Krčméry sa dožil 89 rokov, bol jedným z vodcov podzemnej cirkvi, v roku 1944 podporil Povstanie, v 50. rokoch zažil jeden z najkrutejších pobytov vo väzení, v roku 1989 tlieskal revolúcii a krátko na to upozorňoval na nebezpečnosť Vladimíra Mečiara. Jeho najbližší druh, Vladimír Jukl, zomrel pred rokom. Po smrti sú aj Anton Neuwirth, Václav Vaško, ale aj Ján Langoš, Václav Havel a mnohí ďalší.
Je to pozoruhodné, ale títo a im podobní ľudia, muži a ženy, ktorí zmenili naše dejiny, nám dnes odovzdávajú ešte jeden dar. Krčméry a Jukl neboli nikdy priveľmi známi, Langoš aj Havel spoločnosť občas polarizovali, a predsa sa ich odchodom udialo niečo vzácne: nielenže nikto nespochybnil ich životný príbeh, ale krajina ich uznala za hrdinov. Havel bol kedysi na Slovensku nepopulárny, ale keď zomrel, slovenská spoločnosť dôstojne stíchla. Podobne Ján Langoš, vždy si cenil vlastnú slobodu viac, než konformitu a popularitu. Keď nás však v roku 2006 po tragickej nehode opustil, jeho dielo sa dočkalo zaslúženého uznania a nadstraníckeho rešpektu. Niektorí z týchto ľudí ešte nie sú v učebniciach, nie sú po nich pomenované ulice a námestia, ale necelý rok pred oslavami výročia novembra 1989 sa zdá, že je to už iba otázka času.
A tento posun nepotvrdzujú len pohreby. Keď sa v septembri tohto roku náš najväčší literárny kritik Milan Hamada dožil 80. rokov, na knižnom trhu sa objavilo jeho súborné dielo, a jeho postavenie vyzdvihli aj ľudia zviazaní s komunistickou normalizáciou. Pritom Hamadovu výzvu na občiansku statočnosť po auguste 1968 nenasledoval takmer nikto.
V slovenskom povedomí tak dochádza k pokroku. Už nebojujeme o Povstanie, nespochybňujeme zlo odsunu Židov, zhodneme sa na zločinoch komunizmu, aj na tom, že uhorské dejiny sú aj naše dejiny. Títo hrdinovia slobody menili našu minulosť k lepšiemu a vďaka tomu, že ich hrdinstvo oceňujeme ako morálny príklad, máme šancu aj na lepšiu budúcnosť.
Je to pozoruhodné, ale títo a im podobní ľudia, muži a ženy, ktorí zmenili naše dejiny, nám dnes odovzdávajú ešte jeden dar. Krčméry a Jukl neboli nikdy priveľmi známi, Langoš aj Havel spoločnosť občas polarizovali, a predsa sa ich odchodom udialo niečo vzácne: nielenže nikto nespochybnil ich životný príbeh, ale krajina ich uznala za hrdinov. Havel bol kedysi na Slovensku nepopulárny, ale keď zomrel, slovenská spoločnosť dôstojne stíchla. Podobne Ján Langoš, vždy si cenil vlastnú slobodu viac, než konformitu a popularitu. Keď nás však v roku 2006 po tragickej nehode opustil, jeho dielo sa dočkalo zaslúženého uznania a nadstraníckeho rešpektu. Niektorí z týchto ľudí ešte nie sú v učebniciach, nie sú po nich pomenované ulice a námestia, ale necelý rok pred oslavami výročia novembra 1989 sa zdá, že je to už iba otázka času.
A tento posun nepotvrdzujú len pohreby. Keď sa v septembri tohto roku náš najväčší literárny kritik Milan Hamada dožil 80. rokov, na knižnom trhu sa objavilo jeho súborné dielo, a jeho postavenie vyzdvihli aj ľudia zviazaní s komunistickou normalizáciou. Pritom Hamadovu výzvu na občiansku statočnosť po auguste 1968 nenasledoval takmer nikto.
V slovenskom povedomí tak dochádza k pokroku. Už nebojujeme o Povstanie, nespochybňujeme zlo odsunu Židov, zhodneme sa na zločinoch komunizmu, aj na tom, že uhorské dejiny sú aj naše dejiny. Títo hrdinovia slobody menili našu minulosť k lepšiemu a vďaka tomu, že ich hrdinstvo oceňujeme ako morálny príklad, máme šancu aj na lepšiu budúcnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.