Lenže prv, ako sa pozrieme na stavby, ktoré si zaslúžili ocenenia, pozrime sa aj na samotné ceny, o ktoré sa môžu architekti na Slovensku uchádzať. Je ich viacero a minulý rok si už takmer každá cena robila výrazný marketing – videli sme bilbordy, ceny verejnosti, televízne prenosy, spravodajské materiály v médiách. To všetko je fajn a signalizuje to nielen čoraz profesionálnejší prístup organizátorov architektonických súťaží, ale aj väčší záujem verejnosti. Lenže tá menej informovaná verejnosť môže byť zároveň aj zmätená. Ktorá je tá najprestížnejšia cena za architektúru? Je to ocenenie Stavba roka, sú to ceny CE-ZA-AR, je to Cena ARCH či Cena Dušana Jurkoviča? Ani autorka tohto textu nepozná presnú odpoveď.
Jednotlivé ocenenia sa však už začínajú od seba odlišovať. Skúsme tie rozdiely aspoň naznačiť, prv než sa dostaneme k laureátom. Takže začnime výrazne promovanou cenou CE-ZA-AR – ocenením, ktoré v šiestich kategóriách (plus cena verejnosti) udeľuje Slovenská komora architektov. Toto ocenenie je určené aj širokej verejnosti, keďže galavečer uviedla Slovenská televízia, moderovala ho Adela Banášová so Sajfom a na scenári aj práci poroty sa podieľal i spisovateľ Michal Hvorecký. Program, na ktorom sa odovzdával CE-ZA-AR, sa naozaj svojím šoubiznisovým vyznením približoval odovzdávaniu iných cien za tvorivý výkon. Lenže akoby v tomto prípade bol samotný galavečer dôležitejší ako ceny. Akoby bolo dôležitejšie, či bude zábava a dobrí moderátori. Zvonka sa zdá, akoby sa aj medzi architektmi viac diskutovalo o forme prezentácie súťaže ako o samotných cenách a dielach, ktoré ich dostali. Navyše je tých cien na CE-ZA-AR-e akosi priveľa. Aj preto vám možno po zhliadnutí ceremoniálu takmer žiadna neutkvie v pamäti.
Ale aby sme boli k CE-ZA-AR-ovi spravodliví – ani o ostatných oceneniach nebola veľká diskusia na verejnosti, žiadne spory, polemiky, provokácie, žiadne urazené či nadšené reakcie. Aj zbežný pohľad na internetové stránky naznačuje, že dokonca ani medzi architektmi sa o cenách príliš nediskutovalo. Pritom diskutovať určite je o čom. Laika by napríklad zaujímalo, prečo sa projekt Slnečnice (bytové a rodinné domy v Bratislave-Južnom meste) v súťaži o Cenu Dušana Jurkoviča nedostal ani do užšieho výberu, v CE-ZA-AR-ovi získal aspoň nomináciu, no v súťaži časopisu ARCH získali Slnečnice už hlavnú cenu.
Podobne je to aj s inými stavbami. Cenu Dušana Jurkoviča, tradičnú architektonickú cenu zaštítenú menom významného slovenského architekta, získala tohto roku rodinná usadlosť na Orave, ktorá bola aj v súťaži o Cenu ARCH, ale tam nezvíťazila. A ako to, že Stavbou roka sa stalo obchodné centrum Centrál, ktoré v iných súťažiach nebodovalo? To všetko by stálo za nejakú diskusiu.
