Nestretli sa z ušľachtilých dôvodov, ale kvôli peniazom, aby mali na hypotéky a prilepšili si k dôchodkom a najlepšie by azda bolo, keby to bol celé vtip. Gag, žart, ťahanie za nos, spôsob, akým si vystreliť zo sveta.
Ak by to tak bolo, zámer by sa podaril, informácie o návrate Monty Python sa totiž stali súčasťou mediálneho šumu dokonca aj u nás, v krajine, kde sa Monty Pythonov lietajúci cirkus nikdy nevysielal. V Česku áno, tam je to troška iné, ale u nás nie. Niet žiadnej slovenskej titulkovej stopy ani na DVD-čkach so seriálom, ani s filmami, žiadna z pythonovských kníh sa nikdy nedočkala slovenského prekladu. Aspoňže filmy tu boli v kinách, teda Život Briana, ale aj ten iba Projektu 100.
Monty Python sú dnes Terry Gilliam, Eric Idle, Terry Jones, Michael Palin, John Cleese a urna s popolom Grahama Chapmana, ak ju teda ešte páni majú a je v nej skutočne Chapmanov popol. Skôr by som ale tipoval, že nie je, dávno ho rozsypali. Zomrel, keď bola skupina najvychytenejšia a najhýrivejšia, aj by sa mu mohlo stať, že ho ostatní vyšňupú ako koks. Bolo by to štýlové – k drogám mal zo skupiny asi najvrúcnejší vzťah, aj keď o láske hovoriť nemožno. Tú všetku venoval alkoholu.
.po poriadku
Monty Python je skupina britských komikov, pôvodne scenáristov a hercov, ešte pôvodnejšie námedzných pisateľov gagov, ktorí sa v roku 1969 z popudu televíznych producentov zišli nad spoločným projektom, ktorý nazvali Lietajúci cirkus Montyho Pythona (Monty Python´s Flying Circus) a vznikol tak jeden z najlegendárnejších seriálov vôbec, pričom vlastne ide o „sketch show“ a sotva je na svete človek, ktorého by skutočne rozosmialo všetkých jeho 45 epizód. Premiérové epizódy sa vysielali od roku 1969 do roku 1974 s prestávkou v roku 1971, pričom platí, že o okamžitom úspechu hovoriť nemožno, ľudia si skôr Monty Python zamilúvali postupne, ale o to trvácnejšie, až sa stali súčasťou popkultúrneho folklóru. A súčasťou britskej historickej pamäti dnešných šesťdesiatnikov, ktorí sa už postarali o to, aby sa na nich nikdy nezabudlo.
Na začiatku to mohlo pripomínať vtip, respektíve jeden z ich skečov. Stretnú sa dvaja absolventi Cambridgeu, právnik a lekár (Chapman, Cleese), živiaci sa ako námedzní scenáristi s dvoma absolventmi Oxfordu (Jones, Palin), ktorí zhodou okolností paktujú s iným absolventom Cambridgeu (Idle) a tiež píšu scenáre, ale pre niekoho iného. Cleesovi sa nepáči ten nepomer, tak do skupiny pritiahne amerického animátora a kresliča komiksov (Gilliam) a začnú sa dohadovať, kto je lepší. Za dvadsať rokov na to neprídu, nakrútia popritom seriál a niekoľko filmov, nahrajú niekoľko hudobných albumov, napíšu niekoľko kníh, stanú sa legendami, každý si založí vlastnú kariéru, potom Chapman umrie, a tak už to je zase nepomer a stále nevedia, kto je lepší, takže idú od seba.
