Je mnoho tvarov, ktoré môže nadobudnúť keramika pod rukou umelca. Od bytových doplnkov cez misky a vázy až po figurálne miniatúry, úžitkové šálky, hrnčeky, čajníky či vianočné ozdoby. Všetko toto možno nájsť v obchode s názvom In Vivo pod Michalskou bránou v Bratislave. Gabriela Kosečková, ktorá obchod vedie, vyštudovala umeleckú priemyslovku a na začiatku 90. rokov sa dostala do keramickej dielne v talianskom mestečku Loppiano, neďaleko Florencie. Tam sa stretla s myšlienkou Ekonomiky spoločenstva. „Je to podnikanie, ktoré nemá byť len o zisku,“ hovorí Kosečková pre .týždeň. „Mimoriadna pozornosť je venovaná vzťahom, v ktorých fungujeme. Vzťahy medzi spolupracovníkmi vo firme, vzťahy so zákazníkmi, s dodávateľmi i vzťahy s konkurentmi.“
Po návrate na Slovensko začali podnikať spoločne so sestrou Luciou. Spočiatku vyrábali šperky a drobné miniatúry, postupne sa im podarilo vybudovať aj vlastný obchodík. Popri ňom disponujú ešte ateliérom neďaleko Šafárikovho námestia. V jednej miestnosti sú pece, v druhej dielňa. „Financie nám na začiatku požičali rodičia a začínali sme doslova v bojových podmienkach,“ hovorí Kosečková. Pracujú pre ňu dvaja zamestnanci a ďalších desať až dvanásť dohodárov. Je to jedna z dvoch firiem na Slovensku, ktoré sa hlásia k Ekonomike spoločenstva. Gabriela Kosečková vysvetľuje, že keď firma prosperuje, o zisk sa delia. Podnikajú samostatne, no posielajú časť peňazí do centrály v Ríme, odkiaľ sa distribuujú do zmysluplných projektov po celom svete (napríklad zakúpenie šijaceho stroja pre africkú ženu, ktorá si tak mohla založiť dielňu).
Samozrejme, skutočnosť, že firma sleduje vyššie poslanie, ju ešte nechráni pred krízou. Tá zasiahla aj dovtedy prosperujúce In Vivo. „Asi pred dvoma rokmi sme prežívali veľmi ťažké obdobie a dokonca sme zvažovali, či firmu nezavrieme.“ Napokon sa rozhodli hľadať spôsob, ako usporiť a prežiť. „Po tom všetkom, čo sme už do tej práce vložili, sme to nechceli len tak zavrieť,“ dodáva Gabriela Kosečková.
.brazílsky sen
Ako vlastne vznikol tento koncept podnikania? Na prelome rokov 1943 a 1944 čelilo talianske mesto Trident ťažkému bombardovaniu. Skupinka mladých dievčat sa schádzala v úkryte, kde si uvedomovali, že každý deň môže byť ich posledným. Domovy mali zničené, mnohých príbuzných zabitých. Dievčatá verili, že Boh je jednou z posledných životných istôt, ktorá sa pod bombami nezrútila a toto vedomie ich napĺňalo odhodlaním prečkať vojnu s láskou, pokojom a dôverou. Jednou z dievčín z nich bola Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre (v taliančine toto slovo znamená „kozub“ alebo „ohnisko“).
Ide o laické hnutie, ktoré vzniklo na katolíckej pôde, no onedlho získalo širší ekumenický rozmer. Jeho cieľom je bratstvo medzi ľuďmi i národmi, zbližovanie veriacich rôznych denominácií či rôzne charitatívne a sociálne aktivity medzi chudobnými. V desaťročiach po druhej svetovej vojne sa Lubichová stala medzinárodne uznávanou aktivistkou a Hnutie fokoláre sa rozšírilo do celého sveta, pričom si získalo desaťtisíce prívržencov. V roku 1991 navštívila Lubichová Brazíliu, kde sa fokolaríni už dlhšie angažovali medzi chudobnými. Tamojšia bieda ju pohla k tomu, aby sa vymyslel nový koncept ekonomických vzťahov. Nazvala ho „Ekonomika spoločenstva v slobode“.
