V porovnaní s volebnými úspechmi „mentálne príbuzných“ hnutí a strán v zahraničí vyčnieva Kotleba práve tým, že padol na Slovensko doslova ako blesk z čistého neba. Ak sme po prvom kole spomínali v tejto súvislosti napríklad rakúskych Slobodných, maďarský Jobbik či nemeckú NPD, potom politologicky relevantný rozdiel je v tom, že vo výskumoch verejnej mienky dlho vopred signalizovali preferencie týchto strán, že preniknú do parlamentov. Výsledok ĽSNS, ktorej široko-ďaleko jedinou známou tvárou je Kotleba, vo voľbách 2012 (jeden a pol percenta) však nič také nenaznačoval.
Najväčšou anomáliou však je, že extrémista vyhral v druhom kole, ktorého zmysel je predsa práve ten, aby bránil politickým krajnostiam v prístupe k moci. Na Slovensku – našťastie zatiaľ len v Bystrici – je to presne naopak. Druhé kolo, ktoré má pomôcť presadiť vôľu demokratickej väčšiny, pomohlo extrémistovi.
Samozrejme, celkom oprávnená je debata, do akej miery je Maňka, respektíve strana, ktorá ho nominovala, vôbec demokratická voľba. A niekto tiež môže hovoriť, či je Kotleba, ktorý vraj prešiel určitou zmenou od čias, keď strašil v uniforme, právom označovaný za extrémistu. My tvrdíme, že celkom isto je tak označovaný právom. Podstatné však je, že verejné zaškatuľkovanie oboch nastavilo očakávania, ktoré druhé kolo obrátilo doslova hore nohami.
Čo je na tom dôležité? Triumf Kotlebu vo voľbe, ktorú mal teoreticky – keby sme boli v štandardnej demokracii – prehrať ešte výraznejšie než kolo prvé (klasický príklad: Chirac verzus Le Pen), odkrýva potenciál netušených prekvapení, ktoré v sebe nesie iracionalita slovenskej politiky, či širšie verejného života. V tomto prípade bolo nutné až finále s Maňkom, aby sa odhalil driemajúci potenciál domnelého outsidera, o ktorom sa netušilo, respektíve sa absolútne podcenil. A to je poznanie, s ktorým sa dá pracovať do budúcnosti.
Iste, je správna námietka, že pri veľmi nízkych účastiach je možné všetko nielen na Slovensku. To je naozaj kus pravdy, avšak tých 25 percent účasti v Bystrici, čo bolo o dosť viac než v prvom kole (pričom v ostatných štyroch župách účasť klesla), je už akási najspodnejšia hranica, kde sa výsledky môžu brať vážne. Napokon, patrí sa povedať, že diskusie o extrémizme vrátane otázky, kto je zaň na Slovensku zodpovedný, sú určite podstatné. Avšak všetky, koľko ich bolo – a ešte bude – tu a teraz len odvádzajú pozornosť od ľahkovážnosti, spupnosti a babráctva vládnej strany, ktorú s príjmom od štátu 25 miliónov eur porazila kampaň údajne za päťtisíc eur.
Najväčšou anomáliou však je, že extrémista vyhral v druhom kole, ktorého zmysel je predsa práve ten, aby bránil politickým krajnostiam v prístupe k moci. Na Slovensku – našťastie zatiaľ len v Bystrici – je to presne naopak. Druhé kolo, ktoré má pomôcť presadiť vôľu demokratickej väčšiny, pomohlo extrémistovi.
Samozrejme, celkom oprávnená je debata, do akej miery je Maňka, respektíve strana, ktorá ho nominovala, vôbec demokratická voľba. A niekto tiež môže hovoriť, či je Kotleba, ktorý vraj prešiel určitou zmenou od čias, keď strašil v uniforme, právom označovaný za extrémistu. My tvrdíme, že celkom isto je tak označovaný právom. Podstatné však je, že verejné zaškatuľkovanie oboch nastavilo očakávania, ktoré druhé kolo obrátilo doslova hore nohami.
Čo je na tom dôležité? Triumf Kotlebu vo voľbe, ktorú mal teoreticky – keby sme boli v štandardnej demokracii – prehrať ešte výraznejšie než kolo prvé (klasický príklad: Chirac verzus Le Pen), odkrýva potenciál netušených prekvapení, ktoré v sebe nesie iracionalita slovenskej politiky, či širšie verejného života. V tomto prípade bolo nutné až finále s Maňkom, aby sa odhalil driemajúci potenciál domnelého outsidera, o ktorom sa netušilo, respektíve sa absolútne podcenil. A to je poznanie, s ktorým sa dá pracovať do budúcnosti.
Iste, je správna námietka, že pri veľmi nízkych účastiach je možné všetko nielen na Slovensku. To je naozaj kus pravdy, avšak tých 25 percent účasti v Bystrici, čo bolo o dosť viac než v prvom kole (pričom v ostatných štyroch župách účasť klesla), je už akási najspodnejšia hranica, kde sa výsledky môžu brať vážne. Napokon, patrí sa povedať, že diskusie o extrémizme vrátane otázky, kto je zaň na Slovensku zodpovedný, sú určite podstatné. Avšak všetky, koľko ich bolo – a ešte bude – tu a teraz len odvádzajú pozornosť od ľahkovážnosti, spupnosti a babráctva vládnej strany, ktorú s príjmom od štátu 25 miliónov eur porazila kampaň údajne za päťtisíc eur.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.