V roku 2010 sa to po nástupe Radičovej vlády začalo sľubne. Komunálna reforma, teda zlučovanie vyše 2900 miestnych samospráv a združovanie výkonu ich funkcií pre celé skupiny obcí, nielen tie najmenšie, sa ako téma prvý raz ocitla v programovom vyhlásení vlády. Nadviazalo sa tak na Dzurindovu vládu, ktorá o municipalizácii začala aspoň vlažnú verejnú diskusiu. Ficova vláda nemala odvahu ani len na tú diskusiu, pojem z vládnych materiálov úplne vymazala a nahradila ho vágnou modernizáciou samosprávy.
.analýzy za Radičovej
K snahe poupratovať v našej samospráve systémovo a od podlahy sa pridala i vôľa vlády konsolidovať verejné financie prostredníctvom úspor vo verejnej správe, centrálnu vládu nevynímajúc. Vláda začala s étosom symbolicky 17. novembra 2010, keď schválila materiál, v ktorom sa tvrdilo, že: „je potrebné dôsledne zanalyzovať činnosti, ktoré vykonávajú ministerstvá a ostatné verejné inštitúcie a zvážiť, ktoré z nich je skutočne potrebné vykonávať i naďalej. Aktivity, ktoré dokáže efektívnejšie vykonávať súkromný sektor, by mali byť vylúčené z pôsobnosti verejných inštitúcií. A to rovnako platí aj o činnostiach, ktoré sú celkom zbytočné alebo o činnostiach, ktorých náklady sú neadekvátne vysoké ich prínosom. Výsledkom analýzy by mal byť aj návrh na inštitucionálne zmeny – rušenie alebo zlučovanie rôznych typov verejných organizácií. Niektoré z nich je možné odštátniť, iné aj úplne zrušiť.“
Žiaľ, k realizácii dobrého zámeru nedošlo. Analýzy, ktoré sa vypracovali, boli v marci 2011 z programu vlády vypustené. Možno preto, že by ich prerokovanie bolo len na hanbu, keďže ministerstvá v nich pojednávali viac o zdôvodňovaní nevyhnutnosti „ponechať rozsah vykonávaných činností bez zmien,“ než o rušení a zlučovaní organizácií. Vo väčšine prípadov „analýzy“ o sebe interne spracovávali organizácie samotné. Skôr, než návrhy na redukciu, obsahovali litánie o vlastnej nenahraditeľnosti.
A výsledok? Na centrálnej úrovni nebola zrušená žiadna rozpočtová organizácia, žiadna príspevková organizácia, žiadna agentúra, žiadna inšpekcia, žiadny úrad, žiadny štátny účelový fond, neudialo sa nič. Pokiaľ ide o miestnu úroveň, vláda si dala za cieľ zrealizovať „vyhodnotenie súčasného stavu úrovne zabezpečenia prenesených kompetencií štátu a originálnych pôsobností obcami a vyššími územnými celkami s cieľom využiť ich pri tvorbe a realizácii komunálnej reformy.“ Analýzy vedúce k zmenám boli opakovane odsúvané a chýbala im previazanosť na pripravovanú koncepciu komunálnej reformy.
.audity za Fica
O racionalizácii našej rozkošatenej verejnej správy sa však hovoriť neprestalo ani po páde vlády v októbri 2011. V súvislosti s prijímaním ústavného zákona o dlhovej brzde ako podmienky podpory zo strany vtedy opozičného Smeru, ako i na nátlak ZMOS-u, bolo 8. decembra 2011 v parlamente schválené uznesenie požadujúce od vlády „vykonať komplexný audit výkonu kompetencií podľa jednotlivých úrovní verejnej správy a zabezpečenie ich financovania a predložiť ho Národnej rade SR“. Nadväzne naň odchádzajúca vláda Ivety Radičovej 22. februára 2012 uložila ministrom spracovať a následne do 15. septembra 2012 i predložiť na rokovanie vlády „súhrnný audit výkonu kompetencií verejnej správy a návrh na zabezpečenie financovania kompetencií verejnej správy.“
Ficova vláda toto uznesenie nesplnila a rozhodla o posunutí termínov tak, aby bol audit na rokovanie vlády predložený do 1. októbra 2013. Nestalo sa, no ešte vážnejším prehreškom, než bolo nesplnenie termínu, je to, že vláda sa pustila len do auditu územnej samosprávy. A to napriek tomu, že pôvodná požiadavka parlamentu sa týkala všetkých úrovní verejnej správy. Čiastkové audity, ktoré ministerstvá vykonávali v roku 2013 opäť interne, mali „dôsledne analyzovať verejné služby a náklady súvisiace s ich poskytovaním na miestnej a regionálnej úrovni.“ Tento cieľ zväčša nesplnili, prezentované dáta sú neucelené a neraz nedôveryhodné či nevhodné na ďalšiu analýzu. A to i preto, že namiesto integrovaného e-governmentu sa u nás zavádza množstvo rezortných informačných systémov, ktoré navzájom nespolupracujú a nevedia o sebe. Hoci počet reportovacích povinností samospráv narastá, použiteľné merateľné výstupy a otvorené dáta verejne dostupné nie sú.
