.za ťažisko Martinčekovej dokumentárnej i portrétnej tvorby môžeme nepochybne považovať kolekcie čiernobielych fotografií, ktoré zachytávajú životy ľudí, žijúcich v odľahlých kútoch liptovských a oravských dedín. Už v šesťdesiatych rokoch to boli starci a stareny, ktorých v produktívnom veku zastihla prvá svetová vojna. Martinček sa na jednej strane sústreďoval na ich životné príbehy, na strane druhej ich v knižných publikáciách dopĺňal fotografiami krajiny, plnej úzkych pásov políčok a lúk, často zachytávajúc archetypálne obrazy zanikajúcich poľných a roľníckych prác. Na týchto obrazoch nachádzame svet, ktorý postupne definitívne zanikol a súčasne sa – vďaka Martinčekovi – stal akýmsi nesmrteľným a ikonickým obrazom slovenského vidieka. Tak ako pomreli hrdinovia jeho obrazov, tak postupne zanikol aj vonkajší svet: vidiek bol elektrifikovaný, dedinské cesty vyasfaltované, medze na poliach zaorané, políčka scelené.
Paradoxne, jeho tvorivá dráha nebola dlhá. K intenzívnemu fotografovaniu sa dostal až koncom päťdesiatych rokov a fotografovať prestal záverom rokov osemdesiatych. Za necelých tridsať rokov vytvoril na malej ploche vrchárskeho severu stredného Slovenska zásadné dielo.
.tvár smrti
Detstvo Martinček prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove študoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave, štúdiá ukončil v roku 1937 doktorátom. Začal pracovať ako advokát, neskôr v súdnictve. Kruté zlomy v jeho osobnom i pracovnom živote nastali na sklonku druhej svetovej vojny a necelé tri roky po nej. Prvou životnou ranou bola náhla strata milovanej prvej manželky Eriky, synov Petra Ľudevíta (1939) a Iľju Bohuslava (1941) i šesťdesiatročného otca Petra. Gustáv Martinček, bratranec fotografa, o tragédii zo 6. februára 1945 hovorí: „Keď východným Slovenskom prešiel front, chcel sa s rodinou dostať domov, do oslobodeného Sabinova. Zohnal vojenské auto, naložil naň príbuzných, vydali sa na cestu. Prišli k strhnutému mostu nad rozvodnenou Torysou. Martin s vodičom sa chceli presvedčiť, či rieku možno prejsť, vystúpili, a auto, i keď zabrzdené, sa dalo na zamrznutej pôde do pohybu. Zrútilo sa do ľadovej vody. Všetci zahynuli.“
Na dlhé týždne po tragédii Martinčeka v okamihu opustila vôľa žiť. Práve na pozadí tejto udalosti možno odhaliť jeho celoživotný úprimný a aktívny vzťah k Bohu, silu viery. Zo straty najbližších sa nespamätal nikdy a fotografia bola jeho spôsob, akým sa s ňou vyrovnával.
Napriek tomu, že v Liptovskom Mikuláši nebol tragický osud prvej fotografovej rodiny tajomstvom, Martinček o nej nikdy nehovoril. No vedel príťažlivo rozprávať o tom, za akých okolností vznikla tá-ktorá fotografia, detailne opisoval aj technickú stránku. V roku 1981 mu vychádza kniha Chvála vody s kolekciou prevažne detailných a polodetailných záberov na vodnú hladinu horkých riav, do ich vĺn, na zaliate kamenisté dná potokov a vodných tíšin. Hrdý na to, ako sa mu neraz podarilo „eliminovať slnečné svetlo na vodnej hladine“ rozprával aj o tom, ako v čižmách prebrodil v ceste za obrazmi stovky metrov v prúdoch tatranských vôd. „Keď sa pozerám do vodnej hladiny, vidím v nej veľa. Vídavam odrazy, záblesky slnka, svetla, aj mihotajúce sa tiene, svoju tvár, postavu, tváre iných...“ náhle na okamih zmĺkol a vzápätí sa opäť pri početných stretnutiach s autorom tohto článku rozhovoril. Bolo zrejmé, že i s odstupom vyše tridsiatich rokov sa v duchu vracia k tragédii.
