Pred niekoľkými rokmi sme robili Lampu s Petrom Lipom v predvečer Bratislavských jazzových dní. Účinkovalo v nej niekoľko slovenských džezmenov. Hrali štandardy, improvizovali, rozprávali o hudbe, ktorú majú radi. O pár dní neskôr mi jeden z nich povedal, že niekedy by sme mohli urobiť aj Lampu o džeze. Najprv som tomu nerozumel – veď sme ju predsa práve urobili. „Ale Peter Lipa nie je džezmen,” povedal mi onen milovník „skutočného džezu”.
Džez je zvláštny hudobný žáner: hoci na začiatku bol tým, čo dnes trochu dehonestujúco nazývame „pop”, stala sa z neho hudba pomerne ostro ohraničenej skupiny iniciovaných fanúšikov. Toto pravidlo má, našťastie, viacero výnimiek. Peter Lipa je jednou z nich – a to nielen ako hlas, tvár a duša Bratislavských jazzových dní, ale predovšetkým ako spevák, ktorý sa úvahami o tom, čo ešte je, a čo už nie je džez, nezaoberá.
Jeho aktuálny album V najlepších rokoch je toho najlepším dôkazom. Je to vlastne album jeho, Milana Lasicu a veľkej skupiny o generáciu mladších hudobníkov. Nadväzuje tak na výbornú platňu Lipa spieva Lasicu z roku 2005 (spájajú ich aj osobité ilustrácie Mareka Ormandíka), no nielen na ňu: spolupráca Lipa – Lasica sa začala na prvých Petrových albumoch (Neúprosné ráno z roku 1983 a Blues z lipového dreva z roku 1984) a pokračuje dodnes.
Ako nám povedal Peter Lipa, piesne na albume vznikli tak, že mu Milan Lasica ponúkol 14 textov. Sú to texty lasicovsky melancholické, plné vážneho humoru aj vtipnej nostalgie. Milan Lasica je stále jeden z najoriginálnejších textárov, akých tu máme. Dokáže písať jednoduché, prirodzene rýmované texty, ktoré v niekoľkých štvorveršiach vytvárajú vlastný svet s jeho smútkom, radosťami, a nádejami. V tom svete býva starnúci seladón, ktorý sa v kaviarni cíti ako v raji, ktorý spomína na milostné dobrodružstvá, má sny, narážajúce na realitu, cíti sa ako nula, starne, no s opatrným optimizmom na konci poslednej piesne konštatuje „Tu sme.” Pri niektorých textoch si človek spomenie na slávne platne tria Lasica – Satinský – Filip, čo však vôbec neprekáža: bilancovanie a spomínanie patrí k zrelému obdobiu života.
Peter Lipa si k spolupráci na albume prizval šiestich mladých producentov: štyri piesne aranžoval a produkoval Marián Čekovský, po dve Oskar Rózsa, Roland Kánik, Juraj Tatár, Martin Gašpar a Boris Urbánek. Album tým získal farebnosť, no vďaka Petrovmu spevu a citlivosti hudobníkov sa nestal kolážou. Medzi najlepšie kúsky patrí otváracia „bondovka” Návšteva po rokoch (Oskar Rózsa) s mohutným, hoci nasamplovaným, bigbandovým zvukom a trúbkou Juraja Bartoša, komornejší Smútok (Marián Čekovský) s perkusiami hosťujúceho Mina Cinelu, atmosférické Čaro kaviarní (Juraj Tatár), karibský Mimozemšťan (Roland Kánik) či Muž činu (Marián Čekovský) s výborne znejúcim speváckym duom Lipa – Lasica.
Petrovi Lipovi sa ťah s mladými producentmi podaril. Jeho piesne vďaka tomu znejú moderne bez toho, aby to museli prvoplánovo zdôrazňovať. Album má čistý zvuk, v ktorom sa elektronické sample prirodzene spájajú s akusticky nahranými nástrojmi a vokálmi. Kľúčový je však samotný Petrov spev. Jeho hlas je ďaleko od bel canta a nedisponuje ani mcferrinovskou intonačnou virtuozitou. Znie však civilne, neohuruje, je citlivý k slovám, ktoré spieva a atmosféram, ktoré vyvolávajú. Možno, že práve preto ho niektorí nepovažujú za džezového speváka: ako keby bol na džez (ako ho poznáme dnes) málo virtuózny, príliš osobný, príliš zruzumiteľný.
