.kedy podľa vás Slovensko uzná nezávislosť Kosova a čo tomu bude predchádzať?
Podľa mňa fakt, že Kosovo a Srbsko sú vo vzájomnom dialógu a dosiahli sme viaceré dohody, bude mať vplyv aj na uznanie zo strany piatich krajín Únie, ktoré nás zatiaľ neuznali. Kosovo je politicky a ekonomicky nezávislá krajina, uznalo nás 104 štátov sveta. Začali sme rokovania s Bruselom o budúcom členstve v EÚ. Aj Belehrad už zmenil postoj voči Kosovu.
.ste druhýkrát na Slovensku. Máte pocit, že vaši slovenskí partneri akceptujú tieto fakty a sú pripravení uznať nezávislé Kosovo?
Ten čas príde. Je to dieťa, ktoré sa už narodilo. Myslím si, že Slovensko bude spoločne s Rumunskom a Španielskom medzi tromi krajinami EÚ, ktoré Kosovo uznajú ako prvé z tejto pätice. Grécko a Cyprus na to potrebujú viac času.
.študovali ste v Londýne aj medzietnické vzťahy. Poznáte na tú tému jeden vtip?
Aký máte na mysli?
.za vojny napísal raz v noci Srb na budovu pošty v Prištine Toto je Srbsko. Prišiel Albánec, zotrel to a napísal Toto je pošta.
(Smiech.) Nie, ten som ešte nepočul, ale je skvelý.
.narodili ste sa v roku 1969. Ako si spomínate na detstvo a mladosť v socialistickej Juhoslávii? Ako sa žilo v tejto krajine kosovským Albáncom?
Jednoducho povedané, boli sme vylúčení z verejného života.
.ako?
Albánci v Kosove, ale aj Albánci žijúci v iných častiach bývalej Juhoslávie, neboli integrovaní v spoločnosti, v politike, v ekonomike. Až v 70. rokoch, po dlhých rokoch tvrdých zápasov Kosovčanov s juhoslovanským štátom, sa Tito rozhodol udeliť Kosovu širokú autonómiu. Bolo to zásadné rozhodnutie, ktoré vymedzilo život v Kosove na dve dekády. Kosovo medzi rokmi 1974 a 1990 malo podobnú pozíciu v rámci federácie ako ostatné republiky – teda Srbsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Slovinsko a Macedónsko.
.britský historik Noel Malcolm napísal, že Kosovo, ale aj autonómna Vojvodina mali atribúty republiky vo všetkom okrem názvu. Súhlasíte?
Áno, Kosovo v tých časoch malo svojho prezidenta, vládu, parlament, svoje hranice územia a boli sme takisto ako iné republiky reprezentovaní na federálnej úrovni v Belehrade. Nová pozícia bola potvrdená juhoslovanskou ústavou v roku 1974. Tá slúžila ako hlavný zdroj návratu nacionalizmu v Srbsku v 90. rokoch, keď boli Srbi frustrovaní z rozvinutej pozície Kosova. V nadväznosti na to sa Milošević rozhodol odobrať Kosovu autonómiu.
.môžete povedať niečo o vašej rodine?
Pochádzam z typicky kosovskej rodiny. Moji rodičia nemohli nájsť doma prácu, žili tridsaťpäť rokov ako gastarbeitri vo Švajčiarsku, niektorí moji bratia tam žijú a podnikajú dodnes. Môj otec tam pracoval ako automechanik. V tých časoch žilo v západnej Európe alebo v Spojených štátoch a Kanade viac ako 700-tisíc kosovských Albáncov.
.kým ste ešte žili v Kosove, pociťovala vaša rodina nátlak alebo represie zo strany juhoslovanského štátu?
Môj otec bol väznený, dokonca dvakrát. Iba preto, lebo vyjadril svoju identitu Albánca.
.čo bol dôvod jeho väznenia?
Zúčastňoval sa na demonštráciách v Prištine v 80. rokoch, ktoré boli zamerané najmä na to, aby sa Kosovo stalo republikou v rámci federácie.
.ako dieťa ste chodili do štátnej školy, alebo vás vychovávali v rámci systému paralelného školstva, ktorý vytvorili kosovskí Albánci na protest voči štátu?
