O jeho kandidatúru otvorene nestála ani žiadna politická strana, až to vyzeralo, že si ho ako ideálneho kandidáta vyhliadlo vedenie Hospodárskych novín.
Denník koncom mája zverejnil informáciu, že liberáli okolo Jozefa Kollára, ktorí sú v Lipšicovej NOVA, uvažujú o Milanovi Kňažkovi. Zástupca šéfredaktora Dag Daniš hneď napísal, že Kňažko by v druhom kole mohol byť sympatický pre všetkých ako hlavná postava Novembra a boja proti komunizmu. A šéfredaktor HN Peter Vavro tavil želiezko ďalej, keď po oficiálnom Kňažkovom potvrdení kandidatúry vyhlásil: „...je mi úplne jedno, do akej pointy tento príbeh Milana Kňažka vyústi, ale už v tejto chvíli viem, že prezidentské voľby ma začali baviť skôr, ako som dúfal: a to dokonca ešte pred definitívnym rozhodnutím Roberta Fica.“
Takže Milan Kňažko nastúpil do hry so silnou podporou novín, ktoré, mimochodom, vlastní Andrej Babiš. No je málo pravdepodobné, že by šlo priamo o záujem pána Babiša, ten má teraz dosť iných starostí. Navyše, životný príbeh oboch šesťdesiatnikov je diametrálne odlišný.
.detstvo ako Oliver Twist
O živote Milana Kňažka vieme určite viac ako u iných kandidátov. Už desaťročia je populárnou osobou a vyšli o ňom aj dve knižky. Jednu napísala Ľubica Krénová a nazvala ju Hráč. Knihu rozhovorov Nosím v sebe mnohé jazvy urobil zase s Milanom Kňažkom Ján Štrasser. Obaja autori venovali väčší priestor, ako je pri takýchto publikáciách bežné, detstvu Milana Kňažka. Ján Štrasser tvrdí, že „bolo nie veľmi nepodobné detstvu Olivera Twista“.
Kňažko sám žartom prirovnáva svoje chudobné detstvo k drásajúcemu sociálnemu románu Fraňa Kráľa Čenkovej deti. Lenže kým za strasti detí Zuzany Čenkovej mohol podľa komunistu Fraňa Kráľa nespravodlivý kapitalizmus, Milanovi Kňažkovi skomplikovali detské roky komunisti. Jeho otca zatkli a obvinili z vlastizrady, zo spolupráce so zahraničnou rozviedkou a z ohrozovania socialistického zriadenia. Odsúdili ho na trinásť rokov. Milan Kňažko mal päť rokov, keď otca zavreli. Mama ostala sama s tromi synmi a nebolo pre ňu ľahké uživiť rodinu. Chlapcov vychovávali starí rodičia a tiež ulica, na ktorej chalani vyrastali. Striedali pritom prostredie bratislavského podhradia a strednoplachtinských kopaníc. Matka sa po čase s otcom rozviedla a znovu vydala. Keď otca po siedmich rokoch predčasne pustili z väzenia, Milan Kňažko akoby sa opäť ocitol v literárnom diele, v Stodolovej Bačovej žene, ktorá mala tiež nechtiac dvoch mužov.
Hoci najmä starí rodičia z otcovej strany mali záujem vychovať z chlapcov príkladných evanjelikov, v prípade Milana sa viera v Boha v dospievaní vytratila, spoliehal sa najmä na seba a otázku Boha ponechal „otvorenú“. Rodičia aj starí rodičia videli, že chalani s takýmto rodinným biľagom nebudú mať ľahký život, a tak ich viedli k tomu, aby dokázali prežiť. Syn Milan, ktorý dostal krstné meno po hrdinovi Štefánikovi, mal popri dobre vypestovaných inštinktoch chlapca z ulice aj silnú vôľu presadiť sa. Jeho brat poznamenal: „Verí v ideu a v seba samého.“
Kňažko sa k herectvu dostával cez stavebnú priemyslovku, drinu v bani aj prácu kulisáka. Sám priznáva, že „do umeleckej branže prišiel rovno z ulice“. Cestu k herectvu si musí vyvzdorovať aj proti rodičom, aj proti skúšobnej komisii, ktorej sa na prvýkrát jeho schopnosti nepozdávajú. Má však talent, vôľu a veľmi dobre vie, že nič nedostane od života zadarmo.