Aj keď sympatizanti tohto konceptu občas tvrdia, že ide o tretiu cestu medzi kapitalizmom a socializmom, v skutočnosti nejde o niečo, čo sa dá presadzovať politicky a napasovať do zákonov. Ide skôr o dobrovoľný etický biznis model, ktorý sa môže rozšíriť len tak, že ho za svoj prijmú konkrétni jednotlivci a konkrétne firmy. Zisk v podnikaní nemá byť cieľom samým osebe, ale príležitosťou na hlbšie prežívanie spoločenstva medzi ľuďmi. Podnikateľ si zisk neponecháva, ale delí ho na tri časti. Jedna tretina zisku zostáva vo firme na jej ďalšie zveľaďovanie a rast. Druhá tretina je vynaložená na šírenie kultúry dávania či na formovanie ľudí v duchu tejto podnikateľskej myšlienky. Tretia tretina slúži ľuďom v núdzi.
.budovanie vzťahov
Podnik v Ekonomike spoločenstva nielen vyrába, ale aj prerozdeľuje zisk. Dôležitým aspektom je cieľavedomé dávanie, ktoré je založené na presvedčení, že každý môže niečím obdarovať svojho blížneho. Či už je to jeho čas, pozornosť, porozumenie, odpustenie, opovzbudzujúce slovo, alebo proste len úsmev. Všetko podľa hesla Chiary Lubichovej: „Dávať neznamená vyprázdniť sa, ale naopak, napĺňať sa.“ Z konceptu spoločenstva vyplýva aj snaha po budovaní plochých hierarchií vo firme. Podniky, ktoré za svoju filozofiu prijali Ekonomiku spoločenstva, majú často ambíciu zamestnávať ľudí z okraja spoločnosti, ako sú bývalí väzni, žobráci, prisťahovalci alebo dlhodobo nezamestnaní.
Takíto ľudia zvyknú mať narušenú sebaúctu, cieľom je teda s nimi vybudovať rovnocenný vzťah, dať im najavo ich hodnotu, ale preukázať im aj dôveru. „Žobrák je braný ako seberovný a tým vzniká zväzok,“ hovorí José Grevin, ktorý reprezentuje Ekonomiku spoločenstva v OSN. „Ak chudobnému dáme len peniaze, nie je rešpektovaná jeho dôstojnosť. Dotyčný akurát vloží peniaze do vrecka a pýta ďalšie. No keď mu dáte priateľstvo a rešpektujete jeho dôstojnosť, on sa cíti prijatý. A potom aj on sa chce zavďačiť vám. Hoci často je potrebná trpezlivosť.“
Vo svete existuje asi 800 podnikov, ktoré sa hlásia k tomuto konceptu. Najviac rozšírené sú v štátoch Latinskej Ameriky a v románskych krajinách Európy. Skôr ide o malé a stredné podniky do pár desiatok zamestnancov. Ekonomika spoločenstva môže ponúknuť naplnenie ľuďom, ktorí majú pocit, že ich doterajšej práci alebo podnikaniu chýba vyšší zmysel. Vo svete existuje aj sedem priemyselných parkov, ktoré chcú združovať takto zamerané firmy. Prvý vznikol v Brazílii, no svojich priaznivcov má tento koncept aj na Slovensku. V týchto dňoch vychádza u nás akademickejšie ladená kniha Luigina Bruniho Cena nezištnosti. No vyšla aj kniha Isaline Bourgenotovej Dutruovej s názvom Utópia v pohybe o živote podnikateľa Francoisa Neveuxa, priekopníka Ekonomiky spoločenstva vo Francúzsku.