Zrejme sa každá architektonická súťaž začína sústreďovať na niečo iné. Profesor Štefan Šľachta, ktorý je v mnohých porotách, to vysvetľoval v jednom rozhovore takto: „Niekde sa kládla na prvé miesto myšlienka, inde odvaha experimentovať, architektonická kvalita či urbanistický koncept, ba aj spoločenský prínos. Vždy záleží na kvalite samotnej poroty a jej zloženia. Zahraniční porotcovia prinášajú často iný, kritickejší pohľad, niektorí domáci prekypujú tolerantnosťou.“
Zloženie poroty je dnes už aj vecou prestíže, a tak poroty majú zväčša aj architektov zo zahraničia, minimálne český člen poroty je už nevyhnutnosťou. Ako to vyzerá pri posudzovaní medzinárodnej poroty, pekne ukázal časopis ARCH, ktorý tradične vydáva aj zápis z rokovania poroty. To je nesmierne zaujímavý počin, pretože zrazu čítate nielen pozitívne hodnotenia, nevidíte len potľapkávanie sa a toleranciu, ale aj kritické slová – a to najmä od zahraničných architektov, keďže oni tu nemajú kamarátov, väzby, spoločné džoby. Navyše ich neohúria koncepty, ktoré u nás možno pôsobia inovatívne, ale v zahraničí sú dávno overené a odskúšané. Rakúsky architekt Dieter Henke mal napríklad úplne iné priority pri hodnotení ako slovenskí členovia poroty Ceny ARCH. Najviac ho zaujali projekty, ktoré možno pre nás tu doma pôsobia ako príliš jednoduché – Letný pavilón pri SNG architekta Martina Jančoka, a košické výmenníky. Tieto „kultúrne intervencie“ Henkeho zaujali oveľa viac ako kvalitne urobené rodinné či bytové domy.
.čo bodovalo
Dovolíme si teraz pospájať všetky ocenené diela z rôznych súťaží a na základe ich prieniku sa pokúsiť vytypovať to, čo minulý rok naozaj zasvietilo, zaujalo a inšpirovalo.
Je pravdepodobné, že časť obyvateľov Slovenska možno nie celkom rozumie tomu, prečo sa Stavbou roka stalo obchodné centrum Centrál. Túto súťaž však vyhlasuje Združenie pre rozvoj slovenskej architektúry a stavebníctva–ABF Slovakia a nesústreďuje sa preto len na architektúru, ale aj na prácu, ktorú odviedli stavbári, developeri či projektanti. Porota vyzdvihla na Centráli najmä vysokú kvalitu a zakomponovanie do priestoru. Nový Centrál podľa nej vrátil život do spustnutej časti mesta, ktorá si pritom zaslúžila reprezentatívnejšiu podobu. Centrál má vysokú mestotvornú ambíciu, a to aj vďaka oddychovej zóne so zeleňou. Kvalitu tohto projektu nie je jednoduché odhaliť na prvý pohľad, treba ju spoznávať postupne a bez predsudkov. Treba rozmýšľať aj o tom, v čom je rozdiel oproti ostatným obchodným centrám, ktoré sa stavali ešte v časoch, keď tu verejný priestor nemal veľkú hodnotu a najväčšou hodnotou boli značkové obchody.
Spomeňme ešte jedno zaujímavé ocenenie, ktoré prišlo do Bratislavy z moravského Zlína. Tam sa udeľovali Ceny Vladimíra Karfíka, ktoré získavajú osobnosti a stavby najviac súznejúce s tým poňatím architektúry, aké predstavoval tento skvelý architekt. Cenu teda získavajú stavby racionálne, efektívne a logické v konštrukcii, funkcii aj výraze. Túto cenu za roky 2010 –2012 získala aj rekonštrukcia Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Koch v Bratislave (architekti Viktor Šišolák a Dušan Dinaj). Dobrá rekonštrukcia zvýraznila krásu tejto kultivovanej funkcionalistickej stavby, ktorej nechýba ani silný príbeh spojený s osudom a prácou profesora Kocha.
.prečo Slnečnice?
