Dôkladnejšia úvaha si žiada, aby sme sa pozreli späť na na podmienky stredoeurópskeho formovania národa. Na túto veľkú výzvu bola nutná odpoveď vzhľadom na chýbajúcu samostatnú suverénnu štátnosť v strednej Európe.
Vznik konštrukcie československého národa sťažili dva dôležité faktory: jazykovo-nárečové danosti a historicko-kultúrne prostredie. Na prelome 18. a 19. storočia malo slovenské etnické spoločenstvo dva literárne jazyky, ktorými boli evanjelická bibličtina a bernolákovský katolícky variant západnej kultúrnej slovenčiny. Rozširovaniu oboch jazykov bránili značné prekážky, konfesionálna deliaca čiara či obmedzenie na ohraničený región. Západoslovenské územie malo oddávna susedské a kultúrne kontakty s českomoravským vidiekom, ale v porovnaní s českou obnovou jazyka sa bibličtina pokladala za archaickú.
V tom čase predstavovali evanjelici nanajvýš 20 percent slovenského obyvateľstva.
Bernolákov variant západoslovenčiny sa zas obmedzoval na jeden región, pestoval ho relatívne malý počet obyvateľstva.
Historické a kultúrne prostredie Slovákov predstavovalo Uhorské kráľovstvo, teda mentálne dedičstvo stáročí, ktoré sa dôrazne líšilo od českých zemí. Uhorský patriotizmus korení hlboko v slovenskej identite. Slovenskí povstalci v meruôsmom roku si vypísali na svoju zástavu: Za vlasť a kráľa! Z erbu spoločnej vlasti si vytvorili aj národný symbol.
Napokon, mýtus československého národa rovnako potrebovali Česi aj Slováci. Čechov povzbudil v tom, že v obkľúčení Nemecko-rímskej ríše a Nemcov sa mohli pokladať za väčších početne aj územne. Slováci zase mohli byť vďační českému národnému hnutiu za ochranu jednak v druhej polovici 19. storočia a tiež počas trvania prvej Československej republiky.
.csaba G. Kiss
Autor je maďarský historik. Pôsobí ako profesor na Varšavskej univerzite.
Československý národ nevznikol, pretože na to z historických dôvodov neboli podmienky. Spoločný československý národný program bol vytvorený českými obrodencami, ktorí nesprávne stotožnili národnú príslušnosť s príslušnosťou jazykovou. Jungmann vychádzal z predstavy, že ak Česi a Slováci hovoria takými blízkymi jazykmi, sú objektívne jedným národom. Lenže žiadne národy neexistujú objektívne, národ je subjektívna kategória, je to prihlásenie sa skupiny ľudí k určitému kultúrno-politickému národnému programu. Otázka jazyka pritom nemusí hrať zásadnú rolu: Srbi a Chorváti sa v roku 1850 dohodli na používaní spoločného jazyka a napriek tomu to neznamenalo vznik nového národa. Íri a Škóti používajú anglický jazyk, ale napriek tomu sa nestali Angličanmi.
Vznik národa totiž predpokladá spoločné zdieľanie minulosti, rovnakých kultúrnych hodnôt či spoločné ocenenie významu konkrétnych osobností, ktoré si vážime. Česi a Slováci nič také spoločné nemali. Formovali sa ako moderné národy, každý v inom štáte. Česi sa stotožnili s českým štátom ako so svojím vlastným, ale pre Slovákov bol tento štát cudzí rovnako ako Francúzsko alebo Rusko. Podobne pre Čechov bol cudzí uhorský štát, v ktorom sa vyvíjali Slováci, a ktorý považovali ešte v 19. storočí za svoj štát. Ak odhliadneme od slovenskej evanjelickej menšiny, ktorá mala historicky silné väzby na české prostredie, neboli medzi Čechmi a Slovákmi až do začiatku 19. storočia prakticky žiadne väzby. Šance na vznik československého národa boli teda minimálne a Slováci by sa etablovali ako svojbytný národ i v prípade, keby zvíťazila Kollárova koncepcia a Slováci prijali za spisovný jazyk češtinu.
Československý politický národ by teoreticky mohol vzniknúť, tak ako vznikol národ švajčiarsky. To by si však vyžadovalo spolužitie rádovo stovky rokov, čo je oveľa dlhšie obdobie, než aké bolo dopriate Československu.
.jan Rychlík
Autor je český historik, pôsobí ako univerzitný profesor na Karlovej Univerzite v Prahe. Zaoberá sa modernými českými a slovenskými dejinami.
