Byť obyvateľom veľkého mesta je v dnešnej dobe niečo zložité, pretože rasové, historické a kultúrne väzby nie sú homogénne a ani občianske práva nepatria všetkým rovnako. V meste žije mnoho „neobčanov“, „polovičných občanov“ a „tých zostávajúcich“, pretože buď nepožívajú rovnaké práva – to sú vylúčení ľudia, cudzinci, ľudia bez dokladov, deti bez vzdelania, starci a chorí bez sociálneho poistenia – alebo si neplnia svoje povinnosti. V tomto zmysle transcendentný pohľad viery, ktorý vedie k rešpektu a k láske k blížnemu, pomáha človeku zvoliť si a stať sa obyvateľom konkrétneho mesta a uviesť do praxe postoje a spôsoby správania, ktoré vytvárajú občiansku spoločnosť.
Chcem sa s vami podeliť o pohľad pastiera, ktorý sa snaží prehĺbiť svoje skúsenosti veriaceho, človeka, ktorý verí, že „Boh žije v meste“. Svätý Augustín v Kázaniach o pastieroch cirkvi rozlíšil dve rôzne veci: po prvé, hovorí, sme kresťania, a po druhé, sme biskupi. Keď sa postavíme tvárou v tvár modernému mestu s takými rôznorodými sociálnymi prejavmi, môžu nám tieto úvahy pomôcť rozlíšiť uhol pohľadu. Nie preto, aby sme sa prestali pozerať ako pastieri na stádo, ktoré nám bolo zverené, ale aby sme viac pochopili tento pohľad jednoduchej viery, ktorú tak rád nachádzal Pán bez toho, aby ho zaujímala rasa, kultúra alebo náboženstvo. Pretože pohľadom viery sa mesto objavuje a vytvára.
.ježiš v meste
Moje najobľúbenejšie obrazy v evanjeliu ukazujú, čo v ľuďoch vyvoláva Ježiš, keď sa s nimi stretne na ulici. Na obraze Zacheja vidíme, že hneď, ako sa dozvedel o príchode Ježiša do mesta, v ktorom žil, pocítil túžbu vidieť ho, bežal a vyliezol na strom (bol nízkej postavy, pozn. prekl.). Viera spôsobí, že Zachej prestane byť zradcom vlastnej služby a ríše, stane sa občanom Jericha a so spoluobčanmi vytvorí spravodlivé a solidárne vzťahy. Ďalej je to obraz Bartimeja, ktorému Pán udelí milosť, o ktorú prosí – „Rabboni, aby som videl!“ – a ktorý potom Pána nasleduje. Vďaka viere prestane byť Bartimej človekom vyvrhnutým na okraj cesty a premení sa na hlavnú postavu svojho vlastného príbehu, kráča s Ježišom a s davom, ktorý išiel za ním. V obraze ženy s krvotokom vidíme, ako žena, ktorá sa dotkla Pánovho odevu uprostred zástupu tlačiacich sa ľudí zo všetkých strán, pritiahne jeho pohľad plný rešpektu a lásky. Vďaka viere sa táto žena začlení do spoločnosti. Pritom pôvodne patrila medzi ľudí, ktorí sú pre isté choroby považovaní za nečistých a ako takí sú diskriminovaní.
Sú to obrazy plodných stretnutí. Pán jednoducho prechádza a „koná dobro“. A človek sa čuduje, čo všetko sa nachádza v srdciach toľkých ľudí, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti a mnohými prehliadaní, keď sú pri stretnutiach s Pánom naplnení plnosťou života a tento život v nich ďalej rastie a zlepšuje kvalitu života v meste.
Dokument z Aparecidy (kde sa konalo stretnutie latinskoamerických biskupov v roku 2007, pozn. prekl.), ktorý v súlade s evanjeliom potvrdzuje, že „viera nás učí, že Boh žije v meste“, je odpoveďou na vieru tvárou v tvár nesmiernej výzve, ktorú predstavujú mestá súčasnosti. Podnecuje nás, aby sme chceli „znovu začať od stretnutia s Kristom“, a nie od postojov etických alebo intelektuálnych. Ako som už napísal v texte Kňaz a mesto, dokument z Aparecidy si všíma zmenu paradigmy vo vzťahu medzi kresťanským subjektom a kultúrami vytvárajúcimi sa v týchto veľkých laboratóriách, ktorými sú moderné veľkomestá: „Kresťan už nestojí v prvej rade kultúrnej produkcie, ale prijíma jej vplyv a dopady.“ Napätie, ktoré nám vedecká analýza kladie pred oči, môže vyvolať strach a pocity pastoračnej bezmocnosti. Napriek tomu nás však istota, že Boh žije v meste, naplňuje dôverou a nádej na Sväté mesto zostupujúce z nebies nám dodáva apoštolskú odvahu. Podobne ako Zacheja, aj nás do radostného pohybu uvádza správa, že Pán vstúpil do mesta a volá nás, aby sme vyšli do ulíc.
.tón dokumentu z Aparecidy
Text o mestskej pastorácii, ktorý vznikol na konferencii v Aparecide, je dobrým príkladom, ako sa pozerať na realitu očami evanjelia. Ak si niekto pozorne prečíta prvých päť bodov, všimne si snahu skôr o sociologický pohľad. V texte najskôr zaznie otázka zmeny paradigmy a komplexnosti pluralitnej kultúry, nových jazykov, zložitých socioekonomických, kultúrnych, politických a náboženských premien, sociálnych rozdielov a napätí, ktoré sú pre nás výzvou: tradícia – modernita, globálnosť – miestna špecifickosť, začlenenie, vylúčenie, atď. Ale deje sa niečo zvláštne – v spôsobe vyjadrovania nastáva prudký obrat. Akoby sme sa tvárou v tvár takej komplexnosti chceli poriadne nadýchnuť, hodnotí sa minulosť (cirkev sa v svojich počiatkoch vytvárala vo veľkých mestách a potom sa z nich šírila) a poukáže sa na skúsenosť obnovy. Vzniká však dojem, že toto je „obyčajné nič“ v porovnaní s veľkosťou zmien opísaných vyššie. Text nás chce pozvať k radosti a odvahe, ale zároveň nesmieme prehliadnuť slovné spojenie „strach z mestskej pastorácie“ – tendencie uzatvárať sa, byť v defenzíve, pocity bezmocnosti pri pohľade na obrovské problémy miest.
V nasledujúcich troch bodoch sa štýl dokumentu výrazne mení. Bod 514 je malý hymnus viery, istý druh žalmu, v ktorom mesto žiari ako miesto stretnutia: „Viera nás učí, že Boh žije v meste, uprostred radostí, túžob a nádejí, a rovnako aj bolestí a utrpenia. Tiene, ktoré poznamenávajú každodenný život mesta – násilie, chudoba, individualizmus a vylúčenie – nám nemôžu zabrániť hľadať a kontemplovať Boha života aj v mestskom prostredí. Mestá sú miestom slobody a príležitostí. Ľudia v nich majú možnosť poznať druhých, komunikovať a žiť s nimi.. V meste je možné spoznať priateľstvo, solidaritu a všeobecnú ľudskosť. Ľudská bytosť je v nich vždy pozvaná k stretávaniu sa s druhými, k spolužitiu s rozdielnym, k prijatiu druhého a zároveň prijatiu od druhého.“
Tón textu sa zmenil. A tým sa mení aj pohľad. Zaznieva otázka, ktorú predložil Svätý otec Benedikt XVI. vo svojom inauguračnom prejave: „Čím je skutočnosť bez Boha?“ Rovnako sa môžeme pýtať aj my, vo vzťahu k mestu: Čím je mesto bez Boha? Bez pevného a absolútneho východzieho bodu (aspoň hľadaného) sa realita mesta triešti a riedi v tisíckach jednotlivostí, bez histórie a identity. Kde skončíme, ak sa neoprieme o vieru otvorenú transcendencii? Aby sme videli realitu, potrebujeme pohľad viery. Bez neho sa realita rozpadne.
