.revolučné reformy
Vyzerá to, akoby to urobili cielene. Bezprostredne po treťom plenárnom zasadnutí Ústredného výboru Čínskej komunistickej strany bola vydaná strohá správa pre médiá o plánovaných reformách. Západné médiá na to reagovali so sklamaním, potom prišla informácia pre uši cudzincov, že komplexný materiál o plánovaných reformách zverejnia do týždňa. Stalo sa.
Zahraničné médiá v Číne začali okamžite písať o zrušení táborov s nútenou prácou, pozemkovej reforme v prospech roľníkov, konci politiky jedného dieťaťa, vzniku súkromného bankovníctva, znížení počtu trestných činov trestaných trestom smrti, reforme politiky bývania a podobne.
Význam tohto momentu a rôznorodých reforiem možno sumarizovať ako pokus Číny o akcelerovanie ekonomického a sociálneho blahobytu tam, kde doteraz nebol alebo zaostával. Je to realistický pokus, jediná cesta, ako môže drak ožiť.
Politická reforma sa odkladá. Momentálne sa bude strana snažiť o manažovanie zmeny a hľadanie rovnováhy medzi štátnou kontrolou a trhovými silami. Politbyro vydalo vyhlásenie a nový čínsky prezident Si Ťin-pching pridal svoj komentár, kde povedal, že ďalšie „reformy a otvorenie Číny má rozvinúť socializmus a marxizmus“. Celý proces má byť podľa neho zavŕšený do roku 2020, pričom volal po „emancipácii myslenia, čo je najvyššou prioritou na prekonanie obmedzení etablovaných záujmových skupín“. Hovoril aj o „odvahe a múdrosti“ a zdôraznil potrebu „riskovať“. Kto nič neriskuje, nič nemá. Pozrime sa teraz na tieto reformy trochu bližšie.
Po prvé, štátny a súkromný sektor. Namiesto rozdelenia gigantických štátnych firiem, čo by bolo najtrhovejšie opatrenie, bude cieľom ich efektívnejšie a hospodárnejšie fungovanie a podpora súťaživosti, umožnenná aj spolufinancovaním zo súkromných zdrojov. Neštátny kapitál môže získať podiel v spoločných podnikoch, a viesť tak k vzniku systému zmiešaného vlastníctva. Najväčšie monopoly majú stratiť svoje postavenie. Gigantické štátne podniky však za to majú odvádzať 30 percent (dvojnásobok doterajšej dane) svojich ziskov na reinvestovanie do zvýšenie úrovne blahobytu ľudí. Má prísť aj k rozšíreniu bankového sektora pripustením súkromného kapitálu, ktorý môže viesť k vzniku „obmedzeného počtu malých a stredne veľkých bánk“.
Po druhé, mesto a vidiek. Má sa zmeniť urbánno-rurálny duálny systém, čo znamená, že roľníci budú môcť predávať pôdu a získavať prístup k pôžičkam, respektíve vytvárať ako podielnici efektívnejšie veľké farmy. Doteraz to nebolo možné, keďže pôda bola v kolektívnom vlastníctve, pričom riadenie bolo v kompetencii miestnej úrovne. Dôsledkom toho bolo, že nespokojní roľníci migrovali, najčastejšie do hlavných miest, kde sa stávali lacnou pracovnou silou. Provincia Chej-lung-ťiang na severovýchode krajiny (s takmer 40 miliónmi obyvateľov, pozn. prekl.) sa stala testom podbného alternatívneho modelu, keď tu štát podporoval a financoval spoluprácu poľnohospodárskych „ľudových komún“, čo malo viesť k efektívnejšiemu modelu.
Súčasťou podpory vidieka by sa mali stať aj kvalitnejšie školy. A tí, ktorí budú chcieť svoju pôdu predať a presťahovať sa do mesta, by mali získať podporu s mestským „chu-kchou“, povolením pobytu, ktoré garantuje práva a služby (od zdravotného poistenia po vzdelávanie) iba tam, kde je osoba registrovaná.
Rastúci rozdiel medzi mestom a vidiekom priamo súvisel s čínskym ekonomickým rastom, ale nerovnosť dosiahla neudržateľnú úroveň. Čína sa pokúsi preorientovať z ekonomiky založenej na nedostatočne platenej práci na ekonomiku s rastúcou strednou vrstvou, ktorej spotreba môže ťahať domáci ekonomický rast. Čínsky premiér Li Kche-čchiang to nazýva „sociálna“ urbanizácia.
Po tretie, sociálny štát. Obrovským problémom súčasnej Číny je starnúca populácia. Cieľom sa preto stáva udržateľný dôchodkový systém. Dôchodkové účty pracujúcich budú doplnené sociálnym poistením, vek odchodu do dôchodku bude pod dohľadom. Súčasne sa zvýši podiel investícii do služieb pre starších, zdravotné poistenie bude založené na americkom modeli súkromných účtov. Štát však podľa všetkého bude môcť intervenovať. Za veľkú otázku sa tiež považuje zabezpečenie bytovej politiky za dostupné ceny, inými slovami dotovanie výstavby.
