Jedného dňa jej kamarátka teta Majka kúpila supermoderné nové okuliare, skladacie, s takým malým čiernym koženým puzdierkom, na ktorom bola biela plachetnica. Pozerali sme sa na ne ako na zázrak. Vyskúšala si ich, poskladala do puzdierka a odložila do sekretára. Viac sme ich na nej nevideli. Naďalej hľadala svoje leukoplastom polepené staré okuliare. Naďalej si ich naprávala, keď jej padali nabok. „Prečo nenosíš tie parádne okuliare od tety Majky?” pýtavali sme sa jej. „Šanujem si ich.” odpovedala babička. „Do kostola, alebo do kúpeľov. ” V kúpeľoch som s ňou nebola, ale v kostole ich teda nenosila. Okuliare pravdepodobne prežili zvyšok babkinho života v sekretári. V onom sekretári boli, ako som postupne zisťovala, rôzne iné predmety, hodné šanovania. Krásne prstene, červená zamatová škatuľka so svietiacim Chrámom sv.Petra v Ríme, brúsený krištáľ, z ktorého sa nikdy nepilo, v skrini napojenej na sekretár boli šaty, kabáty a kožuchy, ktoré som jakživ na babke nevidela. Všetko si to prosto „šanovala”. Kedy ste naposledy použili to slovo? Ja sama si nespomínam, kedy som si naposledy niečo šanovala. Kedysi sme si šanovali hračky, porcelán, korčule, kožuchy...pozerám sa okolo seba a rozmýšľam, čo si šanujem. Klaviatúru na klavíri neprikrývam, aby sa nezaprášila, knihy majú somárske uši, na drahých štúdiových monitoroch mám položené bársčo vrátane nápojov a foťáky nosím bez krytky vo vačku. Ochranné fólie neznášam zo všetkého najviac, iritujú ma bublinky, čo sa pod nimi tvoria. Okuliarov mám aspoň 5 (mimo puzdier) a podobne ako moja babka ich večne hľadám. Cédečka mám doškriabané a šaty poprepaľované od cigariet. Asi si musím kúpiť ten zázračný sekretár. Sekretár z masívneho mahagónového dreva. Ten bol u babky umiestnený v izbe, ktorá sa nepoužívala – asi aby sa aj on šanoval. V tej izbe bolo vždy ticho, bola prázdna a voňali v nej všetky šanované veci. U mňa to smrdí každodennosťou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.