Slávna snímka JFK pred oknom v Bielom dome obletela svet niekoľkokrát. Už pri prvom uverejnení upútala pozornosť. Potom, keď Kennedyho zavraždili, nadobudla symbolický význam. Prežila svojho autora i svoj model a dodnes sa používa ako metafora samoty, zodpovednosti a ťaživých očakávaní.
.ako sa tvorí obraz
Autorom fotky je George Tames, tiež tak trochu solitér. Narodil sa v albánsko-gréckej rodine, ktorá prišla do Ameriky za lepším životom, ale ťažko sa prebíjala z chudoby. Len desať rokov chodil do školy, potom už pomáhal živiť súrodencov. Najskôr ako redakčný poskok v novinách, napokon to dotiahol na fotografa politikov. V Bielom dome bol ako doma, všetci ho mali pre jeho humor a ľudskosť radi. Patril k tým, ktorí majú ambície fotografie tvoriť, nie ich len robiť. Ilustruje to aj príbeh fotografie prezidenta pri okne.
„Prezident Kennedy utrpel počas vojny zranenie chrbtice,“ spomínal na okolnosti vzniku slávnej snímky Tames, „keď jeho torpédový čln zasiahol japonský torpédoborec. Preto väčšinou nosil korzet. Dosť ľudí o tom vôbec nevedelo. Okrem toho nedokázal nikdy dlhšie stáť alebo sedieť. Po tridsiatich alebo štyridsiatich minútach na stoličke sa musel zdvihnúť a prejsť. Keď sa zle cítil... mal vo zvyku oprieť sa o stôl, položiť si dlane na dosku a preniesť váhu hornej polovice tela na svaly pliec, aby si natiahol a uvoľnil chrbát. Takto často čítal a pracoval a ja som to uňho veľakrát videl...“
Tames vedel, že prezident máva dvere na pracovni často otvorené, a keď raz Kennedyho zazrel v známom postoji, opretého o stôl, došlo mu, že má na dosah ruky výnimočný obraz. Stlačil spúšť. Fotografiu urobil náročky menej svetlú, aby šero zdôraznilo atmosféru samoty.
.nie som katolícky kandidát
Kennedyho politická dráha sa tiež spájala s osamotenosťou. Ako najmladší zvolený prezident USA musel presviedčať, že nie je outsider. Jeho predkovia prišli do USA z chudobného Írska, aby dreli za nízku mzdu. Časom sa rodina dostala medzi elitu, ale írsky pôvod zostal nevýhodou. Okrem toho bol katolík, čo medzi protestantským politickým establišmentom vyvolávalo podozrenie. „Nie som katolícky kandidát na prezidenta. Som kandidát Demokratickej strany, ktorý je náhodou zároveň katolík,“ zdôrazňoval JFK. O tom, že jeho ambície treba brať vážne, sa Demokratická strana presvedčila, keď v primárkach zvíťazil v konzervatívnom protestantskom štáte Západná Virgínia.
Kennedy napokon porazil aj republikánskeho kandidáta Richarda Nixona a do Bieleho domu priniesol novú éru. Opakoval, že nemieni Američanom sľubovať, ale veľa od nich žiada. Do prvého kabinetu si vybral aj takých ľudí, ktorí nemali s vládou skúsenosti, a povzbudil ich: „Túto prácu si osvojíme všetci spolu.“ Stelesnil nádeje amerického národa v najťažších rokoch studenej vojny. Čelil sovietskemu lídrovi Chruščovovi, ustál kubánsku raketovú krízu – a pokazil pokus o inváziu na Kubu. Kennedy žil v dobe, keď jadrová vojna hrozila ako nikdy predtým, a podľa svojich životopiscov bol presvedčený, že jadrový konflikt vypukne s 25-percentnou pravdepodobnosťou. Na domácej pôde zo všetkých síl podporoval hnutie za občianske práva, navzdory odporu konzervatívnych Južanov.
