Kde sa z moslimov stávajú kresťania

Teraz, na pobrežnej promenáde, ma premáhajú úplne iné dojmy. Zimná noc je nádherne teplá, popri Čiernom mori sa tiahnu dlhé palmové aleje, na stromoch visia zrelé mandarínky. A sánka mi padne pri pohľade na panorámu efektne nasvietených mrakodrapov. Sheraton, Radisson, Hilton. Obrovské kasína, imitácia „Piazzy“, „Európske námestie“, kde každý dom napodobňuje iný stavebný štýl. „Trump Tower“ a „Babylon Tower“ sú naplánované. Do očí zvlášť bije veža, ktorá sa nedá opísať ináč ako falus –  nazeleno nasvietený úd a červeno žiariaci žaluď.
Pre koho to všetko je? Prenocoval som v hoteli jedného Adžara, ktorý konvertoval z islamu na kresťanstvo a odvtedy bohato ovešal priestor okolo recepcie a pohoviek v loby krížmi. Až na druhý deň som začal trochu chápať. Gruzínsky prezident Saakašvili (2004 – 2013) vyhnal malého diktátora v roku 2004 do Moskvy a odvtedy vylieval celú svoju lásku na hlavné mesto Adžarov, ktorí ako etnickí Gruzínci islamského náboženstva dostali od sovietskej moci autonómiu. Hazard je za hranicou, v Turecku, zakázaný, Batumi stavia na tureckých turistoch a investoroch. „Abecedná veža“, ktorú celé Batumi volá „Falus“, je Saakašviliho nápad, rovnako ako 40-poschodový mrakodrap, z ktorého vysoko hore vystupuje kolotoč. Prezident chcel, aby v jeho ôsmich zlatých gondolách trávili študenti svoje prestávky. Ani jedna veža sa nikdy nepoužívala.
Išiel som k holičovi. Bude to najbrutálnejší strih v mojom živote. Mladík s temným pohľadom potiahol mokrý prameň vlasov a v momente najväčšej bolesti strihol. Ale bude to zároveň aj najkrajší zostrih. Jedna žena z Tbilisi vedľa mňa rozpráva, že práve teraz v Batumi konvertuje veľa moslimov na kresťanstvo, rovnako ako jej adžarský manžel. Išiel som do sauny. Masér hovorí, že v Batumi veľa domácich začalo hrať hazardné hry, jedna babka dokonca prehrala svoj byt. Zo sauny ma vyzdvihol starý mercedes so starým moslimom, ktorý sa tiež ukáže ako zanietený hráč. „Islam zakazuje len pitie, nie hru,“ odpovedá na moje výčitky. „No áno, pijem tiež.“
Zaviezol som sa do adžarského parlamentu. Ďalší Saakašviliho nápad – preložil ho do kúpeľného mesta Čakvi, do bývalej nemocnice. Prijal ma jeden zo Saakašviliho odporcov z novej vládnucej strany „Gruzínsky sen“, predseda adžarského parlamentu Avtandil Beridze. Starý harcovník,  hlučný, srdečný, veselý, zaujíma prekvapujúco mierne postoje k centrálnej gruzínskej vláde. Bolo by podľa neho lepšie, keby adžarského premiéra nemenovali z Tbilisi, ale keby si ho volili sami Adžarci, ale o tejto myšlienke úradujúcemu premiérovi ešte nehovoril. Vymenoval mi rozsiahle autonómne právomoci, priznal tiež, že Adžarsko  má len o 2-3 percentá vyšší príjem ako bežné gruzínske regióny. Ročný rozpočet 62 miliónov eur pre 350 000 obyvateľov – ako chce autonómna vláda zabezpečiť to množstvo kompetencií?
Jedným výrokom ma tento pravoslávny kresťan prekvapil: „Podľa mňa nikde neexistuje autonómia založená na náboženstve.“ Islam nazýva „náboženstvom dobyvateľov, naším fundamentálnym náboženstvom je pravoslávie.“  „Ale prečo je potom Adžarsko autonómne?“ pýtam sa. „Musíme byť  symbolom, majákom – aby od Gruzínska odtrhnuté Abcházsko videlo, ako dobre sa im darí v Gruzínsku.“
Takže zatiaľ čo Turecko ekonomicky preberá Adžarsko, počnúc tureckými pohraničnými bordelmi, plnými kazašských prostitútok, do ktorých Gruzínci nemajú prístup, Adžari sa christianizujú. Keď sa Adžarov pýtam, či sú moslimovia, reagujú poväčšine rozhorčene. „My patríme k prvým kresťanom,“ hovoria, „apoštol Ondrej osobne založil kostol v Didadžare.“ Jeden do istej miery európsky región, v ktorom ubúdajú moslimovia a pribúdajú kresťania – to je pre zmenu niečo nové. Akurát tým Adžarsko stráca svoj dôvod na autonómiu.