.musel to byť zvláštny ranný výjav. Skupinka mladých mužov si za Bratislavou radostne podáva ruky, zároveň na nich badať napätie. Napokon, všetko je prísne utajené, je to taká zmes strachu aj vzrušenia, pretože tušia, že onedlho spravia niečo, čím sa zapíšu do dejín. O ôsmej ráno sú už v hostinci pod Devínom a čakajú na ostatných. Až príde samotný Ľudovít, hlavný organizátor. Každý zo šestnástich mladíkov je šťastný už len z toho, že sa mohol stať súčasťou tohto výletu. Je to taká malá konšpirácia: študenti bratislavského evanjelického lýcea sa báli vyraziť počas týždňa, lebo ich neprítomnosť na prednáškach by vzbudila podozrenie. Maďarizácia už prituhovala, chlapci chceli doštudovať a nechceli na seba privolať hrozby a obvinenia z panslavizmu. Tak sa dohodli, že sa na ruiny Devína vyberú po malých skupinkách už za svitania.
Je teda jasný, slnečný deň, nedeľa 24. apríla 1836. A tak keď sa vyberú z hostinca pod Devínom, cítia sa celkom bezpečne. Pochodujú spolu, vystupujú na najvyššiu hradbu Devína, spievajú, recitujú z Kollára, a potom fascinovane počúvajú toho najtalentovanejšieho z nich. Tento vtedy 20-ročný mladík už pár rokov nadchýňa evanjelickú mládež, očarúva svojou charizmou, študuje filozofiu, antické a všetky slovanské jazyky, vyučuje mladších žiakov, upevňuje vzťahy s katolíkmi a správa sa veľkoryso k bernolákovčine,ktorú starší evanjelici nevedeli vystáť.
Ale je známy aj mimo Bratislavy, postupne sa stáva celoslovenským vodcom študentského hnutia, komunikuje s intelektuálmi slovanského sveta. A, samozrejme, už vtedy myslí na biedny ľud, a tak cez prázdniny vyráža na slovenský vidiek, kde hľadá talenty, zapálené pre výzvy doby.
Viliam Paulíny-Tóth si raz neskôr, zrejme za mnohých, povzdychne, že keby nebolo Ľudovíta Štúra, určite by sa utopil „v lumpáctve a svetáctve“.
A tak na Devíne skupinka študentov hľadí na Ľudovíta, ktorý plamenne reční o Veľkej Morave ako o zašlej vlasti a súčasne ich mobilizuje pre budúcnosť. Prítomní na Devíne prijmú slovanské mená, a tak, keď potom na obed odchádzajú do hostinca, kde na nich čakali pečené morky, rozrušení mládenci cítia, že práve zasvätili svoje životy čomusi veľkolepo nadosobnému.
Boli síce Slovákmi, ale zároveň ešte stále verili, že sú súčasťou československého kmeňa, a že ten je jednou zo štyroch vetiev slovanstva, teda humanity samej. Keby tam pri nich sedel o generáciu starší Kollár, európsky velikán doby, zaiste by im celý bez seba zarecitoval svoju Slávy dcéru.
.my chceme českoslovenčinu!
Študentská generácia evanjelikov si však uvedomovala, že všeslovanské rojčenie akosi nestačí. Za svoj spisovný jazyk pokladali akúsi intuitívnu českoslovenčinu, čo bola vlastne moderná čeština, do ktorej pre väčšiu zrozumiteľnosť vnášali slová zo slovenských nárečí. Potom tu bola staršia evanjelická generácia, ktorá z náboženských dôvodov lipla na bibličtine, teda archaickej češtine. Tá už však vôbec nevyhovovala novej realite. No a národne orientovaní katolíci písali západoslovenskou bernolákovčinou, ktorá mala veľké nedostatky a najmä bola neprijateľná pre evanjelikov. Čo si teda počať?
Kým Maďari aj iné národy mali už v polovici 19. storočia vlastný ustálený literárny jazyk, a v ňom písané veľké literárne diela, Slováci akoby zaspali v minulých storočiach. A okrem toho čelili stúpajúcemu maďarizačnému tlaku a ideológii, ktorá so slovenskosťou v Uhorsku nerátala. Štúrovská generácia si však uvedomovala, že v Uhorsku žili v tej dobe dva milióny Slovákov (a niečo vyše štyroch miliónov Maďarov), takže ich úsilie o národnú a kultúrnu emancipáciu je nielen oprávnené, ale aj má šancu.
