Siedmeho februára 1918 (podľa starého kalendára) si Ivan Alexejevič Bunin do svojho denníka poznamenáva. „Po Tverskej kráča dáma s cvikrom, na hlave čiapka z baraniny, na sebe kostým z bordového plyšu, sukňa natrhnutá a na nohách príšerné galoše. Na nárožiach postáva množstvo žien a dievčat, niečo predávajú. Do električky nastúpil mladý dôstojník a s rumencom prehovoril: ,Žiaľ, nemám čím zaplatiť za lístok.‘”
Pätnásteho februára 1922 si Michail Afanasjevič Bulgakov poznamenal: „Počasí se pokazilo. Dnes mrzne. Chodím s děravými podrážkami. Válenky už jsou nepoužitelné. Hladovíme. Kam se podívám, všude jsem dlužen.”
.bolestný koniec
„Naše deti a vnuci si nebudú vedieť ani len predstaviť to Rusko, v ktorom sme onehdy (čiže včera) žili, ktoré sme si dostatočne nevážili a ktorému sme nerozumeli – všetku tú obrovskú silu, zložité pomery, plnosť a šťastie...”
Ivan Alexejevič Bunin miloval Rusko, ktoré revolučná boľševická „svoloč” pred jeho očami ničila. Narodil sa v roku 1870 a už na začiatku 20. storočia patril medzi publikovaných, rozpoznaných a ocenených spisovateľov. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, no pokoj a nehybnosť vidieckeho sídla opúšťa, aby spoznal život „skutočného” Ruska. Živí sa ako novinár, knihovník, úradník či súdny zapisovateľ, veľa číta, študuje filozofiu a ako začínajúci spisovateľ sa dostáva do okruhu „narodnikov”, kde patril napríklad Anton Pavlovič Čechov alebo Maxim Gorkij, ktorí sa stali jeho blízkymi priateľmi. Ešte na sklonku 19. storočia vydáva prvé zbierky básní a poviedok, ktorými si okamžite získa záujem čitateľov a rešpekt kritikov. V roku 1909 ho prijali do Ruskej akadémie a o rok neskôr napísal svoje kľúčové dielo, román Dedina, ktorý je jeho poklonou vidieckemu Rusku. V nasledujúcich rokoch Bunin s manželkou veľa cestujú, zimy trávia s Gorkým na ostrove Capri. Pred začiatkom prvej svetovej vojny sa vracajú do Ruska, najprv do vidieckeho rodinného sídla v Goltove, neskôr čoraz viac času trávia v Moskve. Práve tu ho zastihne revolučný rok 1917, ktorý vyvrcholí boľševickým prevratom. Prvého januára 1918 si Bunin do denníka zapisuje: „Tento prekliaty rok sa skončil. Lenže čo bude o rok? Bude ešte horšie? Určite. Ale čo je naozaj neuveriteľné: skoro všetci sú mimoriadne veselí.”
Denníky Ivana Bunina z rokov 1918 a 1919 sú zúfalou správou o dramatickom konci starého Ruska. Spočiatku sa mu ešte zdá, že luza obsadzujúca moskovské paláce, mladí násilníci s puškami, terorizujúci slušných ľudí, nevzdelaní primitívi, ktorí sa z večera na ráno stávajú ľudovými komisármi a riaditeľmi škôl, reprezentujú len malú skupinu revolučných pomätencov. Autor románu Dedina bol presvedčený, že v ruskom vidieku je zdravá sila, ktorá bláznov zo Zimného paláca odmietne. Každým dňom je mu však jasnejšie, že k tomu nedôjde. A ani bielogvardejci, Nemci, či Francúzi jeho milované Rusko nezachránia.
Bunin je človek „starej školy”. Modernizmus v literatúre vníma s krajnou podozrievavosťou. Majakovskij, Jesenin, Blok či Belyj sú preňho plytkými formalistami, ktorí príliš ľahko obracajú kabáty. „Blok cíti Rusko a revolúciu ako burácanie vetra... Ach, tí tárači! Potoky krvi a more sĺz, ale im je to jedno,” píše si do denníka 16. apríla 1918.