Ak sa náhodou vyberiete obzrieť si dielo, ktoré bolo takmer vo všetkých minuloročných architektonických súťažiach a vo viacerých aj uspelo, môžete byť najprv zaskočený. Projekt Slnečnice, ktorý má byť základom novej zóny Bratislava – Južné Mesto, je zatiaľ stratený uprostred polí. Vidíte zaujímavé domy, dobré riešenie verejných priestorov, dotiahnutosť každého detailu, kvalitné materiály, veľmi dobre si uvedomujete kvalitnú architektúru aj urbanizmus okolo seba, ale stále je tu silný pocit, že je to akoby mŕtve mesto. Možno aj preto Slnečnice nezískali CE-ZA-AR-a (hoci nomináciu mali), nebodovali v Cene Dušana Jurkoviča, ale prekvapivo získali Cenu ARCH. Porota, ktorej zápis rokovania je verejne prístupný, k tejto voľbe nedospievala ľahko. Uvedomovala si, že je možno predčasné oceňovať tento projekt „za humnami Petržalky“, keďže nie je dobudovaný a hodený medzi polia pôsobí dosť čudne. Architekt Ľubomír Závodný však o Slnečniciach tvrdí: „Na ,zelenej lúke´ vytvoriť urbanistický systém, princíp, je vždy zložité a myslím si, že tam je to urobené dobre.“ Aj český architekt Ladislav Kuba dosvedčil, že vytvoriť na zelenej ploche, kde nie je vôbec nič, niečo, čo funguje a má vnútorný priestor – svoj vlastný urbanizmus – je ťažký oriešok. „V meste sa dá nadviazať na okolitú uličnú zástavbu. Myslím si teda, že v prípade Slnečníc urbanizmus je a je vytvorený novo.“ Špecifikom Ceny ARCH je, že nechce oceniť len kvalitnú architektúru, ale vždy má ambíciu, aby malo ocenené dielo spoločenský presah. A podľa členov poroty tejto súťaže Slnečnice signál vyslali, pretože riešia akútny problém Bratislavy, ako aj iných slovenských miest – a ten problém sa volá prímestská zástavba. Stačí si spomenúť na chorobne rozrastený Chorvátsky Grob, ktorý je na pokraji kolapsu. Andrea Bacová, členka poroty a zároveň šéfredaktorka časopisu ARCH, dúfa, že ocenené Slnečnice vyšlú pozitívny signál, „ako by sa malo pristupovať k takýmto suburbánnym priestorom“.
.drevo a znova drevo
V architektonických súťažiach je vždy atraktívna a vzrušujúca kategória rodinného bývania. Ak architekt nájde vnímavého investora, môže si veľa vecí vyskúšať, môže oveľa viac experimentovať či vyjadriť svoj názor. Tohto roku sa v kategóriách rodinný dom objavili dva-tri kvalitné rodinné domy a získali aj nominácie, ale vavríny si odnášali v tomto roku rekreačné domy.
Cenu CE-ZA-AR získala v kategórii rodinné domy chata v Nižnom Klátove. Drevená konštrukcia, dôraz na vzdušnosť, priehľadnosť a súzvuk s prostredím. Chatu vytvorili Ján Kanócz (ten bol aj investorom) a Michal Mihaľák, ktorý sa na slávnostnom galavečere priznal, že to bola jeho úplne prvá realizácia. Určite nečakal, že s touto, na pohľad jednoduchou drevenou stavbou hneď takto zaboduje.
