Vlastne nie, pomerne presné sú aj ďalšie surové dáta. Smaugova pustatina je napríklad so svojimi 161 minútami hneď o osem minút kratšia, ako 169 minút dlhá jednotka. Cynik vo mne teda môže smelo tvrdiť, že je o tých osem minút menej nudná a je to čertovsky dôležitých osem minút. Za tých osem minút sa dá totiž napríklad natvrdo zaspať, a potom už by to mohlo trvať koľko chcelo, bolo by mi to jedno, spal by som, tíško chrápal do prítmia kinosály a možno by sa mi snívalo o niečom krásnom. Napríklad o svete, v ktorom sa nenakrúcajú tri takmer trojhodinové filmy podľa jedinej knihy, ktorá navyše, načítaná profesionálnym hercom ako audiokniha – teda zreteľne, dramaticky a nahlas, trvá necelých štrnásť hodín. Lebo potom to vychádza tak, že čítať si Hobita, len tak pre seba, potichu, ako sa knihy čítajú, a pozerať sa naňho vyjde časovo rovnako. Človek neušetrí dívaním sa na film ani minútu, naopak, do kina musí ísť, lístok kupovať a tak ďalej a to už je potom vyslovená strata času.
Lebo bývalo dobrým zvykom, že filmy podľa slávnych literárnych predlôh vznikali aj preto, aby ľudia, ktorým sa tie knihy nechcelo čítať, vedeli, o čom sú. Za zlomok času, ktorý by potrebovali na prečítanie knihy, dozvedeli sa, čo potrebovali a mohli sa ďalej venovať niečomu zmysluplnejšiemu. Lenže dnes nie, a tu sa Hobit, nielen tento jeden, ale celá filmová trilógia, ktorá sa začala pred rokom a o rok sa skončí, stáva veľkou filozofickou metaforou prítomnosti, ba čo viac, stáva sa akoby spontánnou súčasťou jedného z možných širších filozofických riešení súčasného marazmu.
.čo s voľným časom?
O čo ide? O problém voľného času. Skutočne. Smutný faktom našej prítomnosti totiž je, že práce, ktorá jednoducho musí byť vykonaná, aby sme mali čo jesť, čo piť, čo si obliekať, aby sme jednoducho fyzicky relatívne pohodlne prežívali, tejto práce, takejto práce, je zúfalo málo a väčšinu z nej už aj tak robia stroje alebo proletariát v Číne. My ostatní potom vlastne nemáme čo robiť. Iste, máme prácu, zamestnanie, stres, poslanie, permanentný zhon z toho, že nestíhame, ale iba dovtedy, kým si nepripustíme, že väčšina z nás robí niečo, čo síce môže byť urobené, a je fajn, ak je to urobené, ale nemusí to byť urobené. Teda musí, aby nás ktosi mal za čo platiť, ale nemusí tak naozaj. Akože ja dnes nenapíšem recenziu na druhého Hobita, a ona bude na druhý deň na svete vyslovene chýbať. Nebude.
No a tak sa zabávame každý, ako vieme. Teda nie, niektorí sa zabávame, ako vieme, v zásade si vystačíme a niektorých treba zabávať, aby im nedošlo, že ako sa bez vlastného pričinenia narodili, tak nejako nakoniec umrú a to medzi tým je vlastne voľný čas, ktorý treba nejako stráviť. Pozerajú telku títo ľudia zväčša, keď prídu narobení z práce ako tie kone, z práce, ktorá síce nemusí byť nevyhnutne urobená, ale keby nebola, zožrali by sme sa od nudy. Alebo sa môžeme dívať na Hobita a geniálne je, že tým strávime viac voľného času, ako keby sme si ho čítali. Nehovoriac o tom, že Hobit ako filmová trilógia bude v konečnom dôsledku zamestnávať tri roky. Nie zlé na jednu knižku.
.príbeh a dej
Vlani sme sa takmer tri hodiny dívali, ako sa to začína, teraz sme sledovali strednú hru – hodinu naháňali ohyzdi trpaslíkov a hobita v exteriéroch, hodinu naháňali trpaslíci a hobit draka v interiéri, aj keď toto bola skôr taká hra na slepú babu, naháňajúci a naháňaní sa menili podľa potreby a medzi tým si hobiti a trpaslík chvíľu odfúkli v jazernom meste. No a na rok sa to celé skončí, určite nejakou poriadnou lomenicou. Fakt veľká vojna, šíky stojace proti sebe, patetické a majestátne to bude a už teraz viem, že sa mi to vlastne bude páčiť. Ako sa mi to páči doteraz.