Jeho denníky sú majstrovskými esejami, postavenými na pozorovaniach toho, čo sa okolo ich autora deje. Najprv Moskva, neskôr Odessa. Na jednom aj druhom mieste obrovská chudoba. „Práve som otvoril oblok (v noci o jedenástej) a vyzerám von: Mesiac je nízko za domami, nikde ani duše a v hlbokom tichu počuť, ako na vozovke pes obhrýza kosť – ale kde sa k nej dostal? Veru, dožili sme sa aj toho, že obdivujeme už aj kosť!”
Nádej na úspešný postup Kolčakovovej armády sa rozpadá, Bunin a pár intelektuálov sa pravidelne stretávajú v miestnom chráme. Sami sú z toho prekvapení: ešte pred rokom tam chodili len na krsty, svadby či pohreby a počas dlhej liturgie rozmýšľali len o tom, ako si po jej skončení s chuťou zapália cigaretu pred kostolom. Teraz tam prichádzajú dobrovoľne. Zapaľudú sviečky a prosia Boha o nádej pre seba a pre krajinu, ktorú milujú.
V roku 1920 Bunin s manželkou na palube francúzskeho krížnika opúšťajú Odessu. Zvyšok života prežijú v Paríži. V roku 1933 dostáva Ivan Alexejevič Bunin ako prvý ruský spisovateľ v histórii Nobelovu cenu za literatúru. Zomrel v roku 1953. Do Ruska sa nikdy nevrátil. Nebolo kam. Jeho Rusko už neexistovalo.
V súvislosti s knihou Prekliate dni treba spomenúť záslužnú prácu Mikuláša Šoóša, ktorý Buninove denníky preložil a keď pre ne na Slovensku nenašiel vydavateľa a nepodarilo sa mu získať ani podporu z grantov ministerstva kultúry, založil Občianske združenie Hronka a knihu koncom minulého roka vydal. „Podľa mojej skromnej mienky Ivan Alexejevič Bunin patrí medzi najlepších svetových spisovateľov,” vysvetlil pán Šoóš svoju motiváciu v literárnom webzine Inforum.sk.
.chaotický začiatok
„Někteří moji dobrodinci zvolili dost zvláštní způsob útěchy. Nejednou jsem zaslechl podezřele úlisné hlasy: ,Nic si z toho nedělejte, po vaší smrti bude všechno publikováno!‘ Jsem jim, samozřejmě, velice vděčen.”
Ako bol Ivan Bunin človekom „starého” Ruska, o 21 rokov mladší Michail Bulgakov už patril jednoznačne do Ruska „nového”. Pochádzal z rodiny kyjevských intelektuálov (otec bol profesor teológie, matka bola učiteľka), vyštudoval medicínu a v revolučných rokoch 1917 až 1919 pôsobil ako lekár – naprv na vidieku (pozri nedávno vydané Zápisky mladého lekára), neskôr u bielogvardejcov a v Ukrajinskej ľudovej armáde (z tohto obdobia pochádza jeho nedokončený román Biela garda a jeho úspešná divadelná podoba s názvom Dni Turbinovcov). V roku 1919 sa vzdáva lekárskej praxe a začína sa na plný úväzok venovať divadlu a literatúre. Po krátkom pôsobení vo Vladikavkaze sa v roku 1921 sťahuje do Moskvy, kde žije až do svojej smrti v roku 1940.
Z moskovského obdobia pochádzajú denníkové zápisky, obsiahnuté v knihe Deníky Mistra a Markétky, ktoré v preklade Aleny Morávkovej (napísala aj obsiahly vysvetlivkový aparát a doslov) vyšli v decembri 2013 vo vydavateľstve Academia. Samotný Michail Afanasievič si písal denník len v rokoch 1921 – 1925, a aj to pomerne nesystematicky. V roku 1926, po vydaní jeho skvelej satirickej novely Osudné vajcia, bola v jeho byte vykonaná domová prehliadka, pri ktorej mu zhabali rukopis novely Psie srdce a tri zošity denníkov (podľa Aleny Morávkovej mu ich vrátili až po troch rokoch, keď sa zaňho prihovoril Maxim Gorkij). Odvtedy denníky Bulgakovovcov písala Michailova manželka Jelena Sergejevna Bulgakovová.