.telefonát od Marilyn Monroe
S manželkou Jacqueline vytváral tento šarmantný muž oslnivú dvojicu. Nečudo, že médiá Kennedyovcom venovali až priveľa pozornosti. Jacqueline až neskôr poznamenala, že bulvárne správy o sebe sa naučila vnímať ako „komiks“, ktorý beží paralelne s jej skutočným životom. Ten skutočný život, trpko dodala, žila ako známa osobnosť už iba v súkromí. Ani tam však nebolo všetko idylické.
Ich vzťah poznačili Johnove nevery. JFK rád prijímal zbožňovanie krásnych žien, či už filmových hviezd, alebo členiek svojho štábu. Jedna z jeho slávnych mileniek, Marilyn Monroe, zatelefonovala prvej dáme, že prezident jej sľúbil manželstvo. „V poriadku, takže sa nasťahujete do Bieleho domu a čakajú vás všetky tieto problémy,“ odpovedala jej navonok pokojne Jacqueline.
Tú problémy sprevádzali, odkedy si Johna vzala. Prvé dieťa Jacqueline potratila, druhé sa narodilo mŕtve. Až tretie tehotenstvo prinieslo manželom zdravú dcérku. Po nej sa narodil syn a potom Jacqueline otehotnela piaty raz. V auguste roku 1963, pár mesiacov pred atentátom, predčasne porodila synčeka, ktorý žil iba dva dni. Krásavica v chanelovskom kostýme, ktorá sa usmievala v prezidentskej limuzíne v Dallase, mala za sebou dosť utrpenia, a to ešte nevedela, čo ju čaká.
On to možno podvedome tušil. „Jackie, ak ma chce niekto zastreliť puškou z okna, nedá sa tomu zabrániť, tak prečo by sme sa tým trápili?“ povedal John Fitzgerald Kennedy svojej manželke 22. novembra 1963 na palube lietadla, ktoré ho viezlo do Dallasu. Najosamelejší džob na svete bol aj najnebezpečnejší.
Washington, DC, USA: John Fitzgerald Kennedy stojí za mikrofónom v Ružovej záhrade Bieleho domu pri príležitosti odovzdávania Medailí cti, najvyššieho amerického vojenského vyznamenania, ktoré sa udeľuje len vojakom a len za hrdinstvo, ktoré presahuje ich vojenskú povinnosť.
Foto: Fred Ward/Corbis
19. február 1961, Washington, DC, USA: Prezident John Fitzgerald Kennedy stojí pri svojom stole v Oválnej pracovni Bieleho domu. Táto snímka sa počas Kubánskej raketovej krízy, ktorá sa odohrala o vyše roka neskôr, stala ikonickým zobrazením prezidentskej funkcie v Spojených štátoch amerických ako najosamelejšieho džobu na svete. Vlani v októbri ubehlo päťdesiat rokov od sporu medzi USA a ZSSR o umiestnenie sovietskych jadrových rakiet na Kube. V novembri tohto roku si pripomíname päťdesiat rokov od zavraždenia prezidenta Kennedyho v Dallase. Fotografia, ktorej autorom je dnes už tiež nebohý George Tames, bola prvý raz uverejnená v denníku New York Times.
Foto: George Tames/The New York Times
Cca. 1959-1960, Boston, USA: Únava z predvolebnej kampane. John Fitzgerald Kennedy, vtedy ešte len prezidentský kandidát, oddychuje vo svojom bostonskom byte. Napriek tomu, že proti Nixonovi kandidoval ako mladší a neskúsenejší politik, verejnú mienku si získal otvoreným, sebaistým, ale prístupným prejavom. Nixon v porovnaní s ním pôsobil ako zástupca odchádzajúcej starej gardy, ktorú treba poslať do dejín.
Copyright: Corbis
11. február 1961, Washington, DC, USA: Deň s prezidentom Kennedym. Pri pracovnom stole stojí JFK spolu s Tedom Sorensenom, svojím kľúčovým poradcom a autorom prejavov. Sorensen pomohol prezidentovi napísať aj slávnu inauguračnú reč, v ktorej Kennedy vyslovil: „Nepýtajte sa, čo môže vaša vlasť urobiť pre vás, spýtajte sa, čo môžete vy urobiť pre svoju vlasť.“ Opakovane potom zdôrazňoval, že hoci sa na jej tvorbe zúčastnil, kľúčové tézy aj formulácie v tom prejave napísal Kennedy sám.