Po štvrté, spravodlivosť. Veľa sa hovorilo o zrušení „reedukačných táborov nútených prác“ (lao-ťiao). Je to systém, ktorý v Číne funguje od 50. rokov a režimu umožňuje internovať ľudí bez súdneho procesu, čo sa zväčša využívalo ako trest za menšie porušenia zákona. V praxi sa tento systém využíval najmä proti tým, ktorí rebelovali proti lokálnym loby, na internovanie disidentov a náboženských demonštrantov (ako členov Falun Gong) alebo vôbec ľudí, ktorých súkromný záujem sa dostal do konfliktu so záujmom miestneho úradu.
Politbyro tiež oznámilo, že súdny systém sa má stať nezávislý, čomu treba rozumieť tak, že bude oddelený od miestnej vlády. Počet trestných činov, za ktoré hrozí trest smrti, by sa mal z dnešných 55 „graduálne“ znížiť. V roku 2011 už bolo takto zrušených trinásť trestných činov, za ktoré hrozil najvyšší trest.
Po piate, kontrola pôrodnosti. Takzvaná politika jedného dieťaťa, zavedená v 70. rokoch, umožnila Číne rýchlejší ekonomický rast. Odhaduje sa, že tejto politiky by mala Čína asi o 400 miliónov obyvateľov viac. Tým, že bolo treba kŕmiť menej detí, mohol byť rast vyšší.
Podľa novej reformy by malo byť páru umožnené mať dve deti, ak aspoň jeden z rodičov pochádza z jednodetnej rodiny. Je to pokus o spomalenie starnutia populácie a väčšiu medzigeneračnú rovnováhu. Momentálne je index pôrodnosti niečo medzi 1,5 a 1,6 dieťaťa na ženu a oficiálni demografi očakávajú, že dosiahne asi 1,8 dieťaťa, čo by mala byť udržateľná úroveň. Pracujúca trieda sa zmenšuje, v roku 2012 pracovalo v Číne o 3,5 milióna ľudí menej, odhady na najbližšie desaťročie očakávajú, že počet pracujúcich sa zníži o 29 miliónov ľudí. Problémom je aj rodová nerovnováha, na 100 narodených dievčat pripadá 118 chlapcov, čo je dôsledok selektívnej potratovej politiky.
Toho, čo treba reformovať, je omnoho viac, ale tieto otázky vyzerajú ako tie najdôležitejšie.
.gabriele Battaglia je novinár, člen agentúry China-Files, píše pre Inside Beijing. Striedavo žije v Miláne a Pekingu. Publikovaný text je skrátenou verziou článku, ktorý vyšiel na Asia Times.
.nacionalizmus na vzostupe
Podľa odhadov zostalo po tajfúne na Filipínach 3 600 mŕtvych a 500-tisíc ľudí prišlo o dom. Ale vážne je to, čo tento tajfún povedal o Číne.
Peking najskôr oficiálne oznámil, že pôvodnú pomoc vo výške 100-tisíc dolárov navýši na 1,6 milióna dolárov. Susedná krajina bola ťažko postihnutá a Čína – krajina s druhým najväčším HDP vo svete – zahanbená. Peking chcel darovať menej, ako niekoľko nadnárodných spoločností. A to ešte čínsky hovoriaci internet vybuchol nesúhlasom, keď mnohí tvrdili, že Čína by Filipínam nemala pomáhať vôbec.
Internetový prieskum pod článkom nazvaným Mala by Čína pomáhať Filipínam, ktorý bol zverejnený na stránke QQ, ukázal, že až 85 percent z 200-tisíc hlasujúcich bolo proti akejkoľvek vládnej pomoci Filipínam, správu priniesla stránka shanghaiist.com.
