Rok 2013 pokračovala erózia toho usporiadania sveta, v ktorom dominoval Západ, menovite Spojené štáty. Sýrska kríza odhalila slabosť a naivitu Obamovej administratívy, a súčasne potvrdila rastúcu váhu putinovského Ruska. Koncoročné dianie na Ukrajine iba potvrdilo veľmocenské ambície Kremľa a jeho chuť ovládať „blízke zahraničie“. Trend droliaceho sa Západu a nafukujúceho sa Ruska je civilizačne varovný, a súčasne ho považujem za také vonkajšie riziko pre Slovensko, aké tu od Jeľcinovej podpory Mečiara nebolo.
Rok 2013 doma bol charakteristický chamtivým ovládnutím štátu Smerom, ale tiež neškodnou opozíciou. Tým, že Smer nedal opozícii žiadny významný kontrolný orgán, a ešte si pošliapaním ústavnosti zvolil svojho generálneho prokurátora, ukázal ako málo rozumie zmyslu Novembra. Navyše, Smer priamo zodpovedá aj za katastrofálny stav súdnictva pod Harabinovým a Macejkovej vedením. Len efekt variacej sa žaby preto umožňuje vidieť Smer ako stranu, ktorá stabilizuje Slovensko.
Na druhej strane, koncoročný rozpad klubu SDKÚ je posledným z mnohých prejavov choroby, ktorá pravicu postihla už kedysi v roku 1996. Vtedy bola elementárna slušnosť – za aplauzu elity a médií – aj na pravici nahradená cynizmom a takzvaným pragmatizmom, a hoci to ešte stačilo na porážku Mečiara, kyslé plody tohto rozhodnutia tu odvtedy v reformnom prostredí veselo pučia. Dnešný stav, v ktorom sa politika široko vníma ako podvod, a 24 rokov od Novembra sa začína označovať za kontinuálnu krádež, je dôsledkom nedočkavosti a vychytralosti generácie okolo Mikuláša Dzurindu. Rok 2013 však bolestne ukázal, že iná ešte na pravici nedorástla.
Tu som pri mojej obave roka. Registrujem, ako sa tu tento rok začalo dariť obskúrnym pochodom „za slobodu“, registrujem slobodné vysielače, rostasy, konšpiračné publikácie a jedného župana. To všetko je reakcia na „štandardnú“ politiku Smeru a pravice, a ja sa obávam, že to zájde priďaleko. Rež a rúbaj nie je mŕtva minulosť.
Ale rok 2013 priniesol aj nádej. Opakovane sa hlásili o slovo ľudia, ktorí dokázali zmeniť svet okolo seba. Sú tu nové Biele vrany, je tu odvážna časť ústavných sudcov, je tu zdravý pohyb v dlho nehybnej cirkvi, sú tu progresívne školy, a mnoho tvorivých iniciatív a aktivít. Výsledok je síce nejasný, zrážka tohto sveta s aktuálnou tvárou politiky však skôr alebo neskôr príde.
A napokon experiment roka: tento časopis sa rozhodol čeliť inzertnej kríze hneď dvoma aktívnymi cestami, a obe vyzerajú veľmi nádejne. Vydali sme na vianočný trh ďalšie knihy, Dva hrby ťavy od Martina Mojžiša a rozhovor s Róbertom Bezákom Medzi nebom a peklom, a obe sme museli dotlačiť, pričom tá druhá vyzerá takmer na zázrak.
Súčasne sme v tieto týždne oslovili vás, našich čitateľov, s prosbou, aby ste sa stali našimi predplatiteľmi, a tak nám výrazne pomohli nielen prežívať, ale aj rásť. Ešte neviem, ako to dopadne a koľkí z vás si nás naozaj predplatia, ale z vašich doterajších reakcií mám nádej. Ďakujem vám za ňu.
Želám vám pekné Vianoce a dobrý rok 2014.
Rok 2013 doma bol charakteristický chamtivým ovládnutím štátu Smerom, ale tiež neškodnou opozíciou. Tým, že Smer nedal opozícii žiadny významný kontrolný orgán, a ešte si pošliapaním ústavnosti zvolil svojho generálneho prokurátora, ukázal ako málo rozumie zmyslu Novembra. Navyše, Smer priamo zodpovedá aj za katastrofálny stav súdnictva pod Harabinovým a Macejkovej vedením. Len efekt variacej sa žaby preto umožňuje vidieť Smer ako stranu, ktorá stabilizuje Slovensko.
Na druhej strane, koncoročný rozpad klubu SDKÚ je posledným z mnohých prejavov choroby, ktorá pravicu postihla už kedysi v roku 1996. Vtedy bola elementárna slušnosť – za aplauzu elity a médií – aj na pravici nahradená cynizmom a takzvaným pragmatizmom, a hoci to ešte stačilo na porážku Mečiara, kyslé plody tohto rozhodnutia tu odvtedy v reformnom prostredí veselo pučia. Dnešný stav, v ktorom sa politika široko vníma ako podvod, a 24 rokov od Novembra sa začína označovať za kontinuálnu krádež, je dôsledkom nedočkavosti a vychytralosti generácie okolo Mikuláša Dzurindu. Rok 2013 však bolestne ukázal, že iná ešte na pravici nedorástla.
Tu som pri mojej obave roka. Registrujem, ako sa tu tento rok začalo dariť obskúrnym pochodom „za slobodu“, registrujem slobodné vysielače, rostasy, konšpiračné publikácie a jedného župana. To všetko je reakcia na „štandardnú“ politiku Smeru a pravice, a ja sa obávam, že to zájde priďaleko. Rež a rúbaj nie je mŕtva minulosť.
Ale rok 2013 priniesol aj nádej. Opakovane sa hlásili o slovo ľudia, ktorí dokázali zmeniť svet okolo seba. Sú tu nové Biele vrany, je tu odvážna časť ústavných sudcov, je tu zdravý pohyb v dlho nehybnej cirkvi, sú tu progresívne školy, a mnoho tvorivých iniciatív a aktivít. Výsledok je síce nejasný, zrážka tohto sveta s aktuálnou tvárou politiky však skôr alebo neskôr príde.
A napokon experiment roka: tento časopis sa rozhodol čeliť inzertnej kríze hneď dvoma aktívnymi cestami, a obe vyzerajú veľmi nádejne. Vydali sme na vianočný trh ďalšie knihy, Dva hrby ťavy od Martina Mojžiša a rozhovor s Róbertom Bezákom Medzi nebom a peklom, a obe sme museli dotlačiť, pričom tá druhá vyzerá takmer na zázrak.
Súčasne sme v tieto týždne oslovili vás, našich čitateľov, s prosbou, aby ste sa stali našimi predplatiteľmi, a tak nám výrazne pomohli nielen prežívať, ale aj rásť. Ešte neviem, ako to dopadne a koľkí z vás si nás naozaj predplatia, ale z vašich doterajších reakcií mám nádej. Ďakujem vám za ňu.
Želám vám pekné Vianoce a dobrý rok 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.