.sugestívny intelektuálny typ
Jeho talent však rýchlo objavili filmoví i divadelní režiséri. Po skončení školy dostal dve výborné ponuky – do martinského divadla a do elitného Divadla na korze, ktoré práve otváral Vladimír Strnisko. Zdalo sa, že život už bude len úžasný. Lenže najprv si ho študent Kňažko skomplikoval sám. Po týždňovej známosti počas filmovačky sa musí oženiť s kaderníčkou vo vzdialenom Moste. Po prvom synovi prišiel rýchlo druhý, manželstvo na diaľku a bez materiálnych podmienok však nefungovalo.
A zrazu sú v uliciach ruské tanky, Kňažko si balí veci a uteká do Francúzska. Neovláda reč, ale získa štipendium od francúzskej vlády. Do emigrácie odchádzajú aj jeho dvaja bratia, no tí natrvalo.
Vo Francúzsku sa chce stať naozajstným francúzskym hercom, no po dvoch rokoch sa zrazu vracia aj s novou francúzskou manželkou na Slovensko. Tá tu však dlho nevydrží a prichádza ďalší rozvod. Prečo sa vlastne vrátil? Jedným z dôvodov boli opustení starnúci rodičia, ale isto aj dvaja synovia a sľubne rozbehnutá kariéra. Ešte stihne hrať v posledných troch predstaveniach legendárneho Divadla na korze a zažije tvrdé, no hereckú osobnosť rozvíjajúce režisérske vedenie Vladimíra Strniska. Ten oceňoval najmä Kňažkov svojrázny zmysel pre humor, inteligentnú iróniu a slobodu ducha.
Potom sa dostáva na Novú scénu, ale veľa príležitostí má aj v televízii a vo filme. Vďaka krásnej a súmernej tvári dostáva najmä romantické úlohy. Jeho fyzická krása bola dokonca až jeho hendikepom, tvrdí režisér Strnisko. Musel dlho hrať romantických hrdinov, s ktorými sa vnútorne nestotožňoval, a tak jeho herecké dozrievanie bolo náročnejšie. Nevyhol sa ani postavám v ideologicky zafarbených filmoch – zahral si kapitána Nálepku aj Ľudovíta Kukorelliho, ale odmietol hrať Širokého v Povstaleckej histórii, ktorá falošne glorifikovala zásluhy komunistov v Povstaní.
Ako syn otca, odsúdeného komunistami, mal v sebe prirodzene vytýčenú hranicu, za ktorú nepôjde. Aby nemusel do komunistickej strany, vstúpil do bizarnej Strany slovenskej obrody, ktorá bola iba atrapou. Ponúknutú spoluprácu Štátnej bezpečnosti odmietol a prišiel o pas. Vysťažoval sa však ministrovi Válkovi, ktorý ho mal rád, a tak pas získal späť.
Nebol zbabelcom, ale zároveň sa správal pragmaticky. O podpise Anticharty hovorí, že z filmovačky sa asi posielal nejaký telegram aj s jeho menom, ale ani si to presne nepamätá a odmieta mediálny humbug okolo anticharty. „Áno, podpis anticharty bol súčasťou našich životov v lži,“ dodáva v rozhovore s Jánom Štrasserom. Prijal titul zaslúžilého umelca, ale keď ho nechceli pustiť na filmový festival do Madridu, tak na jeseň 1989 „trúbu“ s diplomom protestne odniesol späť na ministerstvo.
Z množstva filmov, ktoré nakrútil, ostal v povedomí najmä jeho inteligentný alkoholik Miloš Lexa vo filme Dobrí holubi sa vracajú (1988). Hrala v ňom československá herecká špička, a diváci ho už nevnímali len ako výpoveď o alkoholizme, ale aj ako podobenstvo o neslobodnej spoločnosti. Režisér Dušan Klein hovorí, že Kňažka si vybral aj preto, že podobný „sugestívny, intelektuálny typ“ medzi českými hercami chýbal.
.novembrový tribún
V roku 1989 sa 44-ročný Kňažko dostáva do protirežimného prúdu, podpisuje petíciu Několik vět a za prepustenie politických väzňov.
Zhodou okolností je 18. novembra 1989 pracovne v Prahe, prechádza sa po Národnej triede, vidí sviečky, rozhorčených študentov a pripája sa k štrajku českých hercov. Volá do Bratislavy a vyzýva kolegov, aby nehrali. Vracia sa do Bratislavy a stáva sa jedným zo zakladateľov VPN a tribúnom bratislavskej Nežnej revolúcie.