A ešte jedna na pohľad jednoduchá stavba naozaj zaujala a príjemne prekvapila – rodinná usadlosť v Oravskej Jasenici, ktorá má slúžiť širokej rodine. Usadlosť na Orave navrhol pražský ateliér (Peter Lacko, Filip Tittelbach a Anna Eiseltová) a z troch tvorcov, ktorí vytvorili túto čistú a archetypálnu architektúru, je len jeden Slovák. Tri objekty so sedlovými strechami a s náznakmi štítov evokujú tradičnú oravskú architektúru, podobne ako použité materiály. Zároveň však spĺňajú štandard moderného bývania so všetkým komfortom. Na fotografiách vyzerá usadlosť decentne a nenápadne, ale recenzent projektu v časopise ARCH skonštatoval: „Okolité rekreačné chatky zanikajú pod jeho vizuálnym a mierkovým vplyvom – vyzerajú neprimerané, náhodne vybudované.“
V oboch ocenených projektoch dominuje drevo a ľudská mierka. To skonštatoval predseda Spolku architektov Slovenska J. M. Bahna a ešte dodal: „Aj to svedčí o zmenách paradigmy v súčasnej svetovej i slovenskej architektúre. Súčasnosť žiada normálne harmonické diela v kontexte s prostredím. Sklo a hliník sa odcudzili ľudstvu.“
Jednotlivé ocenenia sa však už začínajú od seba odlišovať. Skúsme tie rozdiely aspoň naznačiť, prv než sa dostaneme k laureátom. Takže začnime výrazne promovanou cenou CE-ZA-AR – ocenením, ktoré v šiestich kategóriách (plus cena verejnosti) udeľuje Slovenská komora architektov. Toto ocenenie je určené aj širokej verejnosti, keďže galavečer uviedla Slovenská televízia, moderovala ho Adela Banášová so Sajfom a na scenári aj práci poroty sa podieľal i spisovateľ Michal Hvorecký. Program, na ktorom sa odovzdával CE-ZA-AR, sa naozaj svojím šoubiznisovým vyznením približoval odovzdávaniu iných cien za tvorivý výkon. Lenže akoby v tomto prípade bol samotný galavečer dôležitejší ako ceny. Akoby bolo dôležitejšie, či bude zábava a dobrí moderátori. Zvonka sa zdá, akoby sa aj medzi architektmi viac diskutovalo o forme prezentácie súťaže ako o samotných cenách a dielach, ktoré ich dostali. Navyše je tých cien na CE-ZA-AR-e akosi priveľa. Aj preto vám možno po zhliadnutí ceremoniálu takmer žiadna neutkvie v pamäti.
Ale aby sme boli k CE-ZA-AR-ovi spravodliví – ani o ostatných oceneniach nebola veľká diskusia na verejnosti, žiadne spory, polemiky, provokácie, žiadne urazené či nadšené reakcie. Aj zbežný pohľad na internetové stránky naznačuje, že dokonca ani medzi architektmi sa o cenách príliš nediskutovalo. Pritom diskutovať určite je o čom. Laika by napríklad zaujímalo, prečo sa projekt Slnečnice (bytové a rodinné domy v Bratislave-Južnom meste) v súťaži o Cenu Dušana Jurkoviča nedostal ani do užšieho výberu, v CE-ZA-AR-ovi získal aspoň nomináciu, no v súťaži časopisu ARCH získali Slnečnice už hlavnú cenu.
Podobne je to aj s inými stavbami. Cenu Dušana Jurkoviča, tradičnú architektonickú cenu zaštítenú menom významného slovenského architekta, získala tohto roku rodinná usadlosť na Orave, ktorá bola aj v súťaži o Cenu ARCH, ale tam nezvíťazila. A ako to, že Stavbou roka sa stalo obchodné centrum Centrál, ktoré v iných súťažiach nebodovalo? To všetko by stálo za nejakú diskusiu.
Zrejme sa každá architektonická súťaž začína sústreďovať na niečo iné. Profesor Štefan Šľachta, ktorý je v mnohých porotách, to vysvetľoval v jednom rozhovore takto: „Niekde sa kládla na prvé miesto myšlienka, inde odvaha experimentovať, architektonická kvalita či urbanistický koncept, ba aj spoločenský prínos. Vždy záleží na kvalite samotnej poroty a jej zloženia. Zahraniční porotcovia prinášajú často iný, kritickejší pohľad, niektorí domáci prekypujú tolerantnosťou.“
Zloženie poroty je dnes už aj vecou prestíže, a tak poroty majú zväčša aj architektov zo zahraničia, minimálne český člen poroty je už nevyhnutnosťou. Ako to vyzerá pri posudzovaní medzinárodnej poroty, pekne ukázal časopis ARCH, ktorý tradične vydáva aj zápis z rokovania poroty. To je nesmierne zaujímavý počin, pretože zrazu čítate nielen pozitívne hodnotenia, nevidíte len potľapkávanie sa a toleranciu, ale aj kritické slová – a to najmä od zahraničných architektov, keďže oni tu nemajú kamarátov, väzby, spoločné džoby. Navyše ich neohúria koncepty, ktoré u nás možno pôsobia inovatívne, ale v zahraničí sú dávno overené a odskúšané. Rakúsky architekt Dieter Henke mal napríklad úplne iné priority pri hodnotení ako slovenskí členovia poroty Ceny ARCH. Najviac ho zaujali projekty, ktoré možno pre nás tu doma pôsobia ako príliš jednoduché – Letný pavilón pri SNG architekta Martina Jančoka, a košické výmenníky. Tieto „kultúrne intervencie“ Henkeho zaujali oveľa viac ako kvalitne urobené rodinné či bytové domy.