Nie, absolvoval som štátnu základnú, strednú aj vysokú školu v Kosove. V roku 1992, keď Srbsko uzavrelo univerzitu v Prištine, som sa rozhodol odísť na štúdium do Viedne. Ale je pravda, že veľa mojich spoluobčanov bolo v 90. rokoch donútených absolvovať paralelné školstvo aj paralelný zdravotný systém, na ktorý Belehrad ani srbské inštitúcie nemali dosah. Nebolo to nič iné ako reakcia na druh európskeho apartheidu, ktorý zaviedol do Kosova prezident Milošević. Ten potláčal všetko albánske a nútil nás prijať srbský koncept. Počas celých 90. rokov minulého storočia množstvo albánskych detí chodilo do paralelného vzdelávacieho systému – ten sa praktizoval často v pivniciach alebo v izbách rodinných domov, pričom učiteľov platila albánska diaspóra na Západe.
.ako ste sa začali angažovať v politike?
So súčasným premiérom Hashimom Thaçim ma spája dlhoročné priateľstvo. Študovali sme spoločne históriu na univerzite v Prištine, zdieľali sme aj spoločnú izbu na internáte. V tých časoch sme boli obaja veľmi aktívni v študentskom hnutí – Hashim bol prirodzený študentský vodca a ja som aktívne písal články do médií, ale aj jeho politické prejavy. V roku 1993 sme sa obaja rozhodli ísť študovať politológiu do Viedne. On potom išiel do Švajčiarska pripravovať s priateľmi založenie Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK), aby sa neskôr vrátili do Kosova a bojovali. Keď sa v roku 1999 začala vojna, bol som veľmi aktívny naprieč celou Európou.
.čo ste konkrétne robili?
Zúčastňoval som sa na konferenciách o Balkáne, písal som prejavy, vystupoval som s obhajobou nezávislého Kosova.
.aj ste bojovali so zbraňou v ruke?
Nie. No usiloval som sa pre UÇK získať politickú podporu v západnej Európe a v USA. Keď sa potom v júni 1999 vojna skončila a Kosovo obsadili vojská NATO a OSN tam zaviedla civilnú správu, rozhodol som sa ukončiť svoje doktorandské štúdiá vo Viedni. Do Prištiny som sa vrátil ako univerzitný profesor. Až v roku 2004 som si uvedomil, že sa musím angažovať v politike a vstúpil som do Thaçiho Demokratickej strany Kosova (PDK).
.môžem osobnú otázku? Aký máte pocit, keď vidíte, ako si váš priateľ a dnešný premiér Thaçi potriasa v Bruseli ruku so srbským premiérom Ivicom Dačićom?
Úprimne? Pre Hashima to nie je vôbec jednoduché. A nie je to jednoduché ani pre kosovských občanov. Srbsko spáchalo v Kosove vojnové zločiny. A súčasný srbský premiér Dačić bol v tých časoch druhý muž Miloševićovej Socialistickej strany. Okrem toho, súčasný srbský prezident Tomislav Nikolić bol vtedy srbský vicepremiér. Obaja, Dačić aj Nikolić nechápali, prečo Milošević nedal v rokoch 1998 až 1999 zabiť viac Albáncov. No to patrí do histórie, Srbsko je aj bude náš sused, sme odkázaní na budovanie normálnych vzťahov so Srbskom ako dva samostatné nezávislé štáty. A musíme preto budovať aj normálne vzťahy so srbskými politikmi. Sú to naši kolegovia. Zaprieme v sebe pocity hnevu a krivdy v záujme budúcnosti. Sme veľmi hrdí, aké dohody sme dosiahli v posledných desiatich mesiacoch počas srbsko-kosovského dialógu na najvyššej úrovni.
.dôležitou súčasťou týchto dohôd je pre kosovských Srbov vznik Spoločenstva nezávislých okresov so značným stupňom autonómie. Vodca pôvodne študentského radikálneho hnutia Sebaurčenie Albin Kurti dokonca hovorí, že premiér Thaçi priviedol do Kosova viac Srbska, než to bolo doteraz.