.nový život
Po oslobodení Košíc v roku 1945 sa Martinček ako právnik podieľal na organizovaní vtedajšieho Povereníctva spravodlivosti a Povereníctva financií, od roku 1946 bol prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. V roku 1947 sa oženil druhý raz – s akademickou maliarkou Ester Šimerovou. Druhý krutý zlom v jeho živote je spojený s komunistickým prevratom v roku 1948. Ešte pred „Víťazným februárom“ bol bezdôvodne zatknutý a uväznený, neskôr ako „buržoázny nacionalista“ v rámci Akcie B vysťahovaný s manželkou z Bratislavy, spoločensky a pracovne degradovaný, násilne odsunutý z verejného života. Pridelili ho za robotníka k bagru v tehelni v Liptovskej Ondrašovej, neskôr musel pracovať na slepačej farme. Trvalo takmer desať rokov, dokým sa mu podarilo vymaniť sa z nútenej spoločenskej izolácie. V roku 1957 sa ako umelecký fotograf stáva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a ostáva vo voľnom povolaní. Až do smrti s manželkou Ester žil v Liptovskom Mikuláši, kde sa koncom päťdesiatych rokov angažoval pri zakladaní Literárnohistorického múzea Janka Kráľa, do roku 1961 bol jeho riaditeľom. V roku 1964 debutuje knihou Nezbadaný svet, v ktorej série čiernobielych fotografií dopĺňajú verše Laca Novomeského. Jeho neskoršie fotografické publikácie – Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972) a Báseň o Kriváni (1988) popri výraznom fotografickom obsahu rovnocenne spoluautorsky dopĺňajú verše Milana Rúfusa.
V roku 1972 režisér Dušan Hanák nakrúca sugestívny dokment Obrazy starého sveta, inšpirovaný fotografickými cyklami portrétov starých ľudí a ich príbehmi. Ich autormi boli Martin Martinček a Vladimír Vavrek. Horali Adam Kura, Matej Dutka, starena Veronika Radlik, prostý pastier kráv Tóno Miček s veľkou lupou na čítanie, ktorý chcel byť kozmonautom, a Jozef Račko s ochrnutými nohami, ktorý si posediačky sa šúchajúc od základov postavil dom – to sú hrdinovia fotografií aj Hanákovho filmu. Režisér upozorňuje, že v tom čase sa zo slovenského dokumentu vytrácal ľudský rozmer a nastupovala tvrdá ideológia „nových ľudí režimu“ – zväčša budovateľov „svetlých zajtrajškov“. Ľudia, ktorí pred režisérom i fotografom nič neskrývali, vzbudili v socialistických ideológoch zdesenie: „Takto starí ľudia u nás predsa nežijú a žiť nemôžu!“ Hanákov film bol vzápätí po premiére stiahnutý do trezoru (do verejnej distribúcie bol uvoľnený až v roku 1988), no Martinčekove fotografie žili samostatným životom najmä vďaka tomu, že už vyšli v knihách.
Zatiaľ čo vrcholiaci nástup normalizácie postihol Hanáka zákazmi tvorby a odsunom jeho filmov do trezorov, Martinček ako zaslúžilý umelec (1970) získava v sedemdesiatych rokoch rad ocenení. Vtedy sa však už postupne preorientúva na prácu s abstraktnou i farebnou fotografiou, technicky experimentuje napríklad s prekrývaním negatívov a s hľadaním kompozícií farieb a tvarov. Z tohto obdobia sú najznámejšie jeho knižné cykly Hora (1978), Chvála vody (1981), Chvála svetla (1998), Čas slnka (2000).
.muž silnej viery
Martinček s manželkou Ester žili asketickým životom. Fotograf, dokonale vopred poznajúci terén, v ktorom chcel fotografovať, dopredu skúmajúci napríklad svetelné podmienky v krajine v rôznych obdobiach roka, vstával hlboko za tmy, aby už o štvrtej, o piatej ráno bol na miestach, kde chcel fotografovať. Popoludnia prežíval v tmavej komore či pri štúdiu, posledné denné jedlo jedával okolo pol šiestej podvečer.
Pavel Plachtinský od októbra 1956 do augusta 1957 pôsobil v Liptovskom Mikuláši ako evanjelický kaplán. Dnes hovorí o tom, ako Martinček na konci päťdesiatych rokov hľadal nový zmysel života, snažil sa s pomocou viery v Boha prekonať ťažké životné skúsenosti z rokov štyridsiatych. Od paragrafov prešiel k umeniu a zistil, že čítať možno nielen cez písmená, ale aj cez drevo, vodu, lány polí, lúk, cez prírodu, slnko. V tom, čo Boh stvoril, ale aj čo človek vytvoril, bol Martinčekov nový svet, ktorý objavil. Ukázal život prostých vidieckych ľudí: stareny i chlapcov modliacich sa v kostoloch, ženičky bieliace kaplnku, detail rúk stareny, zvierajúcej ruženec, sedliakov kľačiacich v blate pred kňazom, výjavy z dedinských pohrebov i polodetail dávneho cintorína s práchnivejúcimi drevenými krížmi, zaplavenými vlnami suchej, uľahnutej trávy. „Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý,“ upozorňuje Martinček v jednom zo svojich textov v knihe Ako sa krúti svet. A práve tým darom zobraziť zanikajúci svet vrchárov a premeny prírody sa stal nesmrteľným.