.čo bodovalo
Dovolíme si teraz pospájať všetky ocenené diela z rôznych súťaží a na základe ich prieniku sa pokúsiť vytypovať to, čo minulý rok naozaj zasvietilo, zaujalo a inšpirovalo.
Je pravdepodobné, že časť obyvateľov Slovenska možno nie celkom rozumie tomu, prečo sa Stavbou roka stalo obchodné centrum Centrál. Túto súťaž však vyhlasuje Združenie pre rozvoj slovenskej architektúry a stavebníctva–ABF Slovakia a nesústreďuje sa preto len na architektúru, ale aj na prácu, ktorú odviedli stavbári, developeri či projektanti. Porota vyzdvihla na Centráli najmä vysokú kvalitu a zakomponovanie do priestoru. Nový Centrál podľa nej vrátil život do spustnutej časti mesta, ktorá si pritom zaslúžila reprezentatívnejšiu podobu. Centrál má vysokú mestotvornú ambíciu, a to aj vďaka oddychovej zóne so zeleňou. Kvalitu tohto projektu nie je jednoduché odhaliť na prvý pohľad, treba ju spoznávať postupne a bez predsudkov. Treba rozmýšľať aj o tom, v čom je rozdiel oproti ostatným obchodným centrám, ktoré sa stavali ešte v časoch, keď tu verejný priestor nemal veľkú hodnotu a najväčšou hodnotou boli značkové obchody.
Spomeňme ešte jedno zaujímavé ocenenie, ktoré prišlo do Bratislavy z moravského Zlína. Tam sa udeľovali Ceny Vladimíra Karfíka, ktoré získavajú osobnosti a stavby najviac súznejúce s tým poňatím architektúry, aké predstavoval tento skvelý architekt. Cenu teda získavajú stavby racionálne, efektívne a logické v konštrukcii, funkcii aj výraze. Túto cenu za roky 2010 –2012 získala aj rekonštrukcia Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Koch v Bratislave (architekti Viktor Šišolák a Dušan Dinaj). Dobrá rekonštrukcia zvýraznila krásu tejto kultivovanej funkcionalistickej stavby, ktorej nechýba ani silný príbeh spojený s osudom a prácou profesora Kocha.
.prečo Slnečnice?
