Vrátil som sa z Južnej Afriky, a zazrel som titulku .týždňa s Nelsonom Mandelom. Povedal som si, aká náhoda! Keď som však uvidel fotografie, behali mi zimomriavky po chrbte: Thulani Mabaso, ktorý sa v texte spomína ako spoluväzeň Nelsona Mandelu, podľa všetkého robil sprievodcu mojim kamarátom na Robben Islande (ja som už, bohužiaľ, nedostal lístky na vstup). Mám dokonca rovnakú fotografiu zo Soweta z Mandelovho domu, ako aj z rugbyového štadiónu, pričom nie je staršia ako týždeň. Následne vidím tieto fotografie v časopise a neviem, či je to náhoda. V každom prípade je to veľmi zaujímavý pocit.
V Južnej Afrike som bol na medzinárodnej konferencii One Young World. Je to jediná konferencia, ktorá zlučuje mladých ľudí z naozaj celého sveta (tento rok 190 krajín) a motivuje ich na líderstvo a akcie. Bol som jedným z troch ľudí, ktorí tu reprezentovali Slovensko. Jedna z tém na konferencii bola aj diskusia o Nelsonovi Mandelovi. Rád by som sa podelil s výpoveďami dvoch mužov Ahmeda Kathrada a Francoisa Pienaara na tejto konferencii.
Ahmed Kathrada, dnes 84 ročný pán, bol kedysi politik a neskôr politický väzeň. Spomína, ako pred 67 rokmi stretol prvýkrát Nelsona Mandelu. „Keď som tohto človeka stretol, bol som ešte na škole. Opýtal sa ma, čo chcem v živote robiť. Dával mi pocit sebaistoty a hovoril so mnou ako s rovnocenným, aj napriek tomu, že bol o jedenásť rokov starší. Keď som potom išiel domov, mohol som sa pýšiť kamarátom, že poznám študenta univerzity.“ Neskôr Kathrada strávil 26 rokov vo väzení, kde sa s Mandelom opäť stretol. Celých 18 rokov bol spolu s ním uväznený na Robben Islande.
Kathrada emotívne spomínal aj na rasovú segregáciu, ktorú uplatňovali aj strážcovia vo väznici. „Z nás siedmich iba ja som bol Ind, nie čierny. Ako prvé, keď sme prišli do väzenia, sme sa museli prezliecť do väzenského úboru. Ja som dostal dlhé nohavice. Madiba (takto volajú Mandelu Afričania) a všetci ostatní dostali krátke nohavice. Odôvodnenie bolo, že všetci čierni, bez ohľadu na vek, sú deti a deti predsa nosia krátke nohavice.“
Aj Francois Pienaar, kapitán rugbyového tímu Springboks, ktorý vyhral v roku 1995 svetový pohár, spomínal na moment, keď sa prvýkrát stretol s Mandelom: „Telefonovala mi Mary, Mandelova asistentka a hovorila, že by ma chcel vidieť. Neveril som vlastným ušiam. Premýšľal som, prečo? Čo mi chce povedať? Potom som sa začal správať ako žena a premýšľal som, čo si v ten večer oblečiem.“ Na prvom stretnutí mu Mandela spravil čaj a hodinu spolu sedeli a rozprávali sa o živote, o politike a športe. „Keď som odišiel, stále som nevedel, prečo ma chcel vidieť. Ale cítil som sa pri ňom príjemne a bezpečne.“
V tom čase bolo ragby jedným zo znakov apartheidu – športom najmä pre bielych Afričanov. Pienaar spomína, ako Mandela prekvapil jeho tím, keď sa Južná Afrika prebojovala do finále svetového pohára. V šatni sa pripravovali na svoj najdôležitejší zápas a vtom na dvere zaklopal Mandela. Mal oblečený sveter ich tímu Springboks. Každého z tímu pozdravil po mene, hoci ich nikdy v živote predtým osobne nevidel.
Málokedy vidíte jedného z najlepších rugbyových hráčov sveta rozprávať s roztraseným hlasom a so slzami v očiach.
V Južnej Afrike som bol na medzinárodnej konferencii One Young World. Je to jediná konferencia, ktorá zlučuje mladých ľudí z naozaj celého sveta (tento rok 190 krajín) a motivuje ich na líderstvo a akcie. Bol som jedným z troch ľudí, ktorí tu reprezentovali Slovensko. Jedna z tém na konferencii bola aj diskusia o Nelsonovi Mandelovi. Rád by som sa podelil s výpoveďami dvoch mužov Ahmeda Kathrada a Francoisa Pienaara na tejto konferencii.
Ahmed Kathrada, dnes 84 ročný pán, bol kedysi politik a neskôr politický väzeň. Spomína, ako pred 67 rokmi stretol prvýkrát Nelsona Mandelu. „Keď som tohto človeka stretol, bol som ešte na škole. Opýtal sa ma, čo chcem v živote robiť. Dával mi pocit sebaistoty a hovoril so mnou ako s rovnocenným, aj napriek tomu, že bol o jedenásť rokov starší. Keď som potom išiel domov, mohol som sa pýšiť kamarátom, že poznám študenta univerzity.“ Neskôr Kathrada strávil 26 rokov vo väzení, kde sa s Mandelom opäť stretol. Celých 18 rokov bol spolu s ním uväznený na Robben Islande.
Kathrada emotívne spomínal aj na rasovú segregáciu, ktorú uplatňovali aj strážcovia vo väznici. „Z nás siedmich iba ja som bol Ind, nie čierny. Ako prvé, keď sme prišli do väzenia, sme sa museli prezliecť do väzenského úboru. Ja som dostal dlhé nohavice. Madiba (takto volajú Mandelu Afričania) a všetci ostatní dostali krátke nohavice. Odôvodnenie bolo, že všetci čierni, bez ohľadu na vek, sú deti a deti predsa nosia krátke nohavice.“
Aj Francois Pienaar, kapitán rugbyového tímu Springboks, ktorý vyhral v roku 1995 svetový pohár, spomínal na moment, keď sa prvýkrát stretol s Mandelom: „Telefonovala mi Mary, Mandelova asistentka a hovorila, že by ma chcel vidieť. Neveril som vlastným ušiam. Premýšľal som, prečo? Čo mi chce povedať? Potom som sa začal správať ako žena a premýšľal som, čo si v ten večer oblečiem.“ Na prvom stretnutí mu Mandela spravil čaj a hodinu spolu sedeli a rozprávali sa o živote, o politike a športe. „Keď som odišiel, stále som nevedel, prečo ma chcel vidieť. Ale cítil som sa pri ňom príjemne a bezpečne.“
V tom čase bolo ragby jedným zo znakov apartheidu – športom najmä pre bielych Afričanov. Pienaar spomína, ako Mandela prekvapil jeho tím, keď sa Južná Afrika prebojovala do finále svetového pohára. V šatni sa pripravovali na svoj najdôležitejší zápas a vtom na dvere zaklopal Mandela. Mal oblečený sveter ich tímu Springboks. Každého z tímu pozdravil po mene, hoci ich nikdy v živote predtým osobne nevidel.
Málokedy vidíte jedného z najlepších rugbyových hráčov sveta rozprávať s roztraseným hlasom a so slzami v očiach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.