Prvú bombu odpálili teroristi na volgogradskej stanici 29. decembra krátko pred jednou popoludní, druhú 30. decembra v rannej špičke v trolejbuse číslo 15 a prvého januára prišiel prezident na toto miesto položiť kvety – prišiel po zotmení na vyprázdnenú a stráženú ulicu.
.na dosah ruky od Putina
V Rusku pribudlo 34 mŕtvych a 72 zranených do nekonečnej plazivej vojny. Za posledných deväť mesiacov jej padlo za obeť 600 ľudí na severnom Kaukaze, v najkrvavejšej časti Európy. Islamskí rebeli chcú všetkými prostriedkami zabrániť zimnej olympiáde.
Spomínam si na začiatky spred vyše desaťročia – schytila som magnetofón a trielila do podchodu na Puškinovom námestí, obete výbuchu už odviezli, na dlažbe boli prvé kvety a sviečky. Nízky muž vedľa mňa povedal, že vinníci musia byť potrestaní, toto sa nesmie opakovať, musíme tomu za každú cenu rozhodne zabrániť. Počúvali sme ho ticho, v šoku. Muž bol na dosah mojej ruky. Myslím, že nikdy potom v podobnej situácii nijaký novinár tak blízko pri ňom nestál. Muž sa volal Vladimír Putin.
Ten výbuch, jeden z prvých v Moskve, sa udial neďaleko od Kremľa, na Tverskej ulici, ktorá je tepnou mesta. Tentoraz – ako vlastne už nikdy – Vladimír Putin nezopakoval tú chybu, ako keď sa v roku 2000 odohrávala v ľadových vodách Beringovho mora tragédia ponorky Kursk, a on celé tri dni zostal v subtropickom Soči.
Ruské pomery všetci začali vnímať v nových rozmeroch. Začali chápať, ako sa Rusi boja, ako nenávidia – a ako nezmyselne zomierajú. Kulisa veľkej politiky sa miešala s krvou konfliktov.
.sever Kaukazu je prekliaty
„Severný Kaukaz sa už dávno stal prekliatym miestom pre novinárov, spolupracovníkov medzinárodných humanitárnych organizácií, ba ani príslušníci Medzinárodného Červeného kríža sa tam nemôžu pohybovať bez osobnej ochrany.“ Tieto slová pochádzajú z januára 2005, z novín Anny Politkovskej Novaja Gazeta.
A teraz zase koniec decembra 2013 – podľa bývalého poslanca Ryžkova je to nekonečný príbeh. Doku Umarov, narodený v Čečensku, v júli 2013 ohlásil koniec prímeria a začiatok útokov aj proti civilným objektom v snahe zmariť konanie Zimných olympijských hier v Soči. Za posledných päť rokov stál za 2 200 útokmi. V nich zahynulo 1 800 a zranilo sa 2 600 príslušníkov ozbrojených síl. Zabili 450 a zranili 1 200 civilistov. Dňa 24. januára to budú tri roky, čo 37 ľudí zahynulo pri výbuchu na moskovskom letisku Domodedovo. Stopäťdesiati boli vtedy zranení, medzi nimi aj slovenskí herci Zuzana Fialová a Ľuboš Kostelný.Ten výbuch má na konte tiež Doku Umarov.
Na začiatku éry prezidenta Putina sa ešte otvorene hovorilo o ťažkých vojenských stratách Ruska. Generál Korabelnikov, náčelník Hlavnej správy vojenskej rozviedky, priznal, že elitné jednotky specnaz stratili 300 príslušníkov. Špeciálne jednotky vojenskej rozviedky (GRU, ktoré pôsobia aj v zahraničí) prišli za štyri roky o viac ako 300 vysoko špecializovaných vojenských rozviedčikov.Severný Kaukaz znamená pre Rusov stále veľké riziko.Strata toľkých špecialistov by bola pre každú rozviedku pohromou.
Veliteľ paradesantných vojsk generálplukovník Kolmakov zverejnil, že za päť rokov stratili v bojoch v Čečensku a v Dagestane 731 príslušníkov, z toho 106 dôstojníkov a značný počet poddôstojníkov.