Konferencia v Aparecide prijala túto výzvu tým, že uprednostnila „pohľad na realitu očami učeníkov-misionárov“, ktorý v sebe zahrnuje všetky ostatné pohľady: „Je nevyhnutné, aby nás pohlcovala misionárska horlivosť, aby sme do srdca súčasnej kultúry (a kultúra sa vytvára v meste) vnášali jednotný a celistvý pohľad na ľudský život, ktorý veda, politika, ekonómia či médiá nemôžu poskytnúť. V Kristu, Slove a Múdrosti Božej (por. Kor 1,30), kultúra (a každé mesto) môže znovu nájsť svoje srdce a svoju hĺbku, odkiaľ je možné pozerať sa na realitu vo všetkých jej aspektoch, rozlišovať ich vo svetle evanjelia a každému z týchto aspektov priradiť zodpovedajúce miesto a dôležitosť.“
Nasledujúci odsek je spevom nádeje. Pohľad upriamený na Sväté mesto zostupujúce z neba navodzuje myšlienku blízkosti a sprevádzania jedného druhým. Náš Boh je Boh, ktorý si medzi nami postavil stan.
Posledný odsek je náčrt hymnu na dobročinnú lásku, v ktorej je služba cirkvi kvasom, ktorý premieňa súčasné mesto a vytvára z neho Sväté mesto.
.obrazy mesta v teológii
Z tohto radostného tónu vznikli kategórie stretávania sa, sprevádzania a kvasu a Aparecida nám ponúka, aby sme vyšli do ulíc súčasného mesta. Teraz by som ale rád urobil skôr existenciálny a duchovný krok smerom dovnútra, aby sme lepšie pochopili účinok týchto postojov na náš pohľad, na náš súbor teologických obrazov. Ak je pravda, že sme prešli od kresťanského subjektu, ktorý mesto vytváral a pozeral sa naň zvrchu, k subjektu, ktorý je ponorený do pestrej kultúrnej zmesi, ktorou je ovplyvňovaný, je nevyhnutné vyjsť z toho, čo je „špecificky kresťanské“. To nám umožňuje vstúpiť do dialógu so všetkými kultúrami – s kultúrou kresťanskou, inšpirovanou vierou, vďaka ktorej a jej štruktúre hodnôt sa v nej cítime dobre, s kultúrou pohanskou, ktorej hodnoty sa dajú pomerne jasne rozlíšiť, a s kultúrou hybridnou a multikultúrnou, ktorá sa teraz nosí a ktorá vyžaduje pozornejšie rozlišovanie.
Byť ľuďmi a stavať mestá ide ruku v ruke. Rovnako ako byť Božím ľudom a prebývať v Božom meste. V tomto zmysle sa teologické pojmy a obrazy môžu stať kvasom pre všetky obrazy a pojmy vytvárajúce víziu ľudskej spoločnosti.
Už v knihe Exodus išlo o budujúci sa a putujúci ľud. Každé táborenie v sebe obsahuje zárodok mesta, prísľub zeme bohatej na mlieko a med naberá konkrétne eschatologické podoby v Apokalypse, v Svätom meste, v nebeskom Jeruzaleme, ktorý zostupuje z nebies.
Zjavené obrazy zasľúbeného mesta (zasľúbenej zeme) a mesta darovaného (zostupujúceho z nebies ako nevesta) odpovedajú na túžby (a tiež ich uvádzajú do pohybu), ktoré pôsobia vždy a v každej ľudskej spoločnosti, a zároveň pôsobia pri stavbe mesta.
Takéto obrazy rozbitého sna v Babylone – sebestačného mesta, dosahujúceho až po nebesá – a antimesta rozširujúceho sa na zemi – Babylonskej ríše – vyjadrujú (či, ak chcete, pomáhajú potláčať) strach a úzkosť človeka, keď cíti, že má podiel na stavbe antimesta, ktoré ho pohlcuje.
Najplodnejšie obrazy, ktoré evanjelium ponúka ľudskej spoločnosti, sú obrazy Božieho kráľovstva. Jeho obyvatelia ho nebránia zbraňami (ako hovorí Ježiš Pilátovi), keď ho prežívame ako rýdzi dar (ako poklad ukrytý uprostred poľa), delí sa so všetkými o svoje výhody (vetvy stromu vyrastajú z malého horčičného zrnka a poskytujú útočisko všetkým nebeským vtákom a pozvanie na svadobnú hostinu sa rozširuje na chudobných a vylúčených), práca na vinici pridáva na dôstojnosti všetkých rovnako a vzťahy vyplývajúce z odpustenia dlhov a zo snahy dostať zo seba to najlepšie (podobenstvo o talentoch) živí tie najhlbšie túžby obyvateľov mesta.
V tomto zmysle mám istotu, že je našou povinnosťou hlbšie pochopiť obrazy mesta v evanjeliách, aby sme ich mohli na súčasné mesto aplikovať v celom ich bohatstve.
.rôzne pohľady na mesto
„To špecificky kresťanské“ sa od počiatku chápe ako „kvas, ktorý prekvasí cesto“. Inak povedané, je to ako cítiť sa „vyzvaný“ Bohom, ktorý žije v meste a životodarne sa miesi so všetkým a so všetkými. Táto prekvapivá reflexia nás vedie k tomu, aby sme vložili ruky do cesta a zaujímali sa o konkrétneho človeka, v spojení so všetkými ľuďmi, v jedinečných dejinách spásy.
Nemá to nič dočinenia s teoretizujúcimi sterilnými návrhmi, ktoré začínajú od nuly a chcú s odstupom premýšľať, čo urobiť, aby Boh žil v meste bez Boha. Boh už v meste žije a nalieha, aby sme mu súčasne s uvažovaním vyšli v ústrety, objavili ho, sprevádzali ho v raste, budovali blízke vzťahy a konkrétne diela prekvasili jeho Slovom. Keď uvádzame Slovo do praxe, pohľad viery rastie. Kontemplácia sa zdokonaľuje uprostred akcie. Konať ako dobrí občania – v akomkoľvek meste – to zdokonaľuje vieru. Apoštol Pavol od začiatku odporúčal „byť dobrými občanmi“ (por. Rim 13, 1). Vnímame hodnotu inkulturácie – žiť hlboko ľudsky v akejkoľvek kultúre, v akomkoľvek meste, zdokonaľuje kresťana a oživuje mesto (dáva mu srdce).