Mám porozumenie pre obavy, ktoré môže mať pán Kurti. Kedysi bol čas vojen, dnes je čas pre vzájomný dialóg. A ten má tri ciele. Prvý je, ako normalizovať situáciu na nepokojnom srbskom severe Kosova, kde ľudia neuznávajú nijakú formu kosovskej správy a sú plne orientovaní naďalej na Belehrad. Organizujeme tam komunálne voľby, vytvárame tam miestne zastupiteľstvá a inštitúcie, usilujeme sa tam potlačiť pôsobenie paralelnej polície a paralelných bezpečnostných zložiek. V konečnom dôsledku sa usilujeme integrovať tamojších Srbov do kosovského štátu. Uznávam, bude to náročný a dlhodobý proces. Často ste ako novinár Kosovo navštevovali a viete, že kosovskí Srbi žijúci v enklávach na juh od rieky Ibar – a tých je väčšina zo 130-tisíc Srbov v Kosove – sú súčasťou verejného života. Na to sme patrične hrdí. Druhým cieľom dialógu je dosiahnuť, že Kosovo ako nezávislý štát nie je v konfrontácii so Srbskom. V tom sme už máme množstvo vzájomných dohôd.
.o čom?
Napríklad sme vybudovali šesť hraničných priechodov, na ktorých je naša polícia a naši colníci. V obidvoch hlavných mestách sme otvorili styčné úrady. Nie sú to zatiaľ plnohodnotné ambasády, no je to významný medzistupeň na ceste k nim. Presunul som do Belehradu skúseného diplomata a doterajšieho veľvyslanca v Záhrebe. Dosiahli sme tiež dohodu o slobodnom pohybe osôb, občania Kosova môžu navštíviť Srbsko bez toho, aby mali pas, stačí im ID karta. Dosiahli sme aj dohodu o colných známkach v zmysle exportu našich tovarov do Srbska, ale aj do EÚ. Na základe týchto dohôd Srbsko de facto akceptuje nezávislosť a územnú celistvosť Kosova. Samozrejme, naďalej nás neuznávajú oficiálne ako samostatný štát. A napokon tretí cieľ dialógu je o tom, ako obe krajiny môžu napredovať v procese európskej integrácie. Súčasťou dohôd je bod, že nijaká z týchto krajín v tom nemôže tú druhú blokovať.
.dokážete si predstaviť, že aj pre srbského premiéra Dačića je ťažké potriasať si ruku s Thaçim ako bývalým politickým lídrom UÇK, ktorú americký Kongres označil za teroristickú organizáciu a ktorá má na svedomí zločiny proti Srbom?
Isteže, dokážem pochopiť aj Srbov.
.platí ešte stále srbský zatykač na Thaćiho?
To neviem, no ani pre Dačića a pre jeho voličov nebolo jednoduché sa stretávať s Thaçim. Dnes sú ich vzťahy oveľa lepšie. Európske dejiny poukazujú na nevyhnutnosť zmierenia. Z bývalých nepriateľov sa môžu stať dobrí susedia. Platilo to v prípade Nemcov a Francúzov, Angličanov a Írov, musí to platiť aj v prípade Srbov a Albáncov.
.kedysi mali v rámci Juhoslávie svoj paralelný systém kosovskí Albánci, dnes ho majú v rámci Kosova Srbi na severe. Čo s tým chce vláda v Prištine urobiť?
Chápeme, že Srbsko naďalej preukazuje záujem podporovať Srbov v Kosove ako svoju menšinu. Nenamietame proti tomu. Dohody obsahujú body, ako transformovať paralelné srbské štruktúry do kosovského systému. Začneme proces ich ekonomickej a sociálnej integrácie. Srbi, ktorí žijú na juh od rieky Ibar, sú do kosovskej spoločnosti plne integrovaní. Na nedávnych komunálnych voľbách dosiahla účasť napríklad v Gračanici 70 percent, čo je viac ako v Prištine. Aj v iných srbských enklávach bola volebná účasť teraz vyššia ako v albánskych oblastiach Kosova. Uvediem aj osobný zážitok. Ešte pred pár rokmi by mi ani vo sne napadlo, že v roku 2013 budem môcť hovoriť s kosovskými Srbmi a budem ich žiadať, aby sa zúčastnili na voľbách. Reagovali na mňa veľmi pozitívne. Oslovil som svojich kolegov z Demokratickej strany, aby hovorili s pánom Bratislavom Nikolićom z enklávy Štrpce a aby za neho hlasovali. Je totiž šéfom srbskej strany, ktorá je s nami v koalícii. Mal som prejavy v srbčine pred srbskými voličmi. Čosi také by bolo ešte v roku 2008 za hranicami mojej predstavivosti.
