.umenie nie je ako šport, a preto je v ňom ťažko určiť víťazov a poradie. Ale v porote, ktorej ste predsedali, ste to museli urobiť. Podľa akých kritérií ste postupovali?
Mali sme o tom dlhé diskusie. To, na čo sme sa sústredili, boli rôzne aspekty umeleckého diela: napríklad technická zručnosť, ale aj téma a to, do akej miery je zvládnutá. Brali sme pritom do úvahy aj historický kontext a podobné veci.
.je možné na základe takýchto kritérií vybrať najlepšie dielo?
Je to ťažké. V prvom rade preto, lebo všetky prihlásené diela mali vysoký štandard kvality. Okrem toho sú tie „súťažiace” obrazy rôzne svojím štýlom, a témou. Úlohou poroty bolo určiť, ktorý obraz je podľa nás najlepší, a to sme aj urobili.
.ako definujete „dobrý obraz”?
Je to do veľkej miery dané inštinktom a tým, ako vás obraz zasiahne. Ak od obrazu odídete a obraz zostáva vo vás, je to dobrý obraz. Samozrejme, že okrem toho človek zvažuje aj techniku, kompozíciu, to, či je téma zaujímavá, alebo nová. Mňa zaujíma aj to, ako umelec nakladá s materiálom, ako používa farby. Mám totiž rada maľbu, a preto ma zaujíma hmota, „maliarstvo”.
.mali ste v minulosti nejakú skúsenosť so slovenským umením?
Som na Slovensku prvýkrát a práce účastníkov Ceny VÚB Maľba boli mojím prvým stretutím so slovenským umením. Preto som prijala pozvanie do poroty: chcela som spoznať viac.
.našli ste v dielach, ktoré ste videli, nejakú podobnosť, niečo, čo by ste mohli označiť za špecificky slovenské?
Niektoré témy sa objavovali vo viacerých obrazoch, ale väčšina zúčastnených umelcov zjavne pôsobí v globálnom, medzinárodnom kontexte: sledujú dianie vo svete, čo ich následne viac či menej ovplyvňuje. Niečo ako „slovenskú školu maľby” som zatiaľ neobjavila. (Smiech.)
.prečo sa len tak málo miestnych umelcov presadí vo svete – mimo malých, špecializovaných galérií?
Problém spočíva v tom, že uznávaný kánon dejín umenia preferuje istý typ umelca – skoro vždy ide o muža – z určitých krajín. Ale práve v tomto období sa to mení. Začínajú nás zaujímať nové príbehy modernizmu a jeho odrazu v umení.
.v súčasnosti ste kurátorkou zbierky Artist Rooms, ktorú spoločne spravuje Tate Gallery a National Galleries of Scotland. O čo ide?
Ide o zbierku 725 diel, ktoré týmto dvom galériám daroval Anthony d’Offay. Diela z tejto zbierky sú prezentované verejnosti v spolupráci s miestnymi galériami a múzeami vo Veľkej Británii. Ide o to, aby mladí ľudia, ktorí vyrastajú v menších mestách, mohli prísť do styku so súčasným umením. Sama som vyrastala v malom meste a vidieť práce Andyho Warhola, Gerharda Richtera či Jospeha Beuysa bolo veľmi ťažké. Preto organizujeme výstavy mimo veľkých miest.
.ako na to reagujú?
Nesmierne pozitívne. Výstavy navštevuje veľmi veľa ľudí. Ja sama si spomínam, aké to bolo, keď sme išli na školský výlet do londýnskej Tate Gallery. Dodnes by som vedela vymenovať viacero obrazov, ktoré som tam videla – najviac ma zasiahli Tri štúdie postáv pod krížom od Francisa Bacona a Giacomettiho Portrét Caroline. Cestou domov z toho výletu som si hovorila, že raz by som tam, teda v Tate Gallery, chcela robiť.
.tak to bolo takmer prorocké videnie.
(Smiech.) Nech už to bolo akokoľvek, dnes môžem tieto diela vidieť denne, som stále v ich blízkosti a mám z toho radosť.