Paradoxne, jeho tvorivá dráha nebola dlhá. K intenzívnemu fotografovaniu sa dostal až koncom päťdesiatych rokov a fotografovať prestal záverom rokov osemdesiatych. Za necelých tridsať rokov vytvoril na malej ploche vrchárskeho severu stredného Slovenska zásadné dielo.
.tvár smrti
Detstvo Martinček prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove študoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave, štúdiá ukončil v roku 1937 doktorátom. Začal pracovať ako advokát, neskôr v súdnictve. Kruté zlomy v jeho osobnom i pracovnom živote nastali na sklonku druhej svetovej vojny a necelé tri roky po nej. Prvou životnou ranou bola náhla strata milovanej prvej manželky Eriky, synov Petra Ľudevíta (1939) a Iľju Bohuslava (1941) i šesťdesiatročného otca Petra. Gustáv Martinček, bratranec fotografa, o tragédii zo 6. februára 1945 hovorí: „Keď východným Slovenskom prešiel front, chcel sa s rodinou dostať domov, do oslobodeného Sabinova. Zohnal vojenské auto, naložil naň príbuzných, vydali sa na cestu. Prišli k strhnutému mostu nad rozvodnenou Torysou. Martin s vodičom sa chceli presvedčiť, či rieku možno prejsť, vystúpili, a auto, i keď zabrzdené, sa dalo na zamrznutej pôde do pohybu. Zrútilo sa do ľadovej vody. Všetci zahynuli.“
Na dlhé týždne po tragédii Martinčeka v okamihu opustila vôľa žiť. Práve na pozadí tejto udalosti možno odhaliť jeho celoživotný úprimný a aktívny vzťah k Bohu, silu viery. Zo straty najbližších sa nespamätal nikdy a fotografia bola jeho spôsob, akým sa s ňou vyrovnával.
Napriek tomu, že v Liptovskom Mikuláši nebol tragický osud prvej fotografovej rodiny tajomstvom, Martinček o nej nikdy nehovoril. No vedel príťažlivo rozprávať o tom, za akých okolností vznikla tá-ktorá fotografia, detailne opisoval aj technickú stránku. V roku 1981 mu vychádza kniha Chvála vody s kolekciou prevažne detailných a polodetailných záberov na vodnú hladinu horkých riav, do ich vĺn, na zaliate kamenisté dná potokov a vodných tíšin. Hrdý na to, ako sa mu neraz podarilo „eliminovať slnečné svetlo na vodnej hladine“ rozprával aj o tom, ako v čižmách prebrodil v ceste za obrazmi stovky metrov v prúdoch tatranských vôd. „Keď sa pozerám do vodnej hladiny, vidím v nej veľa. Vídavam odrazy, záblesky slnka, svetla, aj mihotajúce sa tiene, svoju tvár, postavu, tváre iných...“ náhle na okamih zmĺkol a vzápätí sa opäť pri početných stretnutiach s autorom tohto článku rozhovoril. Bolo zrejmé, že i s odstupom vyše tridsiatich rokov sa v duchu vracia k tragédii.
.nový život
Po oslobodení Košíc v roku 1945 sa Martinček ako právnik podieľal na organizovaní vtedajšieho Povereníctva spravodlivosti a Povereníctva financií, od roku 1946 bol prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. V roku 1947 sa oženil druhý raz – s akademickou maliarkou Ester Šimerovou. Druhý krutý zlom v jeho živote je spojený s komunistickým prevratom v roku 1948. Ešte pred „Víťazným februárom“ bol bezdôvodne zatknutý a uväznený, neskôr ako „buržoázny nacionalista“ v rámci Akcie B vysťahovaný s manželkou z Bratislavy, spoločensky a pracovne degradovaný, násilne odsunutý z verejného života. Pridelili ho za robotníka k bagru v tehelni v Liptovskej Ondrašovej, neskôr musel pracovať na slepačej farme. Trvalo takmer desať rokov, dokým sa mu podarilo vymaniť sa z nútenej spoločenskej izolácie. V roku 1957 sa ako umelecký fotograf stáva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a ostáva vo voľnom povolaní. Až do smrti s manželkou Ester žil v Liptovskom Mikuláši, kde sa koncom päťdesiatych rokov angažoval pri zakladaní Literárnohistorického múzea Janka Kráľa, do roku 1961 bol jeho riaditeľom. V roku 1964 debutuje knihou Nezbadaný svet, v ktorej série čiernobielych fotografií dopĺňajú verše Laca Novomeského. Jeho neskoršie fotografické publikácie – Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972) a Báseň o Kriváni (1988) popri výraznom fotografickom obsahu rovnocenne spoluautorsky dopĺňajú verše Milana Rúfusa.