Ľudskoprávna organizácia Memorial ešte v roku 2006 jednoznačne tvrdila, že v oboch čečenských vojnách – za prezidenta Jeľcina, ako aj za prezidenta Putina – zahynulo 75-tisíc civilných čečenských obetí a 14-tisíc vojakov. Aslan Maschadov, jeden z vodcov čečenských bojovníkov, ktorého v marci 2006 zastrelili príslušníci špeciálnych jednotiek, však vždy tvrdil, že v oboch vojnách zahynula či utiekla pätina čečenského národa, teda 200-tisíc ľudí.
Tieto útržky informácií sú výrečné, keď sa porovnajú s rozkazmi a tlakom hlavného veliteľa Putina z februára 2005, aby sa zaručila eliminácia všetkých rebelov na celom severnom Kaukaze. Vtedy ich „neutralizovali“, teda zabili viac ako 130. Prezident hovoril doslova: „Treba utopiť vojenských odporcov na severnom Kaukaze v ich vlastných výkaloch.“
Vždy nástojil a robí to aj teraz, aby sa proti nim postupovalo maximálne tvrdo. Putin však tiež prikazoval, aby silové zložky predchádzali teroristickým útokom, aby pôsobili preventívne. Zároveň sa začal mnohomiliardový program na podporu ekonomického rozvoja republík na severnom Kaukaze, okrem projektu Soči aj celého voľakedy známeho kúpeľného a vysokohorského kraja, republík pod Elbrusom a Krasnodarského kraja, prímorskej kozáckej Kubáne. No všetko sa v súvislosti s tokom peňazí a rozhodovaním kľúčových, najmä silových štruktúr riadi priamo z Moskvy. Ruská federácia za prezidenta Medvedeva dokonca neváhala po vojne s Gruzínskom v roku 2008 rozmiestniť v Južnom Osetsku a v Abcházsku, teda na južnom Kaukaze, svoje vojská a kontrolovať toto územie.
Čečensko s obnoveným, výstavným mestom Groznyj je dnes s plnou podporou Moskvy v rukách jedného klanu.Preto hlava tohto klanu, Ramzan Kadyrov, teraz tiež žiada vykoreniť wahábizmus, bojový islamizmus. Lenže za akú cenu sa dosiahol dnešný stav v Čečensku, to je osobitná kapitola.
.prečo si Putin nedá rady?
Rusko však zrejme nie je schopné kontrolovať všetky svoje slabé miesta. Nemá ani len dosť personálu, aby zabezpečilo kontrolu v podriadených republikách. Navyše, Rusko sa etnicky mení – okolo dva a pol milióna kvalifikovaných Rusov v posledných rokoch odišlo do cudziny a Moskvu a iné časti Ruska podľa ministra vlády „zaplavujú migranti“. Ako povedal, „Rusko je po USA a Nemecku na treťom mieste v prisťahovalectve“.
Najrýchlejšie pritom stále rastie obyvateľstvo moslimských republík, najmä ekonomicky úspešného Tatarstanu a Baškortostanu.Štýl moslimskej premeny Čečenska je výnimka.Podľa bývalého Putinovho poradcu Andreja Ilarionova, „severný Kaukaz je čierna diera“. Okrem toho došlo v Rusku k zmene politického systému – nový korporatívny model rozhoduje o všetkom. Podľa politológa Gleba Pavlova, ktorý bol ešte nedávno „mužom Kremľa“, v Rusku vládnu stále tie isté skupiny, ibaže raz sa vydávajú za liberálov a druhý raz za demokratov. Je pozoruhodné, ako účinne vedeli tieto skupiny v roku 2013 v zahraničnopolitickej oblasti využiť slabé stránky druhých, no nevedia si poradiť doma.
Ešte pozoruhodnejšie je, že terajší prezident prišiel priamo zo silových štruktúr – za prezidenta Jeľcina stál na čele federálnej bezpečnosti FSB. Ako prezident riadi bezpečnostnú radu štátu, kľúčových ministrov a spravodajské služby, vždy len osobne.Všetko silové je riadené z centra a republiky. Oblasti, ich predstavitelia, prezidenti, gubernátori na to nemajú vplyv. Na silové štruktúry vynakladá ruský štát vyše 30 percent štátneho rozpočtu – dvakrát viac ako na školstvo, kultúru, vedu a šport.