Pastier pozerajúci sa na svoje mesto vo svetle viery víťazí nad pokušením „nepozerať sa“, „nevidieť“. Toto „nevidieť“, ktoré Pán v evanjeliu veľmi dôrazne napomína, má mnoho foriem: je to tvrdohlavá slepota zákonníkov a farizejov, pokušenie apoštolov presadzovať zdanlivé dobro či prehliadanie tých, ktorí „prechádzajú bez povšimnutia“. Existuje ale ešte základnejšia rovina tohto „nepozerania sa“. Je ťažké klasifikovať ju, ale môžeme ju opísať. Ide o akúsi nivelizáciu pohľadov, s ktorou sa môžeme stretnúť v niektorých prejavoch. Pohľad viery sa tu nehodnotí existenciálne ako Boží dar človeku, ktorý je na hranici existencie, aby sa na neho živý Boh pozeral a on sa pozeral na Boha, ale považuje sa za pohľad viery z hľadiska výsledku – „čo sa povedalo o nejakej téme v nejakom dokumente“. Tento pohľad viery sa porovnáva s pohľadom vedy alebo médií a takmer okamžite sa zaradí do kolónky „prežilé“ alebo „neaktuálne“ vzhľadom na najnovšie vedecké názory. Ten, kto hovorí alebo píše, stavia v tomto pohľade sám seba na privilegované miesto, odkiaľ „objektivizuje“ tradičné postoje a nové paradigmy.
Je pravda, že všetky pohľady a reflexie majú komparatívny charakter, ale kľúčovým bodom je, či existuje vôľa na zásadnú zmenu, alebo, ako hovorí Benedikt XVI., keď hovorí o interpretáciach Druhého vatikánskeho koncilu, vôľa „na obnovu v kontinuite jedného subjektu..., ktorý rastie v čase a rozvíja sa, a napriek tomu zostáva stále tým istým“. Z hľadiska života by sme mohli povedať, že „nepozeranie sa“ patrí k „abstraktnému“ (neživému) subjektu, ktorý sa pozerá na abstraktné veci z abstraktnej perspektívy. Naopak, pohľad viery patrí subjektu živému – Božiemu ľudu na ceste, ako hovorí Svätý otec Benedikt XVI. – ktorý vidí cirkevne prežívané skutočnosti, v ktorých je Boh.
Chcem tým povedať, že „nepozeranie sa“ prináleží „nesubjektom“ a mesto, rovnako ako cirkev, potrebuje pohľad subjektov (cirkevných a občianskych, podľa situácie).
Ako si môžeme byť istí, že pohľad viery nespadá do toho istého, čo kritizujeme? Myslím si, že tento pohľad nemožno zhodnotiť a priori, ale že ho možno zhodnotiť podľa jeho výsledkov. Chýba mu mediálny dopad ako hermeneutiky zlomu, ale dlhodobo prináša plody. Aké plody?
V prvom rade skutky viery prehlbujúce a zdokonaľujúce samotnú vieru. Zároveň pomáhajú rozlišovať a odmietať isté pokušenia.
Je možné povedať, že pohľad viery nás vedie k tomu, aby sme každý deň a vždy intenzívnejšie vyšli v ústrety blížnym, obývajúcim mesto. Vedie nás k stretnutiu s blížnym, pretože tento pohľad sa živí z blízkosti. Odmieta odstup, pretože cíti, že vzdialenosť skresľuje to, čo si želá vidieť, a viera chce vidieť, aby slúžila a milovala, nie aby konštatovala či ovládala. Keď viera vyjde na ulicu, drží na uzde žiadostivosť pohľadu plného dominancie, a každý konkrétny blížny, na ktorého sa pozerá s túžbou slúžiť, jej pomáha zamerať sa na vteleného Ježiša Krista, ktorý je jej „vlastným a milovaným objektom“. Kto hovorí, že verí v Boha a „nevidí“ svojho brata, klame sám seba.
Zdokonalenie vo viere v Boha žijúceho v meste obnovuje nádej na nové stretnutia. Nádej nás oslobodzuje od dostredivej sily, ktorá súčasného obyvateľa očakávajúceho neustále ponuky a žijúceho iba vo virtuálnom spojení vedie k izolovanému životu uprostred veľkého mesta. Veriaci, ktorý sa pozerá so svetlom nádeje, premáha pokušenie nepozerať sa na to, čo sa deje, alebo žiť za múrmi nostalgie či živiť túžbu po zvedavosti. Jeho pohľad nie je dychtivým pohľadom médií typu „tak čo sa dnes prihodilo“. Pohľad nádeje je ako milosrdný otec, ktorý každé ráno a každý podvečer vyjde na terasu svojho domu a pozrie sa, či sa nevracia márnotratný syn. Len čo ho v diaľke uvidí, beží mu oproti a objíme ho. V tomto zmysle sa pohľad viery živí z blízkosti a odmieta odstup. Nenasýti sa ani ničím chvíľkovým či dočasným, a preto, aby správne videl, sa zapája do procesov, ktoré sú vlastné všetkému živému. Pohľad viery, keď sa začlení, pracuje ako kvas. A keďže životné procesy potrebujú čas, tiež ich sprevádza. A tým nás zachraňuje pred pokušením žiť v dnešnej dobe zrýchlene, čo je typické pre postmodernu.
Ak budeme vychádzať z konštatovania, že antimesto rastie „nepozeraním sa“, že to najväčšie vylúčenie spočíva v tom, že vylúčeného ani „nevidíme“ – bezdomovca nevidíme ako človeka, ale ako súčasť špiny a zanedbaného mestského prostredia, ako súčasť kultúry „odpadu“ a „deštrukcie“ –, potom ľudské mesto, naopak, rastie s pohľadom, ktorý „vidí“ druhého ako spoluobčana. V tomto zmysle je pohľad viery kvasom pre pohľad občiansky. Preto môžeme hovoriť o „službe viery“, o službe existenciálnej, svedeckej a pastoračnej.
.pohľad, ktorý začleňuje a nerelativizuje
Snažím sa teda povedať, že viera sama osebe zlepšuje život v meste? Áno, v tom zmysle, že iba viera nás oslobodzuje od zovšeobecňovania a abstrakcií teoretizujúceho pohľadu, ktorého plodmi sú opäť len ďalšie teórie. Blízkosť „inklúzie“ a vnímania, ako s kvasom kysne cesto, to všetko vedie vieru k túžbe zlepšiť to, čo jej je vlastné, to špecificky kresťanské: aby sme druhého blížneho mohli vidieť indivise et inconfuse (nerozdelene a nezmiešane), musí viera „vidieť Ježiša“. Je to pohľad, ktorý, aby začlenil, sám sa vymedzuje a zjasňuje.
Z perspektívy lásky môžeme povedať, že tento pohľad nás oslobodzuje od nevyhnutnosti relativizovať pravdu, aby sme sa mohli začleniť.
Súčasné mesto je relativistické – všetko je dovolené a je možné, že nás pokušenie nediskriminovať a začleniť všetkých vedie k pocitu, že je nevyhnutné „relativizovať“ pravdu. Ale nie je to tak. Náš Boh, ktorý žije v meste a zapája sa do jeho každodenného života, nikoho nediskriminuje, ani nič nerelativizuje. Jeho pravda je pravdou stretnutia, ktoré objavuje tváre, a každá tvár je jedinečná. Začleniť osoby s tvárou a vlastným menom neznamená relativizovať hodnoty, ani ospravedlňovať antihodnoty. Nediskriminovať a nerelativizovať znamená mať silu a sprevádzať procesy a trpezlivosť kvasu, ktorý pomáha rásť. Pravda toho, kto sprevádza, je ukazovať cestu vpred skôr, než súdiť minulosť.