Prvé dni revolúcie si žiadali odvahu, nebolo vôbec jasné, či režim nezaútočí. Navyše, kým ostatní muži Novembra prišli buď zo sivej zóny vedeckých ústavov, alebo z disentu, Kňažko riskoval slušne zabezpečený život slávneho herca. Jeho tvár a najmä hlas je významným symbolom Novembra.
Muži Novembra sa po revolučných týždňoch už nechceli „zašpiniť“ klasickou politikou, s výnimkou Jána Čarnogurského. Preto výkonné funkcie prenechali mužom ako Marián Čalfa, Rudolf Schuster alebo Milan Čič.
Kňažko sa však funkciám celkom nebránil. V rozhovore s Jánom Štrasserom priznáva, že sa mal stať predsedom Federálneho zhromaždenia, ale toto miesto ponúkli sklamanému Dubčekovi. Potom sa mal stať ministrom zahraničných vecí, no on sám sa rozhodol prenechať tento post Jiřímu Dienstbierovi. Napokon sa uvažovalo o tom, že bude Havlovým viceprezidentom. To bola pozícia, ktorá by Kňažkovi konvenovala a mala by aj symbolický presah na česko-slovenské vzťahy. Lenže pozícia viceprezidenta sa napokon neobjavila v ústavnom zákone a Havel ju ani nepretláčal. A tak sa Kňažko stal iba Havlovým poradcom pre Slovensko.
Kňažko však nie je analytický systematický typ so všeobecným prehľadom, ktorý by sa na takúto pozíciu hodil. Zrejme sa mu táto funkcia zdala aj málo dôstojná a bezvýnamná pre tribúna revolúcie. Traduje sa, že Kňažko sa na Pražskom hrade cítil odstrčený. On priznáva, že tam sedel medzi dvoma stoličkami a prepadal sa do škáry medzi nimi. Po voľbách v júni 1990 konečne opúšťa Havlov úrad, prenecháva radcovstvo Martinovi Bútorovi a vracia sa do slovenskej politiky.
.Mečiarov človek
Kňažko rád zdôrazňuje, že keď si lídri VPN vyberali ministra vnútra, on bol v Prahe a nemal s tým nič spoločné. „Predstavili mi Mečiara ako výnimočného človeka, niektorí dokonca hovorili, že je génius,“ tvrdí. Až neskôr ho vraj spoznal lepšie a zistil, že to, čo vedenie VPN už po pár mesiacoch Mečiarovi vyčítalo, je pravdivé. „Ale zazlievam im, že to nedokázali presvedčivo vysvetliť ostatným.“
Je to typická Kňažkova vlastnosť, vyviniť sa zo všetkého. Kňažko si túto svoju vlastnosť zrejme aj uvedomuje, lebo v predhovore knižky Hráč cituje pozoruhodnú kanadskú múdrosť: „V živote som sa pomýlil iba raz, keď som si myslel, že som urobil chybu.“
Aj Kňažko ako podpredseda Mečiarovej vlády podľahol jeho charizme a nadšene opisoval, že Mečiar je na zasadnutiach vlády brilantný. Kľúčovým dňom je 3. marec 1991.V ten deň zazvoní Kňažkovi telefón a Anna Nagyová, Mečiarova pravá ruka, s pohoršením oznamuje, že užšie vedenie VPN chce vedieť, čo premiér povie v televízii ešte predtým, než to bude odvysielané. Kazeta s jeho prejavom preto musí ísť najskôr do VPN. Kňažko veľa nerozmýšľa a uteká na Úrad vlády. Spolu s Mečiarom sadajú do auta a idú do televízie. Pri vchode ich víta riaditeľ STV Peter Zeman a Mečiar sa ho hneď zhurta pýta, či je pravda, že má nahratú kazetu odniesť do centrály VPN. Zeman to potvrdil, ale Mečiar ho nenechal vec dovysvetliť.
Mečiar potom svoj tradičný prejav nepredniesol, v televízii namiesto neho predniesol sugestívny prejav Milan Kňažko. Obvinil Koordinačné centrum VPN, že sa správa ako ústredný výbor komunistickej strany.
Kňažko neskôr priznal, ako inkriminovaný text vznikol: Mečiar nadiktoval úvod, niečo dodal samotný Kňažko, záver dopísal Budaj a konečnú podobu doladil Igor Cibuľa, človek z prostredia tajných služieb. Vedenie VPN síce hneď vydalo vyhlásenie, že nechcelo Mečiara cenzurovať, ale väčšina národa uverila sugestívnemu Kňažkovi. A keď vedenie VPN odvolalo nedôveryhodného Mečiara z funkcie premiéra, stali sa Gál a jeho kolegovia takmer vyvrheľmi spoločnosti.