.s podporou Ameriky
Ruský zápas s terorizmom má dlhodobo aj medzinárodnú podporu. USA zaradilo Šamila Basajeva, na ktorého Rusko bezvýsledne poľovalo, na zoznam medzinárodných teroristov, ktorí „spáchali alebo môžu spáchať teroristické činy ohrozujúce bezpečnosť amerických občanov alebo národnú bezpečnosť USA“. Z Basajeva sa stala persona non grata na celom svete. Americké stanovisko bolo vtedy pre Kremeľ darom. Unikajúceho Šamila Salmanoviča Basajeva zlikvidoval 10. júla 2006 ruský specnaz v Ingušsku.
Už po útoku v Domodedove oznámil oficiálny predstaviteľ USA osobitnú odmenu päť miliónov dolárov za informácie, vedúce k dolapeniu Doku Umarova. Nielen americké úrady, ale aj ruské, britské a izraelské ho pokladajú za jedného z najnebezpečnejších teroristov.
Veterán špičkovej špeciálnej jednotky Alfa Filatov po útokoch vo Volgograde povedal, že nič nemôže byť účinnejšie než technické prostriedky, aké má americká či izraelská spravodajská služba. Je totiž nevyhnutné nachytať teroristu pri príprave, lebo keď raz má bombu na sebe, už sa dajú iba zmenšiť dôsledky. Podľa Filatova po prvom teroristickom útoku na železničnej stanici vo Volgograde bolo možné zabrániť druhému výbuchu. Dvadsaťštyri hodín malo pri dobrom postupe a koordinácii spravodajcov na mobilizáciu stačiť. To, že sa tak nestalo, svedčí nielen o zlom prístupe, ale aj o premrhaní obrovských prostriedkov. Alexej Filatov patrí ku kritikom bezpečnostných rámov na stanici vo Volgograde – pretože tam, kde sa už vytvorila obrovská masa ľudí, je neskoro chytať podozrivého.
.nenávidím vás Rusov!
Soči je dnes vojenská základňa – Rusko nezmení politiku na Kaukaze a uskutočneniu ZOH v Soči teroristi nezabránia. Už dlhé týždne do oblasti nevpustili auto z inej časti Ruska, je tam takmer 40-tisíc policajtov plus 23-tisíc v civile, majitelia lístkov sa budú musieť opakovane registrovať. Nad prvými ZOH v subtrópoch, nad projektom, kde len bezpečnostný rozpočet je jeden a pol miliardy eur, stále visí dlhý tieň.
Ten tieň sa však tiahne nad celým Ruskom. A nech prezident Putin akokoľvek upevní silové štruktúry a silovú politiku Ruskej federácie, nejde len o to, postaviť sa na stranu športu proti teroru, ale aj proti terorizmu vôbec. Paradoxne, teraz nie je čas na Putinovu kritiku, ale naopak, na olympijskú solidaritu verejnosti a pomoc spravodajských služieb. Volgograd, bývalý Stalingrad, vie dnes porátať svoje obete. Koľko ich však ešte bude a kde?
Séria výbuchov sa v polovici minulého desaťročia odohrala priamo v Moskve, hynuli desiatky ľudí v metre, pri hoteli naproti Kremľu. Iba na Tverskej ulici, kúsoček od slovenského veľvyslanectva, nestihla 22-ročná Zarema Mužichoeva bombu odpáliť a dala za prísľub slobody informácie, ktoré viedli k zničeniu celej jednej siete teroristov na severnom Kaukaze aj ich základne pri Moskve. Pri čítaní rozsudku moskovskej poroty kričala: „Nenávidím vás Rusov, keď vyjdem z väzenia, všetkých vás vyhodím do vzduchu, alebo si nájdem niekoho, kto to urobí, nenávidím vás Rusov...“ Namiesto sľúbenej slobody jej totiž vymerali dvadsať rokov väzenia.