Denníky manželov Bulgakovovcov sú skôr strohými záznamami než literárnymi úvahami (najmä v neskoršom období hrala svoju rolu nepochybne aj autocenzúra). Dozvedáme sa z nich, s kým sa Michail stretával (medzi najbližších priateľov patril autor Samovraha či Mrázika Nikolaj Erdman alebo spisovatelia Iľja Iľf a Jevgenij Petrov), komu sa vyhýbal, s čím sa trápil, čo mu spôsobovalo radosť. Prostredníctvom toho všetkého vidíme obrovský chaos medzivojnovej sovietskej Moskvy.
Zo začiatku dvadsiatych rokov hlad, zima (aj uprostred treskúcej zimy sa v bytoch často nekúrilo), upevňovanie „moci sovietov”, odstránenie Trockého, vyčíňanie Červenoarmejcov. Bulgakov píše fejtóny, snaží sa uverejniť svoje poviedky a novely, stretáva sa s kolegami na domácich literárnych čítačkách. Hoci ho pravidelne zalievajú vlny trudnomyseľnosti, dianie okolo seba komentuje s vtipom a nadhľadom. „V Samaře jezdí dvě tramvaje. Na jedné je nápis: Náměstí revoluce – Věznice a na druhé: Sovětské náměstí – Věznice. Něco v tom smyslu. Zkrátka, všechny cesty vedou do Říma!”
Začiatkom tridsiatych rokov sa životné podmienky v Rusku zlepšujú, no Bulgakov upadá do čoraz hlbšej depresie. Cítil sa predovšetkým dramatikom. Jeho hra Dni Turbinovcov, inscenovaná v Stanislavského divadle MCHAT, má viac než 800 repríz (všetky vypredané), no ďalšie hry (Zojkin byt, Útek alebo Puškin) sú zakázané počas skúšok, hra Molière je stiahnutá po siedmej repríze. Napriek opakovaným žiadostiam Bulgakovovcom odmietajú vydať pasy (nesmú sa zúčastniť ani na ceste MCHAT-u do Francúzska). V novinách a v divadelných kruhoch je proti nemu vedený sústredený (a dobre koordinovaný) útok. Zúfalstvo ho ženie až k napísaniu listu Stalinovi, v ktorom vysvetľuje svoju situáciu a keďže zjavne nedokáže naplniť očakávania a napísať propagandistickú divadelnú hru, žiada ho o zbavenie sovietskeho občianstva a o možnosť odsťahovať sa do zahraničia. Stalin mu osobne zatelefonuje (Bulgakov si najprv myslí, že ide o nejaký vtip, no silný gruzínsky prízvuk ho presvedčí o opaku), poradí mu, aby sa prihlásil do konkurzu v MCHAT-e. Ešte skôr, než to stihne urobiť, ozvú sa z MCHAT-u a ponúknu mu spoluprácu.
Jeho situácia sa však ani po Stalinovom telefonáte nemení. V MCHAT-e je prehliadaný, nemá možnosť pracovať, a tak prijíma ponuku Veľkého divadla, kde sa stáva libretistom a režijným konzultantom. Jeho hry sú však stále zakázané. Koncom tridsiatych rokov (a zároveň koncom svojho života) píše hru Batumi o mladom Stalinovi. Hra je považovaná za provokáciu, jej inscenovanie je vylúčené a Bulgakov je označený za oportunistu, ktorý sa touto hrou neúspešne snažil vybudovať „most a urovnať vzájomné vzťahy” s politickou mocou. Bulgakov je zdrvený.
Keďže jeho hry sú jedna za druhou zakazované (okrem Dňov Turninovcov, ktoré sa páčili Stalinovi a z času na čas sa na ne zašiel pozrieť), Michail Afanasievič sa venuje literatúre. Tiež nemôže vychádzať, ale to, čo napíše, môže aspoň prečítať priateľom a potom odložiť do bezpečia šuplíka. Z pôsobenia v MCHAT-e, bizarnej divadelnej inštitúcii, ktorú vedú „starčekovia” Stanislavskij a Nemirovič-Dančenko a ich mladé kokety Oľga (priateľka Bulgakovovcov) a Ripsi (nepriateľka Bulgakovovcov) vznikne výborný Divadelný román. Zo strastiplného, dramatického života Michaila a Jeleny postupne rastie slávny Majster a Margarétka.
