Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Lož má krátke nohy. Minulosť ťa dobehne. Smrť hasí závisť. Nebuďme svätí, keď sme hriešni. Kto mlčí, ten svedčí; kto svedčí, pes väčší... Opakovaním týchto a mnohých iných írečitých ponaučení sa my ľudia snažíme vyvarovať sa zlých skutkov. Takých viet je na mraky. A na mraky je aj zločinov.
Poľská dedina Jedwabne sa do leta roku 1941 podobala všetkým ostatným poľským vidieckym sídlam. Odvtedy sa už podobá iba niektorým z nich (Radziłów, Tykocin, Rutka, Zambrow, Piątnic, Wizna), tým, kde sa odohralo masové vraždenie – hovorilo sa tomu „samočistenie“. V skratke: šlo o to, že v spletitej vojenskej situácii sa na priamy rozkaz Reinharda Heydricha (celkom jednoducho, bez priveľkej práce) rozdúchavali silné protižidovské nálady miestneho obyvateľstva, ktoré sa postarali o to, že vyhladzovanie tamojšieho židovského obyvateľstva nemali priamo na svedomí nacisti, ale Poliaci, susedia, obyvatelia tých istých dedín.
Roky rokúce sa o krvavých rukách Jedwabčanov verejne nič netušilo, komunistom preliata židovská krv nikdy nevadila, nech už nám vtĺkali do hláv čokoľvek. Musel sa rozpadnúť socialistický blok, aby sa mohlo o takých veciach, ako bolo to vyššie spomenuté lokálne vyhladzovanie, aby sa o nich mohlo hovoriť. A ani vtedy neprišli hlavné impulzy zvnútra, z domáceho prostredia. Emóciami nabitú celospoločenskú debatu (do ktorej bola v nemalej miere zapojená aj katolícka cirkev) vyvolala až kniha amerického dejepisca s poľskými koreňmi Jana Tomasza Grossa Susedia: Deštrukcia židovskej komunity v Jedwabnom odkrývajúca bolestnú a nepríjemnú pravdu – umývať si ruky na Pilátov spôsob už viac nebolo možné. Zdá sa, že možnosť na očistenie svedomia otvoreným priznaním Jedwabčania zvládajú len veľmi ťažko a neochotne. V Respekte sa voľakedy o Jedwabnom písalo, že „Židé tu už přes šedesát let nejsou. Antisemitská nálada města by se ale dala krájet.“
Po verejnej polemike na území Poľska sa neslávne historické udalosti výraznejšie presúvajú aj za hranice. Vďaka naozaj nevídane odvážnemu, sebakritickému, otvorenému filmu poľského režiséra Władysława Pasikowskeho Dozvuky (v poľštine sa snímka volá Pokłosie, čo slovník prekladá ako následky).
Filmový príbeh dvoch bratov z Jedwabneho sa odohráva na prelome tisícročí. Franciszek Kalina (Ireneusz Czop) je starší, počas výnimočného stavu, ktorý vyhlásil Jaruzelski, emigroval do Spojených štátov a po dvadsiatich rokoch sa vracia na rodnú hrudu. Rodičia sú mŕtvi, v chalupe nachádza iba tak trochu zdivočeného brata Józefa (Maciej Stuhr, rovnako skvelý syn Jerzyho Stuhra, toho z Amatéra, Predtanečníka, Sexmisie, Dekalógu Kryzstofa Kieslowskeho či z Habemus Papam), ktorému manželka aj s deťmi ušla zo zatiaľ neznámych príčin tiež do Ameriky.
Franciszek sa postupne vnára do miestnych pomerov. A je to vnáranie bolestivé telesne aj duševne. Celá zlosť, narastajúca v dedine, je totiž namierená proti Józefovi a nepotrvá dlho, kým sa obráti aj voči Franciszkovi. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že dôvodom susedskej nevraživosti sú kamene vytrhané z cesty do starej garbiarne. Lenže nie je to tak. Ozajstná príčina tkvie niekde inde. Pokúšať sa ju odhaľovať je väčšmi než nebezpečné. Je to zničujúce.
Ešte šťastie, že všetkých našich slovenských Židov počas druhej vojny pozabíjali iba nemeckí nacisti, a tak sa umenie už k tejto kapitole dejín hádam ani nemusí vracať. Alebo žeby nezabíjali len oni a treba sa obzerať naspäť? Ak to nezačneme robiť, minulosť nás dobehne a ponesieme následky.
