V predposledný novembrový deň zorganizovala VÚB banka v zasadačke svojej centrály na Mlynských nivách s pôsobivým výhľadom na Bratislavu pracovné raňajky pre slovenských novinárov. Avšak účelom stretnutia nebolo obdivovať panorámu hlavného mesta. Analytici banky predstavili novinárom svoj výhľad pre ekonomiku na rok 2014. Koniec roka je príležitosťou, keď vybrané súkromné i verejné inštitúcie zverejňujú odhady, ako sa bude vyvíjať hospodárstvo a jeho najdôležitejšie ukazovatele v blízkej budúcnosti. Pre novinárov je to príležitosť nahliadnuť na ekonomiku akoby z vtáčej perspektívy. Prirodzene, skeptik by sa na tomto mieste mohol uškrnúť. Ak nás kríza niečomu naučila, tak pochybovačnosti voči prognózam.No pokiaľ majú bankoví analytici pravdu, do nového roka môžeme vstupovať s určitým zdržanlivým optimizmom. Dobrou správou je, že eurozóna sa po šiestich kvartáloch prepadov konečne vymanila z recesie. Jej rast HDP by mohol na budúci rok dosiahnuť okolo jedného percenta. Ak nepríde ďalšie zakopnutie, v roku 2015 by to mohlo byť ešte o čosi viac. Môže zato okrem iného politika lacných peňazí. Začiatkom novembra totiž Európska centrálna banka znížila kľúčovú refinančnú úrokovú sadzbu na historické minimum 0,25 percenta. Je to ako keby ste kohútik s teplou vodou otvorili takmer na doraz, aby ste sa rýchlo zohriali vo vani po prechádzke v mrazivej zimnej prírode. Len treba dať pozor, aby ste sa neobarili.
Na dobrom výsledku sa podpísala aj skutočnosť, že fiškálna konsolidácia sa v eurozóne počas tohto roka čoraz viac dostávala na vedľajšiu koľaj. Inými slovami, krajiny, ktoré nie sú v nápravnom programe, poľavujú v šetrení. To im síce krátkodobo prináša vydýchnutie, no môže sa spolu s politikou takmer nulových úrokových sadzieb vypomstiť v dlhodobejšom horizonte. Ale o tom neskôr. Vyhliadky eurozóny sú lepšie ako vlani, navyše Nemecko – ťahúň, od ktorého mnohé závisí – zažíva konjunktúru. A konečne je na svete po dlhých pôrodných bolestiach aj koaličná dohoda kresťanských (CDU/CSU) a sociálnych (SPD) demokratov. Aj keď medzi mnohými expertmi vzbudzuje rozpaky.
.veľká koala
Zo slovenských slzavých údolí vysokej nezamestnanosti vyzerá Nemecko tak trochu ako iná planéta. Krajina sa blíži k plnej zamestnanosti a svoj neuhasínajúci smäd po pracovných silách dopĺňa dokonca kvalifikovanými mladými ľuďmi z krízou postihnutých európskych krajín. Len vlani podľa odhadov OECD prišlo do Spolkovej republiky 34-tisíc Grékov a 28-tisíc Španielov. Vysoká nezamestnanosť mladých v ich krajinách, presahujúca 50 percent, im nedáva veľkú perspektívu do budúcnosti. Zvýšenie počtu imigrantov z juhoeurópskych krajín zaznamenávajú dokonca aj takzvané nové spolkové krajiny (teda tie, ktoré tvorili bývalú komunistickú NDR).
Krajina navyše smeruje k vyrovnanému rozpočtu. Od roku 2015 už veľká pravo-ľavá koalícia nechce robiť ďalšie dlhy. Je to pokrok, keďže pred štyrmi rokmi zaznievali pochybnosti, či vôbec vláda bude schopná dodržať ústavnú dlhovú brzdu. V súčasnosti dlh Nemecka predstavuje asi 80 percent jeho HDP. V roku 2017, teda v čase konania ďalších riadnych parlamentných volieb, by toto číslo malo poklesnúť na 70 percent. Napriek tomu vyvoláva 185-stranová koaličná dohoda medzi CDU/CSU a SPD rozpaky. Napríklad nemecké hospodárske noviny Handelsblatt píšu o „dosť veľkom (s)klamaní“. Čo je príčinou?