Bulgakovov život, zachytený v denníkoch, je strohou, no práve vďaka tomu nesmierne výrečnou reportážou o nepochopiteľnosti života v prvých dvoch desaťročiach sovietskeho Ruska. Na jednej strane politické čistky, ktorým sa nevyhnú ani básnik Osip Mandeľštam či režisér Vsevolod Mejerchoľd (obaja boli zastrelení), na druhej strane čulý život v moskovských divadlách. Na jednej strane zakázané knihy a hry, na druhej divadelný fanúšik Stalin, ktorý režisérom občas poradí, čo by bolo dobré zmeniť, skrátiť či zvýrazniť a aj Jelena Bulgakovová konštatuje, že sú to niekedy aj zmeny k lepšiemu. Na jednej strane nesloboda, na druhej bujaré večere v šašlikárni a po nich biliard do skorého rána v malom byte u Bulgakovovcov (medzi ich susedov patril napríklad lietrárny vedec Viktor Šklovskij alebo autor textu sovietskej a potom aj ruskej hymny, otec režisérov Andreja a Nikitu Sergej Michalkov).
Michail Bulgakov na rozdiel od Ivana Bunina netúži po návrate starého Ruska. Nebojuje proti komunizmu, v porovnaní s inými nie je vlastne ani tak veľmi prenasledovaný. Napriek tomu je nešťastný: hoci je Stalinom „udržiavaný pri živote”, zároveň mu je znemožnené robiť to, čo robiť chce a vie. Nemôže inscenovať, režírovať, vydávať ani cestovať. Teoreticky úspešný dramatik je zároveň väzňom.
Buninove a Bulgakovove denníky sú pohľadmi zvnútra do detských rokov sovietskeho Ruska. Dobrý a zbožný pospolitý ľud sklamal. Intelektuáli striedavo kolaborovali, kládli symbolický odpor, trpeli a písali.
„Uvidíme, a budeme se učit, budeme mlčet,” napísal si Michail Afanasievič do denníka 6. novembra 1923.
Ivan Alexejevič Bunin: Prekliate dni. Preklad Mikuláš Šoóš, Hronka, 2013.
Michail Bulgakov, Jelena Bulgakovová: Deníky Mistra a Markétky. Preklad Alena Morávková, Academia, 2013.
Pätnásteho februára 1922 si Michail Afanasjevič Bulgakov poznamenal: „Počasí se pokazilo. Dnes mrzne. Chodím s děravými podrážkami. Válenky už jsou nepoužitelné. Hladovíme. Kam se podívám, všude jsem dlužen.”
.bolestný koniec
„Naše deti a vnuci si nebudú vedieť ani len predstaviť to Rusko, v ktorom sme onehdy (čiže včera) žili, ktoré sme si dostatočne nevážili a ktorému sme nerozumeli – všetku tú obrovskú silu, zložité pomery, plnosť a šťastie...”
Ivan Alexejevič Bunin miloval Rusko, ktoré revolučná boľševická „svoloč” pred jeho očami ničila. Narodil sa v roku 1870 a už na začiatku 20. storočia patril medzi publikovaných, rozpoznaných a ocenených spisovateľov. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, no pokoj a nehybnosť vidieckeho sídla opúšťa, aby spoznal život „skutočného” Ruska. Živí sa ako novinár, knihovník, úradník či súdny zapisovateľ, veľa číta, študuje filozofiu a ako začínajúci spisovateľ sa dostáva do okruhu „narodnikov”, kde patril napríklad Anton Pavlovič Čechov alebo Maxim Gorkij, ktorí sa stali jeho blízkymi priateľmi. Ešte na sklonku 19. storočia vydáva prvé zbierky básní a poviedok, ktorými si okamžite získa záujem čitateľov a rešpekt kritikov. V roku 1909 ho prijali do Ruskej akadémie a o rok neskôr napísal svoje kľúčové dielo, román Dedina, ktorý je jeho poklonou vidieckemu Rusku. V nasledujúcich rokoch Bunin s manželkou veľa cestujú, zimy trávia s Gorkým na ostrove Capri. Pred začiatkom prvej svetovej vojny sa vracajú do Ruska, najprv do vidieckeho rodinného sídla v Goltove, neskôr čoraz viac času trávia v Moskve. Práve tu ho zastihne revolučný rok 1917, ktorý vyvrcholí boľševickým prevratom. Prvého januára 1918 si Bunin do denníka zapisuje: „Tento prekliaty rok sa skončil. Lenže čo bude o rok? Bude ešte horšie? Určite. Ale čo je naozaj neuveriteľné: skoro všetci sú mimoriadne veselí.”
