V ruke má igelitku a ako neskôr vysvitne, zabalila si do nej asi 30 cm dlhé a ťažké železné kľúče, ktorými bude otvárať stredoveké pamiatky. Je už zvyknutá na to, že popri starosti o sedem kostolov a 250 veriacich sa čoraz častejšie mení aj na turistickú sprievodkyňu. Gemersko-malohontská gotická cesta, ktorá predstavuje stredoveké kostolíky z 13. a 14. storočia totiž vedie aj cez jej cirkevné zbory.
Janka Miháliková má ako zborová farárka v správe tri kostolíky so vzácnymi freskami a jeden z nich – ten, čo je rovno oproti farskému úradu v Rimavskom Brezove – získal tohto roku ocenenie Fénix - Kultúrna pamiatka roka 2012 za zreštaurovanie stredovekého presbytéria. S väčšou várkou turistov teda pani farárka aj počíta a je ochotná s kľúčmi vybehnúť kedykoľvek z fary, aj autom zájsť do ďalších dvoch obcí so vzácnymi pamiatkami. No uvedomuje si, že časom bude musieť spolu so starostami vyriešiť otázku, kto bude otvárať kostoly, pretože neprišla do tohto kraja sprevádzať turistov a opravovať pamiatky. Evanjelická cirkev a. v. ju sem poslala najmä z iného dôvodu.
Tridsať rokov evanjelickí veriaci v Rimavskom Brezove a Rimavskej Bani nemali svojho zborového farára. Možno nechýbalo veľa a stredoveké kostolíky v Kyjaticiach, Rimavskom Brezovom a Rimavskej Bani by dnes už boli len pamiatky, a nie funkčnými kostolmi, v ktorých sa ešte stále konajú služby Božie. O duchovnú službu v tomto kedysi prosperujúcom, no dnes chudobnom kraji nie je veľký záujem. Veľa ľudí je tu už bez vyznania – a evanjelici, kedysi v tejto oblasti dominantní, už v mnohých obciach tvoria menšinu. Aj tu sa už viac pochováva ako krstí.
Prezeráme si gotický kostolík v Rimavskom Brezove, ktorý bol postavený v prvej polovici 14. storočia. Vzácne fresky vznikli okolo roku 1360 – 1380 a predstavujú výjavy zo života panny Márie. Je paradoxné, že maľby s mariánskou tematikou sa nachádzajú práve v evanjelickom kostole. „Áno,“ pripúšťa pani farárka s úsmevom a dodáva, že dokonca aj v centre barokového oltára, ktorý sa práve reštauruje, je panna Mária. „Evanjelici sa k panne Márii nemodlia. Nepovažujú ju za spoluvykupiteľku s Pánom Ježišom. Vnímame ju však ako Božiu služobnicu, veriacu a pokornú matku Ježiša Krista. Na fresky i oltár sa pozeráme ako na kultúrne dedičstvo, ktoré je potrebné obnovovať a zachovávať.“
Stredoveké kostoly, ktoré sú v Malohonte a Gemeri, boli pôvodne katolícke, až v čase reformácie prešli zväčša do rúk evanjelickej cirkvi, keď miestni zemepáni prijali Lutherovo učenie. V 16. storočí boli preto steny s freskami prekryté vápnom – a tam sa ukrývali až do 19. storočia, keď ich uhorskí odborníci opäť neobjavili a dosť nešetrne neobnažili. Odvtedy majú miestni evanjelici služby Božie vo významných kultúrnych pamiatkach. No neprináša im to len potešenie. Určite sú chvíle, keď závidia veriacim, ktorí prichádzajú na bohoslužby do vyhriatych moderných kostolov.
.mrazivá zima
Pani farárka vytiahne z igelitky najväčší kľúč a otvára bránu do gotického kostola v obci Kyjatice. Z Rimavského Brezova sme sa sem dostali strmou zamrznutou cestou. V odľahlej obci žije už ani nie stovka ľudí a k evanjelickej cirkvi sa pri sčítaní ľudu prihlásilo 27 ľudí. „Do kostola príde tak desať-pätnásť ľudí, podobne aj v Rimavskej Bani či v Rimavskom Brezove. Naše spoločenstvá majú skôr rodinný charakter,“ skonštatuje pani farárka. Služby Božie sa v Kyjaticiach slúžia už iba na veľké sviatky, teda štyrikrát do roka. Kostol bol kompletne obnovený v osemdesiatych rokoch 20. storočia.