Koaličná dohoda je podľa viacerých komentátorov len súborom zbožných prianí a politických deklarácií. „Jej vzťažným bodom je prítomnosť a v skromných dimenziách predpovedateľná blízka budúcnosť“, povedal pre Handelsblatt politológ Heinrich Oberreuter. Prioritou kresťanských a sociálnych demokratov zrejme bolo, aby sa dohoda hlavne definitívne uzavrela. Čo znamenajú jej jednotlivé body si koaliční partneri môžu vysvetľovať ďalšie štyri roky. Politici totiž už teraz vysielajú protichodné signály o tom, ako si dohodu budú vykladať. Kým generálna tajomníčka sociálnych demokratov Andrea Nahlesová zvýšenia daní nevylučuje, spolkový minister financií, kresťanský demokrat Wolfgang Schäuble prízvukuje, že žiadne zvýšenie daní nehrozí, ani žiadne nové dlhy.
Otázniky visia aj nad personálnym obsadením ministerstiev. V čase našej uzávierky napríklad nebolo jasné ani to, či si funkciu ministra financií udrží práve Schäuble. Ide o kľúčovú pozíciu, od ktorej obsadenia sa bude odvíjať aj atmosféra v celej eurozóne. Pre Angelu Merkelovú bol tento 71-ročný politický veterán, ktorý je na vozíčku, odkedy ho v roku 1990 postrelil duševne chorý atentátnik, oporou jej európskej politiky. Ak by si sociálni demokrati presadili na funkciu ministra financií vlastného kandidáta (zuby si vraj brúsia niekoľkí čelní predstavitelia SPD), bol by to od začiatku signál, že Merkelová už kormidlo nedrží pevne v rukách a je vo vleku ľavicového koaličného partnera. Nepochybne by to malo za následok uvoľnenie deficitov v celej eurozóne. Samotný Schäuble by rád vo funkcii ministra pokračoval a dokončil projekt bankovej únie, no zloženie kabinetu bude na programe dňa asi až v polovici decembra. V každom prípade, kto chce vedieť, kam sa bude v nasledujúcich rokoch uberať politika úspor v eurozóne, nech sleduje obsadzovanie postu nemeckého ministra financií.
.balík na míňanie
Na tomto mieste je nutné dodať, že dominantná pozícia Nemecka v eurozóne sa neodvíja len od neformálnej autority spolkovej kancelárky a jej ministra financií, ale predovšetkým od hospodárskej váhy a tiež momentálnej výbornej kondície krajiny. Napríklad celoeurópske iniciatívy pompézneho Francoisa Hollanda sa berú s rezervou, pretože aj keď ide o veľkú a dôležitú európsku ekonomiku, každý vie, že Francúzsko si musí najskôr pozametať pred vlastným prahom neriešených štrukturálnych problémov. Nemecko je nielen veľké, ale má momentálne aj, takpovediac, „plné sýpky“. No v súvislosti s cieľmi, stanovenými v koaličnej dohode, v Nemecku zaznievajú obavy, či si krajina svoj náskok udrží.
Veľkým víťazstvom pre sociálnych demokratov je zavedenie celoštátnej minimálnej mzdy 8,50 eura na hodinu od roku 2015. Naplno však nabehne až o dva roky neskôr. Dovtedy sa môžu zamestnávatelia a odborári dohodnúť aj na nižšej sume. Lenže v roku 2017 budú ďalšie voľby a nie je jasné, či sa minimálna mzda opäť nestane predmetom politického boja.
Otázniky nad sľubom „žiadne nové dane a žiadne nové dlhy“ vyvoláva zámer vyčleniť 23 miliárd eur na „politické priority“. Vládna koalícia chce z týchto peňazí podporovať vedu a výskum, dopravnú infraštruktúru, rozvojovú pomoc, rozvoj miest, rozširovanie jaslí a ďalšie sociálne vymoženosti. Hrubé odhady hovoria, že ďalších 20 miliárd eur bude potrebných na financovanie veľkorysých penzijných plánov. V nemeckých médiách sa skloňuje najmä „materský dôchodok“, v rámci ktorého by sa starším matkám pridalo asi 28 eur mesačne. Kritici sa obávajú, že plány vlády v oblasti sociálnych výdavkov zvýšia odvody pracujúcich, čo predraží ich zamestnávanie a v konečnom dôsledku to poškodí nemeckú konkurencieschopnosť.