Čo je na tom pravdy, nevedia už ani oni sami, ale je pravda, že v Monty Python sa skutočne stretla skupina elitne vzdelaných, divadlo milujúcich ľudí, pričom každý z nich už čosi znamenal. Všetci pracovali v telke či rozhlase a robili humor, tu detský, tu dospelejší, vlastne si svojím spôsobom konkurovali, až sa naozaj stretli a skúsili vytvoriť čosi spolu. Vzniklo čosi veľkolepé, nie také unikátne, ako sa vraví, ale stále dosť dôležité. Komediálna šou, ktorú môžeme pokladať za esenciálne britskú. Spája sa v nej esprit Oscara Wildea s „dadaizmom“ Spike Milligana a starosvetskosťou Charlesa Dickensa, zmysel pre nezmysel Lewisa Carrolla s elegantnou dôstojnosťou P. G. Wodehousea a poriadnym kusom anarchie Laurence Sterna.
Vražedná kombinácia motívov a inšpirácií, ktorým sa nedá čeliť inak, iba smiechom. Nie všetky skeče sú rovnako dobré – tie najlepšie a tie najhoršie sú od seba tak vzdialené, že nezainteresovaný divák by ich autorstvo v žiadnom prípade nepripísal tým istým ľuďom.
Podobnému, často kontextovo až preťaženému humoru by sa mohlo vravieť intelektuálny, hoci taký nie je. Len oslobodzujúci. Ruku v ruke s ním ide láskavé dobro ako znak poznania vyššieho rádu. A tu sa už dostávame do roviny, v ktorej sú Pythoni čertovsky vážni. Stále rozosmievajúci a oslobodzujúci, ale toto nie je rehot nad kopancom do zadku, skôr trpký, ironický úsmev pranierujúci obludnú hlúposť zaslepenia a fanatizmu.
Čosi podobne dôležité a múdre ako filozofia, len azda pokornejšie, bez nároku na univerzálnosť. A, paradoxne, možno preto univerzálnejšie.
.futbal filozofov
Neocitla sa tu náhodou. Za najvtipnejšie i najmúdrejšie, čo Monty Python vytvorili, pokladám skeč, v ktorom postavili proti sebe vo futbalovom zápase klasických gréckych filozofov a filozofov nemeckých. Platón, Aristoteles, Sokrates proti Heglovi, Kantovi Schopenhauerovi, Schillerovi a spol. Nietzsche presviedča hlavného rozhodcu Konfucia, že nemá slobodnú vôľu. Spolu s Konfuciom na čiarach pískajú Svätý Augustín a Svätý Tomáš Akvinský.
Interpretačný filozofický kurz na dva semestre si o tom skeči viem predstaviť, a stále by to nebolo dosť.
Pritom ide o skeč, ktorý sa v klasickom seriály Monty Pythonov lietajúci cirkus vôbec neobjavil a u nás sme ho mohli vidieť len vo filme Monty Python Live at the Hollywood Bowl, ktorý nie je tradičným hraným filmom, skôr akýmsi výberom toho najlepšieho.
Ak sa ale Monty Pythom stali globálnym kultúrnym fenoménom poslednej tretiny dvadsiateho storočia, tak to bolo hlavne kvôli celovečerným filmom. Monty Python a Svätý grál, Život Briana a Monty Python: Zmysel života. Je v nich väčšina z toho, prečo niektorí ľudia Monty Python až nekriticky milujú a iným sú celkom ľahostajní.
Píšu sa o nich knihy, nakrúcajú dokumenty, v úpornej snahe opísať to, čo má každý na dosah.
.pramenné texty
Seriál Monty Pythonov lietajúci cirkus. Filmy, nielen vyššie spomenuté, úžasnými príkladmi pythonovskej poetiky sú i tie, ktoré jednotliví členovia nakrútili samostatne: televízny film The Rutles: All You Need Is Cash napríklad, parodujúci Beatlemániu a vôbec, hudobný priemysel, alebo Ryba zvaná Wanda, opus magnum Johna Cleesa, alebo Žabiakove dobrodružstvá z roku 1996, v ktorom sa schádzajú všetci žijúci Pythoni okrem Gilliama a dokazujú tak, že s tým návratom to vlastne vôbec nie je také horúce, ako sa to cez médiá mohlo javiť. Oni sa totiž nikdy od seba nevzdialili natoľko, aby sme mohli vravieť o konci Monty Pythonov. Keď všetci umrú, až potom bude koniec.