Kúrenie v kostoloch so vzácnymi nástennými maľbami je nežiaduce. Preto je vnútri príšerná zima. Z úst nám stúpajú kúdoly pary. Ideme sa ohriať vonku na slniečko, hľadíme na obec v kopcoch a pani farárka ukazuje na domy, v ktorých bývajú mladé rodiny. Takže kyjatický kostol možno nebude slúžiť len turistom. Hoci služba je tu ťažká. Pani farárka priznáva, že občas má také skrehnuté ruky, že na kazateľnici nemôže otočiť ani stránku v Biblii.
Dole v Rimavskom Brezove a v Rimavskej Bani sa s veriacimi sťahuje cez zimu do vykurovanej zborovej miestnosti. No na vianočné sviatky sa ľudia teplo oblečú a idú do kostola. Bohoslužby počas Vianoc chcú prežiť vo svojich chrámoch.
Vzťah k svojmu kostolu je tu stále silný. Miestni ľudia nezvyknú chodiť do susedných kostolov. Každý chce mať služby vo svojom kostole. „Keby som im rovno pristavila k domu autobus, neviem, či by išli do iného kostola,“ hovorí s obavami pani farárka. Preto si musí organizovať nedele tak, aby minimálne raz za mesiac slúžila v každom zo siedmich kostolov.
.aj pre jedno dieťa
Obzeráme si v kostolíkoch masívne gotické krstiteľnice. Koľko detí v nich pani farárka už pokrstila? Chvíľu počíta v hlave a povie: „Za tých jedenásť rokov, čo som tu, som pokrstila v Brezove a v Bani asi tridsať detí a pochovala som okolo šesťdesiat ľudí.“ Štatistika je neúprosná. Tento chudobný kraj vyháňa mladých ľudí preč, za prácou. Ak aj ostanú, často rodiny fungujú tak, že jeden člen rodiny odíde robiť do zahraničia, alebo do bohatších regiónov. „Naše zbory v Brezove a Bani sú prestarnuté,“ hovorí pani farárka vecne. S úsmevom spomína na to, že keď sa jej po škole biskupi spýtali, kde by chcela pôsobiť, tak sa prihlásila k službe medzi deťmi a mládežou. V tomto si verila, to ju bavilo. Aj keď prišla pred jedenástimi rokmi na duchovnú výpomoc do Rimavského Brezova, hneď zorganizovala detskú besiedku. Prišlo jedno dieťa. A na tábor sa prihlásilo päť detí. „Aj som si poplakala, aj som si veľa odkľačala a odmodlila sa,“ priznáva ťažké začiatky Janka Miháliková. Keď skončila školu s červeným diplomom a vrátila sa domov zo stáže v Amerike, predpokladalo sa, že ambiciózna mladá žena prijme duchovnú službu v Rimavskom Brezove iba dočasne, ako niekoľkomesačné naberanie skúseností. Nešla do neznáma, pochádza totiž z neďalekého Tisovca. Tušila, že to bude čosi ako misijné územie, ale realita bola ešte tvrdšia. Miestni ľudia si po tridsiatich rokoch aj odvykli mať vlastného farára. A vôbec nikdy tu nemali farárku, navyše až krehko dievčensky pôsobiacu mladú ženu. „Veľmi ma to na začiatku pokorilo, ale aj poľudštilo. Možno by bolo pre niekoho v slúžiť v takýchto zboroch podradné, pre mňa nie. Je to služba. Títo ľudia potrebujú farára, potrebujú povzbudenie, porozprávať sa. Povedala som si, že ak po desiatich rokoch nebudem vidieť aspoň najmenšie výsledky, odídem nielen z Rimavského Brezova, ale aj zo služby. Vďaka Bohu, že prišli, že sú, čo len v jednom - dvoch deťoch“.
