.ak idete zo západu smerom na Prešov, tak pár kilometrov za Levočou prechádzate pozoruhodnou dedinkou. Zaujme vás nielen renesančná veža kostola, kaštieľ s priľahlým parkom, ale aj predajňa miestnych syrových a údených mäsových výrobkov pri ceste a taktiež gigantická vyrezávaná drevená lyžica, vraj najväčšia na svete, vedľa nej. Ide o jeden z výsledkov festivalu Hrhovské čudá a zábaviská, na ktorom už vyrobili aj najväčšiu stoličku na svete.
.realita, nie idylka
Táto dedina je pritom pozoruhodná najmä čímsi iným, na prvý pohľad skrytým. Ľudia sú tu spokojní, prácu mnohým z nich dáva úspešná obecná firma. Do obce, ktorá pripravila infraštruktúru pre stovky rodinných domov, sa len tak hrnú záujemcovia o bývanie z blízkeho aj ďalekého okolia – medzi inými tu kúpil pozemok aj splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák. Obavy im, na rozdiel od podobných obcí, nespôsobuje ani viac ako 300-členná rómska komunita. Naružovo natretá idylka? Nie, realita.
„Po mojom nástupe obec nebola zadlžená, no na druhej strane nemala kanalizáciu, nebola plynofikovaná a bol tu storočný vodovod. V rómskej osade, ktorá tu vznikla pred šesťdesiatimi rokmi, mali iba elektrinu. Nikto tam nepracoval, lebo sa im to pre vysoké sociálne dávky neoplatilo,“ spomína starosta Vladimír Ledecký. Aktívny štyridsiatnik s partiou podobne založených mladých ľudí zmenil obec na nepoznanie.
Miestny rodák a pôvodnou profesiou technik špecifických elektronických zariadení cestoval kedysi po svete, pracoval aj v Rusku či v Sýrii. Keď sa podnik, v ktorom robil, po revolúcii rozpadol, založil si s kolegami vlastnú firmu. No častými služobnými cestami trpela jeho rodina. Ledecký sa rozhodol v roku 1999 kandidovať na starostu. V tom čase obec trápil vážny problém. Starosta aj zastupiteľstvo založili Dom smútku istej firme, ktorá však prestala splácať úver a hrozilo, že miesto, určené na odprevádzanie pozostalých, pripadne banke. Na poslednú chvíľu sa tomu podarilo zabrániť. Dosluhujúci starosta a poslanci nedodržali svoj sľub, že už pre problém, ktorý vyrobili, nebudú viac kandidovať. Ledeckého to nahnevalo. Kandidoval a vyhral. V prvých voľbách získal „iba“ štyridsať percent hlasov, vo všetkých ďalších minimálne osemdesiat. Keď nastúpil, mala obec 700 obyvateľov, dnes ich tu žije
1 500. Keď nastúpil, mal Hrhov príjem z obecného majetku 1 500 eur za rok, dnes je to 100-tisíc eur. Keď nastúpil, bol rozpočet obce 60-tisíc eur, dnes je to tridsaťnásobne viac. Starosta založil obecnú firmu, ktorá vykonáva 90 percent prác v obci, stavebných aj iných, pričom 90 percent jej pracovníkov tvoria Rómovia. Za jeho éry obec zaviedla infraštruktúru k 500 pozemkom na stavbu domov, pričom 250 domov už stojí alebo sa postaví v blízkej dobe. Aké je tajomstvo tohto úspechu?