Autorka je šéfdramaturgička Radio Slovakia International, pôsobila v Moskve ako vyslaná redaktorka Slovenského rozhlasu.
.na dosah ruky od Putina
V Rusku pribudlo 34 mŕtvych a 72 zranených do nekonečnej plazivej vojny. Za posledných deväť mesiacov jej padlo za obeť 600 ľudí na severnom Kaukaze, v najkrvavejšej časti Európy. Islamskí rebeli chcú všetkými prostriedkami zabrániť zimnej olympiáde.
Spomínam si na začiatky spred vyše desaťročia – schytila som magnetofón a trielila do podchodu na Puškinovom námestí, obete výbuchu už odviezli, na dlažbe boli prvé kvety a sviečky. Nízky muž vedľa mňa povedal, že vinníci musia byť potrestaní, toto sa nesmie opakovať, musíme tomu za každú cenu rozhodne zabrániť. Počúvali sme ho ticho, v šoku. Muž bol na dosah mojej ruky. Myslím, že nikdy potom v podobnej situácii nijaký novinár tak blízko pri ňom nestál. Muž sa volal Vladimír Putin.
Ten výbuch, jeden z prvých v Moskve, sa udial neďaleko od Kremľa, na Tverskej ulici, ktorá je tepnou mesta. Tentoraz – ako vlastne už nikdy – Vladimír Putin nezopakoval tú chybu, ako keď sa v roku 2000 odohrávala v ľadových vodách Beringovho mora tragédia ponorky Kursk, a on celé tri dni zostal v subtropickom Soči.
Ruské pomery všetci začali vnímať v nových rozmeroch. Začali chápať, ako sa Rusi boja, ako nenávidia – a ako nezmyselne zomierajú. Kulisa veľkej politiky sa miešala s krvou konfliktov.
.sever Kaukazu je prekliaty
„Severný Kaukaz sa už dávno stal prekliatym miestom pre novinárov, spolupracovníkov medzinárodných humanitárnych organizácií, ba ani príslušníci Medzinárodného Červeného kríža sa tam nemôžu pohybovať bez osobnej ochrany.“ Tieto slová pochádzajú z januára 2005, z novín Anny Politkovskej Novaja Gazeta.
A teraz zase koniec decembra 2013 – podľa bývalého poslanca Ryžkova je to nekonečný príbeh. Doku Umarov, narodený v Čečensku, v júli 2013 ohlásil koniec prímeria a začiatok útokov aj proti civilným objektom v snahe zmariť konanie Zimných olympijských hier v Soči. Za posledných päť rokov stál za 2 200 útokmi. V nich zahynulo 1 800 a zranilo sa 2 600 príslušníkov ozbrojených síl. Zabili 450 a zranili 1 200 civilistov. Dňa 24. januára to budú tri roky, čo 37 ľudí zahynulo pri výbuchu na moskovskom letisku Domodedovo. Stopäťdesiati boli vtedy zranení, medzi nimi aj slovenskí herci Zuzana Fialová a Ľuboš Kostelný.Ten výbuch má na konte tiež Doku Umarov.
Na začiatku éry prezidenta Putina sa ešte otvorene hovorilo o ťažkých vojenských stratách Ruska. Generál Korabelnikov, náčelník Hlavnej správy vojenskej rozviedky, priznal, že elitné jednotky specnaz stratili 300 príslušníkov. Špeciálne jednotky vojenskej rozviedky (GRU, ktoré pôsobia aj v zahraničí) prišli za štyri roky o viac ako 300 vysoko špecializovaných vojenských rozviedčikov.Severný Kaukaz znamená pre Rusov stále veľké riziko.Strata toľkých špecialistov by bola pre každú rozviedku pohromou.
Veliteľ paradesantných vojsk generálplukovník Kolmakov zverejnil, že za päť rokov stratili v bojoch v Čečensku a v Dagestane 731 príslušníkov, z toho 106 dôstojníkov a značný počet poddôstojníkov.