Možno jej pomohla sestra, ktorá poznala jej túžbu pracovať v cirkvi najmä s mladými ľuďmi. Pri spoločných rozhovoroch ju povzbudzovala a pripomínala, že Boh vie, čo robí, keď ju poslal do takýchto zborov. „Chceš pracovať s deťmi a mladými, tak pracuj. Získaj si ich, privádzaj ich k Pánu Bohu. Bolo by veľmi ľahké postaviť ťa pred hotové spoločenstvo veriacej mládeže. Máš túžbu pracovať s mladými, tak to s pomocou Božou dokáž.“
Pani farárka pochádza z evanjelickej rodiny. No až v pätnástich rokoch uverila a v treťom ročníku gymnázia sa rozhodla pre teológiu. No ani teológia s červeným diplomom ju nemohli pripraviť na situáciu, ako si získať deti v regióne, kde už do kostola chodili len starí ľudia. Začala netradične – výukou angličtiny v miestnej škôlke. Spriatelila sa s deťmi, s rodičmi a dnes už má dorast a mládež. Päť detí chodí na evanjelické náboženstvo, s desiatimi chystá vianočné programy. V zboroch už má konfirmandov, mládež, každoročne robí denné tábory, dorastový tábor, párty. „Dokonca tento rok ukončil jeden náš mládežník evanjelickú teológiu a pôsobí ako doktorand. Malo a má to zmysel,“ hovorí spokojne pani farárka. „Na začiatku som musela trošku padnúť a naučiť sa vážiť si každého človeka. Má to význam, aj keby som mala v zbore len jedno jediné dieťa.“
.ako na počiatku
Nikto neveril, že po pár mesiacoch, ktoré strávila v Rimavskom Brezove, tu Janka Miháliková ostane aj dlhšie. Ani ona sa nepripravovala na takýto typ služby, kde akoby bolo treba začať odznova. No venovala tomu všetku svoju energiu. A asi aj preto si ešte ani nezaložila rodinu. „Keby som mala deti, ani si to neviem predstaviť, musela by som mať veľmi tolerantného manžela,“ tvrdí a dodáva, že sa ani nečuduje, keď cirkevné zbory chcú skôr muža za farára ako ženu. Muži to majú jednoduchšie, pretože sú väčšinou oslobodení od domácich prác, v zbore ich taktiež ľahšie prijímajú, nemusia si trpezlivo budovať rešpekt či autoritu ako krehko pôsobiaca žena.
Janka Miháliková bola zvolená za zborovú farárku v roku 2006. Služba v brezovskom cirkevnom zbore jej končí v roku 2016. Bola by rada, keby stihla dokončiť obnovu stredovekého kostolíka v Rimavskom Brezovom.
Dnes síce vidno príkladne zrekonštruované presbytérium, ale obnova je možno v polovici, pretože výskum ukázal nové objavy aj v ďalšej časti stredovekej lodi. Treba zháňať ďalšie peniaze. Miestni ľudia súhlasili s takouto rozsiahlou rekonštrukciou kostola len pod podmienkou, že pani farárka neodíde skôr, ako sa dokončí. Len vďaka jej trpezlivému vysvetľovaniu a dobrej komunikačnej schopnosti tu vznikol silný tím pamiatkárov, reštaurátorov, archeológov, stavbárov a členov miestneho zboru.
„Reštaurovanie stredovekých nástenných malieb ľudia ešte ako tak prijali. Keď však nabehli do kostola chlapi s krompáčmi a lopatami, už začali byť nervoznejší. Bolo totiž potrebné urobiť archeologický výskum. Spolu s reštaurátorom sme im museli trpezlivo vysvetľovať, že fresky aj pod navýšenou podlahou. Nakoniec ďakujeme Bohu, že sa výskum zrealizoval, lebo pod sutinou sa našla pôvodná sedemstoročná podlaha. Podobné situácie sme museli riešiť tak, aby sa zbytočne nezhusťovalo napätie a aby ľudia sa nepostavili proti obnove ako takej,“ prizná farárka úprimne.
Pozeráme sa na úchvatný výjav Posledného súdu v kyjatickom kostole. V spodnej časti sa otvárajú hroby a archanjel Michal formuje zástup, ktorý mieri do nebeskej brány. Oproti nim je zviazaná skupina nahých ľudí, ktorých si odvádza diabol. „Cítim sa tu trošku ako v stredoveku,“ povie mimochodom farárka Janka Miháliková a rýchlo dodáva, že to vôbec nemyslí v zlom. Predstavujeme si tunajšie vianočné služby Božie. V mrazivom kostole pod maľbou hroziacou peklom sa v prvých dvoch laviciach k sebe chúli možno desať veriacich. Počúvajú slovo Božie, spievajú a celý ten výjav nepripomína ani tak stredovek, ale skôr časy prvých kresťanov, ktorí uverili. Napriek všetkému a všetkým.
