Môže sa zdať. Pred rokom a viac by sa však zdalo odvážne aj pomyslenie, že Rusko zabráni Ukrajine uzavrieť asociačnú dohodu, o ktorej rokuje s EÚ od roku 2009 (podobne už Kremeľ prekazil Kyjevu podpis Akčného plánu pre NATO). A predsa – čím bližšie bol summit vo Vilniuse, tým vyšší bol licit (čiže cukor), ale tiež väčšie hrozby (teda bič) zo strany Kremľa. Vladimír Putin vydieral Kyjev tu plynom, tam inými obchodnými sankciami, a to bola karta, na ktorú Brusel nenašiel odpoveď. To – paradoxne – najpresnejšie vystihol Robert Fico: „Treba sa pozrieť aj na to, kto aké ponuky dal. Zníženie ceny plynu pre Ukrajinu, objem pôžičky, ktorá bude poskytnutá...“
Námietka, že napriek všetkým dlhom a bailoutom je EÚ stále nepomerne bohatšia než Rusko, sa iste vnucuje. No výčitka, že takáto EÚ sa nechala ľahkovážne prelicitovať Putinom, neobstojí. Pri všetkej „strategickosti“ stávky, ktorou je orientácia 45 miliónovej krajiny, sľúbiť Janukovyčovi 160 miliárd eur, (jeho posledná „vyvolávacia cena“) sa jednoducho nedalo. Aj keby Kyjev vedel dať záruky, že sa využijú na to, na čo majú a neskončia vo vreckách oligarchov, toto ozaj nie je perzský trh. V zápase o Ukrajinu sa jednoducho zrazili dva svety. Jeden, ktorý päť rokov cizeluje zmluvu až do detailov vrátane autorských či patentových práv, a druhý, ktorý pozná iba reč moci či peňazí a preto sú mu ukradnuté podmienky, pravidlá a princípy spojenectva. EÚ si isto netreba idealizovať, v súperení s Ruskom je však morálno-hodnotovým gigantom.
Aj keď demonštrácie v Kyjeve pokračujú, nová „oranžová“ z toho nebude. Odpútanie sa Ukrajiny od Únie je takto zrejme nezvratné. A to nielen vzhľadom na rýchle ekonomické páky v rukách Kremľa, ale aj na schopnosť EÚ ponúkať reálne členstvo krajinám rozmerov Ukrajiny. Táto absorbčná schopnosť sa od začiatku rokovaní o asociačnej zmluve zásadne znížila. Program Východného partnerstva, ktorý vymysleli Topolánek so Schwarzenbergom ako kľúčovú prioritu českého predsedníctva v roku 2009, tak po Vilniuse pokračuje iba Gruzínskom a Moldavskom. A to Kremeľ až tak nevyrušuje.
Zatiaľ čo Robert Fico nedokáže skryť potešenie, že Brusel prestane tlačiť na reverzný tok plynu (po ruskom embargu mal kryť ukrajinskú spotrebu) a že v januári sa vyhneme ďalšej plynovej vojne, rozhodnutie Ukrajiny stavia Slovensko pred najvážnejšiu geopolitickú výzvu po 1. máji 2004. Vstup Kyjeva do colnej únie s Ruskom s neskorším prechodom do akejsi východnej konfederácie neznamená totiž nič menej, než to, že pri Užhorode sa bude začínať akási verzia ZSSR 2.0...
Námietka, že napriek všetkým dlhom a bailoutom je EÚ stále nepomerne bohatšia než Rusko, sa iste vnucuje. No výčitka, že takáto EÚ sa nechala ľahkovážne prelicitovať Putinom, neobstojí. Pri všetkej „strategickosti“ stávky, ktorou je orientácia 45 miliónovej krajiny, sľúbiť Janukovyčovi 160 miliárd eur, (jeho posledná „vyvolávacia cena“) sa jednoducho nedalo. Aj keby Kyjev vedel dať záruky, že sa využijú na to, na čo majú a neskončia vo vreckách oligarchov, toto ozaj nie je perzský trh. V zápase o Ukrajinu sa jednoducho zrazili dva svety. Jeden, ktorý päť rokov cizeluje zmluvu až do detailov vrátane autorských či patentových práv, a druhý, ktorý pozná iba reč moci či peňazí a preto sú mu ukradnuté podmienky, pravidlá a princípy spojenectva. EÚ si isto netreba idealizovať, v súperení s Ruskom je však morálno-hodnotovým gigantom.
Aj keď demonštrácie v Kyjeve pokračujú, nová „oranžová“ z toho nebude. Odpútanie sa Ukrajiny od Únie je takto zrejme nezvratné. A to nielen vzhľadom na rýchle ekonomické páky v rukách Kremľa, ale aj na schopnosť EÚ ponúkať reálne členstvo krajinám rozmerov Ukrajiny. Táto absorbčná schopnosť sa od začiatku rokovaní o asociačnej zmluve zásadne znížila. Program Východného partnerstva, ktorý vymysleli Topolánek so Schwarzenbergom ako kľúčovú prioritu českého predsedníctva v roku 2009, tak po Vilniuse pokračuje iba Gruzínskom a Moldavskom. A to Kremeľ až tak nevyrušuje.
Zatiaľ čo Robert Fico nedokáže skryť potešenie, že Brusel prestane tlačiť na reverzný tok plynu (po ruskom embargu mal kryť ukrajinskú spotrebu) a že v januári sa vyhneme ďalšej plynovej vojne, rozhodnutie Ukrajiny stavia Slovensko pred najvážnejšiu geopolitickú výzvu po 1. máji 2004. Vstup Kyjeva do colnej únie s Ruskom s neskorším prechodom do akejsi východnej konfederácie neznamená totiž nič menej, než to, že pri Užhorode sa bude začínať akási verzia ZSSR 2.0...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.