.v čom spočíva vaša práca v Artist Rooms?
Som zodpovedná za jednotlivé projekty a výstavy z týchto zbierok. Nerobím veľké výstavy jednotlivých autorov, ale starám sa o umelecký program postavený na našej zbierke. Spolupracujem pritom s miestnymi galériami po celej Británii. Páči sa mi na tom to, že nejde len o projekty, určené umeleckej komunite, ale o výstavy pre širšie publikum.
.súčasné umenie sa často vníma ako intelektuálne mimoriadne náročné, hermeticky uzavreté a určené len iniciovaným...
To je pravda, ale v poslednom čase sa to – aspoň v Británii – mení. Je to dané aj tým, že verejné galérie sú zadarmo. Nič vám nebráni zásť si do Tate alebo do National Gallery a pozrieť si zopár obrazov. Britské múzeá a galérie sa však zlepšili aj v informáciách a v interpretácii vystavovaného umenia. A galérie sa postupne menia na príjemné miesta, kde sa ľudia dobre cítia.
.keby sa vás niekto spýtal, aký vidíte zmysel v ukazovaní umenia ľuďom, čo by ste povedali?
Myslím si, že jedna z funkcií umenia je zotázňovanie a niekedy aj hlbšie porozumenie miesta človeka vo svete. Umenie nás vedie k nazeraniu na svet iným spôsobom.
.aké je miesto maľby v súčasnom umení?
Umelci budú mať k maľbe vždy špeciálny vzťah. Sila histórie maľby je obrovská. Je to médium, ktoré malo množstvo nepísaných pravidiel, väčšina z nich bola spochybnená a zrušená v dvadsiatom storočí. Ale v súčasnosti sa k maľbe vraciame. Vidieť to aj na finalistoch tejto ceny. Farba ako médium má v sebe niečo magické: materiál sa zmení na obraz. Je to ako alchýmia. Nemusíte pritom vytvárať obraz skutočnosti. Stačí sa hrať s farbami – umelci budú k tomu stále priťahovaní. Aj milovníci umenia.
Mali sme o tom dlhé diskusie. To, na čo sme sa sústredili, boli rôzne aspekty umeleckého diela: napríklad technická zručnosť, ale aj téma a to, do akej miery je zvládnutá. Brali sme pritom do úvahy aj historický kontext a podobné veci.
.je možné na základe takýchto kritérií vybrať najlepšie dielo?
Je to ťažké. V prvom rade preto, lebo všetky prihlásené diela mali vysoký štandard kvality. Okrem toho sú tie „súťažiace” obrazy rôzne svojím štýlom, a témou. Úlohou poroty bolo určiť, ktorý obraz je podľa nás najlepší, a to sme aj urobili.
.ako definujete „dobrý obraz”?
Je to do veľkej miery dané inštinktom a tým, ako vás obraz zasiahne. Ak od obrazu odídete a obraz zostáva vo vás, je to dobrý obraz. Samozrejme, že okrem toho človek zvažuje aj techniku, kompozíciu, to, či je téma zaujímavá, alebo nová. Mňa zaujíma aj to, ako umelec nakladá s materiálom, ako používa farby. Mám totiž rada maľbu, a preto ma zaujíma hmota, „maliarstvo”.
.mali ste v minulosti nejakú skúsenosť so slovenským umením?
Som na Slovensku prvýkrát a práce účastníkov Ceny VÚB Maľba boli mojím prvým stretutím so slovenským umením. Preto som prijala pozvanie do poroty: chcela som spoznať viac.
.našli ste v dielach, ktoré ste videli, nejakú podobnosť, niečo, čo by ste mohli označiť za špecificky slovenské?
Niektoré témy sa objavovali vo viacerých obrazoch, ale väčšina zúčastnených umelcov zjavne pôsobí v globálnom, medzinárodnom kontexte: sledujú dianie vo svete, čo ich následne viac či menej ovplyvňuje. Niečo ako „slovenskú školu maľby” som zatiaľ neobjavila. (Smiech.)