Janka Miháliková má ako zborová farárka v správe tri kostolíky so vzácnymi freskami a jeden z nich – ten, čo je rovno oproti farskému úradu v Rimavskom Brezove – získal tohto roku ocenenie Fénix - Kultúrna pamiatka roka 2012 za zreštaurovanie stredovekého presbytéria. S väčšou várkou turistov teda pani farárka aj počíta a je ochotná s kľúčmi vybehnúť kedykoľvek z fary, aj autom zájsť do ďalších dvoch obcí so vzácnymi pamiatkami. No uvedomuje si, že časom bude musieť spolu so starostami vyriešiť otázku, kto bude otvárať kostoly, pretože neprišla do tohto kraja sprevádzať turistov a opravovať pamiatky. Evanjelická cirkev a. v. ju sem poslala najmä z iného dôvodu.
Tridsať rokov evanjelickí veriaci v Rimavskom Brezove a Rimavskej Bani nemali svojho zborového farára. Možno nechýbalo veľa a stredoveké kostolíky v Kyjaticiach, Rimavskom Brezovom a Rimavskej Bani by dnes už boli len pamiatky, a nie funkčnými kostolmi, v ktorých sa ešte stále konajú služby Božie. O duchovnú službu v tomto kedysi prosperujúcom, no dnes chudobnom kraji nie je veľký záujem. Veľa ľudí je tu už bez vyznania – a evanjelici, kedysi v tejto oblasti dominantní, už v mnohých obciach tvoria menšinu. Aj tu sa už viac pochováva ako krstí.
Prezeráme si gotický kostolík v Rimavskom Brezove, ktorý bol postavený v prvej polovici 14. storočia. Vzácne fresky vznikli okolo roku 1360 – 1380 a predstavujú výjavy zo života panny Márie. Je paradoxné, že maľby s mariánskou tematikou sa nachádzajú práve v evanjelickom kostole. „Áno,“ pripúšťa pani farárka s úsmevom a dodáva, že dokonca aj v centre barokového oltára, ktorý sa práve reštauruje, je panna Mária. „Evanjelici sa k panne Márii nemodlia. Nepovažujú ju za spoluvykupiteľku s Pánom Ježišom. Vnímame ju však ako Božiu služobnicu, veriacu a pokornú matku Ježiša Krista. Na fresky i oltár sa pozeráme ako na kultúrne dedičstvo, ktoré je potrebné obnovovať a zachovávať.“
Stredoveké kostoly, ktoré sú v Malohonte a Gemeri, boli pôvodne katolícke, až v čase reformácie prešli zväčša do rúk evanjelickej cirkvi, keď miestni zemepáni prijali Lutherovo učenie. V 16. storočí boli preto steny s freskami prekryté vápnom – a tam sa ukrývali až do 19. storočia, keď ich uhorskí odborníci opäť neobjavili a dosť nešetrne neobnažili. Odvtedy majú miestni evanjelici služby Božie vo významných kultúrnych pamiatkach. No neprináša im to len potešenie. Určite sú chvíle, keď závidia veriacim, ktorí prichádzajú na bohoslužby do vyhriatych moderných kostolov.
.mrazivá zima
Pani farárka vytiahne z igelitky najväčší kľúč a otvára bránu do gotického kostola v obci Kyjatice. Z Rimavského Brezova sme sa sem dostali strmou zamrznutou cestou. V odľahlej obci žije už ani nie stovka ľudí a k evanjelickej cirkvi sa pri sčítaní ľudu prihlásilo 27 ľudí. „Do kostola príde tak desať-pätnásť ľudí, podobne aj v Rimavskej Bani či v Rimavskom Brezove. Naše spoločenstvá majú skôr rodinný charakter,“ skonštatuje pani farárka. Služby Božie sa v Kyjaticiach slúžia už iba na veľké sviatky, teda štyrikrát do roka. Kostol bol kompletne obnovený v osemdesiatych rokoch 20. storočia.