K tomu si treba prirátať rastúce náklady nemeckého priemyslu na obnoviteľné zdroje energie. Ideologická a nesmierne nákladná „Energiewende“ (energetický obrat) k ekologickým zdrojom by podľa denníka Die Welt mohla do roku 2018 zvýšiť náklady hospodárstva takmer o pätinu. Veľká koalícia by sa tak ľahko mohla stať hrobárom súčasného hospodárskeho „zázraku na Rýne“.
.opatrný optimizmus
Sledovať pozorne dianie v Nemecku je pre Slovensko dôležité, pre úzke ekonomické väzby, ktoré by sa dali prirovnať k vzťahu lokomotívy a ňou ťahaného vagónu. Ako sa našej ekonomike bude dariť v roku 2014? Skúsme sa vrátiť k výhľadu na rok 2014 z pera analytikov VÚB banky, ktorý bol spomenutý v úvode. Rast HDP sa o niečo zrejme zrýchli vďaka oživeniu v eurozóne. Nezamestnanosť tento rok prekonala 14 percent, čím sa prakticky dostala na najvyššiu úroveň od roku 2004. Budúci rok by mohla poklesnúť na 13,7 percenta. Spotrebiteľská nálada sa mierne zlepšuje a ľudia majú menej obáv zo straty zamestnania. Hrubá priemerná mesačná mzda sa zvýši z 828 na 851 eur, čo predstavuje reálny nárast o 1,5 percenta...
Slováci by teda mohli hľadieť do budúcnosti so zdržanlivým očakávaním, že aj keď nebude omnoho lepšie ako tento rok, aspoň by nemalo byť hrošie. Problémom môže byť politika. Vo verejnej sfére sa fiškálna konsolidácia deje najmä škrtaním v kapitálových výdavkoch. Inak povedané, menej ostáva na dôležité verejné investície. Pokiaľ ide o príjmovú stranu, tam sa vláda snaží do rozpočtu dostať z ľudí a firiem peniaze za každú cenu.
Príkladom sú daňové licencie. Nejde len o „daň zo straty“, ale v podstate o daň za možnosť na Slovensku vôbec podnikať – aj keď podnikateľ ešte nemá zisk. Zníženie korporátnej dane z 23 na 22 percent výmenou za zavedenie daňových licencií je výhodný „obchod“ najmä pre veľké firmy. Negatívne sa to však opäť najviac dotkne tisícov malých firiem. Hoci väčšina podnikateľov aj túto ranu nejako rozchodí, vláda by nemala podceňovať atmosféru znechutenia, ktorá sa medzi slovenskými firmami vytvára. Akoby štát nevynechal ani jednu príležitosť, aby situáciu podnikateľom znepríjemnil. Táto vláda doslova oberá podnikavých ľudí o motiváciu o niečo sa na Slovensku snažiť. No píli tak konár aj sama pod sebou.
.draghiho tlačidlá
Najväčšie ohrozenie krehkého budúcoročného oživenia u nás i v ďalších krajinách eurozóny môže vyplývať z faktu, že nie je ani tak výsledkom štrukturálnych reforiem či ozdravenia podnikateľského prostredia ako pootvorenia monetárnych i fiškálnych kohútikov. Najmä nízke úroky majú zlacniť úvery a tým pádom rozhýbať ekonomiku požičiavaním. No zároveň nafukujú špekulatívne bubliny, ktorých spľasnutie vedie k opakovaným krízam. Pre ECB ide aj o nástroj na boj s hrozbou deflácie.
Keďže úrokové sadzby sú už pritlačené k nule, ekonómovia diskutujú, aké ďalšie triky môžu ešte centrálni bankári vytiahnuť z klobúka, aby stimulovali ekonomiku. Najčastejšie sa hovorí o negatívnych úrokových sadzbách. O čo ide? Komerčné banky môžu v Európskej centrálnej banke ukladať peniaze, začo dostanú úrok. ECB by mohla namiesto úroku zaviesť akúsi pokutu pre komerčné banky. Tie by v dôsledku toho boli motivované peniaze namiesto ukladania v ECB požičiavať podnikom, čo by malo rozprúdiť ekonomickú aktivitu. Teda aspoň v teórii. V praxi sa s negatívnymi úrokovými sadzbami zatiaľ zahrávali hlavne malé krajiny ako Dánsko. Rizík je viac. Hlavným by mohlo byť, že banky jednoducho svoje vyššie náklady prenesú na drobných sporiteľov. A neskôr by sa ekonomike aj použitie tohto nástroja vypomstilo...