Pohľad lásky nediskriminuje ani nerelativizuje, pretože je pohľadom milosrdenstva. A milosrdenstvo vytvára najväčšiu blízkosť, blízkosť tvárí, a keďže chce naozaj pomáhať a nájsť pravdivý liek, hľadá pravdu, ktorá najviac bolí – pravdu hriechu. Tento pohľad sa týka tak jednotlivcov, ako spoločenstva. Stáva sa každodenným programom, ktorého čas sa odvíja pomalšie, než čas vecí (priblížiť sa k chorému vyžaduje určitý čas), a vytvára štruktúry prijatia, nie vylúčenia.
Pohľad lásky nediskriminuje ani nerelativizuje, pretože je pohľadom priateľstva. A priatelia sa prijímajú takí, akí sú, a hovorí sa im pravda. Je to tiež pohľad komunitný. Vedie k tomu, aby sme sprevádzali, spájali, stali sa jedným z ďalších obyvateľov. Tento pohľad je základom sociálneho priateľstva, rešpektu k rozdielom, nielen ekonomickým, ale aj ideologickým. Je tiež základom každej dobrovoľnej práce. Nie je možné pomáhať niekomu, kto je vylúčený, pokiaľ sa nevytvorí inkluzívne spoločenstvo.
Pohľad lásky nediskriminuje ani nerelativizuje, pretože je pohľadom tvorivým. Láska odovzdaná zdarma je kvasom, ktorý uvádza do pohybu všetko dobré a pretvára zlo na dobro, problémy na príležitosti. Pastier, pozerajúci sa pohľadom agapé, objavuje možnosti, ktoré pôsobia v meste, vie ich vytušiť a prekvasiť evanjeliom.
Tieto tri charakteristiky pohľadu a konanie pastiera nie sú plodom nejakého zbožného opisu, ale plodom rozlišovania, ktoré vychádza z „objektu“ (ak to tak možno povedať, pretože vzkriesený Pán je omnoho viac než objekt), ktorý kontemplujeme, a z osoby, ktorej slúžime. Živý Boh uprostred mesta vyžaduje, aby sme tento pohľad, ktorý ponúkame, ďalej prehĺbili.
Nesmieme však na svojom pohľade lipnúť, musíme sa „pozerať, ako sa pozeráme“. Pretože mesto, rovnako ako púšť, vždy vytvára preludy. A je možné, že aj napriek najlepšiemu úmyslu samých seba klameme. Viera sa vždy snaží takým preludom čeliť. Už sme sa vymanili (niektorí azda až príliš neskoro) z preludov politickej ideológie, nielen na mestá, ale na celý kontinent sme sa pozerali z pohľadu ideológií, ktoré navrhovali rýchle cesty k dosiahnutiu spravodlivosti. Cenou za to bolo násilie a znehodnotenie politiky, ktorá sa až prednedávnom začala premieňať.
V dnešnej dobe existujú ďalšie preludy. S pomocou časového porovnávania sa môžeme pokúsiť rozoznať ich koreň. Ak politické preludy vyžadovali rýchlu akciu, spomínané teoretizujúce preludy skôr „spomaľujú“. Ide tu o to, či sa teória nestáva natoľko zložitou, že namiesto „apoštolského vykročenia“ vyvoláva „diskusiu o apoštolských plánoch“.
.záver
Boh žije v meste a cirkev žije v meste. Pri misiách a hlásaní evanjelia sa neodmietame učiť od mesta – od jeho kultúr a zmien. A to je plodom evanjelia, ktoré spolupracuje s pôdou, do ktorej padá ako zrno. Nie je pre nás výzvou len moderné mesto, ale výzvou je, bolo a bude, každé mesto, každá kultúra, každá mentalita a každé ľudské srdce.
Rozjímanie o vtelení, ako ho sv. Ignác predstavuje v Duchovných cvičeniach, je dobrým príkladom pohľadu na to, čo tu navrhujeme. Pohľad, ktorý nezostáva uväznený medzi diagnózou a plánovaním, ale dramaticky sa začleňuje do reality mesta, a tak aj koná. Evanjelium je kérygma (doslova oznámenie, v kresťanstve sa chápe ako hlásanie jadra kresťanstva – smrti a vzkriesenia Ježiša Krista, pozn. prekl.), ktoré volá po ďalšom predávaní. Prostriedky na to potrebné sa vytvárajú v živote a spolužití s druhými.
V rozjímaní o vtelení nás sv. Ignác učí, aby sme sa pozerali na svet ako Najsvätejšia trojica. Pohľad, ktorý Ignác navrhuje, vystupuje kvôli hľadaniu blaženej definitívnej vízie z času do večnosti, aby z toho neskôr „vyvodil“ dočasný ideálny poriadok. Ignác navrhuje pohľad, ktorý Pánovi dovoľuje „stať sa človekom“ (Duchovné cvičenia, 109) v takom svete, aký je. Pohľad troch osôb je pohľadom začleňujúcim. Tri božské osoby sa pozerajú na všetko: „na pozemský povrch plný ľudí“, a stanoví diagnózu a pastoračný plán. Keď „videli“, ako ľudia strácajú plnosť života („zostupujú do pekla“), „ustanovili vo svojej večnosti (Ignác tu preniká do najvnútornejších prianí Božieho srdca, vôli po spáse a živote všetkých ľudí), že sa druhá osoba stane človekom, aby spasila ľudské pokolenie“ (Duchovné cvičenia, 102). Tento univerzálny pohľad sa okamžite stane konkrétnym. Ignác chce, aby sme videli „v jednotlivostiach dom našej Panej v meste Nazaret v galilejskom kraji“ (Duchovné cvičenia, 103).
Rovnaký pohyb sa prejavuje u Jána pri umývaní nôh. Pán, ktorý všetko vie (vie, že Otec mu všetko zveril do jeho rúk) sa prepáše plátnom a umyje učeníkom nohy. Hlbší a vyšší pohľad nevedie k novým víziám, ale k pokornejšiemu správaniu, ktoré je konkrétnejšie a viac zodpovedá danej situácii.
Ak máme na pamäti tieto reflexie, môžeme na záver povedať, že pohľad veriaceho na mesto ústi do troch konkrétnych postojov: Vyjsť zo seba a ísť v ústrety druhému ústi do blízkosti, v postojoch blízkosti. Náš pohľad sa musí vždy vzťahovať k „vyjdeniu“ zo seba a blízkosti. Nemôže sa vzťahovať k sebe samému, ale musí byť transcendentný.
Kvas a zrno viery ústia do svedectva (ak tieto veci niekto pozná a uskutočňuje ich v praxi, je šťastný človek). Svedecký rozmer viery.
A sprevádzanie ústi do trpezlivosti, do hypomoné, ktorá sprevádza procesy bez toho, aby búrala hranice času. Týmto smerom, zdá sa mi, sa má uberať služba, ktorú my, veriaci muži a ženy, môžeme ponúknuť nášmu mestu. .františek/
Rímsky biskup a pápež Katolíckej cirkvi. Vlastným menom Jorge Mario Bergoglio. Narodil sa v roku 1936 v Buenos Aires. Na strednej škole študoval chémiu, potom sa rozhodol, že sa stane kňazom. Študoval filozofiu a teológiu, kňazom sa stal v roku 1969. Najskôr pôsobil ako stredoškolský učiteľ, neskôr prednášal teológiu na univerzite. Rehoľné sľuby zložil v roku 1973, následne sa stal provinciálom jezuitskej rehole, ktorým bol do roku 1979. V roku 1998 sa stal biskupom v Buenos Aires a argentínskym primasom, kardinálom bol menovaný v roku 2001, pápežom sa stal v marci 2013. Text je prepisom kázne, ktorá odznela v Buenos Aires v roku 2011.