Kúrenie v kostoloch so vzácnymi nástennými maľbami je nežiaduce. Preto je vnútri príšerná zima. Z úst nám stúpajú kúdoly pary. Ideme sa ohriať vonku na slniečko, hľadíme na obec v kopcoch a pani farárka ukazuje na domy, v ktorých bývajú mladé rodiny. Takže kyjatický kostol možno nebude slúžiť len turistom. Hoci služba je tu ťažká. Pani farárka priznáva, že občas má také skrehnuté ruky, že na kazateľnici nemôže otočiť ani stránku v Biblii.
Dole v Rimavskom Brezove a v Rimavskej Bani sa s veriacimi sťahuje cez zimu do vykurovanej zborovej miestnosti. No na vianočné sviatky sa ľudia teplo oblečú a idú do kostola. Bohoslužby počas Vianoc chcú prežiť vo svojich chrámoch.
Vzťah k svojmu kostolu je tu stále silný. Miestni ľudia nezvyknú chodiť do susedných kostolov. Každý chce mať služby vo svojom kostole. „Keby som im rovno pristavila k domu autobus, neviem, či by išli do iného kostola,“ hovorí s obavami pani farárka. Preto si musí organizovať nedele tak, aby minimálne raz za mesiac slúžila v každom zo siedmich kostolov.
.aj pre jedno dieťa
Obzeráme si v kostolíkoch masívne gotické krstiteľnice. Koľko detí v nich pani farárka už pokrstila? Chvíľu počíta v hlave a povie: „Za tých jedenásť rokov, čo som tu, som pokrstila v Brezove a v Bani asi tridsať detí a pochovala som okolo šesťdesiat ľudí.“ Štatistika je neúprosná. Tento chudobný kraj vyháňa mladých ľudí preč, za prácou. Ak aj ostanú, často rodiny fungujú tak, že jeden člen rodiny odíde robiť do zahraničia, alebo do bohatších regiónov. „Naše zbory v Brezove a Bani sú prestarnuté,“ hovorí pani farárka vecne. S úsmevom spomína na to, že keď sa jej po škole biskupi spýtali, kde by chcela pôsobiť, tak sa prihlásila k službe medzi deťmi a mládežou. V tomto si verila, to ju bavilo. Aj keď prišla pred jedenástimi rokmi na duchovnú výpomoc do Rimavského Brezova, hneď zorganizovala detskú besiedku. Prišlo jedno dieťa. A na tábor sa prihlásilo päť detí. „Aj som si poplakala, aj som si veľa odkľačala a odmodlila sa,“ priznáva ťažké začiatky Janka Miháliková. Keď skončila školu s červeným diplomom a vrátila sa domov zo stáže v Amerike, predpokladalo sa, že ambiciózna mladá žena prijme duchovnú službu v Rimavskom Brezove iba dočasne, ako niekoľkomesačné naberanie skúseností. Nešla do neznáma, pochádza totiž z neďalekého Tisovca. Tušila, že to bude čosi ako misijné územie, ale realita bola ešte tvrdšia. Miestni ľudia si po tridsiatich rokoch aj odvykli mať vlastného farára. A vôbec nikdy tu nemali farárku, navyše až krehko dievčensky pôsobiacu mladú ženu. „Veľmi ma to na začiatku pokorilo, ale aj poľudštilo. Možno by bolo pre niekoho v slúžiť v takýchto zboroch podradné, pre mňa nie. Je to služba. Títo ľudia potrebujú farára, potrebujú povzbudenie, porozprávať sa. Povedala som si, že ak po desiatich rokoch nebudem vidieť aspoň najmenšie výsledky, odídem nielen z Rimavského Brezova, ale aj zo služby. Vďaka Bohu, že prišli, že sú, čo len v jednom - dvoch deťoch“.