Zaspával som, skutočne sa mi pri konci driemalo, ale nie od nudy. Naopak, nenudil som sa vlastne ani chvíľu, len som tak veľmi dával pozor, čo sa deje, že som sa neskonale unavil. To preto, že Hobit síce nemá príbeh, ani ten minulý, ani tento, a ani ten ďalší ho mať nebude – príbeh, ktorý by mal byť rozpovedaný, ale zato má dej. Neuveriteľne veľa deja, čosi sa deje vlastne neustále. Zapaľujú sa lýtka militantnej elfke, ktorá môže oči nechať na urastenom trpaslíkovi, a aj on k nej vzhliada, k veľkej nevôli Legolasa, ktorý už tu spozná Gimliho, síce len na obrázku, ale vtip je to milý, a ktorý predvádza neuveriteľné akčné kúsky v úlohe akéhosi orientačného freerunnera či parkouristu – to sú tí ľudia, čo behajú po meste, skáču, saltá metajú, budova nebudova – náramne dobre to vyzerá a Legolas tu také robí v lese a pri tom efektne a efektívne kántri zástupy ohyzdov a človek by sa na to vydržal dívať donekonečna, a tak ďalej a tak ďalej a pred koncom už som bol naozaj príliš unavený na to, aby som nezadriemal.
Preto, ak sa ma niekto spýta, o čom vlastne Hobit bol, neodpovedám, lebo to neviem. „O čom?“ je totiž otázka pýtajúca sa na príbeh a ten som v Hobitovi dosiaľ neidentifikoval. Ale keď sa ma niekto spýta, aký je Hobit, bez váhania odpovedám, úžasný. Lebo žasol som. Doslova. Na remeslom, nad výtvarnosťou, nad akciou, nad takými princípmi tvorby, ktoré popierajú jednu zo základných premís kinematografie, a to tú, že film je umením redukcie a strihu. Tu sa totiž nič neredukuje, len sa naťahuje a strihá sa, nie kvôli tomu, aby sme videli menej, ale aby sme videli viac a intenzívnejšie.
Preto vôbec nepochybujem, že Hobita 2 si vychutnám ešte zopárkrát. Už nie v 3D a vo vysokom rozlíšení, lebo som si takmer istý, že práve pre to bol Hobit 2 tak veľmi únavným filmom, ale pekne doma, z Blu-ray. Lebo voľného času mám dosť a rád ho trávim dívaním sa na filmy. A na tie sa nedívam pre príbehy, ale pre dej. Na príbehy sú knižky lepšie.
Hobit je rozprávka. Pekná, pohodlná, detská. Niet v ňom nič z toho, prečo je Pán prsteňov úžasný, fascinujúci, veľký príbeh. Hobit nie je sága ani epos, Hobit je rozprávanie. Pre deti. Nie pre deti každého veku, ale doslova pre deti. Jackson mu túto prirodzenosť skúsil vziať, ale nepodarilo sa mu to, len premenil ono rozprávania na dej. Dychberúci, efektný a takto sám v sebe a pre seba zmysluplný. A potiaľto by to bolo v poriadku, lenže z filmového Hobita trčí kŕč – a je ním tá úporná snaha o vypovedanie príbehu, ktorého v ňom však niet a nedostane ho tam ani hlbšie prepájanie s Pánom prsteňov, ani inšpirovanie sa v Sillmarilione a v Nedokončených príbehoch. Lebo Hobit sa v Stredozemi síce odohráva, ale na rozdiel od Pána prsteňov nie je o nej. Nikdy nebol a nebude, nemá prečo byť.
Tak nakoniec sa ten nešťastný divák, čo sa mu Hobita nechcelo čítať, a tak naň šiel po tri razy do kina, ani len z tých filmov nedozvedel, o čom vlastne knižný Hobit je. Lenže toto už je celkom choré, až akoby bez zmyslu, točenie sa v kolese, zahltenie zmyslov, systémová porucha.
A keďže toto mi nakoniec viac vadí, ako ma dívanie sa na druhého Hobita tešilo, musím ten film odmietnuť. To, že mne osobne sa nezdá zbytočný, nič neznamená, ak zbytočný je. A je. Nikto z neho nezbystrie, len ešte viac zblbnúť sa dá, a to nie je v poriadku.
Život totiž stále zostáva bojom o prežitie, akurát už sa nebojuje o prežitie tela, ale o prežitie ducha. A ja sa nemôžem zbaviť pocitu, že Jacksonov Hobit toho ducha zabíja.