Ak by to tak bolo, zámer by sa podaril, informácie o návrate Monty Python sa totiž stali súčasťou mediálneho šumu dokonca aj u nás, v krajine, kde sa Monty Pythonov lietajúci cirkus nikdy nevysielal. V Česku áno, tam je to troška iné, ale u nás nie. Niet žiadnej slovenskej titulkovej stopy ani na DVD-čkach so seriálom, ani s filmami, žiadna z pythonovských kníh sa nikdy nedočkala slovenského prekladu. Aspoňže filmy tu boli v kinách, teda Život Briana, ale aj ten iba Projektu 100.
Monty Python sú dnes Terry Gilliam, Eric Idle, Terry Jones, Michael Palin, John Cleese a urna s popolom Grahama Chapmana, ak ju teda ešte páni majú a je v nej skutočne Chapmanov popol. Skôr by som ale tipoval, že nie je, dávno ho rozsypali. Zomrel, keď bola skupina najvychytenejšia a najhýrivejšia, aj by sa mu mohlo stať, že ho ostatní vyšňupú ako koks. Bolo by to štýlové – k drogám mal zo skupiny asi najvrúcnejší vzťah, aj keď o láske hovoriť nemožno. Tú všetku venoval alkoholu.
.po poriadku
Monty Python je skupina britských komikov, pôvodne scenáristov a hercov, ešte pôvodnejšie námedzných pisateľov gagov, ktorí sa v roku 1969 z popudu televíznych producentov zišli nad spoločným projektom, ktorý nazvali Lietajúci cirkus Montyho Pythona (Monty Python´s Flying Circus) a vznikol tak jeden z najlegendárnejších seriálov vôbec, pričom vlastne ide o „sketch show“ a sotva je na svete človek, ktorého by skutočne rozosmialo všetkých jeho 45 epizód. Premiérové epizódy sa vysielali od roku 1969 do roku 1974 s prestávkou v roku 1971, pričom platí, že o okamžitom úspechu hovoriť nemožno, ľudia si skôr Monty Python zamilúvali postupne, ale o to trvácnejšie, až sa stali súčasťou popkultúrneho folklóru. A súčasťou britskej historickej pamäti dnešných šesťdesiatnikov, ktorí sa už postarali o to, aby sa na nich nikdy nezabudlo.
Na začiatku to mohlo pripomínať vtip, respektíve jeden z ich skečov. Stretnú sa dvaja absolventi Cambridgeu, právnik a lekár (Chapman, Cleese), živiaci sa ako námedzní scenáristi s dvoma absolventmi Oxfordu (Jones, Palin), ktorí zhodou okolností paktujú s iným absolventom Cambridgeu (Idle) a tiež píšu scenáre, ale pre niekoho iného. Cleesovi sa nepáči ten nepomer, tak do skupiny pritiahne amerického animátora a kresliča komiksov (Gilliam) a začnú sa dohadovať, kto je lepší. Za dvadsať rokov na to neprídu, nakrútia popritom seriál a niekoľko filmov, nahrajú niekoľko hudobných albumov, napíšu niekoľko kníh, stanú sa legendami, každý si založí vlastnú kariéru, potom Chapman umrie, a tak už to je zase nepomer a stále nevedia, kto je lepší, takže idú od seba.
Čo je na tom pravdy, nevedia už ani oni sami, ale je pravda, že v Monty Python sa skutočne stretla skupina elitne vzdelaných, divadlo milujúcich ľudí, pričom každý z nich už čosi znamenal. Všetci pracovali v telke či rozhlase a robili humor, tu detský, tu dospelejší, vlastne si svojím spôsobom konkurovali, až sa naozaj stretli a skúsili vytvoriť čosi spolu. Vzniklo čosi veľkolepé, nie také unikátne, ako sa vraví, ale stále dosť dôležité. Komediálna šou, ktorú môžeme pokladať za esenciálne britskú. Spája sa v nej esprit Oscara Wildea s „dadaizmom“ Spike Milligana a starosvetskosťou Charlesa Dickensa, zmysel pre nezmysel Lewisa Carrolla s elegantnou dôstojnosťou P. G. Wodehousea a poriadnym kusom anarchie Laurence Sterna.