Možno jej pomohla sestra, ktorá poznala jej túžbu pracovať v cirkvi najmä s mladými ľuďmi. Pri spoločných rozhovoroch ju povzbudzovala a pripomínala, že Boh vie, čo robí, keď ju poslal do takýchto zborov. „Chceš pracovať s deťmi a mladými, tak pracuj. Získaj si ich, privádzaj ich k Pánu Bohu. Bolo by veľmi ľahké postaviť ťa pred hotové spoločenstvo veriacej mládeže. Máš túžbu pracovať s mladými, tak to s pomocou Božou dokáž.“
Pani farárka pochádza z evanjelickej rodiny. No až v pätnástich rokoch uverila a v treťom ročníku gymnázia sa rozhodla pre teológiu. No ani teológia s červeným diplomom ju nemohli pripraviť na situáciu, ako si získať deti v regióne, kde už do kostola chodili len starí ľudia. Začala netradične – výukou angličtiny v miestnej škôlke. Spriatelila sa s deťmi, s rodičmi a dnes už má dorast a mládež. Päť detí chodí na evanjelické náboženstvo, s desiatimi chystá vianočné programy. V zboroch už má konfirmandov, mládež, každoročne robí denné tábory, dorastový tábor, párty. „Dokonca tento rok ukončil jeden náš mládežník evanjelickú teológiu a pôsobí ako doktorand. Malo a má to zmysel,“ hovorí spokojne pani farárka. „Na začiatku som musela trošku padnúť a naučiť sa vážiť si každého človeka. Má to význam, aj keby som mala v zbore len jedno jediné dieťa.“
.ako na počiatku
Nikto neveril, že po pár mesiacoch, ktoré strávila v Rimavskom Brezove, tu Janka Miháliková ostane aj dlhšie. Ani ona sa nepripravovala na takýto typ služby, kde akoby bolo treba začať odznova. No venovala tomu všetku svoju energiu. A asi aj preto si ešte ani nezaložila rodinu. „Keby som mala deti, ani si to neviem predstaviť, musela by som mať veľmi tolerantného manžela,“ tvrdí a dodáva, že sa ani nečuduje, keď cirkevné zbory chcú skôr muža za farára ako ženu. Muži to majú jednoduchšie, pretože sú väčšinou oslobodení od domácich prác, v zbore ich taktiež ľahšie prijímajú, nemusia si trpezlivo budovať rešpekt či autoritu ako krehko pôsobiaca žena.
Janka Miháliková bola zvolená za zborovú farárku v roku 2006. Služba v brezovskom cirkevnom zbore jej končí v roku 2016. Bola by rada, keby stihla dokončiť obnovu stredovekého kostolíka v Rimavskom Brezovom.
Dnes síce vidno príkladne zrekonštruované presbytérium, ale obnova je možno v polovici, pretože výskum ukázal nové objavy aj v ďalšej časti stredovekej lodi. Treba zháňať ďalšie peniaze. Miestni ľudia súhlasili s takouto rozsiahlou rekonštrukciou kostola len pod podmienkou, že pani farárka neodíde skôr, ako sa dokončí. Len vďaka jej trpezlivému vysvetľovaniu a dobrej komunikačnej schopnosti tu vznikol silný tím pamiatkárov, reštaurátorov, archeológov, stavbárov a členov miestneho zboru.
„Reštaurovanie stredovekých nástenných malieb ľudia ešte ako tak prijali. Keď však nabehli do kostola chlapi s krompáčmi a lopatami, už začali byť nervoznejší. Bolo totiž potrebné urobiť archeologický výskum. Spolu s reštaurátorom sme im museli trpezlivo vysvetľovať, že fresky aj pod navýšenou podlahou. Nakoniec ďakujeme Bohu, že sa výskum zrealizoval, lebo pod sutinou sa našla pôvodná sedemstoročná podlaha. Podobné situácie sme museli riešiť tak, aby sa zbytočne nezhusťovalo napätie a aby ľudia sa nepostavili proti obnove ako takej,“ prizná farárka úprimne.
Pozeráme sa na úchvatný výjav Posledného súdu v kyjatickom kostole. V spodnej časti sa otvárajú hroby a archanjel Michal formuje zástup, ktorý mieri do nebeskej brány. Oproti nim je zviazaná skupina nahých ľudí, ktorých si odvádza diabol. „Cítim sa tu trošku ako v stredoveku,“ povie mimochodom farárka Janka Miháliková a rýchlo dodáva, že to vôbec nemyslí v zlom. Predstavujeme si tunajšie vianočné služby Božie. V mrazivom kostole pod maľbou hroziacou peklom sa v prvých dvoch laviciach k sebe chúli možno desať veriacich. Počúvajú slovo Božie, spievajú a celý ten výjav nepripomína ani tak stredovek, ale skôr časy prvých kresťanov, ktorí uverili. Napriek všetkému a všetkým.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.