Keď som bol frkan, prišiel do našej školy filmový štáb vyberať zaujímavé tváre. Nevšedné typy. Deti s talentom a nezameniteľným prejavom. Jednoducho, osobnosti hodné slovenskej inscenácie osemdesiatych rokov. Stáli sme tam nastúpení v telocvični. Každý so svojím príbehom. Každý mal tajné tromfy. Jedni vyvaľovali oči, iní sa mračili, napríklad ja som zaťahoval brucho a niekto zo starších sa pokúšal v prezuvkách urobiť špagát. Dievčatá žmúrili oči ako líšky a pohadzovali vrkôčikmi. Všetci sme sa chceli predať do filmu. Medzi nami, v tom detskom telocvičňovo-vrecúškovom smrade, sa prechádzali prísne produkčné. Učiteľky žiarlivo striehli, ktorého z „pankhartov“ vyberú, aby mu neskôr mohli prilepšiť, alebo si na neho zasadnúť. Produkčná sa blížila ku mne. Zatiahol som brucho ešte viac, dokonca aj líca. Hodil som na ňu pridusený pohľad. Keď ma vyberú, bude to pekná drina, zaťahovať toľko brucho pred kamerou a ešte aj hovoriť repliky. Pani však prešla okolo bez povšimnutia. Potom vedúca štábu pokrútila hlavou a znechutene poznamenala, že toľko tuctových tvárí v živote nevidela.
Milí priatelia, nehrajme žiadne úlohy vo svojich životoch. Nepredstierajme. Nič prirodzené nie je tuctové. Jednoducho, buďme ľuďmi a zlepšujme sa v tom. Výberové konanie na miesto vo vlastnom živote sa opakovať nebude.
Milí priatelia, nehrajme žiadne úlohy vo svojich životoch. Nepredstierajme. Nič prirodzené nie je tuctové. Jednoducho, buďme ľuďmi a zlepšujme sa v tom. Výberové konanie na miesto vo vlastnom živote sa opakovať nebude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.