Celé 30. roky si to však Štúr a jeho druhovia predstavovali tak, že kým pre ľud sa môže písať aj hovorovým nárečím, spisovným jazykom vzdelanej slovenskej elity ostane čeština. Sám Štúr sa vyjadroval, že československý rozkol by bol tragédiou.
Lenže menili sa okolnosti. V roku 1840 sa stal generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi v Uhorsku gróf Karol Zay, ktorého cieľom bolo podriadiť slovenských evanjelikov maďarským kalvínom. Zay to ani nijako netajil a vyhlasoval: „Nebuďme ani luteránmi, ani kalvínmi, ani ortodoxní, ani rímskokatolíci, ale buďme Maďarmi.“ To všetko ovplyvňuje aj Štúrovo zmýšľanie, čoraz menej pozitívne sa vyjadruje o uhorskej vlasti a po nástupe Zaya konštatuje: „Medzi nami a Maďarmi hrozný boj nastáva: oni nám ho vypovedali výslovne na život a na smrť.“
Mladí slovenskí evanjelici boli súčasne sklamaní aj zo svojich priateľov v Prahe. Pražskí vzdelanci sa totiž bránili znečisťovaniu cizelovanej češtiny slovami zo slovenských nárečí, takže kompromis bol čoraz ťažší: kým mladý Štúr aj starší Kollár sa usilovali o pravú českoslovenčinu, sebavedomá česká elita rátala s tým, že Slováci jednoducho prijmú spisovnú češtinu.
Sám Kollár sa často sťažoval na neústupčivosť Čechov, až sa s tým trochu zatrpknuto zmieril. Ale energická evanjelická mládež nebola stavaná na takéto ústupky. Veľmi ich nahnevalo, že redakcia vtedy dôležitého českého časopisu Květy, kam hojne prispievali (písali, samozrejme, po česky), pri úprave odstraňovala slovenské prvky. Hurban otvorene protestoval a aj Štúr sa sťažoval, že Česi Slovákov prehliadajú.
.jazykový rozkol s Čechmi
Na začiatku 40. rokov sa krehký československý domček rozsypal ako z karát. Mladí evanjelici sa najprv opatrne pohrávali s myšlienkou, že Kollár sa mýli, ak označuje Čechov a Slovákov za jeden kmeň, teda národ. Nie sme náhodou my, Česi a Slováci, dva kmene, akokoľvek blízke a spriatelené?
A tak ako v utajení sedem rokov predtým vystúpila Štúrova družina na Devín, tak sa uprostred roka 1843 utiahli Štúr a M. M. Hodža u Hurbana na jeho fare v Hlbokom. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Oni to však mysleli vážne, naplánovali rozluku s češtinou a novú slovenčinu, postavenú na stredoslovenských nárečiach.
V tomto roku napísal Štúr aj svoje kľúčové dielo (Nárečja slovenskuo alebo Potreba písaňja v tomto nárečí). Stále však bolo všetko utajované v úzkom kruhu, napokon aj toto dielo vyšlo až o tri roky. Štúr tu odborne zhrnul, prečo sa rozhodol jazykovo oddeliť od Čechov, pričom zdôraznil, že Slováci týmto vyhlásením jazykovej samostatnosti vlastne pomáhajú aj Čechom, ktorí môžu češtinu cibriť podľa vlastných predstáv a už sa viac nevenovať neprijateľným požiadavkám Slovákov. Pre Štúra bolo jazykové oddelenie naplnením humánnosti: vrcholné literárne diela Slovákov môžu vraj vznikať jedine v domácom jazyku, pretože ten „hýbe srdce a budí myseľ našu“. Takisto odôvodňuje, prečo zavrhol Kollárovo delenie na štyri slovanské kmene a zmierlivo mu odkázal: „Nemôžeme kráčať za vami, trebárs hľadíme na vás po synovsky.“
V inom spise sa Štúr preventívne bráni, prečo spisovnú slovenčinu nevyskladal zo všetkých slovenských nárečí. Bola by to vraj „zmiešanina a balamutina“, preto sa rozhodol založiť slovenčinu na stredoslovenčine, ktorá je najkrajším aj najlepším kompromisom, pretože je zrozumiteľná pre Slovákov žijúcich na západe aj východe. A, samozrejme, konečne bude možné jazykovo zjednotiť evanjelikov s katolíkmi, ktorí začali so slovenčinou experimentovať ako prví.
