Ekonomický rast sa dá analyticky uchopiť ako rast nasledujúcich veličín: kvality a veľkosti pracovnej sily, množstva kapitálu a dostupnej technológie. Čokoľvek si myslíme o relatívnej doležitosti týchto faktorov – a tejto téme sa venuje veľmi bohatá literatúra – všetky tri ponúkajú podľa Brinka len malý priestor na dramatické zlepšenia.
Po desaťročiach rastu, zapríčineného stúpajúcou ekonomickou participáciou žien, sa v Spojených štátoch veľkosť pracovnej sily stabilizovala na 65 percentách dospelej populácie. Súbežne sa zastavil rast v priemernom dosiahnutom vzdelaní. Situácia v Európe vyzerá podobne, so 70-percentnou ekonomickou participáciou a priemernou dĺžkou štúdia 17 rokov. Inými slovami, je ťažké si predstaviť, že budúcnosť prinesie veľké zlepšenia či už vo veľkosti pracovnej sily, alebo jej kvalite.
Rast však zrejme nepríde ani z kapitálových investícií – miery úspor, či už v Spojených štátoch, alebo vo Veľkej Británii sú totiž na historických minimách. Najnádejnejším sa tak javí technologický pokrok. Ale je možné, že vynachádzanie skutočne transformatívnych inovácíi sa s časom stáva ťažším. Stačí porovnať, ako veľmi sa život priemerného človeka na Západe zmenil medzi rokmi 1900 a 1960. Elektrina, domáce spotrebiče či vodoinštalácia zmenili typickú domácnosť na nepoznanie. Ak by však človek z roku 1960 videl priemernú domácnosť dneška, pravdepodobne by bol sklamaný, že v nej chýbajú vymoženosti, ktoré si predstavovali tvorcovia vtedajších sci-fi filmov.
Pravda, dnešok ponúka jednu potenciálne transformatívnu technológiu – počítače a umelú inteligenciu. Ale ako je pravdepodobné, že by tieto vyvolali v najbližšom desaťročí hospodársku revolúciu?
Ekonomický rast sa teda podľa Brinka stáva ťažším. Všetko zlé je však na niečo dobré. Vo svete rýchleho rastu, vyvolaného stúpajúcou ekonomickou participáciou, vysokou mierou úspor a zásobou nových technológií nebolo vždy ľahké odhaliť efekty zlej hospodárskej politiky. Pretože podmienky pre rast v povojnovom západnom svete boli priaznivé, vlády mohli bezhlavo míňať a regulovať ekonomickú aktivitu bez toho, aby to ich občania pocítili.
V dnešnej dobe je tomu ale inak – hlúpa hospodárska politika už bolí, a preto sa dá podľa Brinka očakávať čoraz vačší tlak verejnej mienky na protrhové reformy. Hádam má pravdu. Niekedy to totiž vyzerá tak, že ľudia v západnom svete si už na kombináciu nízkeho rastu a zlej politiky privykli.
Autor je analytik v Cato Institute vo Washingtone DC.
Po desaťročiach rastu, zapríčineného stúpajúcou ekonomickou participáciou žien, sa v Spojených štátoch veľkosť pracovnej sily stabilizovala na 65 percentách dospelej populácie. Súbežne sa zastavil rast v priemernom dosiahnutom vzdelaní. Situácia v Európe vyzerá podobne, so 70-percentnou ekonomickou participáciou a priemernou dĺžkou štúdia 17 rokov. Inými slovami, je ťažké si predstaviť, že budúcnosť prinesie veľké zlepšenia či už vo veľkosti pracovnej sily, alebo jej kvalite.
Rast však zrejme nepríde ani z kapitálových investícií – miery úspor, či už v Spojených štátoch, alebo vo Veľkej Británii sú totiž na historických minimách. Najnádejnejším sa tak javí technologický pokrok. Ale je možné, že vynachádzanie skutočne transformatívnych inovácíi sa s časom stáva ťažším. Stačí porovnať, ako veľmi sa život priemerného človeka na Západe zmenil medzi rokmi 1900 a 1960. Elektrina, domáce spotrebiče či vodoinštalácia zmenili typickú domácnosť na nepoznanie. Ak by však človek z roku 1960 videl priemernú domácnosť dneška, pravdepodobne by bol sklamaný, že v nej chýbajú vymoženosti, ktoré si predstavovali tvorcovia vtedajších sci-fi filmov.
Pravda, dnešok ponúka jednu potenciálne transformatívnu technológiu – počítače a umelú inteligenciu. Ale ako je pravdepodobné, že by tieto vyvolali v najbližšom desaťročí hospodársku revolúciu?
Ekonomický rast sa teda podľa Brinka stáva ťažším. Všetko zlé je však na niečo dobré. Vo svete rýchleho rastu, vyvolaného stúpajúcou ekonomickou participáciou, vysokou mierou úspor a zásobou nových technológií nebolo vždy ľahké odhaliť efekty zlej hospodárskej politiky. Pretože podmienky pre rast v povojnovom západnom svete boli priaznivé, vlády mohli bezhlavo míňať a regulovať ekonomickú aktivitu bez toho, aby to ich občania pocítili.
V dnešnej dobe je tomu ale inak – hlúpa hospodárska politika už bolí, a preto sa dá podľa Brinka očakávať čoraz vačší tlak verejnej mienky na protrhové reformy. Hádam má pravdu. Niekedy to totiž vyzerá tak, že ľudia v západnom svete si už na kombináciu nízkeho rastu a zlej politiky privykli.
Autor je analytik v Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.