František

Očakávania boli veľké, neistota tiež. Katolícka cirkev prežíva komplikované časy. Kresťania v mnohých ťažko skúšaných častiach sveta trpia prenasledovaním. Cirkev je často kritizovaná, že sa „neprispôsobuje modernej dobe“ a vrie to aj v samotnom Vatikáne. Bergoglio, prvý jezuita na pápežskom stolci, prijal meno František podľa svätého Františka z Assissi. A na výzvy tejto éry odpovedal tak, že sa stal zosobnením kresťanskej ľudskosti. Nový pápež často pripomína, že kresťania musia praktickými skutkami pomáhať ľuďom, inak ich viera stratí silu a hodnotu. Sám robí konkrétne kroky: znížil náklady na fungovanie pápežskej kúrie, v bývaní, obliekaní i stravovaní prejavuje osobnú skromnosť, ktorou bol známy už v Argentíne. Inicioval kontroly a reformy vo Vatikánskej banke. Vyzýva kňazov, aby žili skromne a podporovali chudobných. Zároveň určil komisiu pre riešenie problému sexuálneho zneužívania detí a sprísnil pravidlá, podľa ktorých sa Katolícka cirkev vyrovnáva s pedofilmi v radoch kňazov. Má vo zvyku osobne telefonovať či písať veriacim, ktorí sa naňho obrátia so svojimi problémami. Vyjadruje sa mierne, uvážlivo a láskavo. Vyslúžil si uznanie aj od liberálov či ateistov, jeho pápežstvo však nie je v takom kontraste k jeho predchodcom, ako by sa v záplave mediálnych titulkov zdalo. František učenie cirkvi nemení, len radí svojej cirkvi, aby pri hlásaní kresťanských právd väčšmi zdôrazňovala rozmer kresťanskej lásky, odpustenia a akceptovania ľudí. Po necelom roku Bergogliovho pôsobenia to vyzerá, že tak ako cirkev potrebovala v časoch studenej vojny charizmatického Jána Pavla II., po ňom utiahnutého intelektuála Benedikta XVI., teraz rovnako potrebuje láskavého, no morálne pevného kňaza, ktorého farnosťou je svet.