Chcem sa s vami podeliť o pohľad pastiera, ktorý sa snaží prehĺbiť svoje skúsenosti veriaceho, človeka, ktorý verí, že „Boh žije v meste“. Svätý Augustín v Kázaniach o pastieroch cirkvi rozlíšil dve rôzne veci: po prvé, hovorí, sme kresťania, a po druhé, sme biskupi. Keď sa postavíme tvárou v tvár modernému mestu s takými rôznorodými sociálnymi prejavmi, môžu nám tieto úvahy pomôcť rozlíšiť uhol pohľadu. Nie preto, aby sme sa prestali pozerať ako pastieri na stádo, ktoré nám bolo zverené, ale aby sme viac pochopili tento pohľad jednoduchej viery, ktorú tak rád nachádzal Pán bez toho, aby ho zaujímala rasa, kultúra alebo náboženstvo. Pretože pohľadom viery sa mesto objavuje a vytvára.
.ježiš v meste
Moje najobľúbenejšie obrazy v evanjeliu ukazujú, čo v ľuďoch vyvoláva Ježiš, keď sa s nimi stretne na ulici. Na obraze Zacheja vidíme, že hneď, ako sa dozvedel o príchode Ježiša do mesta, v ktorom žil, pocítil túžbu vidieť ho, bežal a vyliezol na strom (bol nízkej postavy, pozn. prekl.). Viera spôsobí, že Zachej prestane byť zradcom vlastnej služby a ríše, stane sa občanom Jericha a so spoluobčanmi vytvorí spravodlivé a solidárne vzťahy. Ďalej je to obraz Bartimeja, ktorému Pán udelí milosť, o ktorú prosí – „Rabboni, aby som videl!“ – a ktorý potom Pána nasleduje. Vďaka viere prestane byť Bartimej človekom vyvrhnutým na okraj cesty a premení sa na hlavnú postavu svojho vlastného príbehu, kráča s Ježišom a s davom, ktorý išiel za ním. V obraze ženy s krvotokom vidíme, ako žena, ktorá sa dotkla Pánovho odevu uprostred zástupu tlačiacich sa ľudí zo všetkých strán, pritiahne jeho pohľad plný rešpektu a lásky. Vďaka viere sa táto žena začlení do spoločnosti. Pritom pôvodne patrila medzi ľudí, ktorí sú pre isté choroby považovaní za nečistých a ako takí sú diskriminovaní.
Sú to obrazy plodných stretnutí. Pán jednoducho prechádza a „koná dobro“. A človek sa čuduje, čo všetko sa nachádza v srdciach toľkých ľudí, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti a mnohými prehliadaní, keď sú pri stretnutiach s Pánom naplnení plnosťou života a tento život v nich ďalej rastie a zlepšuje kvalitu života v meste.
Dokument z Aparecidy (kde sa konalo stretnutie latinskoamerických biskupov v roku 2007, pozn. prekl.), ktorý v súlade s evanjeliom potvrdzuje, že „viera nás učí, že Boh žije v meste“, je odpoveďou na vieru tvárou v tvár nesmiernej výzve, ktorú predstavujú mestá súčasnosti. Podnecuje nás, aby sme chceli „znovu začať od stretnutia s Kristom“, a nie od postojov etických alebo intelektuálnych. Ako som už napísal v texte Kňaz a mesto, dokument z Aparecidy si všíma zmenu paradigmy vo vzťahu medzi kresťanským subjektom a kultúrami vytvárajúcimi sa v týchto veľkých laboratóriách, ktorými sú moderné veľkomestá: „Kresťan už nestojí v prvej rade kultúrnej produkcie, ale prijíma jej vplyv a dopady.“ Napätie, ktoré nám vedecká analýza kladie pred oči, môže vyvolať strach a pocity pastoračnej bezmocnosti. Napriek tomu nás však istota, že Boh žije v meste, naplňuje dôverou a nádej na Sväté mesto zostupujúce z nebies nám dodáva apoštolskú odvahu. Podobne ako Zacheja, aj nás do radostného pohybu uvádza správa, že Pán vstúpil do mesta a volá nás, aby sme vyšli do ulíc.
.tón dokumentu z Aparecidy
Text o mestskej pastorácii, ktorý vznikol na konferencii v Aparecide, je dobrým príkladom, ako sa pozerať na realitu očami evanjelia. Ak si niekto pozorne prečíta prvých päť bodov, všimne si snahu skôr o sociologický pohľad. V texte najskôr zaznie otázka zmeny paradigmy a komplexnosti pluralitnej kultúry, nových jazykov, zložitých socioekonomických, kultúrnych, politických a náboženských premien, sociálnych rozdielov a napätí, ktoré sú pre nás výzvou: tradícia – modernita, globálnosť – miestna špecifickosť, začlenenie, vylúčenie, atď. Ale deje sa niečo zvláštne – v spôsobe vyjadrovania nastáva prudký obrat. Akoby sme sa tvárou v tvár takej komplexnosti chceli poriadne nadýchnuť, hodnotí sa minulosť (cirkev sa v svojich počiatkoch vytvárala vo veľkých mestách a potom sa z nich šírila) a poukáže sa na skúsenosť obnovy. Vzniká však dojem, že toto je „obyčajné nič“ v porovnaní s veľkosťou zmien opísaných vyššie. Text nás chce pozvať k radosti a odvahe, ale zároveň nesmieme prehliadnuť slovné spojenie „strach z mestskej pastorácie“ – tendencie uzatvárať sa, byť v defenzíve, pocity bezmocnosti pri pohľade na obrovské problémy miest.
V nasledujúcich troch bodoch sa štýl dokumentu výrazne mení. Bod 514 je malý hymnus viery, istý druh žalmu, v ktorom mesto žiari ako miesto stretnutia: „Viera nás učí, že Boh žije v meste, uprostred radostí, túžob a nádejí, a rovnako aj bolestí a utrpenia. Tiene, ktoré poznamenávajú každodenný život mesta – násilie, chudoba, individualizmus a vylúčenie – nám nemôžu zabrániť hľadať a kontemplovať Boha života aj v mestskom prostredí. Mestá sú miestom slobody a príležitostí. Ľudia v nich majú možnosť poznať druhých, komunikovať a žiť s nimi.. V meste je možné spoznať priateľstvo, solidaritu a všeobecnú ľudskosť. Ľudská bytosť je v nich vždy pozvaná k stretávaniu sa s druhými, k spolužitiu s rozdielnym, k prijatiu druhého a zároveň prijatiu od druhého.“
Tón textu sa zmenil. A tým sa mení aj pohľad. Zaznieva otázka, ktorú predložil Svätý otec Benedikt XVI. vo svojom inauguračnom prejave: „Čím je skutočnosť bez Boha?“ Rovnako sa môžeme pýtať aj my, vo vzťahu k mestu: Čím je mesto bez Boha? Bez pevného a absolútneho východzieho bodu (aspoň hľadaného) sa realita mesta triešti a riedi v tisíckach jednotlivostí, bez histórie a identity. Kde skončíme, ak sa neoprieme o vieru otvorenú transcendencii? Aby sme videli realitu, potrebujeme pohľad viery. Bez neho sa realita rozpadne.
