Ak by sme všetky gýčovité mýty a odležané stereotypy o Slovensku a Slovákoch vložili do mlynčeka na mäso, čo z neho vylezie? Kriváň, salaš, ovečky, bača.
Taká fašírka by sa azda najviac ponášala na Liptov, kraj medzi Tatrami, kde pokračuje naše pátranie po miznúcej identite bývalých stolíc (žúp) Uhorska.
Ten idylický a zatuchnutý obrázok už, pravda, príliš nevzývame. Ba čo viac, obrazom starého sveta sa podaktorí aj urputne vzpierame. Tušíme, ako by asi pomyselné putovanie v čase v Liptove dopadlo.
.sto rokov (slovenskej) samoty
Stačí, ak by ktosi vložil povestný golemovský šém (mikročip?) do čela voskovej figuríny Andreja Hlinku z jeho expozície v Černovej na okraji Ružomberka. Na okamih by ožil a ako postava Chagallových obrazov by preletel ponad krajinou. Čo by asi tak Otec národa na tých siedmich desiatkach kilometrov zhliadol?
Asi by sa najprv úprimne zhrozil, že jeho ľud už síce povinne nemondokuje, no o to viac spíkuje – súdiac podľa všadeprítomných bilbordov a fastfoodov. Nerozumel by im a tak by letel ďalej, ponad svoje mauzóleum s prázdnou prestrelenou rakvou. Úvahami investigatívnych publicistov a bádateľov o tom, kde sa nachádza jeho zmiznuté telo, by sa v danej chvíli nezapodieval. Nevšimol by si ani novinárov stepujúcich predminulý víkend po prepuknutí vládnej krízy pred budovou, kde sa konal snem HZDS, strany, podobnej tej jeho bývalej názvom aj vodcovským princípom. Za čoraz menej smradľavou celulózkou na východnom okraji Ružomberka by zahol kus doľava, pričom by nepotreboval ani módny hit týchto Vianoc – navigáciu GPS. Chvíľu by kopíroval diaľnicu, až by jeho pozornosť upútal šesťhektárový obranný val Thermal parku v Bešeňovej. Tu by v nemom úžase vo vzduchu na okamih zastal a znehybnel. Nespadol by však. Skvelý biznis, pomyslel by si. Bazény v každom ročnom období plné Poliakov (ročne ich sem zavíta do pol milióna, dvakrát viac ako našincov) by ho až tak neprekvapili, poľskú náturu predsa pozná, skôr by ho udivil zámer gruzínskeho majiteľa investovať v najbližších troch rokoch miliardu korún. Počul by zvesť, že okrem iného tu vznikne delfinárium, vraj jediné v strednej Európe. Dozvedel by sa aj to, že v skleníku tu vyrastie akýsi nefalšovaný tropický prales s palmami a morským príbojom. To aby sa mali lyžiari z Chopku či Skiparku kde zrelaxovať. A najbližšia víchrica tu už nepoláme smrekové monokultúry, ale rovno tropické palmy.
Otec národa by sa nad návalom toľkých novôt prežehnal a letel ďalej. Minul by keltské archeologické nálezisko Havránok a priehradu Liptovská Mara, ktorej vody v časoch socialistického hesla „poručíme větru, dešti“ zaliali najúrodnejšie pôdy štrnástich dedín. V nízkej letovej hladine nad rázovitou obcou Hybe by sa obratne vyhol kolízii s ozrutánskou Tisícročnou včelou, ktorú splodila invencia spisovateľa Petra Jaroša a dotvorila fantázia filmára Juraja Jakubiska. No ešte predtým by na kraji chotára tejto dediny zosadol unavený na nádvorí vily najslávnejšieho uhorského sochára prelomu 19. a 20. storočia Alajosa Stróbla, rodáka z Liptovského Hrádku. Tá prekrásna, no spustnutá vila dnes patrí Dunajplavbe (pýtate sa, čo má Dunaj spoločné s Liptovom?), čoho dôkazom je aj lodná kotva záhadne pohodená pri vchode. Už čoskoro vilu investor prebuduje na luxusný hotel. Ktovie, čo sa potom stane so Stróblovou sochou Naša matka (1896), tou dôstojnou starenou z belostného kameňa čítajúcou v kresle knihu, ktorej jeden exemplár je pýchou parížskeho Louvru. Druhý sa však pod dreveným prístreškom a okakaný vtáčikmi nachádza práve tu, v Liptove, na úpätí kopca s porastom polámaným nedávnou víchricou.