Ministerstvá neraz priznávajú, že nemajú šajnu ani len o tom, ako sa financuje a realizuje takzvaný prenesený výkon, teda tie kompetencie, ktoré samosprávy realizujú v mene štátu a za peniaze štátu. Inak povedané, štát netuší, ako sa míňajú naše dane. Ba čo viac, na niektorých ministerstvách nevedia ani to, aký je rozdiel medzi prenesenými a samosprávnymi kompetenciami a aké sú zdroje ich financovania. Autori správ zväčša aj napriek tomu, že neraz nemali k dispozícii žiadne dáta a merateľné ukazovatele, subjektívne slovne vyhodnotili plnenie kompetencií ako viac či menej kvalitné. V správach sa objavujú nielen návrhy, požadujúce cestu ku komunálnej reforme, ale opakujú sa i požiadavky na odobratie kompetencií samosprávam a ich presunutie na okresné úrady.
Nečakajme teda od meškajúcich čiastkových auditov, že nám povedia, ako sa naša verejná správa má zmeniť. Pripravme sa však na to, že s postupujúcou centralizáciou v rámci programu ESO dôjde k čoraz intenzívnejším snahám o demontáž či poštátňovanie samosprávy, a to tak regionálnej, ako i miestnej. Obrana samosprávnych princípov si bude v oveľa väčšej miere než doteraz vyžadovať angažovanosť demokratických politikov, ako i aktívnej občianskej spoločnosti.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
.analýzy za Radičovej
K snahe poupratovať v našej samospráve systémovo a od podlahy sa pridala i vôľa vlády konsolidovať verejné financie prostredníctvom úspor vo verejnej správe, centrálnu vládu nevynímajúc. Vláda začala s étosom symbolicky 17. novembra 2010, keď schválila materiál, v ktorom sa tvrdilo, že: „je potrebné dôsledne zanalyzovať činnosti, ktoré vykonávajú ministerstvá a ostatné verejné inštitúcie a zvážiť, ktoré z nich je skutočne potrebné vykonávať i naďalej. Aktivity, ktoré dokáže efektívnejšie vykonávať súkromný sektor, by mali byť vylúčené z pôsobnosti verejných inštitúcií. A to rovnako platí aj o činnostiach, ktoré sú celkom zbytočné alebo o činnostiach, ktorých náklady sú neadekvátne vysoké ich prínosom. Výsledkom analýzy by mal byť aj návrh na inštitucionálne zmeny – rušenie alebo zlučovanie rôznych typov verejných organizácií. Niektoré z nich je možné odštátniť, iné aj úplne zrušiť.“
Žiaľ, k realizácii dobrého zámeru nedošlo. Analýzy, ktoré sa vypracovali, boli v marci 2011 z programu vlády vypustené. Možno preto, že by ich prerokovanie bolo len na hanbu, keďže ministerstvá v nich pojednávali viac o zdôvodňovaní nevyhnutnosti „ponechať rozsah vykonávaných činností bez zmien,“ než o rušení a zlučovaní organizácií. Vo väčšine prípadov „analýzy“ o sebe interne spracovávali organizácie samotné. Skôr, než návrhy na redukciu, obsahovali litánie o vlastnej nenahraditeľnosti.