Dozvuky (Pokłosie). Poľsko, Holandsko, Rusko, Slovensko 2012. Scenár a réžia: Władysław Pasikowski. Kamera: Paweł Edelman. Hrajú: Maciej Stuhr, Ireneusz Czop, Jerzy Radziwiłowicz, Danuta Szaflarska, Zuzana Fialová a ďalší.
Poľská dedina Jedwabne sa do leta roku 1941 podobala všetkým ostatným poľským vidieckym sídlam. Odvtedy sa už podobá iba niektorým z nich (Radziłów, Tykocin, Rutka, Zambrow, Piątnic, Wizna), tým, kde sa odohralo masové vraždenie – hovorilo sa tomu „samočistenie“. V skratke: šlo o to, že v spletitej vojenskej situácii sa na priamy rozkaz Reinharda Heydricha (celkom jednoducho, bez priveľkej práce) rozdúchavali silné protižidovské nálady miestneho obyvateľstva, ktoré sa postarali o to, že vyhladzovanie tamojšieho židovského obyvateľstva nemali priamo na svedomí nacisti, ale Poliaci, susedia, obyvatelia tých istých dedín.
Roky rokúce sa o krvavých rukách Jedwabčanov verejne nič netušilo, komunistom preliata židovská krv nikdy nevadila, nech už nám vtĺkali do hláv čokoľvek. Musel sa rozpadnúť socialistický blok, aby sa mohlo o takých veciach, ako bolo to vyššie spomenuté lokálne vyhladzovanie, aby sa o nich mohlo hovoriť. A ani vtedy neprišli hlavné impulzy zvnútra, z domáceho prostredia. Emóciami nabitú celospoločenskú debatu (do ktorej bola v nemalej miere zapojená aj katolícka cirkev) vyvolala až kniha amerického dejepisca s poľskými koreňmi Jana Tomasza Grossa Susedia: Deštrukcia židovskej komunity v Jedwabnom odkrývajúca bolestnú a nepríjemnú pravdu – umývať si ruky na Pilátov spôsob už viac nebolo možné. Zdá sa, že možnosť na očistenie svedomia otvoreným priznaním Jedwabčania zvládajú len veľmi ťažko a neochotne. V Respekte sa voľakedy o Jedwabnom písalo, že „Židé tu už přes šedesát let nejsou. Antisemitská nálada města by se ale dala krájet.“
Po verejnej polemike na území Poľska sa neslávne historické udalosti výraznejšie presúvajú aj za hranice. Vďaka naozaj nevídane odvážnemu, sebakritickému, otvorenému filmu poľského režiséra Władysława Pasikowskeho Dozvuky (v poľštine sa snímka volá Pokłosie, čo slovník prekladá ako následky).
Filmový príbeh dvoch bratov z Jedwabneho sa odohráva na prelome tisícročí. Franciszek Kalina (Ireneusz Czop) je starší, počas výnimočného stavu, ktorý vyhlásil Jaruzelski, emigroval do Spojených štátov a po dvadsiatich rokoch sa vracia na rodnú hrudu. Rodičia sú mŕtvi, v chalupe nachádza iba tak trochu zdivočeného brata Józefa (Maciej Stuhr, rovnako skvelý syn Jerzyho Stuhra, toho z Amatéra, Predtanečníka, Sexmisie, Dekalógu Kryzstofa Kieslowskeho či z Habemus Papam), ktorému manželka aj s deťmi ušla zo zatiaľ neznámych príčin tiež do Ameriky.
Franciszek sa postupne vnára do miestnych pomerov. A je to vnáranie bolestivé telesne aj duševne. Celá zlosť, narastajúca v dedine, je totiž namierená proti Józefovi a nepotrvá dlho, kým sa obráti aj voči Franciszkovi. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že dôvodom susedskej nevraživosti sú kamene vytrhané z cesty do starej garbiarne. Lenže nie je to tak. Ozajstná príčina tkvie niekde inde. Pokúšať sa ju odhaľovať je väčšmi než nebezpečné. Je to zničujúce.
Ešte šťastie, že všetkých našich slovenských Židov počas druhej vojny pozabíjali iba nemeckí nacisti, a tak sa umenie už k tejto kapitole dejín hádam ani nemusí vracať. Alebo žeby nezabíjali len oni a treba sa obzerať naspäť? Ak to nezačneme robiť, minulosť nás dobehne a ponesieme následky.
Dozvuky (Pokłosie). Poľsko, Holandsko, Rusko, Slovensko 2012. Scenár a réžia: Władysław Pasikowski. Kamera: Paweł Edelman. Hrajú: Maciej Stuhr, Ireneusz Czop, Jerzy Radziwiłowicz, Danuta Szaflarska, Zuzana Fialová a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.