Denníky Ivana Bunina z rokov 1918 a 1919 sú zúfalou správou o dramatickom konci starého Ruska. Spočiatku sa mu ešte zdá, že luza obsadzujúca moskovské paláce, mladí násilníci s puškami, terorizujúci slušných ľudí, nevzdelaní primitívi, ktorí sa z večera na ráno stávajú ľudovými komisármi a riaditeľmi škôl, reprezentujú len malú skupinu revolučných pomätencov. Autor románu Dedina bol presvedčený, že v ruskom vidieku je zdravá sila, ktorá bláznov zo Zimného paláca odmietne. Každým dňom je mu však jasnejšie, že k tomu nedôjde. A ani bielogvardejci, Nemci, či Francúzi jeho milované Rusko nezachránia.
Bunin je človek „starej školy”. Modernizmus v literatúre vníma s krajnou podozrievavosťou. Majakovskij, Jesenin, Blok či Belyj sú preňho plytkými formalistami, ktorí príliš ľahko obracajú kabáty. „Blok cíti Rusko a revolúciu ako burácanie vetra... Ach, tí tárači! Potoky krvi a more sĺz, ale im je to jedno,” píše si do denníka 16. apríla 1918.
Jeho denníky sú majstrovskými esejami, postavenými na pozorovaniach toho, čo sa okolo ich autora deje. Najprv Moskva, neskôr Odessa. Na jednom aj druhom mieste obrovská chudoba. „Práve som otvoril oblok (v noci o jedenástej) a vyzerám von: Mesiac je nízko za domami, nikde ani duše a v hlbokom tichu počuť, ako na vozovke pes obhrýza kosť – ale kde sa k nej dostal? Veru, dožili sme sa aj toho, že obdivujeme už aj kosť!”
Nádej na úspešný postup Kolčakovovej armády sa rozpadá, Bunin a pár intelektuálov sa pravidelne stretávajú v miestnom chráme. Sami sú z toho prekvapení: ešte pred rokom tam chodili len na krsty, svadby či pohreby a počas dlhej liturgie rozmýšľali len o tom, ako si po jej skončení s chuťou zapália cigaretu pred kostolom. Teraz tam prichádzajú dobrovoľne. Zapaľudú sviečky a prosia Boha o nádej pre seba a pre krajinu, ktorú milujú.
V roku 1920 Bunin s manželkou na palube francúzskeho krížnika opúšťajú Odessu. Zvyšok života prežijú v Paríži. V roku 1933 dostáva Ivan Alexejevič Bunin ako prvý ruský spisovateľ v histórii Nobelovu cenu za literatúru. Zomrel v roku 1953. Do Ruska sa nikdy nevrátil. Nebolo kam. Jeho Rusko už neexistovalo.
V súvislosti s knihou Prekliate dni treba spomenúť záslužnú prácu Mikuláša Šoóša, ktorý Buninove denníky preložil a keď pre ne na Slovensku nenašiel vydavateľa a nepodarilo sa mu získať ani podporu z grantov ministerstva kultúry, založil Občianske združenie Hronka a knihu koncom minulého roka vydal. „Podľa mojej skromnej mienky Ivan Alexejevič Bunin patrí medzi najlepších svetových spisovateľov,” vysvetlil pán Šoóš svoju motiváciu v literárnom webzine Inforum.sk.
.chaotický začiatok
„Někteří moji dobrodinci zvolili dost zvláštní způsob útěchy. Nejednou jsem zaslechl podezřele úlisné hlasy: ,Nic si z toho nedělejte, po vaší smrti bude všechno publikováno!‘ Jsem jim, samozřejmě, velice vděčen.”