Konferencia v Aparecide prijala túto výzvu tým, že uprednostnila „pohľad na realitu očami učeníkov-misionárov“, ktorý v sebe zahrnuje všetky ostatné pohľady: „Je nevyhnutné, aby nás pohlcovala misionárska horlivosť, aby sme do srdca súčasnej kultúry (a kultúra sa vytvára v meste) vnášali jednotný a celistvý pohľad na ľudský život, ktorý veda, politika, ekonómia či médiá nemôžu poskytnúť. V Kristu, Slove a Múdrosti Božej (por. Kor 1,30), kultúra (a každé mesto) môže znovu nájsť svoje srdce a svoju hĺbku, odkiaľ je možné pozerať sa na realitu vo všetkých jej aspektoch, rozlišovať ich vo svetle evanjelia a každému z týchto aspektov priradiť zodpovedajúce miesto a dôležitosť.“
Nasledujúci odsek je spevom nádeje. Pohľad upriamený na Sväté mesto zostupujúce z neba navodzuje myšlienku blízkosti a sprevádzania jedného druhým. Náš Boh je Boh, ktorý si medzi nami postavil stan.
Posledný odsek je náčrt hymnu na dobročinnú lásku, v ktorej je služba cirkvi kvasom, ktorý premieňa súčasné mesto a vytvára z neho Sväté mesto.
.obrazy mesta v teológii
Z tohto radostného tónu vznikli kategórie stretávania sa, sprevádzania a kvasu a Aparecida nám ponúka, aby sme vyšli do ulíc súčasného mesta. Teraz by som ale rád urobil skôr existenciálny a duchovný krok smerom dovnútra, aby sme lepšie pochopili účinok týchto postojov na náš pohľad, na náš súbor teologických obrazov. Ak je pravda, že sme prešli od kresťanského subjektu, ktorý mesto vytváral a pozeral sa naň zvrchu, k subjektu, ktorý je ponorený do pestrej kultúrnej zmesi, ktorou je ovplyvňovaný, je nevyhnutné vyjsť z toho, čo je „špecificky kresťanské“. To nám umožňuje vstúpiť do dialógu so všetkými kultúrami – s kultúrou kresťanskou, inšpirovanou vierou, vďaka ktorej a jej štruktúre hodnôt sa v nej cítime dobre, s kultúrou pohanskou, ktorej hodnoty sa dajú pomerne jasne rozlíšiť, a s kultúrou hybridnou a multikultúrnou, ktorá sa teraz nosí a ktorá vyžaduje pozornejšie rozlišovanie.
Byť ľuďmi a stavať mestá ide ruku v ruke. Rovnako ako byť Božím ľudom a prebývať v Božom meste. V tomto zmysle sa teologické pojmy a obrazy môžu stať kvasom pre všetky obrazy a pojmy vytvárajúce víziu ľudskej spoločnosti.
Už v knihe Exodus išlo o budujúci sa a putujúci ľud. Každé táborenie v sebe obsahuje zárodok mesta, prísľub zeme bohatej na mlieko a med naberá konkrétne eschatologické podoby v Apokalypse, v Svätom meste, v nebeskom Jeruzaleme, ktorý zostupuje z nebies.
Zjavené obrazy zasľúbeného mesta (zasľúbenej zeme) a mesta darovaného (zostupujúceho z nebies ako nevesta) odpovedajú na túžby (a tiež ich uvádzajú do pohybu), ktoré pôsobia vždy a v každej ľudskej spoločnosti, a zároveň pôsobia pri stavbe mesta.
Takéto obrazy rozbitého sna v Babylone – sebestačného mesta, dosahujúceho až po nebesá – a antimesta rozširujúceho sa na zemi – Babylonskej ríše – vyjadrujú (či, ak chcete, pomáhajú potláčať) strach a úzkosť človeka, keď cíti, že má podiel na stavbe antimesta, ktoré ho pohlcuje.
Najplodnejšie obrazy, ktoré evanjelium ponúka ľudskej spoločnosti, sú obrazy Božieho kráľovstva. Jeho obyvatelia ho nebránia zbraňami (ako hovorí Ježiš Pilátovi), keď ho prežívame ako rýdzi dar (ako poklad ukrytý uprostred poľa), delí sa so všetkými o svoje výhody (vetvy stromu vyrastajú z malého horčičného zrnka a poskytujú útočisko všetkým nebeským vtákom a pozvanie na svadobnú hostinu sa rozširuje na chudobných a vylúčených), práca na vinici pridáva na dôstojnosti všetkých rovnako a vzťahy vyplývajúce z odpustenia dlhov a zo snahy dostať zo seba to najlepšie (podobenstvo o talentoch) živí tie najhlbšie túžby obyvateľov mesta.
V tomto zmysle mám istotu, že je našou povinnosťou hlbšie pochopiť obrazy mesta v evanjeliách, aby sme ich mohli na súčasné mesto aplikovať v celom ich bohatstve.
.rôzne pohľady na mesto
„To špecificky kresťanské“ sa od počiatku chápe ako „kvas, ktorý prekvasí cesto“. Inak povedané, je to ako cítiť sa „vyzvaný“ Bohom, ktorý žije v meste a životodarne sa miesi so všetkým a so všetkými. Táto prekvapivá reflexia nás vedie k tomu, aby sme vložili ruky do cesta a zaujímali sa o konkrétneho človeka, v spojení so všetkými ľuďmi, v jedinečných dejinách spásy.
Nemá to nič dočinenia s teoretizujúcimi sterilnými návrhmi, ktoré začínajú od nuly a chcú s odstupom premýšľať, čo urobiť, aby Boh žil v meste bez Boha. Boh už v meste žije a nalieha, aby sme mu súčasne s uvažovaním vyšli v ústrety, objavili ho, sprevádzali ho v raste, budovali blízke vzťahy a konkrétne diela prekvasili jeho Slovom. Keď uvádzame Slovo do praxe, pohľad viery rastie. Kontemplácia sa zdokonaľuje uprostred akcie. Konať ako dobrí občania – v akomkoľvek meste – to zdokonaľuje vieru. Apoštol Pavol od začiatku odporúčal „byť dobrými občanmi“ (por. Rim 13, 1). Vnímame hodnotu inkulturácie – žiť hlboko ľudsky v akejkoľvek kultúre, v akomkoľvek meste, zdokonaľuje kresťana a oživuje mesto (dáva mu srdce).
Pastier pozerajúci sa na svoje mesto vo svetle viery víťazí nad pokušením „nepozerať sa“, „nevidieť“. Toto „nevidieť“, ktoré Pán v evanjeliu veľmi dôrazne napomína, má mnoho foriem: je to tvrdohlavá slepota zákonníkov a farizejov, pokušenie apoštolov presadzovať zdanlivé dobro či prehliadanie tých, ktorí „prechádzajú bez povšimnutia“. Existuje ale ešte základnejšia rovina tohto „nepozerania sa“. Je ťažké klasifikovať ju, ale môžeme ju opísať. Ide o akúsi nivelizáciu pohľadov, s ktorou sa môžeme stretnúť v niektorých prejavoch. Pohľad viery sa tu nehodnotí existenciálne ako Boží dar človeku, ktorý je na hranici existencie, aby sa na neho živý Boh pozeral a on sa pozeral na Boha, ale považuje sa za pohľad viery z hľadiska výsledku – „čo sa povedalo o nejakej téme v nejakom dokumente“. Tento pohľad viery sa porovnáva s pohľadom vedy alebo médií a takmer okamžite sa zaradí do kolónky „prežilé“ alebo „neaktuálne“ vzhľadom na najnovšie vedecké názory. Ten, kto hovorí alebo píše, stavia v tomto pohľade sám seba na privilegované miesto, odkiaľ „objektivizuje“ tradičné postoje a nové paradigmy.