„V prvom rade nič nerobím špeciálne pre Rómov. Všetky aktivity sú zamerané na rozvoj obce. Keď robíme niečo pre chudobných alebo pre školu, tak je prirodzené, že do toho zapájame najmä Rómov. Vytvoril som si okolo seba kruh šikovných mladých ľudí, poslancov, takmer všetko vysokoškolákov,“ opisuje svoje začiatky Ledecký a pokračuje: „Po zvolení sme si s niektorými poslancami dali tú námahu a obišli sme všetky domácnosti v obci. Zisťovali sme, či sa tam nachádza nejaký šikovný človek, či nemajú na povale nejaké veci od grófa alebo z ďalekej histórie, či sa chcú zapájať do občianskych aktivít. Ľudí to ohromne nabudilo. Dovtedy ich trápilo, že je to tu mŕtve, že sa nič nedeje. Potom ich trápilo, že veľká budova oproti obecnému úradu je v devastovanom stave. Aj to, že druhá veľká budova oproti je zanedbaná. Tak sme ich odkúpili od súkromníkov, prerobili sme ich a dnes v nich sídlia firmy a obchody, ktoré platia obci prenájom. Ľuďom tu tiež prekážalo, že tu nefunguje kultúra, komunitný život. Tak sme rozbehli mnohé aktivity.“
Za všetky nové aktivity stačí spomenúť rezbárstvo sôch. Každý, kto prišiel, si mohol niečo vyrezať a dostal zadarmo halušky a pivo. Ujalo sa to. Dodnes v Hrhove neuvidíte ani jednu sochu zničenú alebo poškodenú – miestni si predsa nebudú ničiť to, čo sami robili. Do všetkého obec zapája aj Rómov. Tí boli dovtedy naučení, že sú aktivity iba pre nich alebo iba pre bielych. Mnohých z nich Ledecký urobil usporiadateľmi festivalov, hrdo nosia pásku na rukáve a dbajú o verejný poriadok. Všetci ich rešpektujú ako „ľudí od starostu“.
.recept na úspech
Prvým rukolapným výsledkom nového vedenia obce bol plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja (PHSR). Znie to síce hrôzostrašne a formálne, v skutočnosti ide o nanajvýš užitočnú víziu smerovania obce na sedem rokov. Medzičasom vznikli ďalšie dva také plány. Aj tu je recept jednoduchý. Nový starosta oslovil štyridsať mienkotvorných spoluobčanov, medzi nimi dvoch Rómov, aby sa spoločne dohodli, aký chcú Hrhov mať. Všetci nadšene súhlasili. Skúsenosti im ponúkli kanadskí experti a tiež niektoré mimovládky.
Ledeckého najbližším spolupracovníkom a človekom, ktorý prípravu PHSR organizoval, bol Michal Smetanka. Ľudový rezbár a hudobník dnes žije v neďalekých Brutovciach. Nepochádza z Hrhova, prišiel sem po vysokej škole pedagogickej na prax ako vychovávateľ do tunajšej polepšovne. Zapáčilo sa mu tu, dostal aj byt a zvolili ho za poslanca. V priekopníckych časoch sa venoval ako pracovník mimovládky ETP v rámci programu Tvoj Spiš komunitno-sociálnej práci. Živil sa rôzne. Aj ako externý učiteľ na základnej škole, muzikoterapeut v škole pre nevidiciach, no aj ako kopáč kanálov. Na otázku, v čom on vidí tajomstvo úspešnej práce s Rómami, odpovedá bez zaváhania: „V Hrhove ich berú so všetkými právami aj povinnosťami, tak ako kohokoľvek iného. A taký je aj potom ich status. Sú to plnohodnotní občania a o to viac sa usilujú, aby dôveru nesklamali. Grázli sú grázli, vie sa to o nich. A slušní sú slušní.“
Smetanka spomína, že Hrhov bol azda prvou obcou, ktorá si dala tú námahu a venovala sa strategickému plánovaniu. Akú obec chceme mať výhľadovo o dvadsať rokov? – to je otázka, ktorú si tam dovtedy nikto nekládol. „Nemožno mať všetko, aj priemysel, aj ekológiu. Treba sa rozhodnúť. Nedá sa, ako hovoria múdro Rusi, aj na jedličku vyliezť, aj si zadok neodrať. Základom v prípade Hrhova bola vízia prosperujúcej obce, ktorá funguje pre svojich občanov,“ vysvetľuje Smetanka. Znie to pekne, čo to však znamená?
