Mám ešte v živej pamäti, ako sme po novembri 1989 strihali na hraniciach ostnaté drôty a volali „Ahoj, Európa!“. Eufória tých chvíľ je už fuč, vzájomná prepojenosť a závislosť krajín nášho civilizačného priestoru je fakt. Ťažiskom diskusie sa stávajú možnosti a medze európskej a globálnej integrácie.
My, ktorí by sme radi zachovali tento civilizačný priestor, premýšľame o jeho udržateľnej podobe. Jasné, Európa bez hraníc, Európa s voľným pohybom ľudí, tovaru, Európa demokratická, hodnotovo zakotvená, a tak ďalej. Možno by to chcelo potentnejších mužov, menej žien, vysadených na profesionálnu kariéru, viac duchovnosti v každodennej honbe za hmotným štandardom… Na riešenie týchto problémov máme dokonca inštitúcie – byrokraciu, médiá a krčmy. Tam i tam sa rodia plány, ako okolitý svet prebudovať na rajskú záhradu či zachrániť ho pred katastrofou.
T. G. Masaryk v Čapkových Hovoroch s TGM povedal: „Skřivánci zpívají nejkrásněji, když jsou přemnoženi komáři.“ Čo však v situácii, keď je komárov dostatok a škovránky napriek tomu iba pípajú? To vtáctvo je, zdá sa niekomu, prežrané, obézne, lenivé... Osobne dávam prednosť prirodzenému vývoju: ak škovránky vyčerpali svoju vitalitu, nechajme komáre, aby ich poslali do histórie, čo neznamená, že sa na ich lahodné hlasy zabudne – zostanú súčasťou genofondu a memofondu živých bytostí vrátane komárov.
„Vidíte ho, ľavicovoliberálneho židoboľševika? Národy sú mu nič!“, napíše anonymný bloger pod tento text. Veď nech si len píše, pomyslí si iný, aj tak bude všetko úplne inak. „Však práve,“ zašomrú moje preživšie gény a memy v telách praprapravnúčat. V Európe, alebo kdekoľvek, po slovensky alebo akokoľvek. Podstatné bude, aby to boli životy, a nie živorenie.
My, ktorí by sme radi zachovali tento civilizačný priestor, premýšľame o jeho udržateľnej podobe. Jasné, Európa bez hraníc, Európa s voľným pohybom ľudí, tovaru, Európa demokratická, hodnotovo zakotvená, a tak ďalej. Možno by to chcelo potentnejších mužov, menej žien, vysadených na profesionálnu kariéru, viac duchovnosti v každodennej honbe za hmotným štandardom… Na riešenie týchto problémov máme dokonca inštitúcie – byrokraciu, médiá a krčmy. Tam i tam sa rodia plány, ako okolitý svet prebudovať na rajskú záhradu či zachrániť ho pred katastrofou.
T. G. Masaryk v Čapkových Hovoroch s TGM povedal: „Skřivánci zpívají nejkrásněji, když jsou přemnoženi komáři.“ Čo však v situácii, keď je komárov dostatok a škovránky napriek tomu iba pípajú? To vtáctvo je, zdá sa niekomu, prežrané, obézne, lenivé... Osobne dávam prednosť prirodzenému vývoju: ak škovránky vyčerpali svoju vitalitu, nechajme komáre, aby ich poslali do histórie, čo neznamená, že sa na ich lahodné hlasy zabudne – zostanú súčasťou genofondu a memofondu živých bytostí vrátane komárov.
„Vidíte ho, ľavicovoliberálneho židoboľševika? Národy sú mu nič!“, napíše anonymný bloger pod tento text. Veď nech si len píše, pomyslí si iný, aj tak bude všetko úplne inak. „Však práve,“ zašomrú moje preživšie gény a memy v telách praprapravnúčat. V Európe, alebo kdekoľvek, po slovensky alebo akokoľvek. Podstatné bude, aby to boli životy, a nie živorenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.