Je pravda, že všetky pohľady a reflexie majú komparatívny charakter, ale kľúčovým bodom je, či existuje vôľa na zásadnú zmenu, alebo, ako hovorí Benedikt XVI., keď hovorí o interpretáciach Druhého vatikánskeho koncilu, vôľa „na obnovu v kontinuite jedného subjektu..., ktorý rastie v čase a rozvíja sa, a napriek tomu zostáva stále tým istým“. Z hľadiska života by sme mohli povedať, že „nepozeranie sa“ patrí k „abstraktnému“ (neživému) subjektu, ktorý sa pozerá na abstraktné veci z abstraktnej perspektívy. Naopak, pohľad viery patrí subjektu živému – Božiemu ľudu na ceste, ako hovorí Svätý otec Benedikt XVI. – ktorý vidí cirkevne prežívané skutočnosti, v ktorých je Boh.
Chcem tým povedať, že „nepozeranie sa“ prináleží „nesubjektom“ a mesto, rovnako ako cirkev, potrebuje pohľad subjektov (cirkevných a občianskych, podľa situácie).
Ako si môžeme byť istí, že pohľad viery nespadá do toho istého, čo kritizujeme? Myslím si, že tento pohľad nemožno zhodnotiť a priori, ale že ho možno zhodnotiť podľa jeho výsledkov. Chýba mu mediálny dopad ako hermeneutiky zlomu, ale dlhodobo prináša plody. Aké plody?
V prvom rade skutky viery prehlbujúce a zdokonaľujúce samotnú vieru. Zároveň pomáhajú rozlišovať a odmietať isté pokušenia.
Je možné povedať, že pohľad viery nás vedie k tomu, aby sme každý deň a vždy intenzívnejšie vyšli v ústrety blížnym, obývajúcim mesto. Vedie nás k stretnutiu s blížnym, pretože tento pohľad sa živí z blízkosti. Odmieta odstup, pretože cíti, že vzdialenosť skresľuje to, čo si želá vidieť, a viera chce vidieť, aby slúžila a milovala, nie aby konštatovala či ovládala. Keď viera vyjde na ulicu, drží na uzde žiadostivosť pohľadu plného dominancie, a každý konkrétny blížny, na ktorého sa pozerá s túžbou slúžiť, jej pomáha zamerať sa na vteleného Ježiša Krista, ktorý je jej „vlastným a milovaným objektom“. Kto hovorí, že verí v Boha a „nevidí“ svojho brata, klame sám seba.
Zdokonalenie vo viere v Boha žijúceho v meste obnovuje nádej na nové stretnutia. Nádej nás oslobodzuje od dostredivej sily, ktorá súčasného obyvateľa očakávajúceho neustále ponuky a žijúceho iba vo virtuálnom spojení vedie k izolovanému životu uprostred veľkého mesta. Veriaci, ktorý sa pozerá so svetlom nádeje, premáha pokušenie nepozerať sa na to, čo sa deje, alebo žiť za múrmi nostalgie či živiť túžbu po zvedavosti. Jeho pohľad nie je dychtivým pohľadom médií typu „tak čo sa dnes prihodilo“. Pohľad nádeje je ako milosrdný otec, ktorý každé ráno a každý podvečer vyjde na terasu svojho domu a pozrie sa, či sa nevracia márnotratný syn. Len čo ho v diaľke uvidí, beží mu oproti a objíme ho. V tomto zmysle sa pohľad viery živí z blízkosti a odmieta odstup. Nenasýti sa ani ničím chvíľkovým či dočasným, a preto, aby správne videl, sa zapája do procesov, ktoré sú vlastné všetkému živému. Pohľad viery, keď sa začlení, pracuje ako kvas. A keďže životné procesy potrebujú čas, tiež ich sprevádza. A tým nás zachraňuje pred pokušením žiť v dnešnej dobe zrýchlene, čo je typické pre postmodernu.
Ak budeme vychádzať z konštatovania, že antimesto rastie „nepozeraním sa“, že to najväčšie vylúčenie spočíva v tom, že vylúčeného ani „nevidíme“ – bezdomovca nevidíme ako človeka, ale ako súčasť špiny a zanedbaného mestského prostredia, ako súčasť kultúry „odpadu“ a „deštrukcie“ –, potom ľudské mesto, naopak, rastie s pohľadom, ktorý „vidí“ druhého ako spoluobčana. V tomto zmysle je pohľad viery kvasom pre pohľad občiansky. Preto môžeme hovoriť o „službe viery“, o službe existenciálnej, svedeckej a pastoračnej.
.pohľad, ktorý začleňuje a nerelativizuje
Snažím sa teda povedať, že viera sama osebe zlepšuje život v meste? Áno, v tom zmysle, že iba viera nás oslobodzuje od zovšeobecňovania a abstrakcií teoretizujúceho pohľadu, ktorého plodmi sú opäť len ďalšie teórie. Blízkosť „inklúzie“ a vnímania, ako s kvasom kysne cesto, to všetko vedie vieru k túžbe zlepšiť to, čo jej je vlastné, to špecificky kresťanské: aby sme druhého blížneho mohli vidieť indivise et inconfuse (nerozdelene a nezmiešane), musí viera „vidieť Ježiša“. Je to pohľad, ktorý, aby začlenil, sám sa vymedzuje a zjasňuje.
Z perspektívy lásky môžeme povedať, že tento pohľad nás oslobodzuje od nevyhnutnosti relativizovať pravdu, aby sme sa mohli začleniť.
Súčasné mesto je relativistické – všetko je dovolené a je možné, že nás pokušenie nediskriminovať a začleniť všetkých vedie k pocitu, že je nevyhnutné „relativizovať“ pravdu. Ale nie je to tak. Náš Boh, ktorý žije v meste a zapája sa do jeho každodenného života, nikoho nediskriminuje, ani nič nerelativizuje. Jeho pravda je pravdou stretnutia, ktoré objavuje tváre, a každá tvár je jedinečná. Začleniť osoby s tvárou a vlastným menom neznamená relativizovať hodnoty, ani ospravedlňovať antihodnoty. Nediskriminovať a nerelativizovať znamená mať silu a sprevádzať procesy a trpezlivosť kvasu, ktorý pomáha rásť. Pravda toho, kto sprevádza, je ukazovať cestu vpred skôr, než súdiť minulosť.
Pohľad lásky nediskriminuje ani nerelativizuje, pretože je pohľadom milosrdenstva. A milosrdenstvo vytvára najväčšiu blízkosť, blízkosť tvárí, a keďže chce naozaj pomáhať a nájsť pravdivý liek, hľadá pravdu, ktorá najviac bolí – pravdu hriechu. Tento pohľad sa týka tak jednotlivcov, ako spoločenstva. Stáva sa každodenným programom, ktorého čas sa odvíja pomalšie, než čas vecí (priblížiť sa k chorému vyžaduje určitý čas), a vytvára štruktúry prijatia, nie vylúčenia.