Jednou z prvých a treba spätne povedať, že naivných vízií, ako do dediny dotiahnuť bohatých ľudí, bol zámer vybudovať golfové ihrisko. Ďalšou, už reálnou víziou bol priemyselný park. Mal vzniknúť na ploche štyridsiatich hektárov, na sklonku druhej Dzurindovej vlády prišli do Hrhova západní investori a chceli tam vyrábať kompozitné materiály pre veľké lode a lietadlá. Do prípravy parku a pozemkov pre sto rodinných domov investovali päť miliónov korún, zámer však padol na hlavnom bankárovi z Talianska. „Zlyhalo to aj na nemohúcnosti našich politikov. Taliani chceli napríklad vedieť, kedy tu bude vybudovaná diaľnica, no nebol slovenský politik, ktorý by im to dokázal povedať...,“ hovorí s ľútosťou Smetanka.
Obec sa potom rozumne zamerala na vlastný postupný rozvoj. Jeho kľúčovou osou je obecná firma. Tá vznikla pred dvanástimi rokmi. Začiatky boli skromné, v podobe investície za 100-tisíc korún do vibračného stola na výrobu dlažby. Po roku sa obci investícia vrátila a firma začala produkovať zisky. Za tie kupujú nové technológie: tri traktory, vlečku, štiepkovač, peletkovač, technológiu na podvrtávanie ciest či kompletne zariadenú stolársku dielňu. Firma s tridsiatimi pracovníkmi robí aj kompletné stavebné zakázky a má nich toľko, že nestíha. Záujemcom stavia domy na kľúč. To všetko, ako už bolo povedané, s 90 percentami Rómov. Obecná firma mala troch, štyroch vyučených remeselníkov a tí v priebehu času zaškolili ostatných. „Máme tu Róma, ktorý skončil špeciálnu školu. Potvora, až po troch rokoch, čo pracoval v obecnej firme, sme zistili, že nevie čítať a písať. Zaučil sa pritom ako kvalitný vodár. Je negramotný, no dokáže čítať výkresy. Pýtam sa, kto takého človeka diagnostikoval na špeciálnu školu?“ rozčuľuje sa starosta Ledecký. V roku 2012 obecná firma vyprodukovala zisk 30-tisíc eur, pričom do Hrhova chodia na výzvedy starostovia a primátori z celého Slovenska. Firma so 600-eurovými zárobkami, čo je v regióne nadpriemer, je všestranným prínosom. Štiepkovač, ktorý zakúpila, vyrába kurivo pre školský kotol, ktoré je o 40 percent lacnejšie ako plyn: škola tak ušetrí a miestni majú prácu.
.v prvom drevodome
Stačí malá prechádzka po Hrhove, aby ste zistili, že nejde iba o chiméry. Vyučený murár a pracovník obecnej firmy, 33-ročný Róm František Pišta, chcel pôvodne nájomný byt. Nebol k dispozícii, a tak ho starosta presvedčil, aby si na konci jednej z ulíc vlastnoručne v priebehu jedného roka postavil prvý drevodom – dnes chce taký istý ďalších osem rómskych rodín. Obec Pištovi poskytla stavebný materiál za 17-tisíc eur. Bude ho splácať dvadsať rokov, potom sa stane dom aj pozemok jeho vlastníctvom.