A výsledok? Na centrálnej úrovni nebola zrušená žiadna rozpočtová organizácia, žiadna príspevková organizácia, žiadna agentúra, žiadna inšpekcia, žiadny úrad, žiadny štátny účelový fond, neudialo sa nič. Pokiaľ ide o miestnu úroveň, vláda si dala za cieľ zrealizovať „vyhodnotenie súčasného stavu úrovne zabezpečenia prenesených kompetencií štátu a originálnych pôsobností obcami a vyššími územnými celkami s cieľom využiť ich pri tvorbe a realizácii komunálnej reformy.“ Analýzy vedúce k zmenám boli opakovane odsúvané a chýbala im previazanosť na pripravovanú koncepciu komunálnej reformy.
.audity za Fica
O racionalizácii našej rozkošatenej verejnej správy sa však hovoriť neprestalo ani po páde vlády v októbri 2011. V súvislosti s prijímaním ústavného zákona o dlhovej brzde ako podmienky podpory zo strany vtedy opozičného Smeru, ako i na nátlak ZMOS-u, bolo 8. decembra 2011 v parlamente schválené uznesenie požadujúce od vlády „vykonať komplexný audit výkonu kompetencií podľa jednotlivých úrovní verejnej správy a zabezpečenie ich financovania a predložiť ho Národnej rade SR“. Nadväzne naň odchádzajúca vláda Ivety Radičovej 22. februára 2012 uložila ministrom spracovať a následne do 15. septembra 2012 i predložiť na rokovanie vlády „súhrnný audit výkonu kompetencií verejnej správy a návrh na zabezpečenie financovania kompetencií verejnej správy.“
Ficova vláda toto uznesenie nesplnila a rozhodla o posunutí termínov tak, aby bol audit na rokovanie vlády predložený do 1. októbra 2013. Nestalo sa, no ešte vážnejším prehreškom, než bolo nesplnenie termínu, je to, že vláda sa pustila len do auditu územnej samosprávy. A to napriek tomu, že pôvodná požiadavka parlamentu sa týkala všetkých úrovní verejnej správy. Čiastkové audity, ktoré ministerstvá vykonávali v roku 2013 opäť interne, mali „dôsledne analyzovať verejné služby a náklady súvisiace s ich poskytovaním na miestnej a regionálnej úrovni.“ Tento cieľ zväčša nesplnili, prezentované dáta sú neucelené a neraz nedôveryhodné či nevhodné na ďalšiu analýzu. A to i preto, že namiesto integrovaného e-governmentu sa u nás zavádza množstvo rezortných informačných systémov, ktoré navzájom nespolupracujú a nevedia o sebe. Hoci počet reportovacích povinností samospráv narastá, použiteľné merateľné výstupy a otvorené dáta verejne dostupné nie sú.
Ministerstvá neraz priznávajú, že nemajú šajnu ani len o tom, ako sa financuje a realizuje takzvaný prenesený výkon, teda tie kompetencie, ktoré samosprávy realizujú v mene štátu a za peniaze štátu. Inak povedané, štát netuší, ako sa míňajú naše dane. Ba čo viac, na niektorých ministerstvách nevedia ani to, aký je rozdiel medzi prenesenými a samosprávnymi kompetenciami a aké sú zdroje ich financovania. Autori správ zväčša aj napriek tomu, že neraz nemali k dispozícii žiadne dáta a merateľné ukazovatele, subjektívne slovne vyhodnotili plnenie kompetencií ako viac či menej kvalitné. V správach sa objavujú nielen návrhy, požadujúce cestu ku komunálnej reforme, ale opakujú sa i požiadavky na odobratie kompetencií samosprávam a ich presunutie na okresné úrady.
Nečakajme teda od meškajúcich čiastkových auditov, že nám povedia, ako sa naša verejná správa má zmeniť. Pripravme sa však na to, že s postupujúcou centralizáciou v rámci programu ESO dôjde k čoraz intenzívnejším snahám o demontáž či poštátňovanie samosprávy, a to tak regionálnej, ako i miestnej. Obrana samosprávnych princípov si bude v oveľa väčšej miere než doteraz vyžadovať angažovanosť demokratických politikov, ako i aktívnej občianskej spoločnosti.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.