Pohľad lásky nediskriminuje ani nerelativizuje, pretože je pohľadom priateľstva. A priatelia sa prijímajú takí, akí sú, a hovorí sa im pravda. Je to tiež pohľad komunitný. Vedie k tomu, aby sme sprevádzali, spájali, stali sa jedným z ďalších obyvateľov. Tento pohľad je základom sociálneho priateľstva, rešpektu k rozdielom, nielen ekonomickým, ale aj ideologickým. Je tiež základom každej dobrovoľnej práce. Nie je možné pomáhať niekomu, kto je vylúčený, pokiaľ sa nevytvorí inkluzívne spoločenstvo.
Pohľad lásky nediskriminuje ani nerelativizuje, pretože je pohľadom tvorivým. Láska odovzdaná zdarma je kvasom, ktorý uvádza do pohybu všetko dobré a pretvára zlo na dobro, problémy na príležitosti. Pastier, pozerajúci sa pohľadom agapé, objavuje možnosti, ktoré pôsobia v meste, vie ich vytušiť a prekvasiť evanjeliom.
Tieto tri charakteristiky pohľadu a konanie pastiera nie sú plodom nejakého zbožného opisu, ale plodom rozlišovania, ktoré vychádza z „objektu“ (ak to tak možno povedať, pretože vzkriesený Pán je omnoho viac než objekt), ktorý kontemplujeme, a z osoby, ktorej slúžime. Živý Boh uprostred mesta vyžaduje, aby sme tento pohľad, ktorý ponúkame, ďalej prehĺbili.
Nesmieme však na svojom pohľade lipnúť, musíme sa „pozerať, ako sa pozeráme“. Pretože mesto, rovnako ako púšť, vždy vytvára preludy. A je možné, že aj napriek najlepšiemu úmyslu samých seba klameme. Viera sa vždy snaží takým preludom čeliť. Už sme sa vymanili (niektorí azda až príliš neskoro) z preludov politickej ideológie, nielen na mestá, ale na celý kontinent sme sa pozerali z pohľadu ideológií, ktoré navrhovali rýchle cesty k dosiahnutiu spravodlivosti. Cenou za to bolo násilie a znehodnotenie politiky, ktorá sa až prednedávnom začala premieňať.
V dnešnej dobe existujú ďalšie preludy. S pomocou časového porovnávania sa môžeme pokúsiť rozoznať ich koreň. Ak politické preludy vyžadovali rýchlu akciu, spomínané teoretizujúce preludy skôr „spomaľujú“. Ide tu o to, či sa teória nestáva natoľko zložitou, že namiesto „apoštolského vykročenia“ vyvoláva „diskusiu o apoštolských plánoch“.
.záver
Boh žije v meste a cirkev žije v meste. Pri misiách a hlásaní evanjelia sa neodmietame učiť od mesta – od jeho kultúr a zmien. A to je plodom evanjelia, ktoré spolupracuje s pôdou, do ktorej padá ako zrno. Nie je pre nás výzvou len moderné mesto, ale výzvou je, bolo a bude, každé mesto, každá kultúra, každá mentalita a každé ľudské srdce.
Rozjímanie o vtelení, ako ho sv. Ignác predstavuje v Duchovných cvičeniach, je dobrým príkladom pohľadu na to, čo tu navrhujeme. Pohľad, ktorý nezostáva uväznený medzi diagnózou a plánovaním, ale dramaticky sa začleňuje do reality mesta, a tak aj koná. Evanjelium je kérygma (doslova oznámenie, v kresťanstve sa chápe ako hlásanie jadra kresťanstva – smrti a vzkriesenia Ježiša Krista, pozn. prekl.), ktoré volá po ďalšom predávaní. Prostriedky na to potrebné sa vytvárajú v živote a spolužití s druhými.
V rozjímaní o vtelení nás sv. Ignác učí, aby sme sa pozerali na svet ako Najsvätejšia trojica. Pohľad, ktorý Ignác navrhuje, vystupuje kvôli hľadaniu blaženej definitívnej vízie z času do večnosti, aby z toho neskôr „vyvodil“ dočasný ideálny poriadok. Ignác navrhuje pohľad, ktorý Pánovi dovoľuje „stať sa človekom“ (Duchovné cvičenia, 109) v takom svete, aký je. Pohľad troch osôb je pohľadom začleňujúcim. Tri božské osoby sa pozerajú na všetko: „na pozemský povrch plný ľudí“, a stanoví diagnózu a pastoračný plán. Keď „videli“, ako ľudia strácajú plnosť života („zostupujú do pekla“), „ustanovili vo svojej večnosti (Ignác tu preniká do najvnútornejších prianí Božieho srdca, vôli po spáse a živote všetkých ľudí), že sa druhá osoba stane človekom, aby spasila ľudské pokolenie“ (Duchovné cvičenia, 102). Tento univerzálny pohľad sa okamžite stane konkrétnym. Ignác chce, aby sme videli „v jednotlivostiach dom našej Panej v meste Nazaret v galilejskom kraji“ (Duchovné cvičenia, 103).
Rovnaký pohyb sa prejavuje u Jána pri umývaní nôh. Pán, ktorý všetko vie (vie, že Otec mu všetko zveril do jeho rúk) sa prepáše plátnom a umyje učeníkom nohy. Hlbší a vyšší pohľad nevedie k novým víziám, ale k pokornejšiemu správaniu, ktoré je konkrétnejšie a viac zodpovedá danej situácii.
Ak máme na pamäti tieto reflexie, môžeme na záver povedať, že pohľad veriaceho na mesto ústi do troch konkrétnych postojov: Vyjsť zo seba a ísť v ústrety druhému ústi do blízkosti, v postojoch blízkosti. Náš pohľad sa musí vždy vzťahovať k „vyjdeniu“ zo seba a blízkosti. Nemôže sa vzťahovať k sebe samému, ale musí byť transcendentný.
Kvas a zrno viery ústia do svedectva (ak tieto veci niekto pozná a uskutočňuje ich v praxi, je šťastný človek). Svedecký rozmer viery.
A sprevádzanie ústi do trpezlivosti, do hypomoné, ktorá sprevádza procesy bez toho, aby búrala hranice času. Týmto smerom, zdá sa mi, sa má uberať služba, ktorú my, veriaci muži a ženy, môžeme ponúknuť nášmu mestu. .františek/
Rímsky biskup a pápež Katolíckej cirkvi. Vlastným menom Jorge Mario Bergoglio. Narodil sa v roku 1936 v Buenos Aires. Na strednej škole študoval chémiu, potom sa rozhodol, že sa stane kňazom. Študoval filozofiu a teológiu, kňazom sa stal v roku 1969. Najskôr pôsobil ako stredoškolský učiteľ, neskôr prednášal teológiu na univerzite. Rehoľné sľuby zložil v roku 1973, následne sa stal provinciálom jezuitskej rehole, ktorým bol do roku 1979. V roku 1998 sa stal biskupom v Buenos Aires a argentínskym primasom, kardinálom bol menovaný v roku 2001, pápežom sa stal v marci 2013. Text je prepisom kázne, ktorá odznela v Buenos Aires v roku 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.