Toto číslo prekvapí o to viac, že v Číne došlo nedávno k viacerým prírodným katastrofám, ktoré postihli nevinných ľudí a ktoré čínske štátne médiá dobre zdokumentovali. Napriek tomu Číňania na informáciu o vládnej pomoci reagovali veľmi ostro. Dovoľte niekoľko príkladov: „Bol to Filipínec, kto zabil ľudí v Hongkongu (odkaz na incident z roku 2010, keď bol unesený autobus s hongkonskými turistami, pri ktorom zahynulo osem ľudí, pozn. aut.), počkajme si, kým sa ich prezident za to ospravedlní a kým Američania zatvoria svoje vojenské základne na Filipínach, potom môžeme pomôcť. Ak im dáme peniaze teraz, môžu si za ne nakúpiť zbrane.“ Iný príklad: „Amerika využije túto príležitosť na podlizovanie sa Filipínčanom, aby za to získala vojenský prístav, čo bude smerovať proti Číne, bol by to hanebný akt.“ Tretí citát: „Je to presne ako po cunami v Japonsku, prejaviť priateľstvo k našim nepriateľom znamená prejaviť krutosť k samým sebe.“ Štvrtý príklad: „Dvesto tisíc dolárov (do sumy je započítaná aj pomoc čínskeho Červeného kríža, pozn. aut.) je strašne veľa! Dajme to radšej chudobným deťom, nakúpme školské autobusy alebo knihy! Nemíňajme to na svojich nepriateľov!“ A napokon posledný príklad: „Tí, čo hovoria, že by sme mali poslať peniaze, by mali byť zatknutí, môžu to byť špióni.“
Posledný komentár možno chápať aj ako satiru, pripúšťam. Pripúšťam tiež, že výskum verejnej mienky môže byť zmanipulovaný. Ale masívny nedostatok sympatií na internete sa odohral iba v Číne a tí, ktorí žili v Číne dlhšie, potvrdia, že takéto reakcie poznajú aj sociálne odkázaní a úbožiaci zo spoločenského suterénu.
V Číne nie je nijako nezvyklé vidieť ľudí, inak rešpektovaných a slušných, ktorí štedro pomáhali charite po ničivom zemetrasení v provincii S'-čchuan v roku 2008, ako potláčajú úškrn alebo utrúsia idiotskú poznámku, keď sa hovorí o humanitárnej pomoci Filipínam alebo Japonsku.
Nacionalistická reakcia je súčasťou širšieho trendu, ktorý by mal znepokojovať nielen politikov v Pekingu, ale aj obyčajných Číňanov, pretože ide o smutný prejav dvojakých štandardov, navyše v prípade humanitárnej katastrofy. Videli sme to už po cunami a následnej katastrofe vo Fukušime v Japonsku v roku 2011. V Číne sú ľudia zvyknutí a vnímajú pozitívne, že v prípade prírodnej katastrofy pomáha na mieste armáda a vláda. Ak sa to však stane za hranicami, vyvoláva to nezáujem a chladné reakcie. Hlavnou príčinou tohto stavu sa zdá pestovaný politický a ekonomický nacionalizmus, podporovaný vládnou propagandou, ako napríklad spravodajským programom Sinwen Lianbo, alebo vôbec štátnymi médiami, ktoré sa venujú politike, histórii alebo ekonomike.
Každá dôležitá informácia je pred odvysielaním v štátnych médiách filtrovaná cez sito záujmov ambicióznej komunistickej strany. Vďaka tomu sú niektoré udalosti, ako napríklad nedávne pouličné nepokoje v Londýne alebo vraždy v Spojených štátoch, oficiálne prezentované s tým významom medzi riadkami, že ide o dôkaz vnútornej nestability takzvaných slobodných spoločností. A pre tých, ktorí by to nepochopili zakódované v spravodajstve, to niektorí komentátori povedia priamo.
Územné spory s Japonskom, Vietnamom a Filipínami sú podávané jednostranne, s ťažko potláčaným hnevom, vraj ako môžu iné štáty a obyvatelia týchto štátov vidieť taký vážny problém tak zjednodušene, akoby čínske médiá nerobili práve to isté doma. Tento latentný hnev občas naberie na intenzite vďaka paranoidným a xenofóbnym komentárom, literárnym dielam či blogom, ktoré sú uverejňované s porozumením, ak nie priamo s podporou centrálnych orgánov. Nevyhnutným dôsledkom takejto démonizácie niektorých krajín a trvania na niektorých vágnych konceptoch, ako je čínska hranica v Juhočínskom mori, ktorú nielenže neakceptuje medzinárodné spoločenstvo, ale aj na mape vyzerá absurdne, potom je, že Číňania sledujúci čínske médiá sa cítia nevyhnutne ako obete, ktoré nedokážu pochopiť, prečo by ešte iným krajinám mali posielať peniaze.
Hoci Peking a mediálni cenzori, ktorí sa usilujú o „racionálny patriotizmus“ môžu mať pocit, že vedia, čo robia, emotívna politická manipulácia zameraná na krátkodobé ciele bude mať vždy nezamýšľané dôsledky. A tie je ťažké nielen predpokladať, ale aj kontrolovať, nehovoriac o ich deštruktívnom potenciáli. Každý, kto pozná moderné dejiny Číny, vie, že sa zahráva s niečím, čo už Číňania zažili a nepotrebujú si to zopakovať.
.jack McLoughlin je britský publicista, v Číne žil šesť rokov.