Foto: George Tames/The New York Times
19. máj 1962, New York, USA: Marilyn Monroe spieva na oslavách nadchádzajúcich 45. Narodenín prezidenta Kennedyho, ktoré sa konali v newyorskej Madison Square Garden. Jej podanie piesne Happy Birthday je dnes rovnako známe ako medzitým viackrát potvrdená skutočnosť, že MM a JFK istý čas tvorili milenecký pár.
Foto: Alyn Baum
14. január 1964, Washington, DC, USA: Jacqueline Kennedy vchádza do kancelárie ministra spravodlivosti Roberta Kennedyho, kde prvý raz poskytla verejné vyjadrenie od prezidentovho zavraždenia. Bývalá prvá dáma povedala, že dostala takmer osemstotisíc kondolenčných listov a všetky budú uložené v Pamätnej knižnici prezidenta Kennedyho v Charles River v štáte Massachussetts.
Foto: Bettmann/Corbis
1963, Washington, DC, USA: Telo prezidenta leží v rakve v rotunde Kapitolu. Tisícky ľudí prichádzali vzdať poslednú poctu zavraždenému prezidentovi. O tri dni po atentáte sa konal pohreb a rakvu uložili do zeme na Arlingtonskom cintoríne.
Foto: Fred Ward/Corbis
5.december 2002, Washington, DC, USA: Portrét Johna Fitzgeralda Kennedyho v chodbe Bieleho domu. Obraz namaľoval po Kennedyho smrti Aaron Shikler podľa presných pokynov vdovy Jacqueline. Jackie sa vyjadrila: „Nechcem, aby vyzeral tak, ako ho zobrazujú ostatní, s vačkami pod očami a s tým upretým pohľadom. Toho zobrazenia mám už dosť.“ Zo skíc, ktoré jej Shikler predložil, si vybrala túto – postavu muža, ktorý so sklonenou hlavou a skríženými rukami pozerá dole.
Foto: Christopher Morris/VII/Corbis
.ako sa tvorí obraz
Autorom fotky je George Tames, tiež tak trochu solitér. Narodil sa v albánsko-gréckej rodine, ktorá prišla do Ameriky za lepším životom, ale ťažko sa prebíjala z chudoby. Len desať rokov chodil do školy, potom už pomáhal živiť súrodencov. Najskôr ako redakčný poskok v novinách, napokon to dotiahol na fotografa politikov. V Bielom dome bol ako doma, všetci ho mali pre jeho humor a ľudskosť radi. Patril k tým, ktorí majú ambície fotografie tvoriť, nie ich len robiť. Ilustruje to aj príbeh fotografie prezidenta pri okne.
„Prezident Kennedy utrpel počas vojny zranenie chrbtice,“ spomínal na okolnosti vzniku slávnej snímky Tames, „keď jeho torpédový čln zasiahol japonský torpédoborec. Preto väčšinou nosil korzet. Dosť ľudí o tom vôbec nevedelo. Okrem toho nedokázal nikdy dlhšie stáť alebo sedieť. Po tridsiatich alebo štyridsiatich minútach na stoličke sa musel zdvihnúť a prejsť. Keď sa zle cítil... mal vo zvyku oprieť sa o stôl, položiť si dlane na dosku a preniesť váhu hornej polovice tela na svaly pliec, aby si natiahol a uvoľnil chrbát. Takto často čítal a pracoval a ja som to uňho veľakrát videl...“
Tames vedel, že prezident máva dvere na pracovni často otvorené, a keď raz Kennedyho zazrel v známom postoji, opretého o stôl, došlo mu, že má na dosah ruky výnimočný obraz. Stlačil spúšť. Fotografiu urobil náročky menej svetlú, aby šero zdôraznilo atmosféru samoty.