Konečne je liptovská rodina pokope. Voskový Otec a kamenná matka. On Slovák, ona Maďarka. Pekne tolerantne. A to ubehlo iba sto rokov.
.o sebavedomých mešťanoch
Liptovskú župu tvorili kedysi dve hradné panstvá, likavské a hrádocké. Boli tu iba dve kráľovské mestá, Nemecká (dnes Partizánska) Ľupča a Hybe. Ich význam však postupne upadal. Na pozvanie panovníka prišli nemeckí baníci, ktorí kutali na úpätí hôr. Dnešné chalupárske kolónie v Nižnej a Vyšnej Boci boli pôvodne nemecké banícke osady. Reformácia kraja priniesla osvietených kňazov a učiteľov, najmä zo Sliezska. Vyformovalo sa aj produktívne náboženské pnutie. Uvzatí mikulášski hornoliptovskí luteráni Pongrácovci odolali rekatolizácii, čím inšpirovali mnohých iných zemanov. Kráľovské dolnoliptovské mesto Ružomberok sa, naopak, pod vplyvom panstva hradu Likava, kam spadalo, pokatolíčilo.
Ešte k tým valaškám a bačom. Na Slovensku všeobecne rozšírené velebenie plebejskej kultúry už dlhé roky nahrádza z Liptovského Mikuláša pochádzajúca etnologička Soňa Kovačevičová dôrazom na zamlčiavanú tradíciu slovenskej hrdej meštianskej kultúry. Liptov je podľa nej výnimočný najmä tým, že tu niekoľko – azda tucet – slovenských podnikateľských rodín vtedy ešte v prostredí prirodzene multikultúrnych miest, najmä Mikuláša, vypestovalo autentickú a sebavedomú tradíciu. Spoločne tu žili Slováci, Nemci, Židia, Maďari. Ľudia troch vierovyznaní. Už v 16. storočí sa pritom tunajší zemania vedome slovakizovali: z Jána de Parižovce sa stal Ján Parížovský a z Martina de Palúdzka Martin Palúdzky.
„Naša bolestínska historiografia nespomenie, že vrbický richtár i garbiari vítavali v druhej polovici 19. storočia, teda v ére silnej maďarizácie, predstaviteľov budapeštianskej vlády rečami prednesenými po slovensky a že zástupcovia Mikuláša a Vrbice na župných zasadaniach prednášali svoje sťažnosti tiež po slovensky,“ písala Kovačevičová v roku 1997 pre časopis OS.
O tradičnej rivalite medzi Ružomberkom a Mikulášom dnes dodáva: „Tie mestá sa stali sídlom celkom rozdielnej mentality. Nešlo iba o náboženstvo. Ružomberok bol označovaný ako maďarónsky a Mikuláš ako slovenský. Akokoľvek sa Andrej Hlinka snažil poslovenčiť Ružomberok a okolie, získať na svoju stranu inteligenciu, príliš sa mu nepodarilo. Mal Šrobára, Houdeka, Makovického, čo boli azda ešte významnejší ľudia ako Mikulášania, v Ružomberku a okolí však vládlo maďarónstvo. Inak, na Hlinku sa u nás doma pamätali, lebo prišiel presviedčať moju starú mať, že keď sa neudobrí s Katolíckou cirkvou, nebudú jej zvoniť. Budú druhí, povedala mu.“
.to Slovensko celô
A pritom, v Liptove nešlo o nijakých do seba zahľadených zápecníkov. Naopak, Liptáci precestovali Európu ako málokto z Horného Uhorska. Ich deti bežne študovali na nemeckých a anglických školách. Už koncom 19. storočia spávali Hybania progresívne v pyžamách, a nie v košeliach a gatiach. Slávni murári nielenže stavali v Budapešti parlament či múzeum, ale si domov pod Tatry v tom čase priniesli aj novoty v podobe secesných prvkov na murovaných domoch. Napokon, zájdite sa na ne pozrieť do Liptovského Petra, rodiska vynikajúceho fotografa Martina Martinčeka. Ak ich ešte podaktorí rómski novousadlíci nezničili, objavíte tam aj dnes krásne pavlače, štuky a okná.