.„Duševne chorí“ disidenti
Šesť mesiacov po tom, ako nadobudol účinnosť nový zákon o duševnom zdraví, čínske psychiatrické inštitúcie naďalej diagnostikujú ľudskoprávnych aktivistov a autorov petícií ako „duševne chorých“ pacientov. Hoci niektorí psychiatri odmietajú prijať „pacientov“, ktorí nemajú symptómy choroby, podľa exilovej organizácie Ochrancovia čínskych ľuských práv (Chinese Human Rights Defenders, CHRD), lekári čelia „nátlaku štátnych orgánov, aby takéto zadržané osoby prijímali.“
Čínsky zákon z 1. mája 2013 o duševnom zdraví vyžaduje, aby väčšina psychiatrických hospitalizácií bola na dobrovoľnej báze, pod dohľadom kvalifikovaného psychiatra. Miestne orgány však podľa CHRD pokračujú v zadržiavaní rôznych aktivistov a sťažovateľov v ústavoch pre duševne chorých. Čínske ministerstvo zdravotníctva stále požaduje, aby miestne správy zabezpečili pre 0,2 percenta populácie inštitúcie a lôžka pre duševne chorých. Táto kvóta však poskytuje polícii možnosť posielať do psychiatrických inštitúcii kohokoľvek, koho považujú za problematického alebo narúšajúceho verejný poriadok. Ako povedala aktivistka Li pre Rádio slobodná Ázia: „Máme tu nový zákon, jasné administratívne pravidlá, a napriek tomu k takýmto prípadom prichádza naďalej. Veci sa môžu zmeniť k lepšiemu iba vtedy, ak sa vedenie niektorých provincií rozhodne uznať, že ide o problém. Iba minimálne množstvo zo všetkých sťažností sa skončí oslobodením dotknutej osoby.“
Li bola sama nútene hospitalizovaná v apríli 2007 v provincii Ťiang-su po tom, ako sa sťažovala na zdravotné problémy na svojom pracovisku. Neskôr bola presunutá do nemocničného zariadenia v meste Čen-ťiang v tejto provincii, jej stav bol označený za „akútne duševné ochorenie“, bola zviazaná a donútená prijať psychiatrickú liečbu.
Obyvateľka provincie Chu-nan Wu Čchunsia povedala Rádiu slobodná Ázia o svojom prípade z júla 2008, keď bola nútene zadržiavaná 134 dní. Ako povedala v rozhovore: „Viacero médií venovalo môjmu prípadu pozornosť. Nechcela som to nechať len tak, žiadala som vysvetlenie, prečo som bola nelegálne zadržaná, nelegálne poslaná do pracovného tábora a potom nelegálne držaná v psychiatrickej liečebni.“
Mnohí zo zadržaných sú autori viacerých sťažností. Organizácia CHRD napríklad uvádza prípad 71-ročnej Fan Miao čen, ktorú týrali elektrošokmi počas pobytu v psychiatrickom centre v Šanghaji po tom, ako odmietla liečbu. Fane však nebolo diagnostikované žiadne duševné ochorenie.
Päťdesiatjedenročná Sing Šiku z provincie Chej-lung-ťiang na severovýchode krajiny bola za sťažnosti proti korupcii zadržiavaná v miestnej nemocnici šesť rokov. A Čang Chaiyan z provincie Liao-ning bol proti svojej vôli zadržiavaný tri týždne bez vyšetrenia, pričom ho donútili brať lieky. Podobných príkladov je zdokumentovaných viacero.
Nový zákon o duševnom zdraví je prvým krokom k definovaniu zákonného postupu, ktorým sa majú riadiť nemocnice a psychiatrické centrá, aby na jednej strane dochádzalo k ochrane duševného zdravia a súčasne boli ľudia chránení pred falošným diagnostikovaním a núteným nedobrovoľným pobytom v štátnych psychiatrických zaradeniach. Právnici a aktivisti, dokonca aj niektoré čínske médiá však upozorňujú, že pomôcť „psychiatrickým“ pacientom, ktorí sú zadržaní z politických dôvodov, bude aj s novým zákonom veľmi ťažké, ak nie nemožné.
.lin Ping je čínska novinárka. Článok odznel ako príspevok vo vysielaní Rádia slobodná Ázia.
Si Ťin-pching/
Generálny tajomník Ústredného výboru komumistickej strany Číny a prezident krajiny o. i. zodpovedá za Hongkong a Macao. Narodil sa v roku 1953 v Pekingu, jeho otec bol zakladajúcim členom komunistickej strany, dôležitou postavou Maovho Dlhého pochodu, neskôr bol počas Kultúrnej revolúcie prenasledovaný. Si vyštudoval chémiu a ideologickú školu, bol tajomníkom ÚV v provincii Če-tiang, neskôr metského ÚV v Šanghaji, neskôr bol guvernérom v provincii Fu-tieng a Če-tiang. V roku 2008 zodpovedal za Olympijské hry v Pekingu. V roku 2013 sa stal novým prezidentom Číny. Je druhýkrát ženatý s bývalou speváčkou Peng Liyuan, ich dcéra študuje na Harvarde, žije v Pekingu.
