Kde sa skrýva Opulentná sviňa?

Je zaujímavé sledovať,  ako sa v amatérskom súbore, ktorý pod vedením Blaha Uhlára pracuje metódou autorského divadla už dlhé roky, vyvíjajú témy. Ako sa zrkadlá, nastavované nášmu každodennému pechoreniu, pohybujú z predstavenia do predstavenia a vytvárajú nové odrazy a akcenty. To, čo v línií kolektívnych autorských výpovedí Disku zostáva, je pitoreskná samota indivídua, vystaveného nepochopeniu, neprijatiu, neschopnosti zdieľať  svoje pocity s inými, hoci komunikuje a snaží sa úprimne tlmočiť obsahy svojho nespokojného vnútra. Predstavenie Opulentná sviňa tvorí dvanásť prevažne dialogických výstupov, zachytávajúcich smiešno-dojemné, vtipné, občas až absurdné i kruto smiešne pokusy jedinca domôcť sa svojich práv, ľudskej dôstojnosti, ohradiť sa voči arogancii a manipulácii. To, čo sa v najnovšej výpovedi Disku mení a posúva, je miera človečenskej citlivosti. Základné hodnoty sú spochybnené, nenormálnosť sa stala normou. Ale zvykli sme si, prispôsobili sa, nejako sa predsa žiť musí. Dobiela nás vytáčajú nepodstatné somariny (výstup Šunka), ale inak nie sme sentimentálni hlupáci, snívajúci o láske a čistote, dávno vieme, kde je naše miesto (výstup Nevera). A tak muž vo výstupe Tehotnosť (Braňo Mosný) môže udierať ženu (Alžbeta Sersenová) po tehotnom bruchu a ona napriek všetkému verí, že to spolu nejako vychovajú, aj keď už nemá žiadne ilúzie a vie, že nejde o bohvieaký genetický materiál. Celulitída je frustrujúcejšia ako nevera a ani masový Otčenáš, sugestívne doliehajúci z javiska, plného kľačiacich postáv v bielych ochranných kombinézach, nedokáže navodiť úľavu, najmä ak sa nad ním vznáša diabolský úsmev muža v čiernom. Láska nie je vzájomná blízkosť a pochopenie milovanej osoby, scvrkla sa na fyzický pôžitok. Ale zato vieme používať naše telá a baganče inovatívnym spôsobom. Hovorí z nás nízka miera sebahodnotenia – neveríme, že človek, ktorý nás miluje, sa už nevyspí s inou, s iným. Nedokážeme si predstaviť,  ako by ten, čo nám na ňom záleží, dokázal pre nás urobiť dvadsať krokov navyše. Ale odušu sa na tom z hľadiska smejeme.
Vyrážame pritom z perónu Horné Idiotovo do staníc našich cieľov, nesúcich príznačné názvy – Psychopat, Kripel a Kreténovce. A ak sa v našich samotárskych pocitoch mihne zážitok krásy a harmónie, je spojený už len s prírodou, zvieratami a voňavým rezňom z nedeľného obeda vo výstupe Levanduľové polia. A pôsobí nesmierne odľudštene. Nehovoriac o tom, že ženu (Monika Babicová), ktorá túto skúsenosť z javiska sprostredkúva, nosia nad hlavami – akoby na márach – zautomatizované postavy v bielych ochranných kombinézach, nápadne pripomínajúce mimozemšťanov.
Výtvarný koncept predstavenia, realizovaný Miriam Struhárovou, je strohý. Použité sú tri stoličky, obalené čiernou priemyselnou fóliou, väčšina kostýmov je zjednotených, ich spoločným menovateľom sú pracovné činnosti a profesie. Struhárová tak vytrháva intimitu vzťahových konfliktov z úzkeho osobného rámca a vytvára scudzujúci efekt jednotlivých výstupov, vznikajúci z napätia medzi výrazne osobnou výpoveďou a odosobneným spoločenským znakom, akcentovaným v kostýme. V jednotlivých výstupoch defilujú postavy  v pestrofarebných montérkach, lekárskych plášťoch a uniforme zdravotnej sestry, v mäsiarskom kabátci, šatových a iných zásterách, ale aj v pršiplášťoch, gumákoch, ochranných kombinézach či vo veste s reflexnými prvkami.
Podstatnú mieru autorskej výpovede predstavenia vytvára mladá generácia Disku, ktorú v posledných predstaveniach posilňujú aj dvaja protagonisti z Uhlárovej bratislavskej Stoky – Braňo Mosný a Peter Tilajčík. Mladí zobrazujú svet svojich postáv bez pátosu a ilúzií. Nie sú sentimentálni, signalizujú zhrubnutie kože, čomu zodpovedá aj slovník s desiatkami vulgarizmov a niekoľkými citáciami z iných období a iných diel v podobne vulgárnom tóne. „Rozprávame tak, ako nám zobák narástol,“  znie zo staničného ampliónu vo výstupe Čakanie. A neprekáža to. Stredná generácia je zastúpená témou samoty a tápania či záchranárskym syndrómom v podaní Moniky Babicovej a najstaršia sa dominantne objaví len v prvom výstupe Autoservis.
Najnovšia správa diskárov o svete necháva smiechom rozochvené bránice a pocit čudného mrazenia. Slovami básnika sa odkiaľsi z hlbín derie otázka. Kto zapríčinil tento úpadok, zosurovenie, zdivočenie mravov? Opulentná sviňa? A kde sa skrýva? Sedí vedľa v hľadisku? Či na nejakých vyšších stoličkách? Alebo je tíško učupená kdesi v nás?

Autorka je scenáristka a dramaturgička, vedúca Ateliéru scenáristickej tvorby FTF VŠMU.

Opulentná sviňa, divadlo Disk. Réžia Blaho Uhlár, hudba Jozef Belica, výtvarná spolupráca Miriam Struhárová. Premiéra 30. 11. 2013.