Exteriér aj interiér drevodomu sú veľmi pekné a čisté. Pišta v ňom býva s manželkou a dvoma deťmi. Dcéra ide na strednú zdravotnú školu, syn ešte nevie, no tiež chce ísť tiež študovať. „Spočiatku som sa bál, že tu budeme mrznúť a budú nám hroziť požiare. Je to však dobré a zdravé bývanie. Teraz si kúrime pieckou. Do budúcnosti chcem ešte urobiť ústredné kúrenie na drevo,“ hovorí muž, ktorý od skončenia učňovskej školy pracoval na stavbách, v zlievarni či vo Vagónke Poprad. Okrem toho hrá výborne na klarinete či na saxofóne a so starostom a poslancami si založili kapelu, oslovujú sa, samozrejme, krstnými menami. Na otázku, prečo nekandiduje za poslanca, sa iba usmeje: „A načo? Až taký múdry nie som. A okrem toho, máme starostu, akého nám závidia.“
.príkladná škola
Inak ako v iných obciach, kde majú rómske komunity, funguje v Hrhove aj základná škola. Všade je čisto a upratané. Navštevuje ju 270 detí, z čoho je 57 percent rómskych – okrem miestnych sem dochádzajú aj deti z biednej osady zo susedných Roškoviec. No napriek tomu, rodičia svoje nerómske detí nedávajú preč a nevzniká tak segregácia. Riaditeľ Peter Strážik, ktorý študoval v Škótsku a učil predtým na gymnáziu v Levoči, hovorí o inkluzívnom programe. Inými slovami, ide o začlenenie často zaostalých rómskych detí bez toho, aby tým trpela výučba tých ostatných. A nielen to. Miestna škola ako jedna z mála na Slovensku praktizuje rediagnostiku a niektoré rómske deti, ktoré boli pôvodne zaradené do špeciálnych tried, po intenzívnej práci špeciálnych pedagógov vracia do bežných tried. Tým im zabezpečuje lepšiu budúcnosť, pretože zaradenie do špeciálnej školy či triedy má pre dieťa fatálne následky – nemôže ísť ďalej plnohodnotne študovať.
„Pred štyrmi rokmi sme mali najlepší monitor deviatakov zo všetkých škôl v rámci okresu. Máme rómske deti, ktoré chodia ďalej na stredné školy, štyria na gymnázium a dvaja dokonca na vysoké školy,“ hovorí hrdo riaditeľ Strážik. Aj v jeho prípade, podobne ako v prípade starostu Ledeckého, spočíva tajomstvo v jednoduchom recepte. Táto práca si vyžaduje celého človeka. Nič viac a nič menej.
.realita, nie idylka
Táto dedina je pritom pozoruhodná najmä čímsi iným, na prvý pohľad skrytým. Ľudia sú tu spokojní, prácu mnohým z nich dáva úspešná obecná firma. Do obce, ktorá pripravila infraštruktúru pre stovky rodinných domov, sa len tak hrnú záujemcovia o bývanie z blízkeho aj ďalekého okolia – medzi inými tu kúpil pozemok aj splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák. Obavy im, na rozdiel od podobných obcí, nespôsobuje ani viac ako 300-členná rómska komunita. Naružovo natretá idylka? Nie, realita.
„Po mojom nástupe obec nebola zadlžená, no na druhej strane nemala kanalizáciu, nebola plynofikovaná a bol tu storočný vodovod. V rómskej osade, ktorá tu vznikla pred šesťdesiatimi rokmi, mali iba elektrinu. Nikto tam nepracoval, lebo sa im to pre vysoké sociálne dávky neoplatilo,“ spomína starosta Vladimír Ledecký. Aktívny štyridsiatnik s partiou podobne založených mladých ľudí zmenil obec na nepoznanie.