.nie som katolícky kandidát
Kennedyho politická dráha sa tiež spájala s osamotenosťou. Ako najmladší zvolený prezident USA musel presviedčať, že nie je outsider. Jeho predkovia prišli do USA z chudobného Írska, aby dreli za nízku mzdu. Časom sa rodina dostala medzi elitu, ale írsky pôvod zostal nevýhodou. Okrem toho bol katolík, čo medzi protestantským politickým establišmentom vyvolávalo podozrenie. „Nie som katolícky kandidát na prezidenta. Som kandidát Demokratickej strany, ktorý je náhodou zároveň katolík,“ zdôrazňoval JFK. O tom, že jeho ambície treba brať vážne, sa Demokratická strana presvedčila, keď v primárkach zvíťazil v konzervatívnom protestantskom štáte Západná Virgínia.
Kennedy napokon porazil aj republikánskeho kandidáta Richarda Nixona a do Bieleho domu priniesol novú éru. Opakoval, že nemieni Američanom sľubovať, ale veľa od nich žiada. Do prvého kabinetu si vybral aj takých ľudí, ktorí nemali s vládou skúsenosti, a povzbudil ich: „Túto prácu si osvojíme všetci spolu.“ Stelesnil nádeje amerického národa v najťažších rokoch studenej vojny. Čelil sovietskemu lídrovi Chruščovovi, ustál kubánsku raketovú krízu – a pokazil pokus o inváziu na Kubu. Kennedy žil v dobe, keď jadrová vojna hrozila ako nikdy predtým, a podľa svojich životopiscov bol presvedčený, že jadrový konflikt vypukne s 25-percentnou pravdepodobnosťou. Na domácej pôde zo všetkých síl podporoval hnutie za občianske práva, navzdory odporu konzervatívnych Južanov.
.telefonát od Marilyn Monroe
S manželkou Jacqueline vytváral tento šarmantný muž oslnivú dvojicu. Nečudo, že médiá Kennedyovcom venovali až priveľa pozornosti. Jacqueline až neskôr poznamenala, že bulvárne správy o sebe sa naučila vnímať ako „komiks“, ktorý beží paralelne s jej skutočným životom. Ten skutočný život, trpko dodala, žila ako známa osobnosť už iba v súkromí. Ani tam však nebolo všetko idylické.
Ich vzťah poznačili Johnove nevery. JFK rád prijímal zbožňovanie krásnych žien, či už filmových hviezd, alebo členiek svojho štábu. Jedna z jeho slávnych mileniek, Marilyn Monroe, zatelefonovala prvej dáme, že prezident jej sľúbil manželstvo. „V poriadku, takže sa nasťahujete do Bieleho domu a čakajú vás všetky tieto problémy,“ odpovedala jej navonok pokojne Jacqueline.
Tú problémy sprevádzali, odkedy si Johna vzala. Prvé dieťa Jacqueline potratila, druhé sa narodilo mŕtve. Až tretie tehotenstvo prinieslo manželom zdravú dcérku. Po nej sa narodil syn a potom Jacqueline otehotnela piaty raz. V auguste roku 1963, pár mesiacov pred atentátom, predčasne porodila synčeka, ktorý žil iba dva dni. Krásavica v chanelovskom kostýme, ktorá sa usmievala v prezidentskej limuzíne v Dallase, mala za sebou dosť utrpenia, a to ešte nevedela, čo ju čaká.
On to možno podvedome tušil. „Jackie, ak ma chce niekto zastreliť puškou z okna, nedá sa tomu zabrániť, tak prečo by sme sa tým trápili?“ povedal John Fitzgerald Kennedy svojej manželke 22. novembra 1963 na palube lietadla, ktoré ho viezlo do Dallasu. Najosamelejší džob na svete bol aj najnebezpečnejší.
Washington, DC, USA: John Fitzgerald Kennedy stojí za mikrofónom v Ružovej záhrade Bieleho domu pri príležitosti odovzdávania Medailí cti, najvyššieho amerického vojenského vyznamenania, ktoré sa udeľuje len vojakom a len za hrdinstvo, ktoré presahuje ich vojenskú povinnosť.