Ako bol Ivan Bunin človekom „starého” Ruska, o 21 rokov mladší Michail Bulgakov už patril jednoznačne do Ruska „nového”. Pochádzal z rodiny kyjevských intelektuálov (otec bol profesor teológie, matka bola učiteľka), vyštudoval medicínu a v revolučných rokoch 1917 až 1919 pôsobil ako lekár – naprv na vidieku (pozri nedávno vydané Zápisky mladého lekára), neskôr u bielogvardejcov a v Ukrajinskej ľudovej armáde (z tohto obdobia pochádza jeho nedokončený román Biela garda a jeho úspešná divadelná podoba s názvom Dni Turbinovcov). V roku 1919 sa vzdáva lekárskej praxe a začína sa na plný úväzok venovať divadlu a literatúre. Po krátkom pôsobení vo Vladikavkaze sa v roku 1921 sťahuje do Moskvy, kde žije až do svojej smrti v roku 1940.
Z moskovského obdobia pochádzajú denníkové zápisky, obsiahnuté v knihe Deníky Mistra a Markétky, ktoré v preklade Aleny Morávkovej (napísala aj obsiahly vysvetlivkový aparát a doslov) vyšli v decembri 2013 vo vydavateľstve Academia. Samotný Michail Afanasievič si písal denník len v rokoch 1921 – 1925, a aj to pomerne nesystematicky. V roku 1926, po vydaní jeho skvelej satirickej novely Osudné vajcia, bola v jeho byte vykonaná domová prehliadka, pri ktorej mu zhabali rukopis novely Psie srdce a tri zošity denníkov (podľa Aleny Morávkovej mu ich vrátili až po troch rokoch, keď sa zaňho prihovoril Maxim Gorkij). Odvtedy denníky Bulgakovovcov písala Michailova manželka Jelena Sergejevna Bulgakovová.
Denníky manželov Bulgakovovcov sú skôr strohými záznamami než literárnymi úvahami (najmä v neskoršom období hrala svoju rolu nepochybne aj autocenzúra). Dozvedáme sa z nich, s kým sa Michail stretával (medzi najbližších priateľov patril autor Samovraha či Mrázika Nikolaj Erdman alebo spisovatelia Iľja Iľf a Jevgenij Petrov), komu sa vyhýbal, s čím sa trápil, čo mu spôsobovalo radosť. Prostredníctvom toho všetkého vidíme obrovský chaos medzivojnovej sovietskej Moskvy.
Zo začiatku dvadsiatych rokov hlad, zima (aj uprostred treskúcej zimy sa v bytoch často nekúrilo), upevňovanie „moci sovietov”, odstránenie Trockého, vyčíňanie Červenoarmejcov. Bulgakov píše fejtóny, snaží sa uverejniť svoje poviedky a novely, stretáva sa s kolegami na domácich literárnych čítačkách. Hoci ho pravidelne zalievajú vlny trudnomyseľnosti, dianie okolo seba komentuje s vtipom a nadhľadom. „V Samaře jezdí dvě tramvaje. Na jedné je nápis: Náměstí revoluce – Věznice a na druhé: Sovětské náměstí – Věznice. Něco v tom smyslu. Zkrátka, všechny cesty vedou do Říma!”
Začiatkom tridsiatych rokov sa životné podmienky v Rusku zlepšujú, no Bulgakov upadá do čoraz hlbšej depresie. Cítil sa predovšetkým dramatikom. Jeho hra Dni Turbinovcov, inscenovaná v Stanislavského divadle MCHAT, má viac než 800 repríz (všetky vypredané), no ďalšie hry (Zojkin byt, Útek alebo Puškin) sú zakázané počas skúšok, hra Molière je stiahnutá po siedmej repríze. Napriek opakovaným žiadostiam Bulgakovovcom odmietajú vydať pasy (nesmú sa zúčastniť ani na ceste MCHAT-u do Francúzska). V novinách a v divadelných kruhoch je proti nemu vedený sústredený (a dobre koordinovaný) útok. Zúfalstvo ho ženie až k napísaniu listu Stalinovi, v ktorom vysvetľuje svoju situáciu a keďže zjavne nedokáže naplniť očakávania a napísať propagandistickú divadelnú hru, žiada ho o zbavenie sovietskeho občianstva a o možnosť odsťahovať sa do zahraničia. Stalin mu osobne zatelefonuje (Bulgakov si najprv myslí, že ide o nejaký vtip, no silný gruzínsky prízvuk ho presvedčí o opaku), poradí mu, aby sa prihlásil do konkurzu v MCHAT-e. Ešte skôr, než to stihne urobiť, ozvú sa z MCHAT-u a ponúknu mu spoluprácu.