Miestny rodák a pôvodnou profesiou technik špecifických elektronických zariadení cestoval kedysi po svete, pracoval aj v Rusku či v Sýrii. Keď sa podnik, v ktorom robil, po revolúcii rozpadol, založil si s kolegami vlastnú firmu. No častými služobnými cestami trpela jeho rodina. Ledecký sa rozhodol v roku 1999 kandidovať na starostu. V tom čase obec trápil vážny problém. Starosta aj zastupiteľstvo založili Dom smútku istej firme, ktorá však prestala splácať úver a hrozilo, že miesto, určené na odprevádzanie pozostalých, pripadne banke. Na poslednú chvíľu sa tomu podarilo zabrániť. Dosluhujúci starosta a poslanci nedodržali svoj sľub, že už pre problém, ktorý vyrobili, nebudú viac kandidovať. Ledeckého to nahnevalo. Kandidoval a vyhral. V prvých voľbách získal „iba“ štyridsať percent hlasov, vo všetkých ďalších minimálne osemdesiat. Keď nastúpil, mala obec 700 obyvateľov, dnes ich tu žije
1 500. Keď nastúpil, mal Hrhov príjem z obecného majetku 1 500 eur za rok, dnes je to 100-tisíc eur. Keď nastúpil, bol rozpočet obce 60-tisíc eur, dnes je to tridsaťnásobne viac. Starosta založil obecnú firmu, ktorá vykonáva 90 percent prác v obci, stavebných aj iných, pričom 90 percent jej pracovníkov tvoria Rómovia. Za jeho éry obec zaviedla infraštruktúru k 500 pozemkom na stavbu domov, pričom 250 domov už stojí alebo sa postaví v blízkej dobe. Aké je tajomstvo tohto úspechu?
„V prvom rade nič nerobím špeciálne pre Rómov. Všetky aktivity sú zamerané na rozvoj obce. Keď robíme niečo pre chudobných alebo pre školu, tak je prirodzené, že do toho zapájame najmä Rómov. Vytvoril som si okolo seba kruh šikovných mladých ľudí, poslancov, takmer všetko vysokoškolákov,“ opisuje svoje začiatky Ledecký a pokračuje: „Po zvolení sme si s niektorými poslancami dali tú námahu a obišli sme všetky domácnosti v obci. Zisťovali sme, či sa tam nachádza nejaký šikovný človek, či nemajú na povale nejaké veci od grófa alebo z ďalekej histórie, či sa chcú zapájať do občianskych aktivít. Ľudí to ohromne nabudilo. Dovtedy ich trápilo, že je to tu mŕtve, že sa nič nedeje. Potom ich trápilo, že veľká budova oproti obecnému úradu je v devastovanom stave. Aj to, že druhá veľká budova oproti je zanedbaná. Tak sme ich odkúpili od súkromníkov, prerobili sme ich a dnes v nich sídlia firmy a obchody, ktoré platia obci prenájom. Ľuďom tu tiež prekážalo, že tu nefunguje kultúra, komunitný život. Tak sme rozbehli mnohé aktivity.“
Za všetky nové aktivity stačí spomenúť rezbárstvo sôch. Každý, kto prišiel, si mohol niečo vyrezať a dostal zadarmo halušky a pivo. Ujalo sa to. Dodnes v Hrhove neuvidíte ani jednu sochu zničenú alebo poškodenú – miestni si predsa nebudú ničiť to, čo sami robili. Do všetkého obec zapája aj Rómov. Tí boli dovtedy naučení, že sú aktivity iba pre nich alebo iba pre bielych. Mnohých z nich Ledecký urobil usporiadateľmi festivalov, hrdo nosia pásku na rukáve a dbajú o verejný poriadok. Všetci ich rešpektujú ako „ľudí od starostu“.
.recept na úspech
Prvým rukolapným výsledkom nového vedenia obce bol plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja (PHSR). Znie to síce hrôzostrašne a formálne, v skutočnosti ide o nanajvýš užitočnú víziu smerovania obce na sedem rokov. Medzičasom vznikli ďalšie dva také plány. Aj tu je recept jednoduchý. Nový starosta oslovil štyridsať mienkotvorných spoluobčanov, medzi nimi dvoch Rómov, aby sa spoločne dohodli, aký chcú Hrhov mať. Všetci nadšene súhlasili. Skúsenosti im ponúkli kanadskí experti a tiež niektoré mimovládky.