Ak sa náhodou vyberiete obzrieť si dielo, ktoré bolo takmer vo všetkých minuloročných architektonických súťažiach a vo viacerých aj uspelo, môžete byť najprv zaskočený. Projekt Slnečnice, ktorý má byť základom novej zóny Bratislava – Južné Mesto, je zatiaľ stratený uprostred polí. Vidíte zaujímavé domy, dobré riešenie verejných priestorov, dotiahnutosť každého detailu, kvalitné materiály, veľmi dobre si uvedomujete kvalitnú architektúru aj urbanizmus okolo seba, ale stále je tu silný pocit, že je to akoby mŕtve mesto. Možno aj preto Slnečnice nezískali CE-ZA-AR-a (hoci nomináciu mali), nebodovali v Cene Dušana Jurkoviča, ale prekvapivo získali Cenu ARCH. Porota, ktorej zápis rokovania je verejne prístupný, k tejto voľbe nedospievala ľahko. Uvedomovala si, že je možno predčasné oceňovať tento projekt „za humnami Petržalky“, keďže nie je dobudovaný a hodený medzi polia pôsobí dosť čudne. Architekt Ľubomír Závodný však o Slnečniciach tvrdí: „Na ,zelenej lúke´ vytvoriť urbanistický systém, princíp, je vždy zložité a myslím si, že tam je to urobené dobre.“ Aj český architekt Ladislav Kuba dosvedčil, že vytvoriť na zelenej ploche, kde nie je vôbec nič, niečo, čo funguje a má vnútorný priestor – svoj vlastný urbanizmus – je ťažký oriešok. „V meste sa dá nadviazať na okolitú uličnú zástavbu. Myslím si teda, že v prípade Slnečníc urbanizmus je a je vytvorený novo.“ Špecifikom Ceny ARCH je, že nechce oceniť len kvalitnú architektúru, ale vždy má ambíciu, aby malo ocenené dielo spoločenský presah. A podľa členov poroty tejto súťaže Slnečnice signál vyslali, pretože riešia akútny problém Bratislavy, ako aj iných slovenských miest – a ten problém sa volá prímestská zástavba. Stačí si spomenúť na chorobne rozrastený Chorvátsky Grob, ktorý je na pokraji kolapsu. Andrea Bacová, členka poroty a zároveň šéfredaktorka časopisu ARCH, dúfa, že ocenené Slnečnice vyšlú pozitívny signál, „ako by sa malo pristupovať k takýmto suburbánnym priestorom“.
.drevo a znova drevo
V architektonických súťažiach je vždy atraktívna a vzrušujúca kategória rodinného bývania. Ak architekt nájde vnímavého investora, môže si veľa vecí vyskúšať, môže oveľa viac experimentovať či vyjadriť svoj názor. Tohto roku sa v kategóriách rodinný dom objavili dva-tri kvalitné rodinné domy a získali aj nominácie, ale vavríny si odnášali v tomto roku rekreačné domy.
Cenu CE-ZA-AR získala v kategórii rodinné domy chata v Nižnom Klátove. Drevená konštrukcia, dôraz na vzdušnosť, priehľadnosť a súzvuk s prostredím. Chatu vytvorili Ján Kanócz (ten bol aj investorom) a Michal Mihaľák, ktorý sa na slávnostnom galavečere priznal, že to bola jeho úplne prvá realizácia. Určite nečakal, že s touto, na pohľad jednoduchou drevenou stavbou hneď takto zaboduje.
A ešte jedna na pohľad jednoduchá stavba naozaj zaujala a príjemne prekvapila – rodinná usadlosť v Oravskej Jasenici, ktorá má slúžiť širokej rodine. Usadlosť na Orave navrhol pražský ateliér (Peter Lacko, Filip Tittelbach a Anna Eiseltová) a z troch tvorcov, ktorí vytvorili túto čistú a archetypálnu architektúru, je len jeden Slovák. Tri objekty so sedlovými strechami a s náznakmi štítov evokujú tradičnú oravskú architektúru, podobne ako použité materiály. Zároveň však spĺňajú štandard moderného bývania so všetkým komfortom. Na fotografiách vyzerá usadlosť decentne a nenápadne, ale recenzent projektu v časopise ARCH skonštatoval: „Okolité rekreačné chatky zanikajú pod jeho vizuálnym a mierkovým vplyvom – vyzerajú neprimerané, náhodne vybudované.“
V oboch ocenených projektoch dominuje drevo a ľudská mierka. To skonštatoval predseda Spolku architektov Slovenska J. M. Bahna a ešte dodal: „Aj to svedčí o zmenách paradigmy v súčasnej svetovej i slovenskej architektúre. Súčasnosť žiada normálne harmonické diela v kontexte s prostredím. Sklo a hliník sa odcudzili ľudstvu.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.