Milan Kňažko neskôr k tejto kauze poznamenal: „Viem, že som bol svojím spôsobom použitý.“ Teda akoby aj on bol obeť. No zdá sa, že čas obrusuje hrany tragického rozkolu, ktoré vtedy vznikli medzi špičkami VPN a Milanom Kňažkom. Fedor Gál nedávno v našom rozhovore povedal, že hoci sa niektoré veci nedajú zabudnúť, Kňažko je symbolom revolúcie a je to dobrý chlap. Kompliment vrátil Gálovi aj Kňažko, keď pri oficiálnom ohlasovaní svojej prezidentskej kandidatúry povedal: „Ľudia, s ktorými som prežil prvých dvanásť-štrnásť dní v revolúcii v novembri 1989, patria do mimoriadnej kategórie v mojom živote. Mám tých ľudí rád, veľmi si ich vážim...“
.dva roky s Mečiarom
Keď v marci 1991 vznikla Mečiarova platforma vo VPN, Kňažko bol podpísaný ako tretí v poradí, stal sa podpredsedom HZDS a svojou iróniou dopĺňal Mečiarove útoky proti kritikom. No postupne začal mať Kňažko s vodcovskou atmosférou v HZDS problém. Kritizoval postup ministra kultúry Slobodníka v kauze Trnavskej univerzity, nepáčilo sa mu, že kandidátmi HZDS na prezidenta sú bývalí komunisti a varoval hnutie pred polarizáciou spoločnosti: „Bremeno, ktoré sme na seba vzali, je príliš ťažké na to, aby sme ho niesli sami.“
Mečiar s ním rýchlo strácal trpezlivosť. Dva roky od pamätného televízneho vystúpenia ho vyhodil z vlády. A koncovka bola pôsobivá: Kňažko kandidoval na sneme proti Mečiarovi za predsedu HZDS. Neuspel, a odišiel. S legendárnym vyhlásením, že Vladimír Mečiar používa lož ako pracovnú metódu. Kruh sa po dvoch rokoch uzavrel.
Nasledujúcich päť rokov bude Kňažko intenzívne bojovať za pád Vladimíra Mečiara. Bude pri zakladaní štyroch strán (Aliancia demokratov, DÚ, SDK a SDKÚ), ale pôsobivý bude najmä pri dramatických akciách. Keď policajti zasahujú proti nahnevanej kultúrnej obci na Hudecovom ministerstve kultúry, postaví sa proti policajtom, alebo v parlamente s potešením verejne ponižuje zdiskreditovaného šéfa tajnej služby Ivana Lexu. Nebol salónnym bojovníkom proti mečiarizmu, bavilo ho, keď sa veci vyostrovali.
Po porážke mečiarizmu sa stal ministrom kultúry. Hoci nebol dokonalý úradník, táto pozícia sa mu páčila, a bol sklamaný, keď po voľbách v roku 2002 pripadol tento post Ruskovej strane ANO. Urazilo ho aj to, že ho SDKÚ dala až na 14. miesto volebnej kandidátky, a tak ani nekandidoval. „Každá strana je dnes firma: spolovice eseročka, spolovice mafia...,“ komentoval svoje rozhodnutie odísť z politiky.
Premiestnil sa do riaditeľskej kancelárie súkromnej televízie JOJ, čo nebolo až také prekvapujúce, lebo Kňažko má obchodníckeho ducha. No po čase ho aj to prestalo baviť. Už sa chcel venovať iba divadlu a golfu. Keďže už mal vek penzistu a za sebou bohato naplnený život, zdalo sa to ako logické rozhodnutie.