Pre Štúra nastávali ťažké časy. Pod tlakom maďarizátorov bol na konci roka 1843 odvolaný z funkcie námestníka profesora na lýceu. Jeho najlepší študenti následne na protest odišli z Bratislavy na lýceum do Levoče.
Štúr sa rýchlo otriasol a ešte intenzívnejšie sa pustil do svojho sna založiť Slovenské národné noviny. V tom mu výdatne pomáhal aj sám Kollár. Keďže uhorskí cenzori nechceli dovoliť vydávanie novín, Štúr aj Kollár lobovali na cisárskom dvore vo Viedni. Štúrov mladší brat Janko spomínal, že keď konečne Ľudovít získal vo Viedni povolenie a plavil sa späť na loďke, na rozbúrenom Dunaji ho takmer prevrátilo. Fakt, že prežil, vnímal ako boží zásah.
Sen sa naplnil. Po rokoch snaženia vyšlo 1. augusta 1845 prvé číslo Slovenských národných novín v štúrovskej slovenčine. Bolo to ako vtedy na Devíne, len teraz bola eufória možno stonásobná. Redakciu podľa spomienok Janka Štúra poctil návštevou aj Ján Kollár. Toho síce musel nahnevať rozkol s češtinou, ale aj on obetoval veľa energie, aby konečne vznikli takéto politické noviny Slovákov.
Zdalo sa, že medzi otcami a synmi bude síce isté napätie, ale v tom čoraz nepriateľskejšom uhorskom svete si obe generácie udržia dobré vzťahy.
Boli to však plané nádeje.
.vojna
O pár mesiacov sa vzťahy medzi Štúrom a Kollárom nečakane vyhrotili. Štúr už vo februári 1846 poslal Kollárovi veľmi tvrdý list: „Zo všetkých strán Slovenska a nepretržite dostávam listy, ako vy proti našim novinám brojíte, od nich odchádzate, im najhoršie, čo len môžete, vyčítate, a to všetko preto, aby ste noviny naše, teraz jedinký orgán života, nášho podvrátiť mohli.“Kollárovi ďalej pohrozil, že ak s tým prestane, už nebudú zdržanliví a príde ostrý protiútok.
Ešte drsnejšia bola reakcia Kollára, ktorý zorganizoval vydanie zborníka Hlasy o potrebe jednoty spisovného jazyka pre Čechov, Moravanov a Slovákov. Ten vyšiel v Prahe na jar 1846 a Kollár v ňom uverejnil aj svoju odpoveď Štúrovi. Bol nahnevaný, nešetril nielen Štúra, ale ani jeho slovenčinu. „Sťažovali sa mnohí z predplatiteľov na vaše noviny, že vždy, keď túto vašu luzovinu čítať začali, taká nechuť a mdloby ich prepadli, že sa im žalúdok dvíhal k dáveniu.“ Pre slovenčinu mal Kollár v Hlasoch len slová ako „plebejčina, trpáčina, pľuhavá reč či opilá furmančina“. Štúrovi vyčítal, že odvrhnutím českoslovenčiny uzatvára Slovákov do tatranských dolín a slovenské snaženia vracia desaťročia dozadu. „Akú skazu a neresť uvalil ste už dosiaľ na náš kmeň a národ! Vy otcovražednou rukou trháte tú zlatú reťaz, ktorá samojediná nás i našich predkov od troch sto liet spojovala s najbližšou nám krvou (...) Mladíctvo naše z veľkej časti vedeli ste všelijakými praktikami, deklamovaním a brojením proti Čechom zviesť a aspoň na niekoľko rokov oslepiť (...) Ukradli ste nám z toho, čo nám práve teraz je najdrahšie, totiž z času aspoň desať, alebo dvadsať rokov (...)“
Tieto tvrdé slová sa ešte dlho rozoberali na stretnutiach slovenských dejateľov, Štúrovu akciu však už nemohli zastaviť. Naopak, Štúr prijal Kollárov útok ako výzvu na rozhodujúci boj so starým bardom. „Zo všetkého vidieť, že náš rozhodný boj sa blíži, a tak je tobre. Stojaté bahno musíme rozmiešať a vyčistiť.“ Štúr sa v liste Andrejovi Sládkovičovi, ktorý ešte len mal napísať v novej slovenčine svoje najkrajšie básne, posťažoval, že to, čo robí Kollár, je „infámna slovenčiny pohana“. Smutný Sládkovič si nad touto medzigeneračnou vojnou zabásnil: „Otcovia drahí! Nehnevajte sa na deje vlastného ducha, vy vodu liali na tie kolesá, vám hnutie toto prislúcha...“
.hodža verzus Škultéty
Osobný spor netrval dlho, veď hlavní protagonisti v 50. rokoch zomierajú, Kollár ako 58-ročný, o pár rokov nato Štúr vo veku 40 rokov. Keby obaja žili dlhšie, ich spor by možno gradoval, možno by sa, naopak, zmierili, ktovie. Štúrova slovenčina však v reformovanej podobe víťazí.