Podľa mňa fakt, že Kosovo a Srbsko sú vo vzájomnom dialógu a dosiahli sme viaceré dohody, bude mať vplyv aj na uznanie zo strany piatich krajín Únie, ktoré nás zatiaľ neuznali. Kosovo je politicky a ekonomicky nezávislá krajina, uznalo nás 104 štátov sveta. Začali sme rokovania s Bruselom o budúcom členstve v EÚ. Aj Belehrad už zmenil postoj voči Kosovu.
.ste druhýkrát na Slovensku. Máte pocit, že vaši slovenskí partneri akceptujú tieto fakty a sú pripravení uznať nezávislé Kosovo?
Ten čas príde. Je to dieťa, ktoré sa už narodilo. Myslím si, že Slovensko bude spoločne s Rumunskom a Španielskom medzi tromi krajinami EÚ, ktoré Kosovo uznajú ako prvé z tejto pätice. Grécko a Cyprus na to potrebujú viac času.
.študovali ste v Londýne aj medzietnické vzťahy. Poznáte na tú tému jeden vtip?
Aký máte na mysli?
.za vojny napísal raz v noci Srb na budovu pošty v Prištine Toto je Srbsko. Prišiel Albánec, zotrel to a napísal Toto je pošta.
(Smiech.) Nie, ten som ešte nepočul, ale je skvelý.
.narodili ste sa v roku 1969. Ako si spomínate na detstvo a mladosť v socialistickej Juhoslávii? Ako sa žilo v tejto krajine kosovským Albáncom?
Jednoducho povedané, boli sme vylúčení z verejného života.
.ako?
Albánci v Kosove, ale aj Albánci žijúci v iných častiach bývalej Juhoslávie, neboli integrovaní v spoločnosti, v politike, v ekonomike. Až v 70. rokoch, po dlhých rokoch tvrdých zápasov Kosovčanov s juhoslovanským štátom, sa Tito rozhodol udeliť Kosovu širokú autonómiu. Bolo to zásadné rozhodnutie, ktoré vymedzilo život v Kosove na dve dekády. Kosovo medzi rokmi 1974 a 1990 malo podobnú pozíciu v rámci federácie ako ostatné republiky – teda Srbsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Slovinsko a Macedónsko.
.britský historik Noel Malcolm napísal, že Kosovo, ale aj autonómna Vojvodina mali atribúty republiky vo všetkom okrem názvu. Súhlasíte?
Áno, Kosovo v tých časoch malo svojho prezidenta, vládu, parlament, svoje hranice územia a boli sme takisto ako iné republiky reprezentovaní na federálnej úrovni v Belehrade. Nová pozícia bola potvrdená juhoslovanskou ústavou v roku 1974. Tá slúžila ako hlavný zdroj návratu nacionalizmu v Srbsku v 90. rokoch, keď boli Srbi frustrovaní z rozvinutej pozície Kosova. V nadväznosti na to sa Milošević rozhodol odobrať Kosovu autonómiu.
.môžete povedať niečo o vašej rodine?
Pochádzam z typicky kosovskej rodiny. Moji rodičia nemohli nájsť doma prácu, žili tridsaťpäť rokov ako gastarbeitri vo Švajčiarsku, niektorí moji bratia tam žijú a podnikajú dodnes. Môj otec tam pracoval ako automechanik. V tých časoch žilo v západnej Európe alebo v Spojených štátoch a Kanade viac ako 700-tisíc kosovských Albáncov.
.kým ste ešte žili v Kosove, pociťovala vaša rodina nátlak alebo represie zo strany juhoslovanského štátu?
Môj otec bol väznený, dokonca dvakrát. Iba preto, lebo vyjadril svoju identitu Albánca.
.čo bol dôvod jeho väznenia?
Zúčastňoval sa na demonštráciách v Prištine v 80. rokoch, ktoré boli zamerané najmä na to, aby sa Kosovo stalo republikou v rámci federácie.
.ako dieťa ste chodili do štátnej školy, alebo vás vychovávali v rámci systému paralelného školstva, ktorý vytvorili kosovskí Albánci na protest voči štátu?