„Tu začali stavať murované domy v časoch, kedy ešte na Dolniakoch boli drevenice prikryté šachorom,“ povzdychne si liptovský lokálpatriot Peter Vrlík. Bývalý opravár chladničiek, dnes „esbéeskár“ a vo voľnom čase matičiar celoživotne skúma liptovské zemianske rody. Hovorí, že v Liptove sa nedá nezakopnúť o nejakého. Sám z urodzeného rodu nižšej šľachty síce nepochádza, narodil sa však v kúrii, najstaršom dome z roku 1580 v Okoličnom. Tých kúrií – často, žiaľ, zdevastovaných – je dnes v Liptove plno. Mnohé sa nachádzajú v Liptovskom Jáne, niektoré z nich príčinliví podnikatelia medzičasom kúpili od reštituentov, aby ich prebudovali na hotely a penzióny. Šľachtické tituly boli výnosom prezidenta Masaryka v roku 1918 zrušené. Deväťdesiat rokov je dosť dlhá doba na to, aby sa niť nadobro pretrhla. Napriek času sa k svojmu pôvodu poniektorí potomkovia zemanov hlásia, najmä však kvôli majetkom, ktoré im štát po roku 1948 ukradol. V Kráľovej Lehote majú napríklad takmer v každom dome predkov zemanov Lehotských, málokto je však ochotný na tú tému hovoriť.
„Zemianstvo je v Liptove na úpadku. Budúci rok by sa mal dožiť 90 rokov Janko Okoličáni, posledný potomok slávneho rodu. Ešte si na to potrpí. Keď sme nedávno robili divadelné predstavenie Príbeh mesta, v ktorom som hral opitého zemana Okoličániho, on to vztiahol na seba a urazil sa. Vyčítal mi, že som vraj zhovädil rod,“ vraví Vrlík s úsmevom.
Inak, ten Dunaj s Liptovom predsa len úzko súvisí. Župu so svetom prepojili nielen vandrujúci murári, Amerikáni či v belgických baniach lopotiaci baníci, ale aj pltníci na Váhu. Na pľaci zbíjali statné brvná spúšťané z hory rizňami, aby potom vypravili dole vodou celé flotily pltí. A nešlo vtedy ešte o roztopašný turizmus. Od roku 1757 liptovské mestečká posielali do Jedľova grófovi Grassalkovichovi plte naložené darmi: jeleními parohami, bryndzou, syrom, hrachom, plátnom, papierom, hubami, jarabicami, tetrovmi, sliačskymi čipkami a ľupčianskymi maľovanými almarami. Podľa slov rodáka básnika Jána Bottu vo Vrbici nasadlo na plte v roku 1847 „to Slovensko celô“ – a buditelia plavbu v zdraví prežili. Maliar J. B. Klemens po tom, ako na neho doľahla bieda, prijal miesto v Belehrade. Nelenil a kúpil zväzok pltí, na ktorom postavil doštený domec a vnútro opatril čalúnením a nábytkom. Na priedomí si dokonca urobil ohnisko. Takto vybavený doplával pod vedením skúsených pltníkov v roku 1855 do Srbska. Po Váhu a po Dunaji.
.z brucha veľryby a iné
„Ste tu prví návštevníci po siedmich dňoch,“ oznámi nám prekvapujúcu zvesť Mária Hatalová z Černovej, keď sme sa na druhý pokus s kamarátom novinárom Martinom Droppom konečne dostali do rodného domu Andreja Hlinku. Domu, ktorý sa síce nazýva rodný, rodným však nie je, pretože z pôvodného sa toho veľa nezachovalo: iba trám s vročením 1884. Nič to. Ani Hlinka nie je pôvodný, ale voskový. Vyrobil ho majster Marek Dolník z Prievidze, použijúc vlasy svojej dcérky. Pozoruhodným exponátom je tu aj kameň vo vitríne, ktorý hodili do okna Hlinkovi politickí oponenti. Môže vážiť zo tri kilá, takže museli mať poriadnu silu. Alebo hnev.