Je to špekulatívna otázka. Ale hra špekulácie je prípustná i prospešná, keďže stimuluje myslieť nekonvenčne. Mnohí vzdelanci-národovci sa nazdávali,že „česko-slovenský národ“, ako písal Ján Kollár, existuje. Československo sa zakladalo na takomto predpoklade. Ukázalo sa, že išlo o skôr o zbožné prianie podporované oficiálnym naratívom a štátnym historizmom.Československo po svojom založení bolo ešte „neustáleným“ štátom, s dvoma národnými dynamikami a so silnými národnostnými menšinami. Monarchia Habsburgovcov nezvládla imperatív včasného pretvorenia sa na demokratickú veľmoc, ktorá by združovala a chránila malé národy. Región sa nerekonštruoval vnútorným vývinom, ale vonkajším zásahom. Stal sa závislým od vonkajšieho politického diania a zostal odkázaný na vonkajších a vzdialených spojencov.
Elity, ktoré iniciovali vznik československého štátu,argumentovali historickým i sebaurčovacím právom národov. Štát nelegitimizovali ako zbrusu nový projekt, ale skôr ako nadviazanie na históriu českej štátnosti. Nový štát však potreboval, ako konštatoval Masaryk, dlhšie obdobie mierového vývoja, aby sa „ustálil“ a vytriedil i vyriešil problémy dané okolnosťami svojho vzniku. Slovenská i česká časť s odlišným vývinom stáli pred nevyhnutnosťou vzájomnej adaptácie. O takomto probléme, a to v podobe jazykovo-literárnej vzájomnosti,kedysi premýšľal i Ján Kollár. Zdá sa však, že dominantné politické elity, azda s výnimkou Masaryka, jeho žiaka Emanuela Rádla a možno aj Milana Hodžu, túto historickú výzvu nevnímali. Nezvažovalo sa, že spojenie dvoch častí, odlišných sociálnou štruktúrou i mentalitou, si možno vyžaduje signál a štátnický kreatívny experiment. Bol by ním pre obe časti symbolicky rovný začiatok, ktorý by bol koncipovaný napríklad ako (veľko)moravská republika: s novým hlavným mestom na slovensko-českom pomedzí, pričom rieka Morava, ktorá delí a spája,by navyše mala aj hodnotu symbolu, odkazujúceho na históriu.A vznikol by veľkomoravský národ?
.tibor Pichler
Autor je riaditeľ Filozofického ústavu SAV, zaoberá sa dejinami filozofického a politického myslenia v strednej Európe.
Vznik konštrukcie československého národa sťažili dva dôležité faktory: jazykovo-nárečové danosti a historicko-kultúrne prostredie. Na prelome 18. a 19. storočia malo slovenské etnické spoločenstvo dva literárne jazyky, ktorými boli evanjelická bibličtina a bernolákovský katolícky variant západnej kultúrnej slovenčiny. Rozširovaniu oboch jazykov bránili značné prekážky, konfesionálna deliaca čiara či obmedzenie na ohraničený región. Západoslovenské územie malo oddávna susedské a kultúrne kontakty s českomoravským vidiekom, ale v porovnaní s českou obnovou jazyka sa bibličtina pokladala za archaickú.
V tom čase predstavovali evanjelici nanajvýš 20 percent slovenského obyvateľstva.
Bernolákov variant západoslovenčiny sa zas obmedzoval na jeden región, pestoval ho relatívne malý počet obyvateľstva.
Historické a kultúrne prostredie Slovákov predstavovalo Uhorské kráľovstvo, teda mentálne dedičstvo stáročí, ktoré sa dôrazne líšilo od českých zemí. Uhorský patriotizmus korení hlboko v slovenskej identite. Slovenskí povstalci v meruôsmom roku si vypísali na svoju zástavu: Za vlasť a kráľa! Z erbu spoločnej vlasti si vytvorili aj národný symbol.
Napokon, mýtus československého národa rovnako potrebovali Česi aj Slováci. Čechov povzbudil v tom, že v obkľúčení Nemecko-rímskej ríše a Nemcov sa mohli pokladať za väčších početne aj územne. Slováci zase mohli byť vďační českému národnému hnutiu za ochranu jednak v druhej polovici 19. storočia a tiež počas trvania prvej Československej republiky.
.csaba G. Kiss
Autor je maďarský historik. Pôsobí ako profesor na Varšavskej univerzite.