Vyzerá to, akoby to urobili cielene. Bezprostredne po treťom plenárnom zasadnutí Ústredného výboru Čínskej komunistickej strany bola vydaná strohá správa pre médiá o plánovaných reformách. Západné médiá na to reagovali so sklamaním, potom prišla informácia pre uši cudzincov, že komplexný materiál o plánovaných reformách zverejnia do týždňa. Stalo sa.
Zahraničné médiá v Číne začali okamžite písať o zrušení táborov s nútenou prácou, pozemkovej reforme v prospech roľníkov, konci politiky jedného dieťaťa, vzniku súkromného bankovníctva, znížení počtu trestných činov trestaných trestom smrti, reforme politiky bývania a podobne.
Význam tohto momentu a rôznorodých reforiem možno sumarizovať ako pokus Číny o akcelerovanie ekonomického a sociálneho blahobytu tam, kde doteraz nebol alebo zaostával. Je to realistický pokus, jediná cesta, ako môže drak ožiť.
Politická reforma sa odkladá. Momentálne sa bude strana snažiť o manažovanie zmeny a hľadanie rovnováhy medzi štátnou kontrolou a trhovými silami. Politbyro vydalo vyhlásenie a nový čínsky prezident Si Ťin-pching pridal svoj komentár, kde povedal, že ďalšie „reformy a otvorenie Číny má rozvinúť socializmus a marxizmus“. Celý proces má byť podľa neho zavŕšený do roku 2020, pričom volal po „emancipácii myslenia, čo je najvyššou prioritou na prekonanie obmedzení etablovaných záujmových skupín“. Hovoril aj o „odvahe a múdrosti“ a zdôraznil potrebu „riskovať“. Kto nič neriskuje, nič nemá. Pozrime sa teraz na tieto reformy trochu bližšie.
Po prvé, štátny a súkromný sektor. Namiesto rozdelenia gigantických štátnych firiem, čo by bolo najtrhovejšie opatrenie, bude cieľom ich efektívnejšie a hospodárnejšie fungovanie a podpora súťaživosti, umožnenná aj spolufinancovaním zo súkromných zdrojov. Neštátny kapitál môže získať podiel v spoločných podnikoch, a viesť tak k vzniku systému zmiešaného vlastníctva. Najväčšie monopoly majú stratiť svoje postavenie. Gigantické štátne podniky však za to majú odvádzať 30 percent (dvojnásobok doterajšej dane) svojich ziskov na reinvestovanie do zvýšenie úrovne blahobytu ľudí. Má prísť aj k rozšíreniu bankového sektora pripustením súkromného kapitálu, ktorý môže viesť k vzniku „obmedzeného počtu malých a stredne veľkých bánk“.
Po druhé, mesto a vidiek. Má sa zmeniť urbánno-rurálny duálny systém, čo znamená, že roľníci budú môcť predávať pôdu a získavať prístup k pôžičkam, respektíve vytvárať ako podielnici efektívnejšie veľké farmy. Doteraz to nebolo možné, keďže pôda bola v kolektívnom vlastníctve, pričom riadenie bolo v kompetencii miestnej úrovne. Dôsledkom toho bolo, že nespokojní roľníci migrovali, najčastejšie do hlavných miest, kde sa stávali lacnou pracovnou silou. Provincia Chej-lung-ťiang na severovýchode krajiny (s takmer 40 miliónmi obyvateľov, pozn. prekl.) sa stala testom podbného alternatívneho modelu, keď tu štát podporoval a financoval spoluprácu poľnohospodárskych „ľudových komún“, čo malo viesť k efektívnejšiemu modelu.
Súčasťou podpory vidieka by sa mali stať aj kvalitnejšie školy. A tí, ktorí budú chcieť svoju pôdu predať a presťahovať sa do mesta, by mali získať podporu s mestským „chu-kchou“, povolením pobytu, ktoré garantuje práva a služby (od zdravotného poistenia po vzdelávanie) iba tam, kde je osoba registrovaná.
Rastúci rozdiel medzi mestom a vidiekom priamo súvisel s čínskym ekonomickým rastom, ale nerovnosť dosiahla neudržateľnú úroveň. Čína sa pokúsi preorientovať z ekonomiky založenej na nedostatočne platenej práci na ekonomiku s rastúcou strednou vrstvou, ktorej spotreba môže ťahať domáci ekonomický rast. Čínsky premiér Li Kche-čchiang to nazýva „sociálna“ urbanizácia.
Po tretie, sociálny štát. Obrovským problémom súčasnej Číny je starnúca populácia. Cieľom sa preto stáva udržateľný dôchodkový systém. Dôchodkové účty pracujúcich budú doplnené sociálnym poistením, vek odchodu do dôchodku bude pod dohľadom. Súčasne sa zvýši podiel investícii do služieb pre starších, zdravotné poistenie bude založené na americkom modeli súkromných účtov. Štát však podľa všetkého bude môcť intervenovať. Za veľkú otázku sa tiež považuje zabezpečenie bytovej politiky za dostupné ceny, inými slovami dotovanie výstavby.