Jeho situácia sa však ani po Stalinovom telefonáte nemení. V MCHAT-e je prehliadaný, nemá možnosť pracovať, a tak prijíma ponuku Veľkého divadla, kde sa stáva libretistom a režijným konzultantom. Jeho hry sú však stále zakázané. Koncom tridsiatych rokov (a zároveň koncom svojho života) píše hru Batumi o mladom Stalinovi. Hra je považovaná za provokáciu, jej inscenovanie je vylúčené a Bulgakov je označený za oportunistu, ktorý sa touto hrou neúspešne snažil vybudovať „most a urovnať vzájomné vzťahy” s politickou mocou. Bulgakov je zdrvený.
Keďže jeho hry sú jedna za druhou zakazované (okrem Dňov Turninovcov, ktoré sa páčili Stalinovi a z času na čas sa na ne zašiel pozrieť), Michail Afanasievič sa venuje literatúre. Tiež nemôže vychádzať, ale to, čo napíše, môže aspoň prečítať priateľom a potom odložiť do bezpečia šuplíka. Z pôsobenia v MCHAT-e, bizarnej divadelnej inštitúcii, ktorú vedú „starčekovia” Stanislavskij a Nemirovič-Dančenko a ich mladé kokety Oľga (priateľka Bulgakovovcov) a Ripsi (nepriateľka Bulgakovovcov) vznikne výborný Divadelný román. Zo strastiplného, dramatického života Michaila a Jeleny postupne rastie slávny Majster a Margarétka.
Bulgakovov život, zachytený v denníkoch, je strohou, no práve vďaka tomu nesmierne výrečnou reportážou o nepochopiteľnosti života v prvých dvoch desaťročiach sovietskeho Ruska. Na jednej strane politické čistky, ktorým sa nevyhnú ani básnik Osip Mandeľštam či režisér Vsevolod Mejerchoľd (obaja boli zastrelení), na druhej strane čulý život v moskovských divadlách. Na jednej strane zakázané knihy a hry, na druhej divadelný fanúšik Stalin, ktorý režisérom občas poradí, čo by bolo dobré zmeniť, skrátiť či zvýrazniť a aj Jelena Bulgakovová konštatuje, že sú to niekedy aj zmeny k lepšiemu. Na jednej strane nesloboda, na druhej bujaré večere v šašlikárni a po nich biliard do skorého rána v malom byte u Bulgakovovcov (medzi ich susedov patril napríklad lietrárny vedec Viktor Šklovskij alebo autor textu sovietskej a potom aj ruskej hymny, otec režisérov Andreja a Nikitu Sergej Michalkov).
Michail Bulgakov na rozdiel od Ivana Bunina netúži po návrate starého Ruska. Nebojuje proti komunizmu, v porovnaní s inými nie je vlastne ani tak veľmi prenasledovaný. Napriek tomu je nešťastný: hoci je Stalinom „udržiavaný pri živote”, zároveň mu je znemožnené robiť to, čo robiť chce a vie. Nemôže inscenovať, režírovať, vydávať ani cestovať. Teoreticky úspešný dramatik je zároveň väzňom.
Buninove a Bulgakovove denníky sú pohľadmi zvnútra do detských rokov sovietskeho Ruska. Dobrý a zbožný pospolitý ľud sklamal. Intelektuáli striedavo kolaborovali, kládli symbolický odpor, trpeli a písali.
„Uvidíme, a budeme se učit, budeme mlčet,” napísal si Michail Afanasievič do denníka 6. novembra 1923.
Ivan Alexejevič Bunin: Prekliate dni. Preklad Mikuláš Šoóš, Hronka, 2013.
Michail Bulgakov, Jelena Bulgakovová: Deníky Mistra a Markétky. Preklad Alena Morávková, Academia, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.