To však zmenili prezidentské voľby, ktoré majú byť budúci rok. Kňažka na týchto voľbách baví najmä jedno – výzva poraziť Fica. Skúša vyvolávať ducha Novembra, keď tvrdí, že „situácia sa dnes začína podobať na rok 1989, zase ide o veľa, nezávislé inštitúcie sú prepojené na jednu osobu, stávajú sa ústredným výborom jedného človeka.“ Hovorí to so sympatickou energiou, ale trochu pripomína vtip o Leninovi, ktorý sa pár rokov po socialistickej revolúcii stratil a objavili ho, ako v zamastených montérkach leští Auroru – loď, ktorá dala povel na revolúciu: „Nevyšlo to, chlapci, ako sme plánovali, ideme odznova.“
Denník koncom mája zverejnil informáciu, že liberáli okolo Jozefa Kollára, ktorí sú v Lipšicovej NOVA, uvažujú o Milanovi Kňažkovi. Zástupca šéfredaktora Dag Daniš hneď napísal, že Kňažko by v druhom kole mohol byť sympatický pre všetkých ako hlavná postava Novembra a boja proti komunizmu. A šéfredaktor HN Peter Vavro tavil želiezko ďalej, keď po oficiálnom Kňažkovom potvrdení kandidatúry vyhlásil: „...je mi úplne jedno, do akej pointy tento príbeh Milana Kňažka vyústi, ale už v tejto chvíli viem, že prezidentské voľby ma začali baviť skôr, ako som dúfal: a to dokonca ešte pred definitívnym rozhodnutím Roberta Fica.“
Takže Milan Kňažko nastúpil do hry so silnou podporou novín, ktoré, mimochodom, vlastní Andrej Babiš. No je málo pravdepodobné, že by šlo priamo o záujem pána Babiša, ten má teraz dosť iných starostí. Navyše, životný príbeh oboch šesťdesiatnikov je diametrálne odlišný.
.detstvo ako Oliver Twist
O živote Milana Kňažka vieme určite viac ako u iných kandidátov. Už desaťročia je populárnou osobou a vyšli o ňom aj dve knižky. Jednu napísala Ľubica Krénová a nazvala ju Hráč. Knihu rozhovorov Nosím v sebe mnohé jazvy urobil zase s Milanom Kňažkom Ján Štrasser. Obaja autori venovali väčší priestor, ako je pri takýchto publikáciách bežné, detstvu Milana Kňažka. Ján Štrasser tvrdí, že „bolo nie veľmi nepodobné detstvu Olivera Twista“.
Kňažko sám žartom prirovnáva svoje chudobné detstvo k drásajúcemu sociálnemu románu Fraňa Kráľa Čenkovej deti. Lenže kým za strasti detí Zuzany Čenkovej mohol podľa komunistu Fraňa Kráľa nespravodlivý kapitalizmus, Milanovi Kňažkovi skomplikovali detské roky komunisti. Jeho otca zatkli a obvinili z vlastizrady, zo spolupráce so zahraničnou rozviedkou a z ohrozovania socialistického zriadenia. Odsúdili ho na trinásť rokov. Milan Kňažko mal päť rokov, keď otca zavreli. Mama ostala sama s tromi synmi a nebolo pre ňu ľahké uživiť rodinu. Chlapcov vychovávali starí rodičia a tiež ulica, na ktorej chalani vyrastali. Striedali pritom prostredie bratislavského podhradia a strednoplachtinských kopaníc. Matka sa po čase s otcom rozviedla a znovu vydala. Keď otca po siedmich rokoch predčasne pustili z väzenia, Milan Kňažko akoby sa opäť ocitol v literárnom diele, v Stodolovej Bačovej žene, ktorá mala tiež nechtiac dvoch mužov.
Hoci najmä starí rodičia z otcovej strany mali záujem vychovať z chlapcov príkladných evanjelikov, v prípade Milana sa viera v Boha v dospievaní vytratila, spoliehal sa najmä na seba a otázku Boha ponechal „otvorenú“. Rodičia aj starí rodičia videli, že chalani s takýmto rodinným biľagom nebudú mať ľahký život, a tak ich viedli k tomu, aby dokázali prežiť. Syn Milan, ktorý dostal krstné meno po hrdinovi Štefánikovi, mal popri dobre vypestovaných inštinktoch chlapca z ulice aj silnú vôľu presadiť sa. Jeho brat poznamenal: „Verí v ideu a v seba samého.“
Kňažko sa k herectvu dostával cez stavebnú priemyslovku, drinu v bani aj prácu kulisáka. Sám priznáva, že „do umeleckej branže prišiel rovno z ulice“. Cestu k herectvu si musí vyvzdorovať aj proti rodičom, aj proti skúšobnej komisii, ktorej sa na prvýkrát jeho schopnosti nepozdávajú. Má však talent, vôľu a veľmi dobre vie, že nič nedostane od života zadarmo.