Po štvrté, spravodlivosť. Veľa sa hovorilo o zrušení „reedukačných táborov nútených prác“ (lao-ťiao). Je to systém, ktorý v Číne funguje od 50. rokov a režimu umožňuje internovať ľudí bez súdneho procesu, čo sa zväčša využívalo ako trest za menšie porušenia zákona. V praxi sa tento systém využíval najmä proti tým, ktorí rebelovali proti lokálnym loby, na internovanie disidentov a náboženských demonštrantov (ako členov Falun Gong) alebo vôbec ľudí, ktorých súkromný záujem sa dostal do konfliktu so záujmom miestneho úradu.
Politbyro tiež oznámilo, že súdny systém sa má stať nezávislý, čomu treba rozumieť tak, že bude oddelený od miestnej vlády. Počet trestných činov, za ktoré hrozí trest smrti, by sa mal z dnešných 55 „graduálne“ znížiť. V roku 2011 už bolo takto zrušených trinásť trestných činov, za ktoré hrozil najvyšší trest.
Po piate, kontrola pôrodnosti. Takzvaná politika jedného dieťaťa, zavedená v 70. rokoch, umožnila Číne rýchlejší ekonomický rast. Odhaduje sa, že tejto politiky by mala Čína asi o 400 miliónov obyvateľov viac. Tým, že bolo treba kŕmiť menej detí, mohol byť rast vyšší.
Podľa novej reformy by malo byť páru umožnené mať dve deti, ak aspoň jeden z rodičov pochádza z jednodetnej rodiny. Je to pokus o spomalenie starnutia populácie a väčšiu medzigeneračnú rovnováhu. Momentálne je index pôrodnosti niečo medzi 1,5 a 1,6 dieťaťa na ženu a oficiálni demografi očakávajú, že dosiahne asi 1,8 dieťaťa, čo by mala byť udržateľná úroveň. Pracujúca trieda sa zmenšuje, v roku 2012 pracovalo v Číne o 3,5 milióna ľudí menej, odhady na najbližšie desaťročie očakávajú, že počet pracujúcich sa zníži o 29 miliónov ľudí. Problémom je aj rodová nerovnováha, na 100 narodených dievčat pripadá 118 chlapcov, čo je dôsledok selektívnej potratovej politiky.
Toho, čo treba reformovať, je omnoho viac, ale tieto otázky vyzerajú ako tie najdôležitejšie.
.gabriele Battaglia je novinár, člen agentúry China-Files, píše pre Inside Beijing. Striedavo žije v Miláne a Pekingu. Publikovaný text je skrátenou verziou článku, ktorý vyšiel na Asia Times.
.nacionalizmus na vzostupe
Podľa odhadov zostalo po tajfúne na Filipínach 3 600 mŕtvych a 500-tisíc ľudí prišlo o dom. Ale vážne je to, čo tento tajfún povedal o Číne.
Peking najskôr oficiálne oznámil, že pôvodnú pomoc vo výške 100-tisíc dolárov navýši na 1,6 milióna dolárov. Susedná krajina bola ťažko postihnutá a Čína – krajina s druhým najväčším HDP vo svete – zahanbená. Peking chcel darovať menej, ako niekoľko nadnárodných spoločností. A to ešte čínsky hovoriaci internet vybuchol nesúhlasom, keď mnohí tvrdili, že Čína by Filipínam nemala pomáhať vôbec.
Internetový prieskum pod článkom nazvaným Mala by Čína pomáhať Filipínam, ktorý bol zverejnený na stránke QQ, ukázal, že až 85 percent z 200-tisíc hlasujúcich bolo proti akejkoľvek vládnej pomoci Filipínam, správu priniesla stránka shanghaiist.com.