Ledeckého najbližším spolupracovníkom a človekom, ktorý prípravu PHSR organizoval, bol Michal Smetanka. Ľudový rezbár a hudobník dnes žije v neďalekých Brutovciach. Nepochádza z Hrhova, prišiel sem po vysokej škole pedagogickej na prax ako vychovávateľ do tunajšej polepšovne. Zapáčilo sa mu tu, dostal aj byt a zvolili ho za poslanca. V priekopníckych časoch sa venoval ako pracovník mimovládky ETP v rámci programu Tvoj Spiš komunitno-sociálnej práci. Živil sa rôzne. Aj ako externý učiteľ na základnej škole, muzikoterapeut v škole pre nevidiciach, no aj ako kopáč kanálov. Na otázku, v čom on vidí tajomstvo úspešnej práce s Rómami, odpovedá bez zaváhania: „V Hrhove ich berú so všetkými právami aj povinnosťami, tak ako kohokoľvek iného. A taký je aj potom ich status. Sú to plnohodnotní občania a o to viac sa usilujú, aby dôveru nesklamali. Grázli sú grázli, vie sa to o nich. A slušní sú slušní.“
Smetanka spomína, že Hrhov bol azda prvou obcou, ktorá si dala tú námahu a venovala sa strategickému plánovaniu. Akú obec chceme mať výhľadovo o dvadsať rokov? – to je otázka, ktorú si tam dovtedy nikto nekládol. „Nemožno mať všetko, aj priemysel, aj ekológiu. Treba sa rozhodnúť. Nedá sa, ako hovoria múdro Rusi, aj na jedličku vyliezť, aj si zadok neodrať. Základom v prípade Hrhova bola vízia prosperujúcej obce, ktorá funguje pre svojich občanov,“ vysvetľuje Smetanka. Znie to pekne, čo to však znamená?
Jednou z prvých a treba spätne povedať, že naivných vízií, ako do dediny dotiahnuť bohatých ľudí, bol zámer vybudovať golfové ihrisko. Ďalšou, už reálnou víziou bol priemyselný park. Mal vzniknúť na ploche štyridsiatich hektárov, na sklonku druhej Dzurindovej vlády prišli do Hrhova západní investori a chceli tam vyrábať kompozitné materiály pre veľké lode a lietadlá. Do prípravy parku a pozemkov pre sto rodinných domov investovali päť miliónov korún, zámer však padol na hlavnom bankárovi z Talianska. „Zlyhalo to aj na nemohúcnosti našich politikov. Taliani chceli napríklad vedieť, kedy tu bude vybudovaná diaľnica, no nebol slovenský politik, ktorý by im to dokázal povedať...,“ hovorí s ľútosťou Smetanka.
Obec sa potom rozumne zamerala na vlastný postupný rozvoj. Jeho kľúčovou osou je obecná firma. Tá vznikla pred dvanástimi rokmi. Začiatky boli skromné, v podobe investície za 100-tisíc korún do vibračného stola na výrobu dlažby. Po roku sa obci investícia vrátila a firma začala produkovať zisky. Za tie kupujú nové technológie: tri traktory, vlečku, štiepkovač, peletkovač, technológiu na podvrtávanie ciest či kompletne zariadenú stolársku dielňu. Firma s tridsiatimi pracovníkmi robí aj kompletné stavebné zakázky a má nich toľko, že nestíha. Záujemcom stavia domy na kľúč. To všetko, ako už bolo povedané, s 90 percentami Rómov. Obecná firma mala troch, štyroch vyučených remeselníkov a tí v priebehu času zaškolili ostatných. „Máme tu Róma, ktorý skončil špeciálnu školu. Potvora, až po troch rokoch, čo pracoval v obecnej firme, sme zistili, že nevie čítať a písať. Zaučil sa pritom ako kvalitný vodár. Je negramotný, no dokáže čítať výkresy. Pýtam sa, kto takého človeka diagnostikoval na špeciálnu školu?“ rozčuľuje sa starosta Ledecký. V roku 2012 obecná firma vyprodukovala zisk 30-tisíc eur, pričom do Hrhova chodia na výzvedy starostovia a primátori z celého Slovenska. Firma so 600-eurovými zárobkami, čo je v regióne nadpriemer, je všestranným prínosom. Štiepkovač, ktorý zakúpila, vyrába kurivo pre školský kotol, ktoré je o 40 percent lacnejšie ako plyn: škola tak ušetrí a miestni majú prácu.
