Prvým vrcholom bolo antidemokratické ovládnutie prokuratúry, druhým demokratické zacementovanie pozícií voľbami. To druhé platí aj napriek strate župana v Bystrici, ktorú vyvažuje posilnenie v zastupiteľstvách (s výnimkou Bratislavy), kde sú aj rozhodujúce kompetencie.
Zdôvodnenie premiéra, že „nefunkčnosť prokuratúry nadobúda významný rozmer“, ktorým sa snažil ospravedlniť zrejme nelegálne odstavenie Jozefa Čentéša, sa dá vyhlásiť za najškandalóznejší i najcynickejší výrok roka. Vyslovil ho totiž ten Fico, ktorý sa na rozklade prokuratúry nezmazateľne podpísal, keď urobil všetko pre to, aby tragické provizórium Tichý-Trnka trvalo čo najdlhšie. A pozor: pod vedením Ficovho konškoláka Čižnára nevyzerá prokuratúra po pol roku o nič „funkčnejšie“. Rozprávať by vedela napríklad Hedviga Malinová.
Aj keď od Ficových vlád reformy nik nečaká, dvetisíctrinásty musí byť zaznamenaný aj ako rok zmarených príležitostí. Kombinácia jednofarebnej a najsilnejšej vlády, akú kedy ponovembrové Slovensko malo, s reformne najvhodnejším – druhým – rokom vládnutia niesla teoretický potenciál na spustenie hlbokých zmien v zdravotníctve, školstve, štátnej správe či sociálnom systéme, ktoré Slovensko vitálne potrebuje. Vláda toto výnimočné reformné okno nieže trestuhodne zahodila, naopak, do takzvanej konsolidácie verejných financií vložili Kažimír & comp. opatrenia stredno- a dlhodobo ťažko poškodzujúce slovenskú ekonomiku (výnimkou sú rozumné korekcie prvého dôchodkového piliera, ktoré však neguje devastácia druhého). Toto hodnotenie platí napriek iba mierne kritickým hodnoteniam Bruselu, OECD a iných inštitúcií aj analytikov, ktoré – a aj toto potvrdil rok 2013 – sú čoraz poplatnejšie politickým vzťahom a ohľadom.
Odchod západných investorov z SPP i Stredoslovenskej energetiky (pričom päty poriadne svrbeli aj vlastníkov US Steel) je strategicko-bezpečnostnou výstrahou roka 2013. Ohlásená rošáda v EPH, ktorý sa ani neohrial ako nový partner štátu v SPP a už mení vlastnícku štruktúru, pripomína nové hrozby, keď v rámci pokrízového zbavovania sa aktív (špeciálne v energetike) sa na miesta zavedených firiem s dobrou adresou a históriou valí kapitál pochybného pôvodu a veľmi nejasných zámerov. Zoči-voči ukrajinskej dráme, v ktorej „rozhodujúcu rolu hrá ruská inštrumentalizácia energetiky“ (Petr Robejšek), je tragické, že Ficova vláda bezpečnostné riziká nieže neregistruje, ale ešte im beží naproti (lanárenie Rosatomu do JAVYS-u, širokorozchodná a podobne).
Predvianočné odchody Žitňanskej a spol. z SDKÚ sumarizujú rok opozície do troch slov – všetko po starom. Niet čo dodať. Pár mesiacov pred prezidentskými voľbami, ktoré budú domácou udalosťou 2014, nemá volič poňatia, kto má byť hlavný opozičný kandidát, a teda reálny uchádzač, ktorý by nalomil mocenskú obruč, do ktorej Smer zovrel Slovensko.
Roztrieštenosť je taká, že zjavenie sa Kotlebu – ktorého nominácii na osobnosť roka bráni zdvihnutý žalúdok – zakladá vážnu obavu, čo ak mu nebodaj napadne vyskúšať si prezidentskú kandidatúru. Nebude vo finále s človekom Smeru práve on?
Zdôvodnenie premiéra, že „nefunkčnosť prokuratúry nadobúda významný rozmer“, ktorým sa snažil ospravedlniť zrejme nelegálne odstavenie Jozefa Čentéša, sa dá vyhlásiť za najškandalóznejší i najcynickejší výrok roka. Vyslovil ho totiž ten Fico, ktorý sa na rozklade prokuratúry nezmazateľne podpísal, keď urobil všetko pre to, aby tragické provizórium Tichý-Trnka trvalo čo najdlhšie. A pozor: pod vedením Ficovho konškoláka Čižnára nevyzerá prokuratúra po pol roku o nič „funkčnejšie“. Rozprávať by vedela napríklad Hedviga Malinová.
Aj keď od Ficových vlád reformy nik nečaká, dvetisíctrinásty musí byť zaznamenaný aj ako rok zmarených príležitostí. Kombinácia jednofarebnej a najsilnejšej vlády, akú kedy ponovembrové Slovensko malo, s reformne najvhodnejším – druhým – rokom vládnutia niesla teoretický potenciál na spustenie hlbokých zmien v zdravotníctve, školstve, štátnej správe či sociálnom systéme, ktoré Slovensko vitálne potrebuje. Vláda toto výnimočné reformné okno nieže trestuhodne zahodila, naopak, do takzvanej konsolidácie verejných financií vložili Kažimír & comp. opatrenia stredno- a dlhodobo ťažko poškodzujúce slovenskú ekonomiku (výnimkou sú rozumné korekcie prvého dôchodkového piliera, ktoré však neguje devastácia druhého). Toto hodnotenie platí napriek iba mierne kritickým hodnoteniam Bruselu, OECD a iných inštitúcií aj analytikov, ktoré – a aj toto potvrdil rok 2013 – sú čoraz poplatnejšie politickým vzťahom a ohľadom.
Odchod západných investorov z SPP i Stredoslovenskej energetiky (pričom päty poriadne svrbeli aj vlastníkov US Steel) je strategicko-bezpečnostnou výstrahou roka 2013. Ohlásená rošáda v EPH, ktorý sa ani neohrial ako nový partner štátu v SPP a už mení vlastnícku štruktúru, pripomína nové hrozby, keď v rámci pokrízového zbavovania sa aktív (špeciálne v energetike) sa na miesta zavedených firiem s dobrou adresou a históriou valí kapitál pochybného pôvodu a veľmi nejasných zámerov. Zoči-voči ukrajinskej dráme, v ktorej „rozhodujúcu rolu hrá ruská inštrumentalizácia energetiky“ (Petr Robejšek), je tragické, že Ficova vláda bezpečnostné riziká nieže neregistruje, ale ešte im beží naproti (lanárenie Rosatomu do JAVYS-u, širokorozchodná a podobne).
Predvianočné odchody Žitňanskej a spol. z SDKÚ sumarizujú rok opozície do troch slov – všetko po starom. Niet čo dodať. Pár mesiacov pred prezidentskými voľbami, ktoré budú domácou udalosťou 2014, nemá volič poňatia, kto má byť hlavný opozičný kandidát, a teda reálny uchádzač, ktorý by nalomil mocenskú obruč, do ktorej Smer zovrel Slovensko.
Roztrieštenosť je taká, že zjavenie sa Kotlebu – ktorého nominácii na osobnosť roka bráni zdvihnutý žalúdok – zakladá vážnu obavu, čo ak mu nebodaj napadne vyskúšať si prezidentskú kandidatúru. Nebude vo finále s človekom Smeru práve on?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.