Aj preto sa zdalo, že hádky o spisovný jazyk už nikoho nevzrušia.Opäť sa však vynorili na svetlo, a to paradoxne v čase, keď Česi a Slováci vytvorili spoločný štát. Bol to vlastne vášnivý súboj interpretácií. V roku 1920 napísal veľký slovenský politik Milan Hodža knihu Československý rozkol, v ktorej analyzoval motivácie, ktoré Štúra priviedli k jazykovej odluke. Na Hodžovu knihu okamžite reagoval literárny kritik a správca Matice slovenskej Jozef Škultéty, a výsledkom bola jedna z najzaujímavejších slovenských polemík. Škultéty Hodžu kritizoval, že vo svojom texte opisuje československú jednotu ako dlhodobý historický fenomén a ignoruje fakt, že Slováci žili takmer tisíc rokov v Uhorsku, teda oddelení od Čechov. Štúr teda podľa Škultétyho nemohol nasilu popretŕhať „česko-slovenský kultúrny zväzok“, ako to tvrdí Hodža, pretože ten napriek silným vplyvom Karlovej univerzity, či napriek príchodu českých pobielohorských exulantov na Slovensko reálne neexistoval. Škultéty tiež odmietol Hodžov názor, že Štúr pri presadení spisovnej slovenčiny politicky kalkuloval a chcel takto získať podporu po slovensky hovoriacich hornouhorských zemanov. Tí sa vraj obávali, že používanie češtiny by sa im mohlo vyčítať ako nedostatok vlastenectva. Tento argument Škultéty vyvracia okrem iného aj tým, že v tom čase už maďarský nacionalizmus videl podobnú hrozbu v češtine, ako aj v rodiacej sa slovenčine. Časť zemanov však podľa neho k rôznym dialektom slovenčiny inklinovala prirodzene a spoluprácu s nimi Štúrovi odporúčal aj Kollár. Viac ako stovka hornouhorských zemanov nakoniec podporila aj Štúrov zámer vydávať Slovenské národné noviny.
Podľa Hodžu tiež Kollár zrejme netušil, že Štúr sa chystá nové noviny, ktorým Kollár tak veľmi pomáhal, vydávať v spisovnej slovenčine. A teda bol vlastne Štúrom podvedený. Ako to presne bolo, je dodnes zahalené tajomstvom. Škultéty však namietal, že Kollár, ktorý si neustále dopisoval s množstvom slovenských národovcov, sa o Štúrovom pláne musel dozvedieť aspoň nepriamo. „Slovenské národné noviny začali vychádzať v auguste 1845, a dovtedy čo sa Slováci narozprávali a v listoch napísali o literárnej slovenčine!,“ písal Škultéty.
Argumentačnú úroveň tejto polemiky trefne vystihol maďarsko-slovenský historik a slavista Ivan Halász: „Hodžova kniha je ucelenejšia, podáva novú koncepciu, ktorú sa snaží podporiť bohatým faktografickým materiálom. Škultétyho spis je tradičnejší, menej komplexný, celkovo pôsobí zastaranejším dojmom, ale to neznamená, že jeho autor nemá v mnohom pravdu.“
Tento spor medzi Štúrom a Kollárom sa v celkom novej podobe preniesol aj do prvej Masarykovej československej republiky, kde sa najmä spočiatku húževnato propagovala téza o československom národe. A, prirodzene, aj v oficiálnej reči sa privolával duch Kollára, kým o Štúrovi sa veľa nehovorilo.