Československý národ nevznikol, pretože na to z historických dôvodov neboli podmienky. Spoločný československý národný program bol vytvorený českými obrodencami, ktorí nesprávne stotožnili národnú príslušnosť s príslušnosťou jazykovou. Jungmann vychádzal z predstavy, že ak Česi a Slováci hovoria takými blízkymi jazykmi, sú objektívne jedným národom. Lenže žiadne národy neexistujú objektívne, národ je subjektívna kategória, je to prihlásenie sa skupiny ľudí k určitému kultúrno-politickému národnému programu. Otázka jazyka pritom nemusí hrať zásadnú rolu: Srbi a Chorváti sa v roku 1850 dohodli na používaní spoločného jazyka a napriek tomu to neznamenalo vznik nového národa. Íri a Škóti používajú anglický jazyk, ale napriek tomu sa nestali Angličanmi.
Vznik národa totiž predpokladá spoločné zdieľanie minulosti, rovnakých kultúrnych hodnôt či spoločné ocenenie významu konkrétnych osobností, ktoré si vážime. Česi a Slováci nič také spoločné nemali. Formovali sa ako moderné národy, každý v inom štáte. Česi sa stotožnili s českým štátom ako so svojím vlastným, ale pre Slovákov bol tento štát cudzí rovnako ako Francúzsko alebo Rusko. Podobne pre Čechov bol cudzí uhorský štát, v ktorom sa vyvíjali Slováci, a ktorý považovali ešte v 19. storočí za svoj štát. Ak odhliadneme od slovenskej evanjelickej menšiny, ktorá mala historicky silné väzby na české prostredie, neboli medzi Čechmi a Slovákmi až do začiatku 19. storočia prakticky žiadne väzby. Šance na vznik československého národa boli teda minimálne a Slováci by sa etablovali ako svojbytný národ i v prípade, keby zvíťazila Kollárova koncepcia a Slováci prijali za spisovný jazyk češtinu.
Československý politický národ by teoreticky mohol vzniknúť, tak ako vznikol národ švajčiarsky. To by si však vyžadovalo spolužitie rádovo stovky rokov, čo je oveľa dlhšie obdobie, než aké bolo dopriate Československu.
.jan Rychlík
Autor je český historik, pôsobí ako univerzitný profesor na Karlovej Univerzite v Prahe. Zaoberá sa modernými českými a slovenskými dejinami.
Je to špekulatívna otázka. Ale hra špekulácie je prípustná i prospešná, keďže stimuluje myslieť nekonvenčne. Mnohí vzdelanci-národovci sa nazdávali,že „česko-slovenský národ“, ako písal Ján Kollár, existuje. Československo sa zakladalo na takomto predpoklade. Ukázalo sa, že išlo o skôr o zbožné prianie podporované oficiálnym naratívom a štátnym historizmom.Československo po svojom založení bolo ešte „neustáleným“ štátom, s dvoma národnými dynamikami a so silnými národnostnými menšinami. Monarchia Habsburgovcov nezvládla imperatív včasného pretvorenia sa na demokratickú veľmoc, ktorá by združovala a chránila malé národy. Región sa nerekonštruoval vnútorným vývinom, ale vonkajším zásahom. Stal sa závislým od vonkajšieho politického diania a zostal odkázaný na vonkajších a vzdialených spojencov.
Elity, ktoré iniciovali vznik československého štátu,argumentovali historickým i sebaurčovacím právom národov. Štát nelegitimizovali ako zbrusu nový projekt, ale skôr ako nadviazanie na históriu českej štátnosti. Nový štát však potreboval, ako konštatoval Masaryk, dlhšie obdobie mierového vývoja, aby sa „ustálil“ a vytriedil i vyriešil problémy dané okolnosťami svojho vzniku. Slovenská i česká časť s odlišným vývinom stáli pred nevyhnutnosťou vzájomnej adaptácie. O takomto probléme, a to v podobe jazykovo-literárnej vzájomnosti,kedysi premýšľal i Ján Kollár. Zdá sa však, že dominantné politické elity, azda s výnimkou Masaryka, jeho žiaka Emanuela Rádla a možno aj Milana Hodžu, túto historickú výzvu nevnímali. Nezvažovalo sa, že spojenie dvoch častí, odlišných sociálnou štruktúrou i mentalitou, si možno vyžaduje signál a štátnický kreatívny experiment. Bol by ním pre obe časti symbolicky rovný začiatok, ktorý by bol koncipovaný napríklad ako (veľko)moravská republika: s novým hlavným mestom na slovensko-českom pomedzí, pričom rieka Morava, ktorá delí a spája,by navyše mala aj hodnotu symbolu, odkazujúceho na históriu.A vznikol by veľkomoravský národ?
.tibor Pichler
Autor je riaditeľ Filozofického ústavu SAV, zaoberá sa dejinami filozofického a politického myslenia v strednej Európe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.