Foto: Fred Ward/Corbis
19. február 1961, Washington, DC, USA: Prezident John Fitzgerald Kennedy stojí pri svojom stole v Oválnej pracovni Bieleho domu. Táto snímka sa počas Kubánskej raketovej krízy, ktorá sa odohrala o vyše roka neskôr, stala ikonickým zobrazením prezidentskej funkcie v Spojených štátoch amerických ako najosamelejšieho džobu na svete. Vlani v októbri ubehlo päťdesiat rokov od sporu medzi USA a ZSSR o umiestnenie sovietskych jadrových rakiet na Kube. V novembri tohto roku si pripomíname päťdesiat rokov od zavraždenia prezidenta Kennedyho v Dallase. Fotografia, ktorej autorom je dnes už tiež nebohý George Tames, bola prvý raz uverejnená v denníku New York Times.
Foto: George Tames/The New York Times
Cca. 1959-1960, Boston, USA: Únava z predvolebnej kampane. John Fitzgerald Kennedy, vtedy ešte len prezidentský kandidát, oddychuje vo svojom bostonskom byte. Napriek tomu, že proti Nixonovi kandidoval ako mladší a neskúsenejší politik, verejnú mienku si získal otvoreným, sebaistým, ale prístupným prejavom. Nixon v porovnaní s ním pôsobil ako zástupca odchádzajúcej starej gardy, ktorú treba poslať do dejín.
Copyright: Corbis
11. február 1961, Washington, DC, USA: Deň s prezidentom Kennedym. Pri pracovnom stole stojí JFK spolu s Tedom Sorensenom, svojím kľúčovým poradcom a autorom prejavov. Sorensen pomohol prezidentovi napísať aj slávnu inauguračnú reč, v ktorej Kennedy vyslovil: „Nepýtajte sa, čo môže vaša vlasť urobiť pre vás, spýtajte sa, čo môžete vy urobiť pre svoju vlasť.“ Opakovane potom zdôrazňoval, že hoci sa na jej tvorbe zúčastnil, kľúčové tézy aj formulácie v tom prejave napísal Kennedy sám.
Foto: George Tames/The New York Times
19. máj 1962, New York, USA: Marilyn Monroe spieva na oslavách nadchádzajúcich 45. Narodenín prezidenta Kennedyho, ktoré sa konali v newyorskej Madison Square Garden. Jej podanie piesne Happy Birthday je dnes rovnako známe ako medzitým viackrát potvrdená skutočnosť, že MM a JFK istý čas tvorili milenecký pár.
Foto: Alyn Baum
14. január 1964, Washington, DC, USA: Jacqueline Kennedy vchádza do kancelárie ministra spravodlivosti Roberta Kennedyho, kde prvý raz poskytla verejné vyjadrenie od prezidentovho zavraždenia. Bývalá prvá dáma povedala, že dostala takmer osemstotisíc kondolenčných listov a všetky budú uložené v Pamätnej knižnici prezidenta Kennedyho v Charles River v štáte Massachussetts.
Foto: Bettmann/Corbis
1963, Washington, DC, USA: Telo prezidenta leží v rakve v rotunde Kapitolu. Tisícky ľudí prichádzali vzdať poslednú poctu zavraždenému prezidentovi. O tri dni po atentáte sa konal pohreb a rakvu uložili do zeme na Arlingtonskom cintoríne.
Foto: Fred Ward/Corbis
5.december 2002, Washington, DC, USA: Portrét Johna Fitzgeralda Kennedyho v chodbe Bieleho domu. Obraz namaľoval po Kennedyho smrti Aaron Shikler podľa presných pokynov vdovy Jacqueline. Jackie sa vyjadrila: „Nechcem, aby vyzeral tak, ako ho zobrazujú ostatní, s vačkami pod očami a s tým upretým pohľadom. Toho zobrazenia mám už dosť.“ Zo skíc, ktoré jej Shikler predložil, si vybrala túto – postavu muža, ktorý so sklonenou hlavou a skríženými rukami pozerá dole.
Foto: Christopher Morris/VII/Corbis
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.