Hobit: Smaugova pustatina (Hobbit: The Desolation of Smaug, USA / NZ, 2013) Réžia: Peter Jackson, Scenár: Fran Walsh, Philippa Boyens, Peter Jackson, Guillermo del Toro Kamera: Andrew Lesnie. Hrajú: Martin Freeman, Ian McKellen, Benedict Cumberbatch, Luke Evans, Orlando Bloom, Evangeline Lilly, Richard Armitage, Graham McTavish, James Nesbitt, John Callen, Cate Blanchett, Hugo Weaving, Manu Bennett, Lee Pace, Aidan Turner, Christopher Lee, Andy Serkis, Billy Connolly, Elijah Wood a ďalší.
Lebo bývalo dobrým zvykom, že filmy podľa slávnych literárnych predlôh vznikali aj preto, aby ľudia, ktorým sa tie knihy nechcelo čítať, vedeli, o čom sú. Za zlomok času, ktorý by potrebovali na prečítanie knihy, dozvedeli sa, čo potrebovali a mohli sa ďalej venovať niečomu zmysluplnejšiemu. Lenže dnes nie, a tu sa Hobit, nielen tento jeden, ale celá filmová trilógia, ktorá sa začala pred rokom a o rok sa skončí, stáva veľkou filozofickou metaforou prítomnosti, ba čo viac, stáva sa akoby spontánnou súčasťou jedného z možných širších filozofických riešení súčasného marazmu.
.čo s voľným časom?
O čo ide? O problém voľného času. Skutočne. Smutný faktom našej prítomnosti totiž je, že práce, ktorá jednoducho musí byť vykonaná, aby sme mali čo jesť, čo piť, čo si obliekať, aby sme jednoducho fyzicky relatívne pohodlne prežívali, tejto práce, takejto práce, je zúfalo málo a väčšinu z nej už aj tak robia stroje alebo proletariát v Číne. My ostatní potom vlastne nemáme čo robiť. Iste, máme prácu, zamestnanie, stres, poslanie, permanentný zhon z toho, že nestíhame, ale iba dovtedy, kým si nepripustíme, že väčšina z nás robí niečo, čo síce môže byť urobené, a je fajn, ak je to urobené, ale nemusí to byť urobené. Teda musí, aby nás ktosi mal za čo platiť, ale nemusí tak naozaj. Akože ja dnes nenapíšem recenziu na druhého Hobita, a ona bude na druhý deň na svete vyslovene chýbať. Nebude.
No a tak sa zabávame každý, ako vieme. Teda nie, niektorí sa zabávame, ako vieme, v zásade si vystačíme a niektorých treba zabávať, aby im nedošlo, že ako sa bez vlastného pričinenia narodili, tak nejako nakoniec umrú a to medzi tým je vlastne voľný čas, ktorý treba nejako stráviť. Pozerajú telku títo ľudia zväčša, keď prídu narobení z práce ako tie kone, z práce, ktorá síce nemusí byť nevyhnutne urobená, ale keby nebola, zožrali by sme sa od nudy. Alebo sa môžeme dívať na Hobita a geniálne je, že tým strávime viac voľného času, ako keby sme si ho čítali. Nehovoriac o tom, že Hobit ako filmová trilógia bude v konečnom dôsledku zamestnávať tri roky. Nie zlé na jednu knižku.
.príbeh a dej
Vlani sme sa takmer tri hodiny dívali, ako sa to začína, teraz sme sledovali strednú hru – hodinu naháňali ohyzdi trpaslíkov a hobita v exteriéroch, hodinu naháňali trpaslíci a hobit draka v interiéri, aj keď toto bola skôr taká hra na slepú babu, naháňajúci a naháňaní sa menili podľa potreby a medzi tým si hobiti a trpaslík chvíľu odfúkli v jazernom meste. No a na rok sa to celé skončí, určite nejakou poriadnou lomenicou. Fakt veľká vojna, šíky stojace proti sebe, patetické a majestátne to bude a už teraz viem, že sa mi to vlastne bude páčiť. Ako sa mi to páči doteraz.