.sugestívny intelektuálny typ
Jeho talent však rýchlo objavili filmoví i divadelní režiséri. Po skončení školy dostal dve výborné ponuky – do martinského divadla a do elitného Divadla na korze, ktoré práve otváral Vladimír Strnisko. Zdalo sa, že život už bude len úžasný. Lenže najprv si ho študent Kňažko skomplikoval sám. Po týždňovej známosti počas filmovačky sa musí oženiť s kaderníčkou vo vzdialenom Moste. Po prvom synovi prišiel rýchlo druhý, manželstvo na diaľku a bez materiálnych podmienok však nefungovalo.
A zrazu sú v uliciach ruské tanky, Kňažko si balí veci a uteká do Francúzska. Neovláda reč, ale získa štipendium od francúzskej vlády. Do emigrácie odchádzajú aj jeho dvaja bratia, no tí natrvalo.
Vo Francúzsku sa chce stať naozajstným francúzskym hercom, no po dvoch rokoch sa zrazu vracia aj s novou francúzskou manželkou na Slovensko. Tá tu však dlho nevydrží a prichádza ďalší rozvod. Prečo sa vlastne vrátil? Jedným z dôvodov boli opustení starnúci rodičia, ale isto aj dvaja synovia a sľubne rozbehnutá kariéra. Ešte stihne hrať v posledných troch predstaveniach legendárneho Divadla na korze a zažije tvrdé, no hereckú osobnosť rozvíjajúce režisérske vedenie Vladimíra Strniska. Ten oceňoval najmä Kňažkov svojrázny zmysel pre humor, inteligentnú iróniu a slobodu ducha.
Potom sa dostáva na Novú scénu, ale veľa príležitostí má aj v televízii a vo filme. Vďaka krásnej a súmernej tvári dostáva najmä romantické úlohy. Jeho fyzická krása bola dokonca až jeho hendikepom, tvrdí režisér Strnisko. Musel dlho hrať romantických hrdinov, s ktorými sa vnútorne nestotožňoval, a tak jeho herecké dozrievanie bolo náročnejšie. Nevyhol sa ani postavám v ideologicky zafarbených filmoch – zahral si kapitána Nálepku aj Ľudovíta Kukorelliho, ale odmietol hrať Širokého v Povstaleckej histórii, ktorá falošne glorifikovala zásluhy komunistov v Povstaní.
Ako syn otca, odsúdeného komunistami, mal v sebe prirodzene vytýčenú hranicu, za ktorú nepôjde. Aby nemusel do komunistickej strany, vstúpil do bizarnej Strany slovenskej obrody, ktorá bola iba atrapou. Ponúknutú spoluprácu Štátnej bezpečnosti odmietol a prišiel o pas. Vysťažoval sa však ministrovi Válkovi, ktorý ho mal rád, a tak pas získal späť.
Nebol zbabelcom, ale zároveň sa správal pragmaticky. O podpise Anticharty hovorí, že z filmovačky sa asi posielal nejaký telegram aj s jeho menom, ale ani si to presne nepamätá a odmieta mediálny humbug okolo anticharty. „Áno, podpis anticharty bol súčasťou našich životov v lži,“ dodáva v rozhovore s Jánom Štrasserom. Prijal titul zaslúžilého umelca, ale keď ho nechceli pustiť na filmový festival do Madridu, tak na jeseň 1989 „trúbu“ s diplomom protestne odniesol späť na ministerstvo.
Z množstva filmov, ktoré nakrútil, ostal v povedomí najmä jeho inteligentný alkoholik Miloš Lexa vo filme Dobrí holubi sa vracajú (1988). Hrala v ňom československá herecká špička, a diváci ho už nevnímali len ako výpoveď o alkoholizme, ale aj ako podobenstvo o neslobodnej spoločnosti. Režisér Dušan Klein hovorí, že Kňažka si vybral aj preto, že podobný „sugestívny, intelektuálny typ“ medzi českými hercami chýbal.
.novembrový tribún
V roku 1989 sa 44-ročný Kňažko dostáva do protirežimného prúdu, podpisuje petíciu Několik vět a za prepustenie politických väzňov.
Zhodou okolností je 18. novembra 1989 pracovne v Prahe, prechádza sa po Národnej triede, vidí sviečky, rozhorčených študentov a pripája sa k štrajku českých hercov. Volá do Bratislavy a vyzýva kolegov, aby nehrali. Vracia sa do Bratislavy a stáva sa jedným zo zakladateľov VPN a tribúnom bratislavskej Nežnej revolúcie.