Toto číslo prekvapí o to viac, že v Číne došlo nedávno k viacerým prírodným katastrofám, ktoré postihli nevinných ľudí a ktoré čínske štátne médiá dobre zdokumentovali. Napriek tomu Číňania na informáciu o vládnej pomoci reagovali veľmi ostro. Dovoľte niekoľko príkladov: „Bol to Filipínec, kto zabil ľudí v Hongkongu (odkaz na incident z roku 2010, keď bol unesený autobus s hongkonskými turistami, pri ktorom zahynulo osem ľudí, pozn. aut.), počkajme si, kým sa ich prezident za to ospravedlní a kým Američania zatvoria svoje vojenské základne na Filipínach, potom môžeme pomôcť. Ak im dáme peniaze teraz, môžu si za ne nakúpiť zbrane.“ Iný príklad: „Amerika využije túto príležitosť na podlizovanie sa Filipínčanom, aby za to získala vojenský prístav, čo bude smerovať proti Číne, bol by to hanebný akt.“ Tretí citát: „Je to presne ako po cunami v Japonsku, prejaviť priateľstvo k našim nepriateľom znamená prejaviť krutosť k samým sebe.“ Štvrtý príklad: „Dvesto tisíc dolárov (do sumy je započítaná aj pomoc čínskeho Červeného kríža, pozn. aut.) je strašne veľa! Dajme to radšej chudobným deťom, nakúpme školské autobusy alebo knihy! Nemíňajme to na svojich nepriateľov!“ A napokon posledný príklad: „Tí, čo hovoria, že by sme mali poslať peniaze, by mali byť zatknutí, môžu to byť špióni.“
Posledný komentár možno chápať aj ako satiru, pripúšťam. Pripúšťam tiež, že výskum verejnej mienky môže byť zmanipulovaný. Ale masívny nedostatok sympatií na internete sa odohral iba v Číne a tí, ktorí žili v Číne dlhšie, potvrdia, že takéto reakcie poznajú aj sociálne odkázaní a úbožiaci zo spoločenského suterénu.
V Číne nie je nijako nezvyklé vidieť ľudí, inak rešpektovaných a slušných, ktorí štedro pomáhali charite po ničivom zemetrasení v provincii S'-čchuan v roku 2008, ako potláčajú úškrn alebo utrúsia idiotskú poznámku, keď sa hovorí o humanitárnej pomoci Filipínam alebo Japonsku.
Nacionalistická reakcia je súčasťou širšieho trendu, ktorý by mal znepokojovať nielen politikov v Pekingu, ale aj obyčajných Číňanov, pretože ide o smutný prejav dvojakých štandardov, navyše v prípade humanitárnej katastrofy. Videli sme to už po cunami a následnej katastrofe vo Fukušime v Japonsku v roku 2011. V Číne sú ľudia zvyknutí a vnímajú pozitívne, že v prípade prírodnej katastrofy pomáha na mieste armáda a vláda. Ak sa to však stane za hranicami, vyvoláva to nezáujem a chladné reakcie. Hlavnou príčinou tohto stavu sa zdá pestovaný politický a ekonomický nacionalizmus, podporovaný vládnou propagandou, ako napríklad spravodajským programom Sinwen Lianbo, alebo vôbec štátnymi médiami, ktoré sa venujú politike, histórii alebo ekonomike.
Každá dôležitá informácia je pred odvysielaním v štátnych médiách filtrovaná cez sito záujmov ambicióznej komunistickej strany. Vďaka tomu sú niektoré udalosti, ako napríklad nedávne pouličné nepokoje v Londýne alebo vraždy v Spojených štátoch, oficiálne prezentované s tým významom medzi riadkami, že ide o dôkaz vnútornej nestability takzvaných slobodných spoločností. A pre tých, ktorí by to nepochopili zakódované v spravodajstve, to niektorí komentátori povedia priamo.
Územné spory s Japonskom, Vietnamom a Filipínami sú podávané jednostranne, s ťažko potláčaným hnevom, vraj ako môžu iné štáty a obyvatelia týchto štátov vidieť taký vážny problém tak zjednodušene, akoby čínske médiá nerobili práve to isté doma. Tento latentný hnev občas naberie na intenzite vďaka paranoidným a xenofóbnym komentárom, literárnym dielam či blogom, ktoré sú uverejňované s porozumením, ak nie priamo s podporou centrálnych orgánov. Nevyhnutným dôsledkom takejto démonizácie niektorých krajín a trvania na niektorých vágnych konceptoch, ako je čínska hranica v Juhočínskom mori, ktorú nielenže neakceptuje medzinárodné spoločenstvo, ale aj na mape vyzerá absurdne, potom je, že Číňania sledujúci čínske médiá sa cítia nevyhnutne ako obete, ktoré nedokážu pochopiť, prečo by ešte iným krajinám mali posielať peniaze.
Hoci Peking a mediálni cenzori, ktorí sa usilujú o „racionálny patriotizmus“ môžu mať pocit, že vedia, čo robia, emotívna politická manipulácia zameraná na krátkodobé ciele bude mať vždy nezamýšľané dôsledky. A tie je ťažké nielen predpokladať, ale aj kontrolovať, nehovoriac o ich deštruktívnom potenciáli. Každý, kto pozná moderné dejiny Číny, vie, že sa zahráva s niečím, čo už Číňania zažili a nepotrebujú si to zopakovať.
.jack McLoughlin je britský publicista, v Číne žil šesť rokov.
