Jeho potreba neustáleho ľudského tepla, jeho plač pre akútny hlad (príručky vravia, že treba sledovať prvé príznaky hladu a dať dieťaťu jesť skôr ako začne plakať – ale Filipko je akútne hladný HNEĎ. Tak ako jeho mama, keď náhle potrebuje zastaviť na najbližšej benzínke,“ okamžite, lebo som hladnáááá a keď sa HNEĎ nenajem tak omdlieeem!!!” a toto vyvádza ešte aj po tridsiatke.) Filipko si škriabe ksicht do krvi, keď má nervy, podobne ako si mama hryzie nechty do krvi, všetko chce dokázať sám a nechce prijať cumeľ z milujúcej rodičovskej ruky – vypľuje ho a potom sa snaží nájsť si k nemu cestu ústami po podložke...je tvrdohlavý, hrdý, jedovitý, zachmúrený, ťažko premýšľajúci, a zároveň aj veľmi prítulný a neuveriteľne roztomilý. A keď ma ide vytrápiť na maximum, vždy si poviem, že každý dostane také dieťa, aké si zaslúži (nie som si však istá, či to platí aj naopak) a že existuje dôvod, prečo mám toto všetko vidieť a riešiť...alebo možno neriešiť? Je to to najťažšie a najzábavnejšie „buddhistické cvičenie” ako nazývam životné skúšky a momenty, kde si človek vycibrí pokoru, súcit a trpezlivosť. V človeku sa otvorí studňa s nekonečnou láskou a práve keď ju chce nežne svojmu dojčaťu prejaviť a pobozkať ho na čelo, dotyčný sa rozhodne povracať alebo ocikať mamu...Je to skúsenosť, na ktorú som sa tešila celý život a pomaly som prestala veriť, že ma ešte postretne. Nečakala som, že prvé týždne, okrem toho, že budú ťažké a únavné, budú aj také zábavné a poučné. Nečakala som, že v očiach svojho syna uvidím zrelú bytosť s pevným pohľadom, a nie iba bezduchý novorodenecký neprítomný kukuč, ktorý ide skrze mňa. Nečakala som, že to bude osobnosť od prvého dňa. Myslela som, že zo začiatku budem mať bábiku. A mne sa narodil hneď chlap. Pozerá na mňa a ja v tom pohľade vidím veľmi pestré budúce roky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.