.osvietený podnikateľ
Neveux bol jedným z prvých podnikateľov za hranicami Brazílie, ktorý na výzvu Chiary Lubichovej zareagoval. Mal vtedy 55 rokov a za sebou už celkom úspešnú dráhu v biznise odlievania plastov či čističiek odpadových vôd. Neveux napísal Lubichovej list, ktorým sa s entuziazmom prihlásil k jej vízii: „Vo všetkých krajinách na svete sú potrebné septiky, čističky, nádrže, kade, hračky, lode. Toto je moje remeslo: rotačné odlievanie. Moje výrobky možno predávať tak bohatým, ako aj chudobným. Inak povedané, vlastním kameň mudrcov: keď sa ho dotkneš, premení sa na zlato. Chiara, chcem Ti ho darovať.“
Počas života získal Neveux 35 priemyselných patentov. Brazílskym firmám v rámci Ekonomiky spoločenstva umožnil ich využívanie zadarmo. Juhoamerickej krajine ponúkol aj svoj talent. „Sám do Brazílie začal chodievať trikrát do roka. Pomáhal tam rozbiehať podnik,“ vysvetľuje pre .týždeň Francoise Neveuxová, vdova po francúzskom podnikateľovi, ktorý zomrel v roku 2006. Neveuxová navštívila Slovensko v lete v rámci propagácie knihy o jej manželovi. „Môj muž bol veľmi vnímavý na ľudí okolo seba. Keď videl niekoho žobrať popri ceste, zobral ho do auta, začal s ním rozhovor, pozval ho domov, dali sme mu jedlo, oblečenie i prácu.“
V knihe Utópia v pohybe je opísaný napríklad príbeh chlapíka z Kambodže, ktorého volali Pieseň. Utiekol z domoviny pred vyčíňaním Červených Kmérov. Neveux ho prichýlil pod svoju strechu aj s jeho manželkou a dvojročnou dcérkou. Strávili tam dva mesiace. Pieseň dostal prácu ako robotník a neskôr sa stal vedúcim skupiny. Narodili sa mu ďalšie štyri deti – dnes sú už všetky vyštudované a majú prácu. Neveux preberal veľké riziko aj tým, že dával šancu ľuďom so závislosťou od alkoholu alebo drog. No ľudsky si zvyčajne dokázal poradiť aj s problémovými typmi. Pri jednej príležitosti vyhlásil: „Chcem odstrániť hanbu biedy, chcem potlačiť ponižujúcu chudobu, chcem pracovať bez oddychu s tými všetkými, ktorých som si zvolil za bratov, chcem uvoľniť stavidlá akéhokoľvek bohatstva. Viacerí môžeme zmeniť svet!“
.výzva aj pre Slovensko
Hoci koncept Ekonomiky spoločenstva neodmieta trh a podnikanie, z Neveuxovej biografie je cítiť určitú skepsu či odstup voči konkurencii, globalizácii a kapitalizmu. Na druhej strane, sú tu opísané skúsenosti aj z podnikania v Brazílii a z tých je zrejmé, že rozvojové krajiny nie sú chudobné nevyhnutne z dôvodu, že ich „vykorisťujú“ tie bohaté. V jednej chvíli je Neveux zaskočený obrovskou mierou juhoamerickej korupcie. „Dispachente“ – tak nazývajú v Brazílii sprostredkovateľa medzi človekom, ktorý potrebuje niečo vybaviť na úradoch a verejnou správou. „Administratívna džungľa bola často taká zložitá, že nebolo možné vopred zistiť, ako legálne postupovať.“ Tým sa firma vystavovala vysokému riziku svojvoľne udeľovaných pokút. Situáciu mu komplikovali aj nezmyselne vysoké dane od 30 do 50 percent. V roku 1998 sa mu stalo, že z Európy poslal stroje a formy na výrobky. No v prístave ich náhle prekvapilo zdvojnásobenie poplatkov. Hoci vo Francúzsku s jeho podnikaním problémy neboli, v Brazílii mu raz odmietla Komisia pre životné prostredie udeliť potrebné povolenie. Neveux to komentoval lakonicky: „Prekvapuje nás potom bieda?“ No Brazíliu a najmä Brazílčanov si napriek tomu zamiloval: „Táto krajina je dojímavou zmesou korupcie a uznania...“
Ťažkosti, ktoré postretli Francoisa Neveuxa v Brazílii, ukazujú, že akékoľvek firmy potrebujú jednoduchý a férový podnikateľský rámec. No Ekonomika spoločenstva naznačuje možné spôsoby, ako využiť podnikanie aj na vytváranie neekonomického dobra. Prirodzene, tento koncept sa nedá nariadiť zákonom. Pre jeho praktizovanie sa môžu rozhodnúť etablovaní či úplne noví podnikatelia. Pre pracovné i súkromné vzťahy na dnešnom Slovensku to môže predstavovať časť východiska.