Prvé dni revolúcie si žiadali odvahu, nebolo vôbec jasné, či režim nezaútočí. Navyše, kým ostatní muži Novembra prišli buď zo sivej zóny vedeckých ústavov, alebo z disentu, Kňažko riskoval slušne zabezpečený život slávneho herca. Jeho tvár a najmä hlas je významným symbolom Novembra.
Muži Novembra sa po revolučných týždňoch už nechceli „zašpiniť“ klasickou politikou, s výnimkou Jána Čarnogurského. Preto výkonné funkcie prenechali mužom ako Marián Čalfa, Rudolf Schuster alebo Milan Čič.
Kňažko sa však funkciám celkom nebránil. V rozhovore s Jánom Štrasserom priznáva, že sa mal stať predsedom Federálneho zhromaždenia, ale toto miesto ponúkli sklamanému Dubčekovi. Potom sa mal stať ministrom zahraničných vecí, no on sám sa rozhodol prenechať tento post Jiřímu Dienstbierovi. Napokon sa uvažovalo o tom, že bude Havlovým viceprezidentom. To bola pozícia, ktorá by Kňažkovi konvenovala a mala by aj symbolický presah na česko-slovenské vzťahy. Lenže pozícia viceprezidenta sa napokon neobjavila v ústavnom zákone a Havel ju ani nepretláčal. A tak sa Kňažko stal iba Havlovým poradcom pre Slovensko.
Kňažko však nie je analytický systematický typ so všeobecným prehľadom, ktorý by sa na takúto pozíciu hodil. Zrejme sa mu táto funkcia zdala aj málo dôstojná a bezvýnamná pre tribúna revolúcie. Traduje sa, že Kňažko sa na Pražskom hrade cítil odstrčený. On priznáva, že tam sedel medzi dvoma stoličkami a prepadal sa do škáry medzi nimi. Po voľbách v júni 1990 konečne opúšťa Havlov úrad, prenecháva radcovstvo Martinovi Bútorovi a vracia sa do slovenskej politiky.
.Mečiarov človek
Kňažko rád zdôrazňuje, že keď si lídri VPN vyberali ministra vnútra, on bol v Prahe a nemal s tým nič spoločné. „Predstavili mi Mečiara ako výnimočného človeka, niektorí dokonca hovorili, že je génius,“ tvrdí. Až neskôr ho vraj spoznal lepšie a zistil, že to, čo vedenie VPN už po pár mesiacoch Mečiarovi vyčítalo, je pravdivé. „Ale zazlievam im, že to nedokázali presvedčivo vysvetliť ostatným.“
Je to typická Kňažkova vlastnosť, vyviniť sa zo všetkého. Kňažko si túto svoju vlastnosť zrejme aj uvedomuje, lebo v predhovore knižky Hráč cituje pozoruhodnú kanadskú múdrosť: „V živote som sa pomýlil iba raz, keď som si myslel, že som urobil chybu.“
Aj Kňažko ako podpredseda Mečiarovej vlády podľahol jeho charizme a nadšene opisoval, že Mečiar je na zasadnutiach vlády brilantný. Kľúčovým dňom je 3. marec 1991.V ten deň zazvoní Kňažkovi telefón a Anna Nagyová, Mečiarova pravá ruka, s pohoršením oznamuje, že užšie vedenie VPN chce vedieť, čo premiér povie v televízii ešte predtým, než to bude odvysielané. Kazeta s jeho prejavom preto musí ísť najskôr do VPN. Kňažko veľa nerozmýšľa a uteká na Úrad vlády. Spolu s Mečiarom sadajú do auta a idú do televízie. Pri vchode ich víta riaditeľ STV Peter Zeman a Mečiar sa ho hneď zhurta pýta, či je pravda, že má nahratú kazetu odniesť do centrály VPN. Zeman to potvrdil, ale Mečiar ho nenechal vec dovysvetliť.
Mečiar potom svoj tradičný prejav nepredniesol, v televízii namiesto neho predniesol sugestívny prejav Milan Kňažko. Obvinil Koordinačné centrum VPN, že sa správa ako ústredný výbor komunistickej strany.
Kňažko neskôr priznal, ako inkriminovaný text vznikol: Mečiar nadiktoval úvod, niečo dodal samotný Kňažko, záver dopísal Budaj a konečnú podobu doladil Igor Cibuľa, človek z prostredia tajných služieb. Vedenie VPN síce hneď vydalo vyhlásenie, že nechcelo Mečiara cenzurovať, ale väčšina národa uverila sugestívnemu Kňažkovi. A keď vedenie VPN odvolalo nedôveryhodného Mečiara z funkcie premiéra, stali sa Gál a jeho kolegovia takmer vyvrheľmi spoločnosti.