Nie, absolvoval som štátnu základnú, strednú aj vysokú školu v Kosove. V roku 1992, keď Srbsko uzavrelo univerzitu v Prištine, som sa rozhodol odísť na štúdium do Viedne. Ale je pravda, že veľa mojich spoluobčanov bolo v 90. rokoch donútených absolvovať paralelné školstvo aj paralelný zdravotný systém, na ktorý Belehrad ani srbské inštitúcie nemali dosah. Nebolo to nič iné ako reakcia na druh európskeho apartheidu, ktorý zaviedol do Kosova prezident Milošević. Ten potláčal všetko albánske a nútil nás prijať srbský koncept. Počas celých 90. rokov minulého storočia množstvo albánskych detí chodilo do paralelného vzdelávacieho systému – ten sa praktizoval často v pivniciach alebo v izbách rodinných domov, pričom učiteľov platila albánska diaspóra na Západe.
.ako ste sa začali angažovať v politike?
So súčasným premiérom Hashimom Thaçim ma spája dlhoročné priateľstvo. Študovali sme spoločne históriu na univerzite v Prištine, zdieľali sme aj spoločnú izbu na internáte. V tých časoch sme boli obaja veľmi aktívni v študentskom hnutí – Hashim bol prirodzený študentský vodca a ja som aktívne písal články do médií, ale aj jeho politické prejavy. V roku 1993 sme sa obaja rozhodli ísť študovať politológiu do Viedne. On potom išiel do Švajčiarska pripravovať s priateľmi založenie Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK), aby sa neskôr vrátili do Kosova a bojovali. Keď sa v roku 1999 začala vojna, bol som veľmi aktívny naprieč celou Európou.
.čo ste konkrétne robili?
Zúčastňoval som sa na konferenciách o Balkáne, písal som prejavy, vystupoval som s obhajobou nezávislého Kosova.
.aj ste bojovali so zbraňou v ruke?
Nie. No usiloval som sa pre UÇK získať politickú podporu v západnej Európe a v USA. Keď sa potom v júni 1999 vojna skončila a Kosovo obsadili vojská NATO a OSN tam zaviedla civilnú správu, rozhodol som sa ukončiť svoje doktorandské štúdiá vo Viedni. Do Prištiny som sa vrátil ako univerzitný profesor. Až v roku 2004 som si uvedomil, že sa musím angažovať v politike a vstúpil som do Thaçiho Demokratickej strany Kosova (PDK).
.môžem osobnú otázku? Aký máte pocit, keď vidíte, ako si váš priateľ a dnešný premiér Thaçi potriasa v Bruseli ruku so srbským premiérom Ivicom Dačićom?
Úprimne? Pre Hashima to nie je vôbec jednoduché. A nie je to jednoduché ani pre kosovských občanov. Srbsko spáchalo v Kosove vojnové zločiny. A súčasný srbský premiér Dačić bol v tých časoch druhý muž Miloševićovej Socialistickej strany. Okrem toho, súčasný srbský prezident Tomislav Nikolić bol vtedy srbský vicepremiér. Obaja, Dačić aj Nikolić nechápali, prečo Milošević nedal v rokoch 1998 až 1999 zabiť viac Albáncov. No to patrí do histórie, Srbsko je aj bude náš sused, sme odkázaní na budovanie normálnych vzťahov so Srbskom ako dva samostatné nezávislé štáty. A musíme preto budovať aj normálne vzťahy so srbskými politikmi. Sú to naši kolegovia. Zaprieme v sebe pocity hnevu a krivdy v záujme budúcnosti. Sme veľmi hrdí, aké dohody sme dosiahli v posledných desiatich mesiacoch počas srbsko-kosovského dialógu na najvyššej úrovni.
.dôležitou súčasťou týchto dohôd je pre kosovských Srbov vznik Spoločenstva nezávislých okresov so značným stupňom autonómie. Vodca pôvodne študentského radikálneho hnutia Sebaurčenie Albin Kurti dokonca hovorí, že premiér Thaçi priviedol do Kosova viac Srbska, než to bolo doteraz.