Po návrate na Slovensko začali podnikať spoločne so sestrou Luciou. Spočiatku vyrábali šperky a drobné miniatúry, postupne sa im podarilo vybudovať aj vlastný obchodík. Popri ňom disponujú ešte ateliérom neďaleko Šafárikovho námestia. V jednej miestnosti sú pece, v druhej dielňa. „Financie nám na začiatku požičali rodičia a začínali sme doslova v bojových podmienkach,“ hovorí Kosečková. Pracujú pre ňu dvaja zamestnanci a ďalších desať až dvanásť dohodárov. Je to jedna z dvoch firiem na Slovensku, ktoré sa hlásia k Ekonomike spoločenstva. Gabriela Kosečková vysvetľuje, že keď firma prosperuje, o zisk sa delia. Podnikajú samostatne, no posielajú časť peňazí do centrály v Ríme, odkiaľ sa distribuujú do zmysluplných projektov po celom svete (napríklad zakúpenie šijaceho stroja pre africkú ženu, ktorá si tak mohla založiť dielňu).
Samozrejme, skutočnosť, že firma sleduje vyššie poslanie, ju ešte nechráni pred krízou. Tá zasiahla aj dovtedy prosperujúce In Vivo. „Asi pred dvoma rokmi sme prežívali veľmi ťažké obdobie a dokonca sme zvažovali, či firmu nezavrieme.“ Napokon sa rozhodli hľadať spôsob, ako usporiť a prežiť. „Po tom všetkom, čo sme už do tej práce vložili, sme to nechceli len tak zavrieť,“ dodáva Gabriela Kosečková.
.brazílsky sen
Ako vlastne vznikol tento koncept podnikania? Na prelome rokov 1943 a 1944 čelilo talianske mesto Trident ťažkému bombardovaniu. Skupinka mladých dievčat sa schádzala v úkryte, kde si uvedomovali, že každý deň môže byť ich posledným. Domovy mali zničené, mnohých príbuzných zabitých. Dievčatá verili, že Boh je jednou z posledných životných istôt, ktorá sa pod bombami nezrútila a toto vedomie ich napĺňalo odhodlaním prečkať vojnu s láskou, pokojom a dôverou. Jednou z dievčín z nich bola Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre (v taliančine toto slovo znamená „kozub“ alebo „ohnisko“).
Ide o laické hnutie, ktoré vzniklo na katolíckej pôde, no onedlho získalo širší ekumenický rozmer. Jeho cieľom je bratstvo medzi ľuďmi i národmi, zbližovanie veriacich rôznych denominácií či rôzne charitatívne a sociálne aktivity medzi chudobnými. V desaťročiach po druhej svetovej vojne sa Lubichová stala medzinárodne uznávanou aktivistkou a Hnutie fokoláre sa rozšírilo do celého sveta, pričom si získalo desaťtisíce prívržencov. V roku 1991 navštívila Lubichová Brazíliu, kde sa fokolaríni už dlhšie angažovali medzi chudobnými. Tamojšia bieda ju pohla k tomu, aby sa vymyslel nový koncept ekonomických vzťahov. Nazvala ho „Ekonomika spoločenstva v slobode“.