Vražedná kombinácia motívov a inšpirácií, ktorým sa nedá čeliť inak, iba smiechom. Nie všetky skeče sú rovnako dobré – tie najlepšie a tie najhoršie sú od seba tak vzdialené, že nezainteresovaný divák by ich autorstvo v žiadnom prípade nepripísal tým istým ľuďom.
Podobnému, často kontextovo až preťaženému humoru by sa mohlo vravieť intelektuálny, hoci taký nie je. Len oslobodzujúci. Ruku v ruke s ním ide láskavé dobro ako znak poznania vyššieho rádu. A tu sa už dostávame do roviny, v ktorej sú Pythoni čertovsky vážni. Stále rozosmievajúci a oslobodzujúci, ale toto nie je rehot nad kopancom do zadku, skôr trpký, ironický úsmev pranierujúci obludnú hlúposť zaslepenia a fanatizmu.
Čosi podobne dôležité a múdre ako filozofia, len azda pokornejšie, bez nároku na univerzálnosť. A, paradoxne, možno preto univerzálnejšie.
.futbal filozofov
Neocitla sa tu náhodou. Za najvtipnejšie i najmúdrejšie, čo Monty Python vytvorili, pokladám skeč, v ktorom postavili proti sebe vo futbalovom zápase klasických gréckych filozofov a filozofov nemeckých. Platón, Aristoteles, Sokrates proti Heglovi, Kantovi Schopenhauerovi, Schillerovi a spol. Nietzsche presviedča hlavného rozhodcu Konfucia, že nemá slobodnú vôľu. Spolu s Konfuciom na čiarach pískajú Svätý Augustín a Svätý Tomáš Akvinský.
Interpretačný filozofický kurz na dva semestre si o tom skeči viem predstaviť, a stále by to nebolo dosť.
Pritom ide o skeč, ktorý sa v klasickom seriály Monty Pythonov lietajúci cirkus vôbec neobjavil a u nás sme ho mohli vidieť len vo filme Monty Python Live at the Hollywood Bowl, ktorý nie je tradičným hraným filmom, skôr akýmsi výberom toho najlepšieho.
Ak sa ale Monty Pythom stali globálnym kultúrnym fenoménom poslednej tretiny dvadsiateho storočia, tak to bolo hlavne kvôli celovečerným filmom. Monty Python a Svätý grál, Život Briana a Monty Python: Zmysel života. Je v nich väčšina z toho, prečo niektorí ľudia Monty Python až nekriticky milujú a iným sú celkom ľahostajní.
Píšu sa o nich knihy, nakrúcajú dokumenty, v úpornej snahe opísať to, čo má každý na dosah.
.pramenné texty
Seriál Monty Pythonov lietajúci cirkus. Filmy, nielen vyššie spomenuté, úžasnými príkladmi pythonovskej poetiky sú i tie, ktoré jednotliví členovia nakrútili samostatne: televízny film The Rutles: All You Need Is Cash napríklad, parodujúci Beatlemániu a vôbec, hudobný priemysel, alebo Ryba zvaná Wanda, opus magnum Johna Cleesa, alebo Žabiakove dobrodružstvá z roku 1996, v ktorom sa schádzajú všetci žijúci Pythoni okrem Gilliama a dokazujú tak, že s tým návratom to vlastne vôbec nie je také horúce, ako sa to cez médiá mohlo javiť. Oni sa totiž nikdy od seba nevzdialili natoľko, aby sme mohli vravieť o konci Monty Pythonov. Keď všetci umrú, až potom bude koniec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.