Milan Kňažko neskôr k tejto kauze poznamenal: „Viem, že som bol svojím spôsobom použitý.“ Teda akoby aj on bol obeť. No zdá sa, že čas obrusuje hrany tragického rozkolu, ktoré vtedy vznikli medzi špičkami VPN a Milanom Kňažkom. Fedor Gál nedávno v našom rozhovore povedal, že hoci sa niektoré veci nedajú zabudnúť, Kňažko je symbolom revolúcie a je to dobrý chlap. Kompliment vrátil Gálovi aj Kňažko, keď pri oficiálnom ohlasovaní svojej prezidentskej kandidatúry povedal: „Ľudia, s ktorými som prežil prvých dvanásť-štrnásť dní v revolúcii v novembri 1989, patria do mimoriadnej kategórie v mojom živote. Mám tých ľudí rád, veľmi si ich vážim...“
.dva roky s Mečiarom
Keď v marci 1991 vznikla Mečiarova platforma vo VPN, Kňažko bol podpísaný ako tretí v poradí, stal sa podpredsedom HZDS a svojou iróniou dopĺňal Mečiarove útoky proti kritikom. No postupne začal mať Kňažko s vodcovskou atmosférou v HZDS problém. Kritizoval postup ministra kultúry Slobodníka v kauze Trnavskej univerzity, nepáčilo sa mu, že kandidátmi HZDS na prezidenta sú bývalí komunisti a varoval hnutie pred polarizáciou spoločnosti: „Bremeno, ktoré sme na seba vzali, je príliš ťažké na to, aby sme ho niesli sami.“
Mečiar s ním rýchlo strácal trpezlivosť. Dva roky od pamätného televízneho vystúpenia ho vyhodil z vlády. A koncovka bola pôsobivá: Kňažko kandidoval na sneme proti Mečiarovi za predsedu HZDS. Neuspel, a odišiel. S legendárnym vyhlásením, že Vladimír Mečiar používa lož ako pracovnú metódu. Kruh sa po dvoch rokoch uzavrel.
Nasledujúcich päť rokov bude Kňažko intenzívne bojovať za pád Vladimíra Mečiara. Bude pri zakladaní štyroch strán (Aliancia demokratov, DÚ, SDK a SDKÚ), ale pôsobivý bude najmä pri dramatických akciách. Keď policajti zasahujú proti nahnevanej kultúrnej obci na Hudecovom ministerstve kultúry, postaví sa proti policajtom, alebo v parlamente s potešením verejne ponižuje zdiskreditovaného šéfa tajnej služby Ivana Lexu. Nebol salónnym bojovníkom proti mečiarizmu, bavilo ho, keď sa veci vyostrovali.
Po porážke mečiarizmu sa stal ministrom kultúry. Hoci nebol dokonalý úradník, táto pozícia sa mu páčila, a bol sklamaný, keď po voľbách v roku 2002 pripadol tento post Ruskovej strane ANO. Urazilo ho aj to, že ho SDKÚ dala až na 14. miesto volebnej kandidátky, a tak ani nekandidoval. „Každá strana je dnes firma: spolovice eseročka, spolovice mafia...,“ komentoval svoje rozhodnutie odísť z politiky.
Premiestnil sa do riaditeľskej kancelárie súkromnej televízie JOJ, čo nebolo až také prekvapujúce, lebo Kňažko má obchodníckeho ducha. No po čase ho aj to prestalo baviť. Už sa chcel venovať iba divadlu a golfu. Keďže už mal vek penzistu a za sebou bohato naplnený život, zdalo sa to ako logické rozhodnutie.
To však zmenili prezidentské voľby, ktoré majú byť budúci rok. Kňažka na týchto voľbách baví najmä jedno – výzva poraziť Fica. Skúša vyvolávať ducha Novembra, keď tvrdí, že „situácia sa dnes začína podobať na rok 1989, zase ide o veľa, nezávislé inštitúcie sú prepojené na jednu osobu, stávajú sa ústredným výborom jedného človeka.“ Hovorí to so sympatickou energiou, ale trochu pripomína vtip o Leninovi, ktorý sa pár rokov po socialistickej revolúcii stratil a objavili ho, ako v zamastených montérkach leští Auroru – loď, ktorá dala povel na revolúciu: „Nevyšlo to, chlapci, ako sme plánovali, ideme odznova.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.