Aj keď sympatizanti tohto konceptu občas tvrdia, že ide o tretiu cestu medzi kapitalizmom a socializmom, v skutočnosti nejde o niečo, čo sa dá presadzovať politicky a napasovať do zákonov. Ide skôr o dobrovoľný etický biznis model, ktorý sa môže rozšíriť len tak, že ho za svoj prijmú konkrétni jednotlivci a konkrétne firmy. Zisk v podnikaní nemá byť cieľom samým osebe, ale príležitosťou na hlbšie prežívanie spoločenstva medzi ľuďmi. Podnikateľ si zisk neponecháva, ale delí ho na tri časti. Jedna tretina zisku zostáva vo firme na jej ďalšie zveľaďovanie a rast. Druhá tretina je vynaložená na šírenie kultúry dávania či na formovanie ľudí v duchu tejto podnikateľskej myšlienky. Tretia tretina slúži ľuďom v núdzi.
.budovanie vzťahov
Podnik v Ekonomike spoločenstva nielen vyrába, ale aj prerozdeľuje zisk. Dôležitým aspektom je cieľavedomé dávanie, ktoré je založené na presvedčení, že každý môže niečím obdarovať svojho blížneho. Či už je to jeho čas, pozornosť, porozumenie, odpustenie, opovzbudzujúce slovo, alebo proste len úsmev. Všetko podľa hesla Chiary Lubichovej: „Dávať neznamená vyprázdniť sa, ale naopak, napĺňať sa.“ Z konceptu spoločenstva vyplýva aj snaha po budovaní plochých hierarchií vo firme. Podniky, ktoré za svoju filozofiu prijali Ekonomiku spoločenstva, majú často ambíciu zamestnávať ľudí z okraja spoločnosti, ako sú bývalí väzni, žobráci, prisťahovalci alebo dlhodobo nezamestnaní.
Takíto ľudia zvyknú mať narušenú sebaúctu, cieľom je teda s nimi vybudovať rovnocenný vzťah, dať im najavo ich hodnotu, ale preukázať im aj dôveru. „Žobrák je braný ako seberovný a tým vzniká zväzok,“ hovorí José Grevin, ktorý reprezentuje Ekonomiku spoločenstva v OSN. „Ak chudobnému dáme len peniaze, nie je rešpektovaná jeho dôstojnosť. Dotyčný akurát vloží peniaze do vrecka a pýta ďalšie. No keď mu dáte priateľstvo a rešpektujete jeho dôstojnosť, on sa cíti prijatý. A potom aj on sa chce zavďačiť vám. Hoci často je potrebná trpezlivosť.“
Vo svete existuje asi 800 podnikov, ktoré sa hlásia k tomuto konceptu. Najviac rozšírené sú v štátoch Latinskej Ameriky a v románskych krajinách Európy. Skôr ide o malé a stredné podniky do pár desiatok zamestnancov. Ekonomika spoločenstva môže ponúknuť naplnenie ľuďom, ktorí majú pocit, že ich doterajšej práci alebo podnikaniu chýba vyšší zmysel. Vo svete existuje aj sedem priemyselných parkov, ktoré chcú združovať takto zamerané firmy. Prvý vznikol v Brazílii, no svojich priaznivcov má tento koncept aj na Slovensku. V týchto dňoch vychádza u nás akademickejšie ladená kniha Luigina Bruniho Cena nezištnosti. No vyšla aj kniha Isaline Bourgenotovej Dutruovej s názvom Utópia v pohybe o živote podnikateľa Francoisa Neveuxa, priekopníka Ekonomiky spoločenstva vo Francúzsku.