.„Duševne chorí“ disidenti
Šesť mesiacov po tom, ako nadobudol účinnosť nový zákon o duševnom zdraví, čínske psychiatrické inštitúcie naďalej diagnostikujú ľudskoprávnych aktivistov a autorov petícií ako „duševne chorých“ pacientov. Hoci niektorí psychiatri odmietajú prijať „pacientov“, ktorí nemajú symptómy choroby, podľa exilovej organizácie Ochrancovia čínskych ľuských práv (Chinese Human Rights Defenders, CHRD), lekári čelia „nátlaku štátnych orgánov, aby takéto zadržané osoby prijímali.“
Čínsky zákon z 1. mája 2013 o duševnom zdraví vyžaduje, aby väčšina psychiatrických hospitalizácií bola na dobrovoľnej báze, pod dohľadom kvalifikovaného psychiatra. Miestne orgány však podľa CHRD pokračujú v zadržiavaní rôznych aktivistov a sťažovateľov v ústavoch pre duševne chorých. Čínske ministerstvo zdravotníctva stále požaduje, aby miestne správy zabezpečili pre 0,2 percenta populácie inštitúcie a lôžka pre duševne chorých. Táto kvóta však poskytuje polícii možnosť posielať do psychiatrických inštitúcii kohokoľvek, koho považujú za problematického alebo narúšajúceho verejný poriadok. Ako povedala aktivistka Li pre Rádio slobodná Ázia: „Máme tu nový zákon, jasné administratívne pravidlá, a napriek tomu k takýmto prípadom prichádza naďalej. Veci sa môžu zmeniť k lepšiemu iba vtedy, ak sa vedenie niektorých provincií rozhodne uznať, že ide o problém. Iba minimálne množstvo zo všetkých sťažností sa skončí oslobodením dotknutej osoby.“
Li bola sama nútene hospitalizovaná v apríli 2007 v provincii Ťiang-su po tom, ako sa sťažovala na zdravotné problémy na svojom pracovisku. Neskôr bola presunutá do nemocničného zariadenia v meste Čen-ťiang v tejto provincii, jej stav bol označený za „akútne duševné ochorenie“, bola zviazaná a donútená prijať psychiatrickú liečbu.
Obyvateľka provincie Chu-nan Wu Čchunsia povedala Rádiu slobodná Ázia o svojom prípade z júla 2008, keď bola nútene zadržiavaná 134 dní. Ako povedala v rozhovore: „Viacero médií venovalo môjmu prípadu pozornosť. Nechcela som to nechať len tak, žiadala som vysvetlenie, prečo som bola nelegálne zadržaná, nelegálne poslaná do pracovného tábora a potom nelegálne držaná v psychiatrickej liečebni.“
Mnohí zo zadržaných sú autori viacerých sťažností. Organizácia CHRD napríklad uvádza prípad 71-ročnej Fan Miao čen, ktorú týrali elektrošokmi počas pobytu v psychiatrickom centre v Šanghaji po tom, ako odmietla liečbu. Fane však nebolo diagnostikované žiadne duševné ochorenie.
Päťdesiatjedenročná Sing Šiku z provincie Chej-lung-ťiang na severovýchode krajiny bola za sťažnosti proti korupcii zadržiavaná v miestnej nemocnici šesť rokov. A Čang Chaiyan z provincie Liao-ning bol proti svojej vôli zadržiavaný tri týždne bez vyšetrenia, pričom ho donútili brať lieky. Podobných príkladov je zdokumentovaných viacero.
Nový zákon o duševnom zdraví je prvým krokom k definovaniu zákonného postupu, ktorým sa majú riadiť nemocnice a psychiatrické centrá, aby na jednej strane dochádzalo k ochrane duševného zdravia a súčasne boli ľudia chránení pred falošným diagnostikovaním a núteným nedobrovoľným pobytom v štátnych psychiatrických zaradeniach. Právnici a aktivisti, dokonca aj niektoré čínske médiá však upozorňujú, že pomôcť „psychiatrickým“ pacientom, ktorí sú zadržaní z politických dôvodov, bude aj s novým zákonom veľmi ťažké, ak nie nemožné.
.lin Ping je čínska novinárka. Článok odznel ako príspevok vo vysielaní Rádia slobodná Ázia.
Si Ťin-pching/
Generálny tajomník Ústredného výboru komumistickej strany Číny a prezident krajiny o. i. zodpovedá za Hongkong a Macao. Narodil sa v roku 1953 v Pekingu, jeho otec bol zakladajúcim členom komunistickej strany, dôležitou postavou Maovho Dlhého pochodu, neskôr bol počas Kultúrnej revolúcie prenasledovaný. Si vyštudoval chémiu a ideologickú školu, bol tajomníkom ÚV v provincii Če-tiang, neskôr metského ÚV v Šanghaji, neskôr bol guvernérom v provincii Fu-tieng a Če-tiang. V roku 2008 zodpovedal za Olympijské hry v Pekingu. V roku 2013 sa stal novým prezidentom Číny. Je druhýkrát ženatý s bývalou speváčkou Peng Liyuan, ich dcéra študuje na Harvarde, žije v Pekingu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.