Čoskoro však už bolo jasné aj najväčším prvorepublikovým kollárovcom, že najväčší spor v slovenských dejinách už dávno a definitívne vyriešil Ľudovít Štúr.
Je teda jasný, slnečný deň, nedeľa 24. apríla 1836. A tak keď sa vyberú z hostinca pod Devínom, cítia sa celkom bezpečne. Pochodujú spolu, vystupujú na najvyššiu hradbu Devína, spievajú, recitujú z Kollára, a potom fascinovane počúvajú toho najtalentovanejšieho z nich. Tento vtedy 20-ročný mladík už pár rokov nadchýňa evanjelickú mládež, očarúva svojou charizmou, študuje filozofiu, antické a všetky slovanské jazyky, vyučuje mladších žiakov, upevňuje vzťahy s katolíkmi a správa sa veľkoryso k bernolákovčine,ktorú starší evanjelici nevedeli vystáť.
Ale je známy aj mimo Bratislavy, postupne sa stáva celoslovenským vodcom študentského hnutia, komunikuje s intelektuálmi slovanského sveta. A, samozrejme, už vtedy myslí na biedny ľud, a tak cez prázdniny vyráža na slovenský vidiek, kde hľadá talenty, zapálené pre výzvy doby.
Viliam Paulíny-Tóth si raz neskôr, zrejme za mnohých, povzdychne, že keby nebolo Ľudovíta Štúra, určite by sa utopil „v lumpáctve a svetáctve“.
A tak na Devíne skupinka študentov hľadí na Ľudovíta, ktorý plamenne reční o Veľkej Morave ako o zašlej vlasti a súčasne ich mobilizuje pre budúcnosť. Prítomní na Devíne prijmú slovanské mená, a tak, keď potom na obed odchádzajú do hostinca, kde na nich čakali pečené morky, rozrušení mládenci cítia, že práve zasvätili svoje životy čomusi veľkolepo nadosobnému.
Boli síce Slovákmi, ale zároveň ešte stále verili, že sú súčasťou československého kmeňa, a že ten je jednou zo štyroch vetiev slovanstva, teda humanity samej. Keby tam pri nich sedel o generáciu starší Kollár, európsky velikán doby, zaiste by im celý bez seba zarecitoval svoju Slávy dcéru.
.my chceme českoslovenčinu!
Študentská generácia evanjelikov si však uvedomovala, že všeslovanské rojčenie akosi nestačí. Za svoj spisovný jazyk pokladali akúsi intuitívnu českoslovenčinu, čo bola vlastne moderná čeština, do ktorej pre väčšiu zrozumiteľnosť vnášali slová zo slovenských nárečí. Potom tu bola staršia evanjelická generácia, ktorá z náboženských dôvodov lipla na bibličtine, teda archaickej češtine. Tá už však vôbec nevyhovovala novej realite. No a národne orientovaní katolíci písali západoslovenskou bernolákovčinou, ktorá mala veľké nedostatky a najmä bola neprijateľná pre evanjelikov. Čo si teda počať?
Kým Maďari aj iné národy mali už v polovici 19. storočia vlastný ustálený literárny jazyk, a v ňom písané veľké literárne diela, Slováci akoby zaspali v minulých storočiach. A okrem toho čelili stúpajúcemu maďarizačnému tlaku a ideológii, ktorá so slovenskosťou v Uhorsku nerátala. Štúrovská generácia si však uvedomovala, že v Uhorsku žili v tej dobe dva milióny Slovákov (a niečo vyše štyroch miliónov Maďarov), takže ich úsilie o národnú a kultúrnu emancipáciu je nielen oprávnené, ale aj má šancu.
Celé 30. roky si to však Štúr a jeho druhovia predstavovali tak, že kým pre ľud sa môže písať aj hovorovým nárečím, spisovným jazykom vzdelanej slovenskej elity ostane čeština. Sám Štúr sa vyjadroval, že československý rozkol by bol tragédiou.
