľobarón Zdeněk Bakala a exminister zahraničných vecí knieža Karel Schwarzenberg. Tretím spolumajiteľom bol francúzsky liehovarnícky gigant Pernod-Ricard, ktorý sa v roku 2001 stal takmer stopercentným majiteľom becherovky. Jednu zlatú akciu vlastní štát.
Becherovka sa podľa ankety turistickej príručky Lonely Planet dostala medzi desať najobľúbenejších alkoholických nápojov sveta. Jej tajná receptúra sa nikdy nezmenila. Výroba prebieha v takzvanom Drogikamre, kde raz za týždeň príde „strážca“ receptúry a v presnom pomere zmieša 350 bylín a korenín z celého sveta. Tie sa zalejú liehom a zmes sa týždeň lúhuje v alkohole, premieša s cukrom a následne sa 9-kilometrovým „bechorovodom“ rozvedie do dubových sudov, kde ďalšie dva mesiace zreje. Tajnú receptúru dnes poznajú len dvaja ľudia: výrobný riaditeľ a výrobný manažér. Vo svojich zmluvách majú zakotvené, že spolu nemôžu sadnúť do auta či lietadla.
.mníchov a Beneš
Majiteľ karlovarského obchodíka „U tří skřivanů“ a otec šestnástich detí Josef Becher si koncom 18. storočia prenajal aj priestor, kde by mohol experimentovať pri výrobe alkoholu. Vary navštívil aj nemecký knieža von Plettenberg a jeho anglický lekár Christian Frobrig, ktorý si padol do oka s Becherom a v jeho „laboratóriu“ viedli dlhé debaty o bylinkách. Pri odchode mu Frobrig daroval neznámu receptúru. Josef ju dva roky piloval, až kým v roku 1807 nezačal vo svojom obchodíku predávať likér na choroby žalúdka pod názvom English Bitter, ktorý sa vtedy ešte užíval ako kvapky. Keďže do kúpeľov ľudia prichádzajú aj so žalúdočnými problémami, likér sa rýchlo ujal. A nielen to. Pacienti čoskoro zistili, že z lieku pookriali aj na duchu – a kvapky sa začali predávať ako alkoholický nápoj. Podľa záznamu v denníku J. W. Goetheho si ich kúpil aj tento nemecký romantik počas svojich pobytov vo Varoch, kde zvykol bývať blízko Becherovho obchodíka. Mimochodom, Fausta začal písať v roku 1807.
Likér zachutil aj Františkovi Jozefovi I., vďaka ktorému mohol mať na etikete „c. k. dvorný dodávateľ“. Hoci export čoraz slávnejšieho likéru sa začal už v prvej polovici 19. storočia, paradoxne do Anglicka, Frobrigovej domoviny, sa dostal až v roku 1938. Bolo to vďaka lordovi Walterovi Runcimanovi, ktorý pri vyjednávaní s nacistickým Nemeckom v sudetonemeckej otázke reprezentoval Anglicko a Francúzsko. Niektoré rokovania sa viedli v pivnici Becherovej firmy.
Podobne ako azda všetkými podnikmi s dlhšími dejinami na našom území, aj históriou becherovky pohli totalitné režimy. Rozvoj slávneho podniku sa zadrhol po prvej svetovej vojne, keď sa z množstva Nemcov v prvej ČSR odrazu stala etnická menšina. Napätie v českom pohraničí rástlo aj pre nacistické vášne, no Alfred Becher, hlava šiestej generácie rodinného klanu, sa nikdy nehlásil k veľkonemeckej ideológii a nepridal sa ani na stranu regionálneho pronacistického šéfa Sudetonemeckej strany Konrada Henleina.
Mníchovský diktát však Karlove Vary pridelil k Nemeckej ríši a mesto sa stalo súčasťou totalitného štátu. Becherovcom však príslušnosť k tretej ríši, ktorej hospodárstvo sa orientovalo na vojnu, a nie na sektorové podnikateľské záujmy, nepomohlo. Ku koncu vojny vo fabrike chýbali základné byliny a výroba likéru sa nakrátko zastavila. V roku 1941 preberá firmu Alfredova dcéra Hedda, ktorá napokon rodinnú tradíciu viedla až do konca. Ten sa však rýchlo blížil. Koniec vojny vzkriesenie nepriniesol, naopak, Nemcov v Česku čakal nepríjemný osud. Becherovci boli odsunutí a Hedda bola pod hrozbou týrania donútená vyzradiť úkryt tajnej receptúry s rukopisom jej otca. Hedda, ktorá zomrela v roku 2007, bola jediná žena, ktorá poznala tajomstvo becherovky.
Znárodnené bolo aj právo na užívanie ich mena. Hedda s manželom však podľa receptu, ktorý si zapamätala, začali v Nemecku novú výrobu becherovky. Karlove Vary, samozrejme, šírili povesť, že „Becherovka West“ je len zlá kópia, čo však niekoľko porovnávacích výskumov nepotvrdilo (na stránke súčasnej becherovky nájdete tvrdenie, že „znalci vraj vždy dokázali spoľahlivo poznať karlovarský originál“). Na oboch brehoch Železnej opony sa tak udomácnili dve takmer identické becherovky. Novému majiteľovi nemeckej becherovky sa však podarilo obchodné spory po dohode ukončiť s tým, že sa vzdajú výroby a ponechajú si exkluzívne právo na západnú distribúciu. Problém sa obnovil po zjednotení Nemecka, keďže Česi naďalej považovali NDR za svoju „východnú“ distributívnu oblasť. V Nemecku to vzali ako porušenie dohody a problém dvojakej becherovky sa dočasne vrátil.
.francúzski majitelia
Medzi fanúšikov becherovky sa zaraďuje český prezident Miloš Zeman, no v skutočnosti k nej mal bližšie skôr jeho protikandidát. Privatizácia becherovky, ktorá patrila do kategórie „rodinného striebra“, prebehla ku koncu Klausovej vlády v roku 1997, keď becherovku získalo konzorcium Value Bill za dve miliardy českých korún. Jeho súčasťou bol aj uhľobarón Zdeněk Bakala a exminister zahraničných vecí knieža Karel Schwarzenberg. Tretím spolumajiteľom bol francúzsky liehovarnícky gigant Pernod-Ricard, ktorý sa v roku 2001 stal takmer stopercentným majiteľom becherovky. Jednu zlatú akciu vlastní štát.
Becherovka sa podľa ankety turistickej príručky Lonely Planet dostala medzi desať najobľúbenejších alkoholických nápojov sveta. Jej tajná receptúra sa nikdy nezmenila. Výroba prebieha v takzvanom Drogikamre, kde raz za týždeň príde „strážca“ receptúry a v presnom pomere zmieša 350 bylín a korenín z celého sveta. Tie sa zalejú liehom a zmes sa týždeň lúhuje v alkohole, premieša s cukrom a následne sa 9-kilometrovým „bechorovodom“ rozvedie do dubových sudov, kde ďalšie dva mesiace zreje. Tajnú receptúru dnes poznajú len dvaja ľudia: výrobný riaditeľ a výrobný manažér. Vo svojich zmluvách majú zakotvené, že spolu nemôžu sadnúť do auta či lietadla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.