Zvolenie extrémistu do čela jednej zo žúp je veľký problém. A áno, svoj podiel na tomto debakli majú aj politické strany, v prvom rade Smer a SDKÚ, ktorých kandidáti prehrali. Bolo naozaj tragikomické sledovať, ako Fico tvrdí, že Smer s výhrou extrému nič nemá, hoci prehral jeho človek. A bolo úplne bizarné počúvať Kaníka, ako veselo po prvom kole rozhlasuje, kto a čo všetko môže za postup Kotlebu, hoci príčinou bol najmä Kaník sám.
Ale ani mľandravý Maňka, ani vypečený Kaník nie sú celou odpoveďou na triumf extrému. A nie sú ňou ani opozerané, cynické a ideovo vyprázdnené politické strany. Myslím, že tým by sme si zakrývali oči pred sebou samými. Poviem to bez okrás: voľba Kotlebu je aj prejavom strašlivej necitlivosti v našich dušiach.
Počúvam, že voliči boli frustrovaní, že už neverili establišmentu, a iba preto hlasovali protestne. Ale prosím vás! To by potom znamenalo, že aj triumf Hitlera je bez zvyšku vysvetlený reparáciami, infláciou a Weimarom. Takýto pohľad na svet z nás sníma zodpovednosť za naše individuálne konanie a udeľuje ju neosobným dejinám, mocnostiam či ekonomike. S prepáčením, toto je marxizmus ako vyšitý. Zmeňme vlastníctvo výrobných prostriedkov, zaveďme dikatúru proletariátu, a zmení sa človek, učili nás pred rokom 1989, a mne sa zdá, že sme sa tejto utópie stále nezbavili. Inak by sme si nemohli nahovárať, že bystrický výsledok je vecou systému, strán a ekonomiky, a nie našich tvrdých sŕdc.
Bystrický triumf extrému nie je len výsledkom frustrácie, ale aj toho, čo sa nás zmocnilo pri deportáciách židov alebo pri kolektívnom odsudzovaní obetí stalinských procesov. Myslím, že sa tu znovu prihlásila temná časť nášho národného ja. To neznamená, že znovu zvíťazí, ale aby sa to nestalo, musíme byť sami pred sebou na pozore.
No obávam sa, že na pozore nie sme. Množia sa ahistorické výroky o posledných 24 rokoch, v ktorých sa iba klamalo a kradlo. Počúvam ich z perfídnych pochodov, ktoré si chcú brať naspäť televíziu, rozhlas, univerzitu a možno aj právo na násilie, ale počúvam ich aj od ľudí, ako je Matovič, ktorí pre vlastné percentá dokážu nehanebne klamať o ponovembrovej histórii. Lebo veď tých 24 rokov, to sú aj mnohí odvážni ľudia z vtedajších tribún, je to aj Fedor Gál, sú to aj VPN a KDH, ktoré odstavili komunistov, a potom sa vzopreli mečiarovskej mafianizácii štátu, sú to desiatky ďalších politikov, bez ktorých by sme dnes boli Bieloruskom.
Ak na toto všetko zabudneme, a oddáme sa lžiam o svojej frustrácii a o 24 rokoch tmy, cesta pre extrém bude naozaj uvoľnená.
PS: S radosťou oznamujem, že sme práve vydali aj druhú knihu Martina Mojžiša Dva hrby ťavy. Milovníkom prekvapujúcich zistení o zdanlivo bežných veciach ju vrelo odporúčam. Knihu si môžete objednať na podstránke obchod.tyzden.sk/knihy alebo priamo u nás v redakcii, a už ju nájdete aj v dobrých kníhkupectvách.
Ale ani mľandravý Maňka, ani vypečený Kaník nie sú celou odpoveďou na triumf extrému. A nie sú ňou ani opozerané, cynické a ideovo vyprázdnené politické strany. Myslím, že tým by sme si zakrývali oči pred sebou samými. Poviem to bez okrás: voľba Kotlebu je aj prejavom strašlivej necitlivosti v našich dušiach.
Počúvam, že voliči boli frustrovaní, že už neverili establišmentu, a iba preto hlasovali protestne. Ale prosím vás! To by potom znamenalo, že aj triumf Hitlera je bez zvyšku vysvetlený reparáciami, infláciou a Weimarom. Takýto pohľad na svet z nás sníma zodpovednosť za naše individuálne konanie a udeľuje ju neosobným dejinám, mocnostiam či ekonomike. S prepáčením, toto je marxizmus ako vyšitý. Zmeňme vlastníctvo výrobných prostriedkov, zaveďme dikatúru proletariátu, a zmení sa človek, učili nás pred rokom 1989, a mne sa zdá, že sme sa tejto utópie stále nezbavili. Inak by sme si nemohli nahovárať, že bystrický výsledok je vecou systému, strán a ekonomiky, a nie našich tvrdých sŕdc.
Bystrický triumf extrému nie je len výsledkom frustrácie, ale aj toho, čo sa nás zmocnilo pri deportáciách židov alebo pri kolektívnom odsudzovaní obetí stalinských procesov. Myslím, že sa tu znovu prihlásila temná časť nášho národného ja. To neznamená, že znovu zvíťazí, ale aby sa to nestalo, musíme byť sami pred sebou na pozore.
No obávam sa, že na pozore nie sme. Množia sa ahistorické výroky o posledných 24 rokoch, v ktorých sa iba klamalo a kradlo. Počúvam ich z perfídnych pochodov, ktoré si chcú brať naspäť televíziu, rozhlas, univerzitu a možno aj právo na násilie, ale počúvam ich aj od ľudí, ako je Matovič, ktorí pre vlastné percentá dokážu nehanebne klamať o ponovembrovej histórii. Lebo veď tých 24 rokov, to sú aj mnohí odvážni ľudia z vtedajších tribún, je to aj Fedor Gál, sú to aj VPN a KDH, ktoré odstavili komunistov, a potom sa vzopreli mečiarovskej mafianizácii štátu, sú to desiatky ďalších politikov, bez ktorých by sme dnes boli Bieloruskom.
Ak na toto všetko zabudneme, a oddáme sa lžiam o svojej frustrácii a o 24 rokoch tmy, cesta pre extrém bude naozaj uvoľnená.
PS: S radosťou oznamujem, že sme práve vydali aj druhú knihu Martina Mojžiša Dva hrby ťavy. Milovníkom prekvapujúcich zistení o zdanlivo bežných veciach ju vrelo odporúčam. Knihu si môžete objednať na podstránke obchod.tyzden.sk/knihy alebo priamo u nás v redakcii, a už ju nájdete aj v dobrých kníhkupectvách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.