Viete, ako to je – človek má aj o dobe, v ktorej nežil, ale ktorá nie je až taká vzdialená, nejakú, často celkom konkrétnu predstavu, poskladanú z útržkov filmov, kníh a rozprávania pri nedeľných rodinných obedoch. Výstava fotografií z päťdesiatych rokov minulého storočia, ktorú pod názvom Zaujatí krásou v Slovenskej národnej galérii pripravili Aurel Hrabušický a Bohunka Koklesová, ukazuje, že život v tej dobe netvorili len politické procesy, budovateľské stavby či prvomájové sprievody. Rozprestiera pred nami obraz, ktorý sa klenie veľkým oblúkom od milicionárov, pochodujúcich v zomknutom šíku ako armáda robotov, až po majestátne matróny pri mori a chlapov plece pri pleci močiacich na múr. A to všetko popretkávané zábleskami vzdoru, poézie a krásy.
Keď som sa s Aurelom Hrabušickým rozprával o výstave, napadlo mi, že ak by ju robil pred dvadsiatimi rokmi, vyzerala by asi ináč. Nenamietal: „Vtedy by som ju ani nemal chuť robiť. V čase, keď sa otvárali nové obzory slobodnej spoločnosti, by mi to pripadalo nezaujímavé. Téma päťdesiaych rokov bola v kultúre dlhé obdobie nezaujímavá. To bolo niečo, na čo sme chceli zabudnúť. Vnímali sme to iba ako začiatok štyridsaťročného komunistického experimentu, ktorý vieme, ako sa skončil. Dnes sa už na to môžeme pozrieť takmer bez predsudkov. Je na nás, čo sme schopní vidieť a čo sme schopní v tom videní dešifrovať. Vieme posúdiť plusy a mínusy toho obdobia a tie boli teda veľmi kontrastné. Táto výstava nechcela dopredu nič zatracovať, ani nechcela mať jednoznačné, prevzaté stanovisko. Chceli sme to nezaujate preveriť. A vyšlo nám to, čo nám vyšlo.”
Zaujatí krásou je rozsiahla výstava. Kurátorom sa podarilo na ploche jedného poschodia vystaviť viac ako tri stovky fotografií bez toho, aby z nich vznikol chaos alebo pocit prepchatosti. Architektkou výstavy bola Alexandra Kusá, ktorá bola rok predtým kurátorkou výstavy Prerušená pieseň, ktorá sa venovala maľbe z toho istého obdobia. Škoda, že sme nemohli vidieť obe výstavy spolu, tak, ako bol pôvodný zámer. Ale aj keď sa spoľahneme iba na svoju pamäť, zdá sa nám jednoznačné, že fotografia bola v tých časoch omnoho živšie a pravdivejšie médium. Fotografom sa akosi darilo vyhnúť sa generovaniu čisto propagandistických paškvilov, alebo to aspoň nerobili so zápalom a gustom, ktoré nachádzame v niektorých maľbách z tej doby. A tak namiesto schematickej fotky robotníka nájdeme krásny humanistický portrét, namiesto stokrát otrepaných jarných prác na poli poetickú fotografiu lietadla od Kamila Vyskočila a namiesto prvomájovej nudy skvelý Kállayov cyklus, ktorý by vlastne mohol byť v tých časoch na paragraf.
Okrem schopnosti uniknúť núteným témam, respektíve obstáť v nich so cťou, vyniká fotografia tej doby ako dokument všedného života. To nikdy sa nekončiace hľadanie, hmýrenie, surovosť, láska i humor každodennosti, v ktorej sa deje to najdôležitejšie. Výstava ťaží z toho, že v tých dobách fotografi viac ako o sebe potrebovali hovoriť o svete okolo seba. Hlavný tromf fotografie, jej dokumentárna funkcia, sa dnes často vníma ako jej inferiórny príznak, niečo, čo treba potlačiť či vylepšiť konceptom, štylizáciou alebo inscenovaním. A pritom, ak má fotografia ako médium v sebe niečo špeciálne, je to práve jej schopnosť stať sa dokumentom doby.
Výstava Zaujatí krásou je prehliadkou známych aj menej známych mien. Okrem Karola Kállaya, ktorý mal v tých časoch možno svoje najlepšie obdobie ako fotograf, vynikal svojou schopnosťou zachytiť autentický každodenný život Ján Cifra. Vzrušujúce sú fotografie Igora Grosmana, ktorý zachytil svet vrchárov s poetikou, veľmi blízkou Kompánkovým obrazom. Mladí nastupujúci filmári vedeli aj fotografovať, ako dokazuje najmä Elo Havetta. A akoby z inej planéty svietia čisté kompozície Ladislava Csádera, plné podmanivej krásy. A ďalší a ďalší, na ktorých nám tu, žiaľ, nezostalo miesto.