„Včera cestou do Vrútok / Prepadol ma zármutok / Ktovie prečo práve tam / Snáď sa z toho spamätám.” To mohol napísať iba Milan Lasica. A spievať iba Peter Lipa. Návšteva po rokoch patrí medzi to najlepšie, čo Lipa s Lasicom doteraz vytvorili. Klobúk dole, páni!
Peter Lipa, Milan Lasica: Návšteva po rokoch East – West Promotion, 2013.
Džez je zvláštny hudobný žáner: hoci na začiatku bol tým, čo dnes trochu dehonestujúco nazývame „pop”, stala sa z neho hudba pomerne ostro ohraničenej skupiny iniciovaných fanúšikov. Toto pravidlo má, našťastie, viacero výnimiek. Peter Lipa je jednou z nich – a to nielen ako hlas, tvár a duša Bratislavských jazzových dní, ale predovšetkým ako spevák, ktorý sa úvahami o tom, čo ešte je, a čo už nie je džez, nezaoberá.
Jeho aktuálny album V najlepších rokoch je toho najlepším dôkazom. Je to vlastne album jeho, Milana Lasicu a veľkej skupiny o generáciu mladších hudobníkov. Nadväzuje tak na výbornú platňu Lipa spieva Lasicu z roku 2005 (spájajú ich aj osobité ilustrácie Mareka Ormandíka), no nielen na ňu: spolupráca Lipa – Lasica sa začala na prvých Petrových albumoch (Neúprosné ráno z roku 1983 a Blues z lipového dreva z roku 1984) a pokračuje dodnes.
Ako nám povedal Peter Lipa, piesne na albume vznikli tak, že mu Milan Lasica ponúkol 14 textov. Sú to texty lasicovsky melancholické, plné vážneho humoru aj vtipnej nostalgie. Milan Lasica je stále jeden z najoriginálnejších textárov, akých tu máme. Dokáže písať jednoduché, prirodzene rýmované texty, ktoré v niekoľkých štvorveršiach vytvárajú vlastný svet s jeho smútkom, radosťami, a nádejami. V tom svete býva starnúci seladón, ktorý sa v kaviarni cíti ako v raji, ktorý spomína na milostné dobrodružstvá, má sny, narážajúce na realitu, cíti sa ako nula, starne, no s opatrným optimizmom na konci poslednej piesne konštatuje „Tu sme.” Pri niektorých textoch si človek spomenie na slávne platne tria Lasica – Satinský – Filip, čo však vôbec neprekáža: bilancovanie a spomínanie patrí k zrelému obdobiu života.
Peter Lipa si k spolupráci na albume prizval šiestich mladých producentov: štyri piesne aranžoval a produkoval Marián Čekovský, po dve Oskar Rózsa, Roland Kánik, Juraj Tatár, Martin Gašpar a Boris Urbánek. Album tým získal farebnosť, no vďaka Petrovmu spevu a citlivosti hudobníkov sa nestal kolážou. Medzi najlepšie kúsky patrí otváracia „bondovka” Návšteva po rokoch (Oskar Rózsa) s mohutným, hoci nasamplovaným, bigbandovým zvukom a trúbkou Juraja Bartoša, komornejší Smútok (Marián Čekovský) s perkusiami hosťujúceho Mina Cinelu, atmosférické Čaro kaviarní (Juraj Tatár), karibský Mimozemšťan (Roland Kánik) či Muž činu (Marián Čekovský) s výborne znejúcim speváckym duom Lipa – Lasica.
Petrovi Lipovi sa ťah s mladými producentmi podaril. Jeho piesne vďaka tomu znejú moderne bez toho, aby to museli prvoplánovo zdôrazňovať. Album má čistý zvuk, v ktorom sa elektronické sample prirodzene spájajú s akusticky nahranými nástrojmi a vokálmi. Kľúčový je však samotný Petrov spev. Jeho hlas je ďaleko od bel canta a nedisponuje ani mcferrinovskou intonačnou virtuozitou. Znie však civilne, neohuruje, je citlivý k slovám, ktoré spieva a atmosféram, ktoré vyvolávajú. Možno, že práve preto ho niektorí nepovažujú za džezového speváka: ako keby bol na džez (ako ho poznáme dnes) málo virtuózny, príliš osobný, príliš zruzumiteľný.
„Včera cestou do Vrútok / Prepadol ma zármutok / Ktovie prečo práve tam / Snáď sa z toho spamätám.” To mohol napísať iba Milan Lasica. A spievať iba Peter Lipa. Návšteva po rokoch patrí medzi to najlepšie, čo Lipa s Lasicom doteraz vytvorili. Klobúk dole, páni!
Peter Lipa, Milan Lasica: Návšteva po rokoch East – West Promotion, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.