Pred pár týždňami však začali pri búdkach pribúdať stojany a stovky bicyklov. Neskôr nám oznámili, že sa máme v jednu peknú novembrovú sobotu dostaviť do školy o šiestej ráno, nech vpustíme tisíc bicyklov do života hromadnou jazdou. „Len poza budovu,“ neurčito mávla rukou kolegyňa a ja som tušila zradu.
Pompézna akcia sa začala hodinovým aerobikom pri mešite. Cvičili všetky ročníky. Vzápätí sme sa vydali na jazdu. Už keď som chytila do ruky jeden z tých bakelitových bicyklov, vedela som, že je zle. Rovnováha sa dala udržať len s vypätím síl, brzdy fungovali tak zľahka a sedačka mala sklon, z ktorého po desiatich minútach boleli kríže. Diagnóza – tisíc kúpených „šmejdov“, aby študenti šetrili životné prostredie. Pointa je v tom, že doteraz sme po areáli chodili pešo, lebo na motorke sa nesmie, takže životné prostredie bolo rovnako spokojné.
Nuž ale pán rektor je skalný, ktorý do práce prichádza na bicykli, tak nasadneme na bakeliťák s falošným úsmevom aj my. Autority sa tu nespochybňujú. A tak som aj ja svišťala zopár minút v pelotóne dolu kopcom. No za prvým rohom začal terén stúpať a my sme ledva vyšliapali 8 kilometrov hore kopcom. Reťaze pri pokuse o ľahší prevod padali, staršie dámy v hidžáboch svoje tátoše tlačili. Všetci hladní, smädní, spotení. Cestou späť sme išli dolu kopcom. Po hlavnej ceste, medzi motorkami, autami a autobusmi, bez riadenej dopravy a s vratkými brzdami.
Po návrate do areálu nás čakala dávka indonézskej hudby, balíček s ryžou, kúskom kuraťa a špenátu, voda. Dôvod na oslavu bol – zázrakom sme všetci ubrzdili a nevznikli škody na zdraví ani majetku. A teraz smelo do ochrany životného prostredia na bicykloch po kampuse.
Marína Dobošová/
Autorka žije v Indonézii, kde študuje indonézske jazyky a popritom prednáša na univerzite žurnalistiku. Zbožňuje Španielsko, stále sa smeje a zo zásady nič nekomplikuje.
Pompézna akcia sa začala hodinovým aerobikom pri mešite. Cvičili všetky ročníky. Vzápätí sme sa vydali na jazdu. Už keď som chytila do ruky jeden z tých bakelitových bicyklov, vedela som, že je zle. Rovnováha sa dala udržať len s vypätím síl, brzdy fungovali tak zľahka a sedačka mala sklon, z ktorého po desiatich minútach boleli kríže. Diagnóza – tisíc kúpených „šmejdov“, aby študenti šetrili životné prostredie. Pointa je v tom, že doteraz sme po areáli chodili pešo, lebo na motorke sa nesmie, takže životné prostredie bolo rovnako spokojné.
Nuž ale pán rektor je skalný, ktorý do práce prichádza na bicykli, tak nasadneme na bakeliťák s falošným úsmevom aj my. Autority sa tu nespochybňujú. A tak som aj ja svišťala zopár minút v pelotóne dolu kopcom. No za prvým rohom začal terén stúpať a my sme ledva vyšliapali 8 kilometrov hore kopcom. Reťaze pri pokuse o ľahší prevod padali, staršie dámy v hidžáboch svoje tátoše tlačili. Všetci hladní, smädní, spotení. Cestou späť sme išli dolu kopcom. Po hlavnej ceste, medzi motorkami, autami a autobusmi, bez riadenej dopravy a s vratkými brzdami.
Po návrate do areálu nás čakala dávka indonézskej hudby, balíček s ryžou, kúskom kuraťa a špenátu, voda. Dôvod na oslavu bol – zázrakom sme všetci ubrzdili a nevznikli škody na zdraví ani majetku. A teraz smelo do ochrany životného prostredia na bicykloch po kampuse.
Marína Dobošová/
Autorka žije v Indonézii, kde študuje indonézske jazyky a popritom prednáša na univerzite žurnalistiku. Zbožňuje Španielsko, stále sa smeje a zo zásady nič nekomplikuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.