Ľudskoprávna organizácia Memorial ešte v roku 2006 jednoznačne tvrdila, že v oboch čečenských vojnách – za prezidenta Jeľcina, ako aj za prezidenta Putina – zahynulo 75-tisíc civilných čečenských obetí a 14-tisíc vojakov. Aslan Maschadov, jeden z vodcov čečenských bojovníkov, ktorého v marci 2006 zastrelili príslušníci špeciálnych jednotiek, však vždy tvrdil, že v oboch vojnách zahynula či utiekla pätina čečenského národa, teda 200-tisíc ľudí.
Tieto útržky informácií sú výrečné, keď sa porovnajú s rozkazmi a tlakom hlavného veliteľa Putina z februára 2005, aby sa zaručila eliminácia všetkých rebelov na celom severnom Kaukaze. Vtedy ich „neutralizovali“, teda zabili viac ako 130. Prezident hovoril doslova: „Treba utopiť vojenských odporcov na severnom Kaukaze v ich vlastných výkaloch.“
Vždy nástojil a robí to aj teraz, aby sa proti nim postupovalo maximálne tvrdo. Putin však tiež prikazoval, aby silové zložky predchádzali teroristickým útokom, aby pôsobili preventívne. Zároveň sa začal mnohomiliardový program na podporu ekonomického rozvoja republík na severnom Kaukaze, okrem projektu Soči aj celého voľakedy známeho kúpeľného a vysokohorského kraja, republík pod Elbrusom a Krasnodarského kraja, prímorskej kozáckej Kubáne. No všetko sa v súvislosti s tokom peňazí a rozhodovaním kľúčových, najmä silových štruktúr riadi priamo z Moskvy. Ruská federácia za prezidenta Medvedeva dokonca neváhala po vojne s Gruzínskom v roku 2008 rozmiestniť v Južnom Osetsku a v Abcházsku, teda na južnom Kaukaze, svoje vojská a kontrolovať toto územie.
Čečensko s obnoveným, výstavným mestom Groznyj je dnes s plnou podporou Moskvy v rukách jedného klanu.Preto hlava tohto klanu, Ramzan Kadyrov, teraz tiež žiada vykoreniť wahábizmus, bojový islamizmus. Lenže za akú cenu sa dosiahol dnešný stav v Čečensku, to je osobitná kapitola.
.prečo si Putin nedá rady?
Rusko však zrejme nie je schopné kontrolovať všetky svoje slabé miesta. Nemá ani len dosť personálu, aby zabezpečilo kontrolu v podriadených republikách. Navyše, Rusko sa etnicky mení – okolo dva a pol milióna kvalifikovaných Rusov v posledných rokoch odišlo do cudziny a Moskvu a iné časti Ruska podľa ministra vlády „zaplavujú migranti“. Ako povedal, „Rusko je po USA a Nemecku na treťom mieste v prisťahovalectve“.
Najrýchlejšie pritom stále rastie obyvateľstvo moslimských republík, najmä ekonomicky úspešného Tatarstanu a Baškortostanu.Štýl moslimskej premeny Čečenska je výnimka.Podľa bývalého Putinovho poradcu Andreja Ilarionova, „severný Kaukaz je čierna diera“. Okrem toho došlo v Rusku k zmene politického systému – nový korporatívny model rozhoduje o všetkom. Podľa politológa Gleba Pavlova, ktorý bol ešte nedávno „mužom Kremľa“, v Rusku vládnu stále tie isté skupiny, ibaže raz sa vydávajú za liberálov a druhý raz za demokratov. Je pozoruhodné, ako účinne vedeli tieto skupiny v roku 2013 v zahraničnopolitickej oblasti využiť slabé stránky druhých, no nevedia si poradiť doma.
Ešte pozoruhodnejšie je, že terajší prezident prišiel priamo zo silových štruktúr – za prezidenta Jeľcina stál na čele federálnej bezpečnosti FSB. Ako prezident riadi bezpečnostnú radu štátu, kľúčových ministrov a spravodajské služby, vždy len osobne.Všetko silové je riadené z centra a republiky. Oblasti, ich predstavitelia, prezidenti, gubernátori na to nemajú vplyv. Na silové štruktúry vynakladá ruský štát vyše 30 percent štátneho rozpočtu – dvakrát viac ako na školstvo, kultúru, vedu a šport.
