Áno, lustrácie, spomínate si ešte? Naše spoločné federálne dedičstvo, na ktoré Vladimír Mečiar tak dlho kašľal, až v roku 1996 na Slovensku vyhaslo. Naopak, v Česku sa z lustrácií stal symbol odpútania od komunizmu. Používajú sa z roka na rok menej, keďže štátnu správu postupne ovláda generácia s „milosťou neskorého narodenia“. Ale dodnes sa vydáva okolo troch tisíc osvedčení ročne, z toho 2 percentá bývajú pozitívne (teda žiadateľ bol funkcionárom KSČ, členom Ľudových milícií, dôstojníkom alebo informátorom ŠtB). Tento rok zatiaľ vnútro vydalo 1 894 osvedčení, z toho 32 pozitívnych.
Prečo sa lustrácie udržali? Po prvé, sú praktické. Nemenovaný poľský diplomat mi s povzdychom povedal: „Kým v Poľsku téma spolupráce s komunistickou políciou stále trvá ako mokvajúca rana, Československo ju lustráciami vyčistilo a ošetrilo.“ Po druhé, je za nimi konsenzus. V roku 1991 za ne zdvihli ruku Ernest Valko aj Marián Čalfa, antikomunistická ľavica, federalistická pravica, českí, slovenskí aj maďarskí kresťanskí demokrati. Do zákona tým zabudovali čosi silné a stmeľujúce. Slepá spravodlivosť československých lustrácií – týkajú sa len menovaných, nie volených funkcií – je taká pôsobivá, že si ich dodnes nikto netrúfol napadnúť v Štrasburgu. A po tretie, aj keď zákon vyhasína, stále tlie. Ak sa aj v roku 2013 nájde 32 takto nesúdnych uchádzačov o funkcie v štátnej správe, človek si hovorí spolu s Butchom Cassidym: „Dofrasa, čo sú to za ľudia?!“
Právny teoretik Jiří Přibáň obhajuje zrušenie zákona tým, že voľby musia mať prednosť pred lustráciami. Lenže ich zachovanie by bolo signálom, že zákon je nad všetkými. Aj nad ambíciami muža, ktorý má pocit, že si môže kúpiť všetko.
Autor je právnik a novinár
Prečo sa lustrácie udržali? Po prvé, sú praktické. Nemenovaný poľský diplomat mi s povzdychom povedal: „Kým v Poľsku téma spolupráce s komunistickou políciou stále trvá ako mokvajúca rana, Československo ju lustráciami vyčistilo a ošetrilo.“ Po druhé, je za nimi konsenzus. V roku 1991 za ne zdvihli ruku Ernest Valko aj Marián Čalfa, antikomunistická ľavica, federalistická pravica, českí, slovenskí aj maďarskí kresťanskí demokrati. Do zákona tým zabudovali čosi silné a stmeľujúce. Slepá spravodlivosť československých lustrácií – týkajú sa len menovaných, nie volených funkcií – je taká pôsobivá, že si ich dodnes nikto netrúfol napadnúť v Štrasburgu. A po tretie, aj keď zákon vyhasína, stále tlie. Ak sa aj v roku 2013 nájde 32 takto nesúdnych uchádzačov o funkcie v štátnej správe, človek si hovorí spolu s Butchom Cassidym: „Dofrasa, čo sú to za ľudia?!“
Právny teoretik Jiří Přibáň obhajuje zrušenie zákona tým, že voľby musia mať prednosť pred lustráciami. Lenže ich zachovanie by bolo signálom, že zákon je nad všetkými. Aj nad ambíciami muža, ktorý má pocit, že si môže kúpiť všetko.
Autor je právnik a novinár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.