.osvietený podnikateľ
Neveux bol jedným z prvých podnikateľov za hranicami Brazílie, ktorý na výzvu Chiary Lubichovej zareagoval. Mal vtedy 55 rokov a za sebou už celkom úspešnú dráhu v biznise odlievania plastov či čističiek odpadových vôd. Neveux napísal Lubichovej list, ktorým sa s entuziazmom prihlásil k jej vízii: „Vo všetkých krajinách na svete sú potrebné septiky, čističky, nádrže, kade, hračky, lode. Toto je moje remeslo: rotačné odlievanie. Moje výrobky možno predávať tak bohatým, ako aj chudobným. Inak povedané, vlastním kameň mudrcov: keď sa ho dotkneš, premení sa na zlato. Chiara, chcem Ti ho darovať.“
Počas života získal Neveux 35 priemyselných patentov. Brazílskym firmám v rámci Ekonomiky spoločenstva umožnil ich využívanie zadarmo. Juhoamerickej krajine ponúkol aj svoj talent. „Sám do Brazílie začal chodievať trikrát do roka. Pomáhal tam rozbiehať podnik,“ vysvetľuje pre .týždeň Francoise Neveuxová, vdova po francúzskom podnikateľovi, ktorý zomrel v roku 2006. Neveuxová navštívila Slovensko v lete v rámci propagácie knihy o jej manželovi. „Môj muž bol veľmi vnímavý na ľudí okolo seba. Keď videl niekoho žobrať popri ceste, zobral ho do auta, začal s ním rozhovor, pozval ho domov, dali sme mu jedlo, oblečenie i prácu.“
V knihe Utópia v pohybe je opísaný napríklad príbeh chlapíka z Kambodže, ktorého volali Pieseň. Utiekol z domoviny pred vyčíňaním Červených Kmérov. Neveux ho prichýlil pod svoju strechu aj s jeho manželkou a dvojročnou dcérkou. Strávili tam dva mesiace. Pieseň dostal prácu ako robotník a neskôr sa stal vedúcim skupiny. Narodili sa mu ďalšie štyri deti – dnes sú už všetky vyštudované a majú prácu. Neveux preberal veľké riziko aj tým, že dával šancu ľuďom so závislosťou od alkoholu alebo drog. No ľudsky si zvyčajne dokázal poradiť aj s problémovými typmi. Pri jednej príležitosti vyhlásil: „Chcem odstrániť hanbu biedy, chcem potlačiť ponižujúcu chudobu, chcem pracovať bez oddychu s tými všetkými, ktorých som si zvolil za bratov, chcem uvoľniť stavidlá akéhokoľvek bohatstva. Viacerí môžeme zmeniť svet!“
.výzva aj pre Slovensko
Hoci koncept Ekonomiky spoločenstva neodmieta trh a podnikanie, z Neveuxovej biografie je cítiť určitú skepsu či odstup voči konkurencii, globalizácii a kapitalizmu. Na druhej strane, sú tu opísané skúsenosti aj z podnikania v Brazílii a z tých je zrejmé, že rozvojové krajiny nie sú chudobné nevyhnutne z dôvodu, že ich „vykorisťujú“ tie bohaté. V jednej chvíli je Neveux zaskočený obrovskou mierou juhoamerickej korupcie. „Dispachente“ – tak nazývajú v Brazílii sprostredkovateľa medzi človekom, ktorý potrebuje niečo vybaviť na úradoch a verejnou správou. „Administratívna džungľa bola často taká zložitá, že nebolo možné vopred zistiť, ako legálne postupovať.“ Tým sa firma vystavovala vysokému riziku svojvoľne udeľovaných pokút. Situáciu mu komplikovali aj nezmyselne vysoké dane od 30 do 50 percent. V roku 1998 sa mu stalo, že z Európy poslal stroje a formy na výrobky. No v prístave ich náhle prekvapilo zdvojnásobenie poplatkov. Hoci vo Francúzsku s jeho podnikaním problémy neboli, v Brazílii mu raz odmietla Komisia pre životné prostredie udeliť potrebné povolenie. Neveux to komentoval lakonicky: „Prekvapuje nás potom bieda?“ No Brazíliu a najmä Brazílčanov si napriek tomu zamiloval: „Táto krajina je dojímavou zmesou korupcie a uznania...“
Ťažkosti, ktoré postretli Francoisa Neveuxa v Brazílii, ukazujú, že akékoľvek firmy potrebujú jednoduchý a férový podnikateľský rámec. No Ekonomika spoločenstva naznačuje možné spôsoby, ako využiť podnikanie aj na vytváranie neekonomického dobra. Prirodzene, tento koncept sa nedá nariadiť zákonom. Pre jeho praktizovanie sa môžu rozhodnúť etablovaní či úplne noví podnikatelia. Pre pracovné i súkromné vzťahy na dnešnom Slovensku to môže predstavovať časť východiska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.