.prečo sa len tak málo miestnych umelcov presadí vo svete – mimo malých, špecializovaných galérií?
Problém spočíva v tom, že uznávaný kánon dejín umenia preferuje istý typ umelca – skoro vždy ide o muža – z určitých krajín. Ale práve v tomto období sa to mení. Začínajú nás zaujímať nové príbehy modernizmu a jeho odrazu v umení.
.v súčasnosti ste kurátorkou zbierky Artist Rooms, ktorú spoločne spravuje Tate Gallery a National Galleries of Scotland. O čo ide?
Ide o zbierku 725 diel, ktoré týmto dvom galériám daroval Anthony d’Offay. Diela z tejto zbierky sú prezentované verejnosti v spolupráci s miestnymi galériami a múzeami vo Veľkej Británii. Ide o to, aby mladí ľudia, ktorí vyrastajú v menších mestách, mohli prísť do styku so súčasným umením. Sama som vyrastala v malom meste a vidieť práce Andyho Warhola, Gerharda Richtera či Jospeha Beuysa bolo veľmi ťažké. Preto organizujeme výstavy mimo veľkých miest.
.ako na to reagujú?
Nesmierne pozitívne. Výstavy navštevuje veľmi veľa ľudí. Ja sama si spomínam, aké to bolo, keď sme išli na školský výlet do londýnskej Tate Gallery. Dodnes by som vedela vymenovať viacero obrazov, ktoré som tam videla – najviac ma zasiahli Tri štúdie postáv pod krížom od Francisa Bacona a Giacomettiho Portrét Caroline. Cestou domov z toho výletu som si hovorila, že raz by som tam, teda v Tate Gallery, chcela robiť.
.tak to bolo takmer prorocké videnie.
(Smiech.) Nech už to bolo akokoľvek, dnes môžem tieto diela vidieť denne, som stále v ich blízkosti a mám z toho radosť.
.v čom spočíva vaša práca v Artist Rooms?
Som zodpovedná za jednotlivé projekty a výstavy z týchto zbierok. Nerobím veľké výstavy jednotlivých autorov, ale starám sa o umelecký program postavený na našej zbierke. Spolupracujem pritom s miestnymi galériami po celej Británii. Páči sa mi na tom to, že nejde len o projekty, určené umeleckej komunite, ale o výstavy pre širšie publikum.
.súčasné umenie sa často vníma ako intelektuálne mimoriadne náročné, hermeticky uzavreté a určené len iniciovaným...
To je pravda, ale v poslednom čase sa to – aspoň v Británii – mení. Je to dané aj tým, že verejné galérie sú zadarmo. Nič vám nebráni zásť si do Tate alebo do National Gallery a pozrieť si zopár obrazov. Britské múzeá a galérie sa však zlepšili aj v informáciách a v interpretácii vystavovaného umenia. A galérie sa postupne menia na príjemné miesta, kde sa ľudia dobre cítia.
.keby sa vás niekto spýtal, aký vidíte zmysel v ukazovaní umenia ľuďom, čo by ste povedali?
Myslím si, že jedna z funkcií umenia je zotázňovanie a niekedy aj hlbšie porozumenie miesta človeka vo svete. Umenie nás vedie k nazeraniu na svet iným spôsobom.
.aké je miesto maľby v súčasnom umení?
Umelci budú mať k maľbe vždy špeciálny vzťah. Sila histórie maľby je obrovská. Je to médium, ktoré malo množstvo nepísaných pravidiel, väčšina z nich bola spochybnená a zrušená v dvadsiatom storočí. Ale v súčasnosti sa k maľbe vraciame. Vidieť to aj na finalistoch tejto ceny. Farba ako médium má v sebe niečo magické: materiál sa zmení na obraz. Je to ako alchýmia. Nemusíte pritom vytvárať obraz skutočnosti. Stačí sa hrať s farbami – umelci budú k tomu stále priťahovaní. Aj milovníci umenia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.