Všetci by sme si želali, aby rok 2014 bol konečne rokom obratu k lepšiemu. Nie je však vylúčené, že aj prísľub mierneho oživenia sa rozplynie ako prelud a my budeme svedkami, ako ECB zavádza nové exotické politiky na umelé stimulovanie ekonomiky a odďaľovanie nevyhnutného. Namiesto roka obratu by tak rok 2014 mohol byť skôr definitívnym „rokom pravdy“.
Na dobrom výsledku sa podpísala aj skutočnosť, že fiškálna konsolidácia sa v eurozóne počas tohto roka čoraz viac dostávala na vedľajšiu koľaj. Inými slovami, krajiny, ktoré nie sú v nápravnom programe, poľavujú v šetrení. To im síce krátkodobo prináša vydýchnutie, no môže sa spolu s politikou takmer nulových úrokových sadzieb vypomstiť v dlhodobejšom horizonte. Ale o tom neskôr. Vyhliadky eurozóny sú lepšie ako vlani, navyše Nemecko – ťahúň, od ktorého mnohé závisí – zažíva konjunktúru. A konečne je na svete po dlhých pôrodných bolestiach aj koaličná dohoda kresťanských (CDU/CSU) a sociálnych (SPD) demokratov. Aj keď medzi mnohými expertmi vzbudzuje rozpaky.
.veľká koala
Zo slovenských slzavých údolí vysokej nezamestnanosti vyzerá Nemecko tak trochu ako iná planéta. Krajina sa blíži k plnej zamestnanosti a svoj neuhasínajúci smäd po pracovných silách dopĺňa dokonca kvalifikovanými mladými ľuďmi z krízou postihnutých európskych krajín. Len vlani podľa odhadov OECD prišlo do Spolkovej republiky 34-tisíc Grékov a 28-tisíc Španielov. Vysoká nezamestnanosť mladých v ich krajinách, presahujúca 50 percent, im nedáva veľkú perspektívu do budúcnosti. Zvýšenie počtu imigrantov z juhoeurópskych krajín zaznamenávajú dokonca aj takzvané nové spolkové krajiny (teda tie, ktoré tvorili bývalú komunistickú NDR).
Krajina navyše smeruje k vyrovnanému rozpočtu. Od roku 2015 už veľká pravo-ľavá koalícia nechce robiť ďalšie dlhy. Je to pokrok, keďže pred štyrmi rokmi zaznievali pochybnosti, či vôbec vláda bude schopná dodržať ústavnú dlhovú brzdu. V súčasnosti dlh Nemecka predstavuje asi 80 percent jeho HDP. V roku 2017, teda v čase konania ďalších riadnych parlamentných volieb, by toto číslo malo poklesnúť na 70 percent. Napriek tomu vyvoláva 185-stranová koaličná dohoda medzi CDU/CSU a SPD rozpaky. Napríklad nemecké hospodárske noviny Handelsblatt píšu o „dosť veľkom (s)klamaní“. Čo je príčinou?
Koaličná dohoda je podľa viacerých komentátorov len súborom zbožných prianí a politických deklarácií. „Jej vzťažným bodom je prítomnosť a v skromných dimenziách predpovedateľná blízka budúcnosť“, povedal pre Handelsblatt politológ Heinrich Oberreuter. Prioritou kresťanských a sociálnych demokratov zrejme bolo, aby sa dohoda hlavne definitívne uzavrela. Čo znamenajú jej jednotlivé body si koaliční partneri môžu vysvetľovať ďalšie štyri roky. Politici totiž už teraz vysielajú protichodné signály o tom, ako si dohodu budú vykladať. Kým generálna tajomníčka sociálnych demokratov Andrea Nahlesová zvýšenia daní nevylučuje, spolkový minister financií, kresťanský demokrat Wolfgang Schäuble prízvukuje, že žiadne zvýšenie daní nehrozí, ani žiadne nové dlhy.