Lenže menili sa okolnosti. V roku 1840 sa stal generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi v Uhorsku gróf Karol Zay, ktorého cieľom bolo podriadiť slovenských evanjelikov maďarským kalvínom. Zay to ani nijako netajil a vyhlasoval: „Nebuďme ani luteránmi, ani kalvínmi, ani ortodoxní, ani rímskokatolíci, ale buďme Maďarmi.“ To všetko ovplyvňuje aj Štúrovo zmýšľanie, čoraz menej pozitívne sa vyjadruje o uhorskej vlasti a po nástupe Zaya konštatuje: „Medzi nami a Maďarmi hrozný boj nastáva: oni nám ho vypovedali výslovne na život a na smrť.“
Mladí slovenskí evanjelici boli súčasne sklamaní aj zo svojich priateľov v Prahe. Pražskí vzdelanci sa totiž bránili znečisťovaniu cizelovanej češtiny slovami zo slovenských nárečí, takže kompromis bol čoraz ťažší: kým mladý Štúr aj starší Kollár sa usilovali o pravú českoslovenčinu, sebavedomá česká elita rátala s tým, že Slováci jednoducho prijmú spisovnú češtinu.
Sám Kollár sa často sťažoval na neústupčivosť Čechov, až sa s tým trochu zatrpknuto zmieril. Ale energická evanjelická mládež nebola stavaná na takéto ústupky. Veľmi ich nahnevalo, že redakcia vtedy dôležitého českého časopisu Květy, kam hojne prispievali (písali, samozrejme, po česky), pri úprave odstraňovala slovenské prvky. Hurban otvorene protestoval a aj Štúr sa sťažoval, že Česi Slovákov prehliadajú.
.jazykový rozkol s Čechmi
Na začiatku 40. rokov sa krehký československý domček rozsypal ako z karát. Mladí evanjelici sa najprv opatrne pohrávali s myšlienkou, že Kollár sa mýli, ak označuje Čechov a Slovákov za jeden kmeň, teda národ. Nie sme náhodou my, Česi a Slováci, dva kmene, akokoľvek blízke a spriatelené?
A tak ako v utajení sedem rokov predtým vystúpila Štúrova družina na Devín, tak sa uprostred roka 1843 utiahli Štúr a M. M. Hodža u Hurbana na jeho fare v Hlbokom. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Oni to však mysleli vážne, naplánovali rozluku s češtinou a novú slovenčinu, postavenú na stredoslovenských nárečiach.
V tomto roku napísal Štúr aj svoje kľúčové dielo (Nárečja slovenskuo alebo Potreba písaňja v tomto nárečí). Stále však bolo všetko utajované v úzkom kruhu, napokon aj toto dielo vyšlo až o tri roky. Štúr tu odborne zhrnul, prečo sa rozhodol jazykovo oddeliť od Čechov, pričom zdôraznil, že Slováci týmto vyhlásením jazykovej samostatnosti vlastne pomáhajú aj Čechom, ktorí môžu češtinu cibriť podľa vlastných predstáv a už sa viac nevenovať neprijateľným požiadavkám Slovákov. Pre Štúra bolo jazykové oddelenie naplnením humánnosti: vrcholné literárne diela Slovákov môžu vraj vznikať jedine v domácom jazyku, pretože ten „hýbe srdce a budí myseľ našu“. Takisto odôvodňuje, prečo zavrhol Kollárovo delenie na štyri slovanské kmene a zmierlivo mu odkázal: „Nemôžeme kráčať za vami, trebárs hľadíme na vás po synovsky.“
V inom spise sa Štúr preventívne bráni, prečo spisovnú slovenčinu nevyskladal zo všetkých slovenských nárečí. Bola by to vraj „zmiešanina a balamutina“, preto sa rozhodol založiť slovenčinu na stredoslovenčine, ktorá je najkrajším aj najlepším kompromisom, pretože je zrozumiteľná pre Slovákov žijúcich na západe aj východe. A, samozrejme, konečne bude možné jazykovo zjednotiť evanjelikov s katolíkmi, ktorí začali so slovenčinou experimentovať ako prví.
Pre Štúra nastávali ťažké časy. Pod tlakom maďarizátorov bol na konci roka 1843 odvolaný z funkcie námestníka profesora na lýceu. Jeho najlepší študenti následne na protest odišli z Bratislavy na lýceum do Levoče.