V roku 1972 režisér Dušan Hanák nakrúca sugestívny dokment Obrazy starého sveta, inšpirovaný fotografickými cyklami portrétov starých ľudí a ich príbehmi. Ich autormi boli Martin Martinček a Vladimír Vavrek. Horali Adam Kura, Matej Dutka, starena Veronika Radlik, prostý pastier kráv Tóno Miček s veľkou lupou na čítanie, ktorý chcel byť kozmonautom, a Jozef Račko s ochrnutými nohami, ktorý si posediačky sa šúchajúc od základov postavil dom – to sú hrdinovia fotografií aj Hanákovho filmu. Režisér upozorňuje, že v tom čase sa zo slovenského dokumentu vytrácal ľudský rozmer a nastupovala tvrdá ideológia „nových ľudí režimu“ – zväčša budovateľov „svetlých zajtrajškov“. Ľudia, ktorí pred režisérom i fotografom nič neskrývali, vzbudili v socialistických ideológoch zdesenie: „Takto starí ľudia u nás predsa nežijú a žiť nemôžu!“ Hanákov film bol vzápätí po premiére stiahnutý do trezoru (do verejnej distribúcie bol uvoľnený až v roku 1988), no Martinčekove fotografie žili samostatným životom najmä vďaka tomu, že už vyšli v knihách.
Zatiaľ čo vrcholiaci nástup normalizácie postihol Hanáka zákazmi tvorby a odsunom jeho filmov do trezorov, Martinček ako zaslúžilý umelec (1970) získava v sedemdesiatych rokoch rad ocenení. Vtedy sa však už postupne preorientúva na prácu s abstraktnou i farebnou fotografiou, technicky experimentuje napríklad s prekrývaním negatívov a s hľadaním kompozícií farieb a tvarov. Z tohto obdobia sú najznámejšie jeho knižné cykly Hora (1978), Chvála vody (1981), Chvála svetla (1998), Čas slnka (2000).
.muž silnej viery
Martinček s manželkou Ester žili asketickým životom. Fotograf, dokonale vopred poznajúci terén, v ktorom chcel fotografovať, dopredu skúmajúci napríklad svetelné podmienky v krajine v rôznych obdobiach roka, vstával hlboko za tmy, aby už o štvrtej, o piatej ráno bol na miestach, kde chcel fotografovať. Popoludnia prežíval v tmavej komore či pri štúdiu, posledné denné jedlo jedával okolo pol šiestej podvečer.
Pavel Plachtinský od októbra 1956 do augusta 1957 pôsobil v Liptovskom Mikuláši ako evanjelický kaplán. Dnes hovorí o tom, ako Martinček na konci päťdesiatych rokov hľadal nový zmysel života, snažil sa s pomocou viery v Boha prekonať ťažké životné skúsenosti z rokov štyridsiatych. Od paragrafov prešiel k umeniu a zistil, že čítať možno nielen cez písmená, ale aj cez drevo, vodu, lány polí, lúk, cez prírodu, slnko. V tom, čo Boh stvoril, ale aj čo človek vytvoril, bol Martinčekov nový svet, ktorý objavil. Ukázal život prostých vidieckych ľudí: stareny i chlapcov modliacich sa v kostoloch, ženičky bieliace kaplnku, detail rúk stareny, zvierajúcej ruženec, sedliakov kľačiacich v blate pred kňazom, výjavy z dedinských pohrebov i polodetail dávneho cintorína s práchnivejúcimi drevenými krížmi, zaplavenými vlnami suchej, uľahnutej trávy. „Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý,“ upozorňuje Martinček v jednom zo svojich textov v knihe Ako sa krúti svet. A práve tým darom zobraziť zanikajúci svet vrchárov a premeny prírody sa stal nesmrteľným.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.