.s podporou Ameriky
Ruský zápas s terorizmom má dlhodobo aj medzinárodnú podporu. USA zaradilo Šamila Basajeva, na ktorého Rusko bezvýsledne poľovalo, na zoznam medzinárodných teroristov, ktorí „spáchali alebo môžu spáchať teroristické činy ohrozujúce bezpečnosť amerických občanov alebo národnú bezpečnosť USA“. Z Basajeva sa stala persona non grata na celom svete. Americké stanovisko bolo vtedy pre Kremeľ darom. Unikajúceho Šamila Salmanoviča Basajeva zlikvidoval 10. júla 2006 ruský specnaz v Ingušsku.
Už po útoku v Domodedove oznámil oficiálny predstaviteľ USA osobitnú odmenu päť miliónov dolárov za informácie, vedúce k dolapeniu Doku Umarova. Nielen americké úrady, ale aj ruské, britské a izraelské ho pokladajú za jedného z najnebezpečnejších teroristov.
Veterán špičkovej špeciálnej jednotky Alfa Filatov po útokoch vo Volgograde povedal, že nič nemôže byť účinnejšie než technické prostriedky, aké má americká či izraelská spravodajská služba. Je totiž nevyhnutné nachytať teroristu pri príprave, lebo keď raz má bombu na sebe, už sa dajú iba zmenšiť dôsledky. Podľa Filatova po prvom teroristickom útoku na železničnej stanici vo Volgograde bolo možné zabrániť druhému výbuchu. Dvadsaťštyri hodín malo pri dobrom postupe a koordinácii spravodajcov na mobilizáciu stačiť. To, že sa tak nestalo, svedčí nielen o zlom prístupe, ale aj o premrhaní obrovských prostriedkov. Alexej Filatov patrí ku kritikom bezpečnostných rámov na stanici vo Volgograde – pretože tam, kde sa už vytvorila obrovská masa ľudí, je neskoro chytať podozrivého.
.nenávidím vás Rusov!
Soči je dnes vojenská základňa – Rusko nezmení politiku na Kaukaze a uskutočneniu ZOH v Soči teroristi nezabránia. Už dlhé týždne do oblasti nevpustili auto z inej časti Ruska, je tam takmer 40-tisíc policajtov plus 23-tisíc v civile, majitelia lístkov sa budú musieť opakovane registrovať. Nad prvými ZOH v subtrópoch, nad projektom, kde len bezpečnostný rozpočet je jeden a pol miliardy eur, stále visí dlhý tieň.
Ten tieň sa však tiahne nad celým Ruskom. A nech prezident Putin akokoľvek upevní silové štruktúry a silovú politiku Ruskej federácie, nejde len o to, postaviť sa na stranu športu proti teroru, ale aj proti terorizmu vôbec. Paradoxne, teraz nie je čas na Putinovu kritiku, ale naopak, na olympijskú solidaritu verejnosti a pomoc spravodajských služieb. Volgograd, bývalý Stalingrad, vie dnes porátať svoje obete. Koľko ich však ešte bude a kde?
Séria výbuchov sa v polovici minulého desaťročia odohrala priamo v Moskve, hynuli desiatky ľudí v metre, pri hoteli naproti Kremľu. Iba na Tverskej ulici, kúsoček od slovenského veľvyslanectva, nestihla 22-ročná Zarema Mužichoeva bombu odpáliť a dala za prísľub slobody informácie, ktoré viedli k zničeniu celej jednej siete teroristov na severnom Kaukaze aj ich základne pri Moskve. Pri čítaní rozsudku moskovskej poroty kričala: „Nenávidím vás Rusov, keď vyjdem z väzenia, všetkých vás vyhodím do vzduchu, alebo si nájdem niekoho, kto to urobí, nenávidím vás Rusov...“ Namiesto sľúbenej slobody jej totiž vymerali dvadsať rokov väzenia.
Autorka je šéfdramaturgička Radio Slovakia International, pôsobila v Moskve ako vyslaná redaktorka Slovenského rozhlasu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.