.v prvom drevodome
Stačí malá prechádzka po Hrhove, aby ste zistili, že nejde iba o chiméry. Vyučený murár a pracovník obecnej firmy, 33-ročný Róm František Pišta, chcel pôvodne nájomný byt. Nebol k dispozícii, a tak ho starosta presvedčil, aby si na konci jednej z ulíc vlastnoručne v priebehu jedného roka postavil prvý drevodom – dnes chce taký istý ďalších osem rómskych rodín. Obec Pištovi poskytla stavebný materiál za 17-tisíc eur. Bude ho splácať dvadsať rokov, potom sa stane dom aj pozemok jeho vlastníctvom.
Exteriér aj interiér drevodomu sú veľmi pekné a čisté. Pišta v ňom býva s manželkou a dvoma deťmi. Dcéra ide na strednú zdravotnú školu, syn ešte nevie, no tiež chce ísť tiež študovať. „Spočiatku som sa bál, že tu budeme mrznúť a budú nám hroziť požiare. Je to však dobré a zdravé bývanie. Teraz si kúrime pieckou. Do budúcnosti chcem ešte urobiť ústredné kúrenie na drevo,“ hovorí muž, ktorý od skončenia učňovskej školy pracoval na stavbách, v zlievarni či vo Vagónke Poprad. Okrem toho hrá výborne na klarinete či na saxofóne a so starostom a poslancami si založili kapelu, oslovujú sa, samozrejme, krstnými menami. Na otázku, prečo nekandiduje za poslanca, sa iba usmeje: „A načo? Až taký múdry nie som. A okrem toho, máme starostu, akého nám závidia.“
.príkladná škola
Inak ako v iných obciach, kde majú rómske komunity, funguje v Hrhove aj základná škola. Všade je čisto a upratané. Navštevuje ju 270 detí, z čoho je 57 percent rómskych – okrem miestnych sem dochádzajú aj deti z biednej osady zo susedných Roškoviec. No napriek tomu, rodičia svoje nerómske detí nedávajú preč a nevzniká tak segregácia. Riaditeľ Peter Strážik, ktorý študoval v Škótsku a učil predtým na gymnáziu v Levoči, hovorí o inkluzívnom programe. Inými slovami, ide o začlenenie často zaostalých rómskych detí bez toho, aby tým trpela výučba tých ostatných. A nielen to. Miestna škola ako jedna z mála na Slovensku praktizuje rediagnostiku a niektoré rómske deti, ktoré boli pôvodne zaradené do špeciálnych tried, po intenzívnej práci špeciálnych pedagógov vracia do bežných tried. Tým im zabezpečuje lepšiu budúcnosť, pretože zaradenie do špeciálnej školy či triedy má pre dieťa fatálne následky – nemôže ísť ďalej plnohodnotne študovať.
„Pred štyrmi rokmi sme mali najlepší monitor deviatakov zo všetkých škôl v rámci okresu. Máme rómske deti, ktoré chodia ďalej na stredné školy, štyria na gymnázium a dvaja dokonca na vysoké školy,“ hovorí hrdo riaditeľ Strážik. Aj v jeho prípade, podobne ako v prípade starostu Ledeckého, spočíva tajomstvo v jednoduchom recepte. Táto práca si vyžaduje celého človeka. Nič viac a nič menej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.