Štúr sa rýchlo otriasol a ešte intenzívnejšie sa pustil do svojho sna založiť Slovenské národné noviny. V tom mu výdatne pomáhal aj sám Kollár. Keďže uhorskí cenzori nechceli dovoliť vydávanie novín, Štúr aj Kollár lobovali na cisárskom dvore vo Viedni. Štúrov mladší brat Janko spomínal, že keď konečne Ľudovít získal vo Viedni povolenie a plavil sa späť na loďke, na rozbúrenom Dunaji ho takmer prevrátilo. Fakt, že prežil, vnímal ako boží zásah.
Sen sa naplnil. Po rokoch snaženia vyšlo 1. augusta 1845 prvé číslo Slovenských národných novín v štúrovskej slovenčine. Bolo to ako vtedy na Devíne, len teraz bola eufória možno stonásobná. Redakciu podľa spomienok Janka Štúra poctil návštevou aj Ján Kollár. Toho síce musel nahnevať rozkol s češtinou, ale aj on obetoval veľa energie, aby konečne vznikli takéto politické noviny Slovákov.
Zdalo sa, že medzi otcami a synmi bude síce isté napätie, ale v tom čoraz nepriateľskejšom uhorskom svete si obe generácie udržia dobré vzťahy.
Boli to však plané nádeje.
.vojna
O pár mesiacov sa vzťahy medzi Štúrom a Kollárom nečakane vyhrotili. Štúr už vo februári 1846 poslal Kollárovi veľmi tvrdý list: „Zo všetkých strán Slovenska a nepretržite dostávam listy, ako vy proti našim novinám brojíte, od nich odchádzate, im najhoršie, čo len môžete, vyčítate, a to všetko preto, aby ste noviny naše, teraz jedinký orgán života, nášho podvrátiť mohli.“Kollárovi ďalej pohrozil, že ak s tým prestane, už nebudú zdržanliví a príde ostrý protiútok.
Ešte drsnejšia bola reakcia Kollára, ktorý zorganizoval vydanie zborníka Hlasy o potrebe jednoty spisovného jazyka pre Čechov, Moravanov a Slovákov. Ten vyšiel v Prahe na jar 1846 a Kollár v ňom uverejnil aj svoju odpoveď Štúrovi. Bol nahnevaný, nešetril nielen Štúra, ale ani jeho slovenčinu. „Sťažovali sa mnohí z predplatiteľov na vaše noviny, že vždy, keď túto vašu luzovinu čítať začali, taká nechuť a mdloby ich prepadli, že sa im žalúdok dvíhal k dáveniu.“ Pre slovenčinu mal Kollár v Hlasoch len slová ako „plebejčina, trpáčina, pľuhavá reč či opilá furmančina“. Štúrovi vyčítal, že odvrhnutím českoslovenčiny uzatvára Slovákov do tatranských dolín a slovenské snaženia vracia desaťročia dozadu. „Akú skazu a neresť uvalil ste už dosiaľ na náš kmeň a národ! Vy otcovražednou rukou trháte tú zlatú reťaz, ktorá samojediná nás i našich predkov od troch sto liet spojovala s najbližšou nám krvou (...) Mladíctvo naše z veľkej časti vedeli ste všelijakými praktikami, deklamovaním a brojením proti Čechom zviesť a aspoň na niekoľko rokov oslepiť (...) Ukradli ste nám z toho, čo nám práve teraz je najdrahšie, totiž z času aspoň desať, alebo dvadsať rokov (...)“
Tieto tvrdé slová sa ešte dlho rozoberali na stretnutiach slovenských dejateľov, Štúrovu akciu však už nemohli zastaviť. Naopak, Štúr prijal Kollárov útok ako výzvu na rozhodujúci boj so starým bardom. „Zo všetkého vidieť, že náš rozhodný boj sa blíži, a tak je tobre. Stojaté bahno musíme rozmiešať a vyčistiť.“ Štúr sa v liste Andrejovi Sládkovičovi, ktorý ešte len mal napísať v novej slovenčine svoje najkrajšie básne, posťažoval, že to, čo robí Kollár, je „infámna slovenčiny pohana“. Smutný Sládkovič si nad touto medzigeneračnou vojnou zabásnil: „Otcovia drahí! Nehnevajte sa na deje vlastného ducha, vy vodu liali na tie kolesá, vám hnutie toto prislúcha...“
.hodža verzus Škultéty
Osobný spor netrval dlho, veď hlavní protagonisti v 50. rokoch zomierajú, Kollár ako 58-ročný, o pár rokov nato Štúr vo veku 40 rokov. Keby obaja žili dlhšie, ich spor by možno gradoval, možno by sa, naopak, zmierili, ktovie. Štúrova slovenčina však v reformovanej podobe víťazí.