Mám porozumenie pre obavy, ktoré môže mať pán Kurti. Kedysi bol čas vojen, dnes je čas pre vzájomný dialóg. A ten má tri ciele. Prvý je, ako normalizovať situáciu na nepokojnom srbskom severe Kosova, kde ľudia neuznávajú nijakú formu kosovskej správy a sú plne orientovaní naďalej na Belehrad. Organizujeme tam komunálne voľby, vytvárame tam miestne zastupiteľstvá a inštitúcie, usilujeme sa tam potlačiť pôsobenie paralelnej polície a paralelných bezpečnostných zložiek. V konečnom dôsledku sa usilujeme integrovať tamojších Srbov do kosovského štátu. Uznávam, bude to náročný a dlhodobý proces. Často ste ako novinár Kosovo navštevovali a viete, že kosovskí Srbi žijúci v enklávach na juh od rieky Ibar – a tých je väčšina zo 130-tisíc Srbov v Kosove – sú súčasťou verejného života. Na to sme patrične hrdí. Druhým cieľom dialógu je dosiahnuť, že Kosovo ako nezávislý štát nie je v konfrontácii so Srbskom. V tom sme už máme množstvo vzájomných dohôd.
.o čom?
Napríklad sme vybudovali šesť hraničných priechodov, na ktorých je naša polícia a naši colníci. V obidvoch hlavných mestách sme otvorili styčné úrady. Nie sú to zatiaľ plnohodnotné ambasády, no je to významný medzistupeň na ceste k nim. Presunul som do Belehradu skúseného diplomata a doterajšieho veľvyslanca v Záhrebe. Dosiahli sme tiež dohodu o slobodnom pohybe osôb, občania Kosova môžu navštíviť Srbsko bez toho, aby mali pas, stačí im ID karta. Dosiahli sme aj dohodu o colných známkach v zmysle exportu našich tovarov do Srbska, ale aj do EÚ. Na základe týchto dohôd Srbsko de facto akceptuje nezávislosť a územnú celistvosť Kosova. Samozrejme, naďalej nás neuznávajú oficiálne ako samostatný štát. A napokon tretí cieľ dialógu je o tom, ako obe krajiny môžu napredovať v procese európskej integrácie. Súčasťou dohôd je bod, že nijaká z týchto krajín v tom nemôže tú druhú blokovať.
.dokážete si predstaviť, že aj pre srbského premiéra Dačića je ťažké potriasať si ruku s Thaçim ako bývalým politickým lídrom UÇK, ktorú americký Kongres označil za teroristickú organizáciu a ktorá má na svedomí zločiny proti Srbom?
Isteže, dokážem pochopiť aj Srbov.
.platí ešte stále srbský zatykač na Thaćiho?
To neviem, no ani pre Dačića a pre jeho voličov nebolo jednoduché sa stretávať s Thaçim. Dnes sú ich vzťahy oveľa lepšie. Európske dejiny poukazujú na nevyhnutnosť zmierenia. Z bývalých nepriateľov sa môžu stať dobrí susedia. Platilo to v prípade Nemcov a Francúzov, Angličanov a Írov, musí to platiť aj v prípade Srbov a Albáncov.
.kedysi mali v rámci Juhoslávie svoj paralelný systém kosovskí Albánci, dnes ho majú v rámci Kosova Srbi na severe. Čo s tým chce vláda v Prištine urobiť?
Chápeme, že Srbsko naďalej preukazuje záujem podporovať Srbov v Kosove ako svoju menšinu. Nenamietame proti tomu. Dohody obsahujú body, ako transformovať paralelné srbské štruktúry do kosovského systému. Začneme proces ich ekonomickej a sociálnej integrácie. Srbi, ktorí žijú na juh od rieky Ibar, sú do kosovskej spoločnosti plne integrovaní. Na nedávnych komunálnych voľbách dosiahla účasť napríklad v Gračanici 70 percent, čo je viac ako v Prištine. Aj v iných srbských enklávach bola volebná účasť teraz vyššia ako v albánskych oblastiach Kosova. Uvediem aj osobný zážitok. Ešte pred pár rokmi by mi ani vo sne napadlo, že v roku 2013 budem môcť hovoriť s kosovskými Srbmi a budem ich žiadať, aby sa zúčastnili na voľbách. Reagovali na mňa veľmi pozitívne. Oslovil som svojich kolegov z Demokratickej strany, aby hovorili s pánom Bratislavom Nikolićom z enklávy Štrpce a aby za neho hlasovali. Je totiž šéfom srbskej strany, ktorá je s nami v koalícii. Mal som prejavy v srbčine pred srbskými voličmi. Čosi také by bolo ešte v roku 2008 za hranicami mojej predstavivosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.