O pôsobení Róberta Bezáka po jeho odvolaní existujú rôzne názory. Aj v našej redakcii. Vnímam ich, snažím sa im porozumieť, a som napríklad schopný prijať, že ide o rôzne lojality, pričom mne je tá k jednotlivému človeku bližšia, než dôležitá cnosť poslušnosti či snaha o jednotu cirkvi. Ale keď je teraz Róbert Bezák preč, vrátil sa mi pocit, aký som mával v detstve. Je to pocit, že niečo podstatné sa nenávratne pokazilo.
Keď sa rozhodlo, že bývalý arcibiskup zo Slovenska odíde, zavolal som Františkovi Mikloškovi, ktorého intuícia je občas mystická, a opýtal som sa ho, či táto krajina nepríde o požehnanie. Ospravedlňujem sa teraz všetkým, ktorí na požehnanie neveria, ale lepšie slovo neexistuje. Nenapadlo mi to preto, že jeden človek odíde, napadlo mi to pre dôvody a spôsob zaobchádzania s ním. Fero mi odpovedal obratom: Myslím, že niečo hovoríš.
Róbert Bezák neumrel, iba odišiel. A hoci som bol nahlas proti, cítim to ako spoločnú zodpovednosť. Cítim zahanbenie, dlh, a aj ten povedomý pocit z detstva: môžem tu teraz bezstarostne pracovať a tešiť sa a žiť, keď je jeden z nás tak čudne preč, odlúčený, umlčaný?
Nijako si nedovolím spochybňovať právo Cirkvi konať ako chce. Ani v tomto prípade. Kto som ja? Ani len poriadny katolík nie. A naozaj pevne dúfam, že Cirkev je vnútorne silnejšia, než sa mnohým teraz zdá. Preto mám nádej, že aj táto rana sa zahojí, nad rozdelením vyhrá láska a nikto nepríde o požehnanie.
Ale niečo mi v týchto chvíľach nedá spať. A nie je to iba samotný odchod inšpiratívneho človeka. Obávam sa, že táto kauza poznačí postoj mnohých hľadajúcich ľudí tak, ako to urobili Tiso, Pacem in Terris či Sokol. Teda, že zakryje poklad, ktorý má byť odokrytý.
Vidím to aj v diskusii o poslednom pastierskom liste. Nehovorím teraz o absurdných kritikoch, ktorí odopierajú biskupom právo na konzervatívny názor, porovnávajú ich s Kotlebom a robia z nich nenávistných inkvizítorov. To sú ťažké fauly a krivdy proti Cirkvi, ktorým by sa však biskupi nevyhli, ani keby použili presnejší slovník, logicky vystavenejší text a viac empatie. Žijeme v poškodenom svete. Hovorím skôr o dobrej vôli, ktorá je vždy potrebná na pochopenie druhého, no tu je nadlho stratená. Ako má hľadajúci človek uvažovať o obsahu pastierskeho listu, keď má stiesnený pocit, že jeho autorom je bližší Sokol než jeho nástupca? Neviem, či to tak je, dúfam, že nie, ale dôvera ľudí na pomedzí bola, žiaľ, rozbitá.
Neviem, aké bude Slovensko po Bezákovi. Niektorí si možno vydýchli, iným je osud jedného človeka ukradnutý a väčšina asi dobromyseľne verí, že osud krajiny neleží na jednom ľudskom osude.
Ale aj únos bol len jeden – a koľko sme sa potom natrápili.
Keď sa rozhodlo, že bývalý arcibiskup zo Slovenska odíde, zavolal som Františkovi Mikloškovi, ktorého intuícia je občas mystická, a opýtal som sa ho, či táto krajina nepríde o požehnanie. Ospravedlňujem sa teraz všetkým, ktorí na požehnanie neveria, ale lepšie slovo neexistuje. Nenapadlo mi to preto, že jeden človek odíde, napadlo mi to pre dôvody a spôsob zaobchádzania s ním. Fero mi odpovedal obratom: Myslím, že niečo hovoríš.
Róbert Bezák neumrel, iba odišiel. A hoci som bol nahlas proti, cítim to ako spoločnú zodpovednosť. Cítim zahanbenie, dlh, a aj ten povedomý pocit z detstva: môžem tu teraz bezstarostne pracovať a tešiť sa a žiť, keď je jeden z nás tak čudne preč, odlúčený, umlčaný?
Nijako si nedovolím spochybňovať právo Cirkvi konať ako chce. Ani v tomto prípade. Kto som ja? Ani len poriadny katolík nie. A naozaj pevne dúfam, že Cirkev je vnútorne silnejšia, než sa mnohým teraz zdá. Preto mám nádej, že aj táto rana sa zahojí, nad rozdelením vyhrá láska a nikto nepríde o požehnanie.
Ale niečo mi v týchto chvíľach nedá spať. A nie je to iba samotný odchod inšpiratívneho človeka. Obávam sa, že táto kauza poznačí postoj mnohých hľadajúcich ľudí tak, ako to urobili Tiso, Pacem in Terris či Sokol. Teda, že zakryje poklad, ktorý má byť odokrytý.
Vidím to aj v diskusii o poslednom pastierskom liste. Nehovorím teraz o absurdných kritikoch, ktorí odopierajú biskupom právo na konzervatívny názor, porovnávajú ich s Kotlebom a robia z nich nenávistných inkvizítorov. To sú ťažké fauly a krivdy proti Cirkvi, ktorým by sa však biskupi nevyhli, ani keby použili presnejší slovník, logicky vystavenejší text a viac empatie. Žijeme v poškodenom svete. Hovorím skôr o dobrej vôli, ktorá je vždy potrebná na pochopenie druhého, no tu je nadlho stratená. Ako má hľadajúci človek uvažovať o obsahu pastierskeho listu, keď má stiesnený pocit, že jeho autorom je bližší Sokol než jeho nástupca? Neviem, či to tak je, dúfam, že nie, ale dôvera ľudí na pomedzí bola, žiaľ, rozbitá.
Neviem, aké bude Slovensko po Bezákovi. Niektorí si možno vydýchli, iným je osud jedného človeka ukradnutý a väčšina asi dobromyseľne verí, že osud krajiny neleží na jednom ľudskom osude.
Ale aj únos bol len jeden – a koľko sme sa potom natrápili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.