Národnej galérii, Aurelovi Hrabušickému a Bohunke Koklesovej sa podarila (opäť) výborná výstava. Zaujatí krásou nie je len oslavou média fotografie a vizuálne atraktívnou výstavou. Je to z jedna z výstav, ktorá posunie vaše nazeranie na svet. Výstava, ktorá formuje naše povedomie o tom, kto sme a ktorá cez pochopenie našej minulosti otvára dvere uchopeniu našej prítomnosti.
Autor je editor hentak.sk
Výstavu Zaujatí krásou – päťdesiate roky v dokumentárnej fotografii možno vidieť v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie do 23. februára 2014.
Keď som sa s Aurelom Hrabušickým rozprával o výstave, napadlo mi, že ak by ju robil pred dvadsiatimi rokmi, vyzerala by asi ináč. Nenamietal: „Vtedy by som ju ani nemal chuť robiť. V čase, keď sa otvárali nové obzory slobodnej spoločnosti, by mi to pripadalo nezaujímavé. Téma päťdesiaych rokov bola v kultúre dlhé obdobie nezaujímavá. To bolo niečo, na čo sme chceli zabudnúť. Vnímali sme to iba ako začiatok štyridsaťročného komunistického experimentu, ktorý vieme, ako sa skončil. Dnes sa už na to môžeme pozrieť takmer bez predsudkov. Je na nás, čo sme schopní vidieť a čo sme schopní v tom videní dešifrovať. Vieme posúdiť plusy a mínusy toho obdobia a tie boli teda veľmi kontrastné. Táto výstava nechcela dopredu nič zatracovať, ani nechcela mať jednoznačné, prevzaté stanovisko. Chceli sme to nezaujate preveriť. A vyšlo nám to, čo nám vyšlo.”
Zaujatí krásou je rozsiahla výstava. Kurátorom sa podarilo na ploche jedného poschodia vystaviť viac ako tri stovky fotografií bez toho, aby z nich vznikol chaos alebo pocit prepchatosti. Architektkou výstavy bola Alexandra Kusá, ktorá bola rok predtým kurátorkou výstavy Prerušená pieseň, ktorá sa venovala maľbe z toho istého obdobia. Škoda, že sme nemohli vidieť obe výstavy spolu, tak, ako bol pôvodný zámer. Ale aj keď sa spoľahneme iba na svoju pamäť, zdá sa nám jednoznačné, že fotografia bola v tých časoch omnoho živšie a pravdivejšie médium. Fotografom sa akosi darilo vyhnúť sa generovaniu čisto propagandistických paškvilov, alebo to aspoň nerobili so zápalom a gustom, ktoré nachádzame v niektorých maľbách z tej doby. A tak namiesto schematickej fotky robotníka nájdeme krásny humanistický portrét, namiesto stokrát otrepaných jarných prác na poli poetickú fotografiu lietadla od Kamila Vyskočila a namiesto prvomájovej nudy skvelý Kállayov cyklus, ktorý by vlastne mohol byť v tých časoch na paragraf.
Okrem schopnosti uniknúť núteným témam, respektíve obstáť v nich so cťou, vyniká fotografia tej doby ako dokument všedného života. To nikdy sa nekončiace hľadanie, hmýrenie, surovosť, láska i humor každodennosti, v ktorej sa deje to najdôležitejšie. Výstava ťaží z toho, že v tých dobách fotografi viac ako o sebe potrebovali hovoriť o svete okolo seba. Hlavný tromf fotografie, jej dokumentárna funkcia, sa dnes často vníma ako jej inferiórny príznak, niečo, čo treba potlačiť či vylepšiť konceptom, štylizáciou alebo inscenovaním. A pritom, ak má fotografia ako médium v sebe niečo špeciálne, je to práve jej schopnosť stať sa dokumentom doby.
Výstava Zaujatí krásou je prehliadkou známych aj menej známych mien. Okrem Karola Kállaya, ktorý mal v tých časoch možno svoje najlepšie obdobie ako fotograf, vynikal svojou schopnosťou zachytiť autentický každodenný život Ján Cifra. Vzrušujúce sú fotografie Igora Grosmana, ktorý zachytil svet vrchárov s poetikou, veľmi blízkou Kompánkovým obrazom. Mladí nastupujúci filmári vedeli aj fotografovať, ako dokazuje najmä Elo Havetta. A akoby z inej planéty svietia čisté kompozície Ladislava Csádera, plné podmanivej krásy. A ďalší a ďalší, na ktorých nám tu, žiaľ, nezostalo miesto.
Národnej galérii, Aurelovi Hrabušickému a Bohunke Koklesovej sa podarila (opäť) výborná výstava. Zaujatí krásou nie je len oslavou média fotografie a vizuálne atraktívnou výstavou. Je to z jedna z výstav, ktorá posunie vaše nazeranie na svet. Výstava, ktorá formuje naše povedomie o tom, kto sme a ktorá cez pochopenie našej minulosti otvára dvere uchopeniu našej prítomnosti.
Autor je editor hentak.sk
Výstavu Zaujatí krásou – päťdesiate roky v dokumentárnej fotografii možno vidieť v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie do 23. februára 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.