Napríklad rozhodovanie – naučila som sa nakupovať bleskovo, žiadne váhanie, porovnávanie. Schmatnem prvú vec, čo ako-tak vyhovuje a nemám čas si ju „rozmyslieť" ani hľadať v inom obchode. Naučila som sa bleskovo najesť, bleskovo osprchovať, na vychádzku som vychystaná za minútu. Dvojičky ma dokonca oslobodili od varenia, na raňajky hodím tak maximálne do hrnca párky a súbežne ich do seba nahádžem, zatiaľ čo kŕmim Viktorka, moje pokojnejšie dvojča. Paťka, neposedná bábika, si ma vyžaduje celú, tam už nejde žiadny multitasking. A Viktor, chudák, zatiaľ kričí ako zmyslov zbavený. No nemôžem sa naklonovať. Ešteže existujú babičky. O dovolenke teda nemôže byť ani reč a aj vyžiť musíte len z blaženého pocitu. Materskú máte len jednu, rovnakú ako pri jednom dieťati. Aha prepáčte, to, že ju dostanem o mesiac a pol dlhšie? A potom výsmech zvaný rodičovský, pri dvojičkách je vyšší asi o 25 eur. Štát na vás pekne ušetrí, keď za tie isté peniaze odchováte dve deti. No financie pri dvojičkách nie sú to najdôležitejšie. Oveľa viac ma trápi, že dieťa nie je pre mňa stredom vesmíru. Mám hneď stredy dva – deti si nemôžem vychutnať a ani ony si neužijú mňa. Pri každom pohladení, kúpaní, hraní, mi prebiehajú pomedzi ruky ako z rýchlika, odbavím to nevyhnutné a utekám k tomu druhému. Nebola som nikdy mamičkovský typ. Cudzie deti neboli pri mne spokojné a ani ja som sa necítila v náručí s uplakaným uzlíčkom veľmi príjemne. Preto som sa v hĺbke duše tak trochu bála, či nájdem v sebe ako mama dostatok trpezlivosti a obetavosti. Ukázalo sa, že podobné obavy sú zbytočné. Keď som prvý raz držala bezbranné drobné telíčko, ktoré sa v mojom náručí upokojilo a naťahovalo ústočká ku mne, okamžite nastal výbuch emócií. Zrazu mi nie je trápne používať zdrobnené slovíčka. Kým som predtým na ultrazvuku rozoznávala hlavu, nos či nohu, teraz je to úplne prirodzene rozkošný noštek, hlavička a nožička. Pamätám si ako som krútila hlavou nad hysterickými mamičkami, ktoré bežali na pohotovosť s každou teplotou, teraz sa nehanbím priznať, že som prežila najväčší strach, keď sa Paťka spustila hlavou zo sedačky na zem. Alebo keď niektoré spí pridlho, nedá mi a idem sa pozrieť do postieľky. A v noci sa pristihnem, ako nastražujem uši a chcem počuť ich dych, aby som mohla spokojne opäť zaspať. Zdá sa vám to prehnané? Možno, ale o tom je materstvo. O hormónoch, ktoré otočili môj život naruby, až sa niekedy čudujem, či som to ja. Aj keď šťastná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.