Otázniky visia aj nad personálnym obsadením ministerstiev. V čase našej uzávierky napríklad nebolo jasné ani to, či si funkciu ministra financií udrží práve Schäuble. Ide o kľúčovú pozíciu, od ktorej obsadenia sa bude odvíjať aj atmosféra v celej eurozóne. Pre Angelu Merkelovú bol tento 71-ročný politický veterán, ktorý je na vozíčku, odkedy ho v roku 1990 postrelil duševne chorý atentátnik, oporou jej európskej politiky. Ak by si sociálni demokrati presadili na funkciu ministra financií vlastného kandidáta (zuby si vraj brúsia niekoľkí čelní predstavitelia SPD), bol by to od začiatku signál, že Merkelová už kormidlo nedrží pevne v rukách a je vo vleku ľavicového koaličného partnera. Nepochybne by to malo za následok uvoľnenie deficitov v celej eurozóne. Samotný Schäuble by rád vo funkcii ministra pokračoval a dokončil projekt bankovej únie, no zloženie kabinetu bude na programe dňa asi až v polovici decembra. V každom prípade, kto chce vedieť, kam sa bude v nasledujúcich rokoch uberať politika úspor v eurozóne, nech sleduje obsadzovanie postu nemeckého ministra financií.
.balík na míňanie
Na tomto mieste je nutné dodať, že dominantná pozícia Nemecka v eurozóne sa neodvíja len od neformálnej autority spolkovej kancelárky a jej ministra financií, ale predovšetkým od hospodárskej váhy a tiež momentálnej výbornej kondície krajiny. Napríklad celoeurópske iniciatívy pompézneho Francoisa Hollanda sa berú s rezervou, pretože aj keď ide o veľkú a dôležitú európsku ekonomiku, každý vie, že Francúzsko si musí najskôr pozametať pred vlastným prahom neriešených štrukturálnych problémov. Nemecko je nielen veľké, ale má momentálne aj, takpovediac, „plné sýpky“. No v súvislosti s cieľmi, stanovenými v koaličnej dohode, v Nemecku zaznievajú obavy, či si krajina svoj náskok udrží.
Veľkým víťazstvom pre sociálnych demokratov je zavedenie celoštátnej minimálnej mzdy 8,50 eura na hodinu od roku 2015. Naplno však nabehne až o dva roky neskôr. Dovtedy sa môžu zamestnávatelia a odborári dohodnúť aj na nižšej sume. Lenže v roku 2017 budú ďalšie voľby a nie je jasné, či sa minimálna mzda opäť nestane predmetom politického boja.
Otázniky nad sľubom „žiadne nové dane a žiadne nové dlhy“ vyvoláva zámer vyčleniť 23 miliárd eur na „politické priority“. Vládna koalícia chce z týchto peňazí podporovať vedu a výskum, dopravnú infraštruktúru, rozvojovú pomoc, rozvoj miest, rozširovanie jaslí a ďalšie sociálne vymoženosti. Hrubé odhady hovoria, že ďalších 20 miliárd eur bude potrebných na financovanie veľkorysých penzijných plánov. V nemeckých médiách sa skloňuje najmä „materský dôchodok“, v rámci ktorého by sa starším matkám pridalo asi 28 eur mesačne. Kritici sa obávajú, že plány vlády v oblasti sociálnych výdavkov zvýšia odvody pracujúcich, čo predraží ich zamestnávanie a v konečnom dôsledku to poškodí nemeckú konkurencieschopnosť.
K tomu si treba prirátať rastúce náklady nemeckého priemyslu na obnoviteľné zdroje energie. Ideologická a nesmierne nákladná „Energiewende“ (energetický obrat) k ekologickým zdrojom by podľa denníka Die Welt mohla do roku 2018 zvýšiť náklady hospodárstva takmer o pätinu. Veľká koalícia by sa tak ľahko mohla stať hrobárom súčasného hospodárskeho „zázraku na Rýne“.