Zaspával som, skutočne sa mi pri konci driemalo, ale nie od nudy. Naopak, nenudil som sa vlastne ani chvíľu, len som tak veľmi dával pozor, čo sa deje, že som sa neskonale unavil. To preto, že Hobit síce nemá príbeh, ani ten minulý, ani tento, a ani ten ďalší ho mať nebude – príbeh, ktorý by mal byť rozpovedaný, ale zato má dej. Neuveriteľne veľa deja, čosi sa deje vlastne neustále. Zapaľujú sa lýtka militantnej elfke, ktorá môže oči nechať na urastenom trpaslíkovi, a aj on k nej vzhliada, k veľkej nevôli Legolasa, ktorý už tu spozná Gimliho, síce len na obrázku, ale vtip je to milý, a ktorý predvádza neuveriteľné akčné kúsky v úlohe akéhosi orientačného freerunnera či parkouristu – to sú tí ľudia, čo behajú po meste, skáču, saltá metajú, budova nebudova – náramne dobre to vyzerá a Legolas tu také robí v lese a pri tom efektne a efektívne kántri zástupy ohyzdov a človek by sa na to vydržal dívať donekonečna, a tak ďalej a tak ďalej a pred koncom už som bol naozaj príliš unavený na to, aby som nezadriemal.
Preto, ak sa ma niekto spýta, o čom vlastne Hobit bol, neodpovedám, lebo to neviem. „O čom?“ je totiž otázka pýtajúca sa na príbeh a ten som v Hobitovi dosiaľ neidentifikoval. Ale keď sa ma niekto spýta, aký je Hobit, bez váhania odpovedám, úžasný. Lebo žasol som. Doslova. Na remeslom, nad výtvarnosťou, nad akciou, nad takými princípmi tvorby, ktoré popierajú jednu zo základných premís kinematografie, a to tú, že film je umením redukcie a strihu. Tu sa totiž nič neredukuje, len sa naťahuje a strihá sa, nie kvôli tomu, aby sme videli menej, ale aby sme videli viac a intenzívnejšie.
Preto vôbec nepochybujem, že Hobita 2 si vychutnám ešte zopárkrát. Už nie v 3D a vo vysokom rozlíšení, lebo som si takmer istý, že práve pre to bol Hobit 2 tak veľmi únavným filmom, ale pekne doma, z Blu-ray. Lebo voľného času mám dosť a rád ho trávim dívaním sa na filmy. A na tie sa nedívam pre príbehy, ale pre dej. Na príbehy sú knižky lepšie.
Hobit je rozprávka. Pekná, pohodlná, detská. Niet v ňom nič z toho, prečo je Pán prsteňov úžasný, fascinujúci, veľký príbeh. Hobit nie je sága ani epos, Hobit je rozprávanie. Pre deti. Nie pre deti každého veku, ale doslova pre deti. Jackson mu túto prirodzenosť skúsil vziať, ale nepodarilo sa mu to, len premenil ono rozprávania na dej. Dychberúci, efektný a takto sám v sebe a pre seba zmysluplný. A potiaľto by to bolo v poriadku, lenže z filmového Hobita trčí kŕč – a je ním tá úporná snaha o vypovedanie príbehu, ktorého v ňom však niet a nedostane ho tam ani hlbšie prepájanie s Pánom prsteňov, ani inšpirovanie sa v Sillmarilione a v Nedokončených príbehoch. Lebo Hobit sa v Stredozemi síce odohráva, ale na rozdiel od Pána prsteňov nie je o nej. Nikdy nebol a nebude, nemá prečo byť.
Tak nakoniec sa ten nešťastný divák, čo sa mu Hobita nechcelo čítať, a tak naň šiel po tri razy do kina, ani len z tých filmov nedozvedel, o čom vlastne knižný Hobit je. Lenže toto už je celkom choré, až akoby bez zmyslu, točenie sa v kolese, zahltenie zmyslov, systémová porucha.
A keďže toto mi nakoniec viac vadí, ako ma dívanie sa na druhého Hobita tešilo, musím ten film odmietnuť. To, že mne osobne sa nezdá zbytočný, nič neznamená, ak zbytočný je. A je. Nikto z neho nezbystrie, len ešte viac zblbnúť sa dá, a to nie je v poriadku.
Život totiž stále zostáva bojom o prežitie, akurát už sa nebojuje o prežitie tela, ale o prežitie ducha. A ja sa nemôžem zbaviť pocitu, že Jacksonov Hobit toho ducha zabíja.
Hobit: Smaugova pustatina (Hobbit: The Desolation of Smaug, USA / NZ, 2013) Réžia: Peter Jackson, Scenár: Fran Walsh, Philippa Boyens, Peter Jackson, Guillermo del Toro Kamera: Andrew Lesnie. Hrajú: Martin Freeman, Ian McKellen, Benedict Cumberbatch, Luke Evans, Orlando Bloom, Evangeline Lilly, Richard Armitage, Graham McTavish, James Nesbitt, John Callen, Cate Blanchett, Hugo Weaving, Manu Bennett, Lee Pace, Aidan Turner, Christopher Lee, Andy Serkis, Billy Connolly, Elijah Wood a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.