Aj preto sa zdalo, že hádky o spisovný jazyk už nikoho nevzrušia.Opäť sa však vynorili na svetlo, a to paradoxne v čase, keď Česi a Slováci vytvorili spoločný štát. Bol to vlastne vášnivý súboj interpretácií. V roku 1920 napísal veľký slovenský politik Milan Hodža knihu Československý rozkol, v ktorej analyzoval motivácie, ktoré Štúra priviedli k jazykovej odluke. Na Hodžovu knihu okamžite reagoval literárny kritik a správca Matice slovenskej Jozef Škultéty, a výsledkom bola jedna z najzaujímavejších slovenských polemík. Škultéty Hodžu kritizoval, že vo svojom texte opisuje československú jednotu ako dlhodobý historický fenomén a ignoruje fakt, že Slováci žili takmer tisíc rokov v Uhorsku, teda oddelení od Čechov. Štúr teda podľa Škultétyho nemohol nasilu popretŕhať „česko-slovenský kultúrny zväzok“, ako to tvrdí Hodža, pretože ten napriek silným vplyvom Karlovej univerzity, či napriek príchodu českých pobielohorských exulantov na Slovensko reálne neexistoval. Škultéty tiež odmietol Hodžov názor, že Štúr pri presadení spisovnej slovenčiny politicky kalkuloval a chcel takto získať podporu po slovensky hovoriacich hornouhorských zemanov. Tí sa vraj obávali, že používanie češtiny by sa im mohlo vyčítať ako nedostatok vlastenectva. Tento argument Škultéty vyvracia okrem iného aj tým, že v tom čase už maďarský nacionalizmus videl podobnú hrozbu v češtine, ako aj v rodiacej sa slovenčine. Časť zemanov však podľa neho k rôznym dialektom slovenčiny inklinovala prirodzene a spoluprácu s nimi Štúrovi odporúčal aj Kollár. Viac ako stovka hornouhorských zemanov nakoniec podporila aj Štúrov zámer vydávať Slovenské národné noviny.
Podľa Hodžu tiež Kollár zrejme netušil, že Štúr sa chystá nové noviny, ktorým Kollár tak veľmi pomáhal, vydávať v spisovnej slovenčine. A teda bol vlastne Štúrom podvedený. Ako to presne bolo, je dodnes zahalené tajomstvom. Škultéty však namietal, že Kollár, ktorý si neustále dopisoval s množstvom slovenských národovcov, sa o Štúrovom pláne musel dozvedieť aspoň nepriamo. „Slovenské národné noviny začali vychádzať v auguste 1845, a dovtedy čo sa Slováci narozprávali a v listoch napísali o literárnej slovenčine!,“ písal Škultéty.
Argumentačnú úroveň tejto polemiky trefne vystihol maďarsko-slovenský historik a slavista Ivan Halász: „Hodžova kniha je ucelenejšia, podáva novú koncepciu, ktorú sa snaží podporiť bohatým faktografickým materiálom. Škultétyho spis je tradičnejší, menej komplexný, celkovo pôsobí zastaranejším dojmom, ale to neznamená, že jeho autor nemá v mnohom pravdu.“
Tento spor medzi Štúrom a Kollárom sa v celkom novej podobe preniesol aj do prvej Masarykovej československej republiky, kde sa najmä spočiatku húževnato propagovala téza o československom národe. A, prirodzene, aj v oficiálnej reči sa privolával duch Kollára, kým o Štúrovi sa veľa nehovorilo.
Čoskoro však už bolo jasné aj najväčším prvorepublikovým kollárovcom, že najväčší spor v slovenských dejinách už dávno a definitívne vyriešil Ľudovít Štúr.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.