Od expozície má kľúče iba pani Hatalová. Je vďačná za každého návštevníka. Udivuje nás, že ako je týždeň dlhý, nikto sem nezavítal. A to sa tu minulý mesiac producírovali politici. Nebolo média, kde by sa o tragédii v Černovej z roku 1907 zoširoka nehovorilo. A vidíte to, tragédiou je aj nezáujem širokej verejnosti o Černovú v roku 2007. Doslova za rohom je pritom Katolícka univerzita.
Na nezáujem sa, naopak, nemôže sťažovať hornoliptovská obec Hybe. Rodinnú kryptu tamojšieho katolíckeho kostola, v ktorej je pochovaný významný uhorský básnik zo 16. storočia Bálint Balassa, navštívia v lete podľa slov starostu Martina Piovarčiho dva až tri autobusy turistov z Maďarska. Mozaiku vlastenectva a úcty k dejinám tvoria aj takéto „detaily“... Hybe sú pritom zvláštna dedina s obrovským námestím pripomínajúcim zašlú slávu, okolím nie príliš obľúbená. Keď sa v roku 1871 stavala košicko-bohumínska železnica, Hybania ju nedovolili ťahať cez svoj chotár. Etnologička Kovačevičová hovorí o mentalite ohrdnutého kráľovského mesta. Žeby?
Zo desať rokov v sebe spisovateľ Peter Jaroš, rodák z Hýb a potomok českých exulantov, ktorí po bitke na Bielej Hore v roku 1620 ušli do Uhier, tajil rozhodnutie napísať povahopis Slovákov, ktorý by zaznamenal posledných tridsať rokov Rakúsko-Uhorska. Staré banícke a kráľovské mestečko bolo ešte za jeho mladosti plné remeselníkov a roľníckych majstrov. Už ako chlapec počúval ich príbehy. Názov Tisícročná včela mu neskôr napadol v dobrom rozpoložení, pri cigarete a poháriku vína. Vznikla vymyslená, no nezabudnuteľná sága jedného rodu, plná obrazov, občas takmer biblických. Ako napríklad ten, keď sa Martin Pichanda ocitol u svojej frajerky z mladosti Želky, bývajúcej v bruchu veľryby vyhodenej zo Štrbského plesa, ktorá občas otvorila a inokedy zase zavrela papuľu.
Spisovateľ však vymyslel pre svojich rodákov ešte niekoho iného. „Hybania nemali zbojníka. Trochu nás to aj mrzelo. Tak som jedného vymyslel. Pacha,“ hovorí Jaroš. Uprostred dediny dnes stojí socha Pacha, hybského zbojníka. Treba pritom vysoko oceniť, že zbojnícku tradíciu tu nepestujú. Naopak, keď tu vlani v lete chlapi náhodou vykopali počas kanalizačných prác pri kostole poklad – hlinený hrniec plný 330 strieborných mincí –, poctivo ho odovzdali pamiatkarom. Tí im sľúbili odmenu. Zatiaľ sa jej však nedočkali.
.vykopme ich!
Keď vládne dlhá a tuhá zima, Hybania povedia: „Pes zimu nezožral.“ Ktovie, aká bude v Liptove tá tohtoročná. Snehom zaviata diaľnica je tu, žiaľ, častým úkazom.
Je taký milý príbeh z čias monarchie. Pochádza z nekonečnej studnice etnologičky Kovačevičovej. Keď raz snehom zafúkalo rýchlik vianočnými hosťami z Pešti, kázal važecký pán farár Okáli z kancľa, že sú to tiež ľudia a treba ich ísť vykopať. A tak sa aj stalo. Cestou z kostola sa hneď chopili lopát a cestu pre vlak sprejazdnili. Od toho času mali Važťania lístky po celom Uhorsku za korunu. Toto privilégium pretrvalo aj za 1. ČSR.
Nie je až také dôležité, či je ten príbeh pravdivý. Liptovská mytológia má totiž tuhší korienok ako realita.