.opatrný optimizmus
Sledovať pozorne dianie v Nemecku je pre Slovensko dôležité, pre úzke ekonomické väzby, ktoré by sa dali prirovnať k vzťahu lokomotívy a ňou ťahaného vagónu. Ako sa našej ekonomike bude dariť v roku 2014? Skúsme sa vrátiť k výhľadu na rok 2014 z pera analytikov VÚB banky, ktorý bol spomenutý v úvode. Rast HDP sa o niečo zrejme zrýchli vďaka oživeniu v eurozóne. Nezamestnanosť tento rok prekonala 14 percent, čím sa prakticky dostala na najvyššiu úroveň od roku 2004. Budúci rok by mohla poklesnúť na 13,7 percenta. Spotrebiteľská nálada sa mierne zlepšuje a ľudia majú menej obáv zo straty zamestnania. Hrubá priemerná mesačná mzda sa zvýši z 828 na 851 eur, čo predstavuje reálny nárast o 1,5 percenta...
Slováci by teda mohli hľadieť do budúcnosti so zdržanlivým očakávaním, že aj keď nebude omnoho lepšie ako tento rok, aspoň by nemalo byť hrošie. Problémom môže byť politika. Vo verejnej sfére sa fiškálna konsolidácia deje najmä škrtaním v kapitálových výdavkoch. Inak povedané, menej ostáva na dôležité verejné investície. Pokiaľ ide o príjmovú stranu, tam sa vláda snaží do rozpočtu dostať z ľudí a firiem peniaze za každú cenu.
Príkladom sú daňové licencie. Nejde len o „daň zo straty“, ale v podstate o daň za možnosť na Slovensku vôbec podnikať – aj keď podnikateľ ešte nemá zisk. Zníženie korporátnej dane z 23 na 22 percent výmenou za zavedenie daňových licencií je výhodný „obchod“ najmä pre veľké firmy. Negatívne sa to však opäť najviac dotkne tisícov malých firiem. Hoci väčšina podnikateľov aj túto ranu nejako rozchodí, vláda by nemala podceňovať atmosféru znechutenia, ktorá sa medzi slovenskými firmami vytvára. Akoby štát nevynechal ani jednu príležitosť, aby situáciu podnikateľom znepríjemnil. Táto vláda doslova oberá podnikavých ľudí o motiváciu o niečo sa na Slovensku snažiť. No píli tak konár aj sama pod sebou.
.draghiho tlačidlá
Najväčšie ohrozenie krehkého budúcoročného oživenia u nás i v ďalších krajinách eurozóny môže vyplývať z faktu, že nie je ani tak výsledkom štrukturálnych reforiem či ozdravenia podnikateľského prostredia ako pootvorenia monetárnych i fiškálnych kohútikov. Najmä nízke úroky majú zlacniť úvery a tým pádom rozhýbať ekonomiku požičiavaním. No zároveň nafukujú špekulatívne bubliny, ktorých spľasnutie vedie k opakovaným krízam. Pre ECB ide aj o nástroj na boj s hrozbou deflácie.
Keďže úrokové sadzby sú už pritlačené k nule, ekonómovia diskutujú, aké ďalšie triky môžu ešte centrálni bankári vytiahnuť z klobúka, aby stimulovali ekonomiku. Najčastejšie sa hovorí o negatívnych úrokových sadzbách. O čo ide? Komerčné banky môžu v Európskej centrálnej banke ukladať peniaze, začo dostanú úrok. ECB by mohla namiesto úroku zaviesť akúsi pokutu pre komerčné banky. Tie by v dôsledku toho boli motivované peniaze namiesto ukladania v ECB požičiavať podnikom, čo by malo rozprúdiť ekonomickú aktivitu. Teda aspoň v teórii. V praxi sa s negatívnymi úrokovými sadzbami zatiaľ zahrávali hlavne malé krajiny ako Dánsko. Rizík je viac. Hlavným by mohlo byť, že banky jednoducho svoje vyššie náklady prenesú na drobných sporiteľov. A neskôr by sa ekonomike aj použitie tohto nástroja vypomstilo...
Všetci by sme si želali, aby rok 2014 bol konečne rokom obratu k lepšiemu. Nie je však vylúčené, že aj prísľub mierneho oživenia sa rozplynie ako prelud a my budeme svedkami, ako ECB zavádza nové exotické politiky na umelé stimulovanie ekonomiky a odďaľovanie nevyhnutného. Namiesto roka obratu by tak rok 2014 mohol byť skôr definitívnym „rokom pravdy“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.