Francúzi sú na štrajky zvyknutí. Keď 14. novembra vyhlásili zamestnanci francúzskych spoločností prevádzkujúcich verejnú dopravu štrajk na protest proti reformám prezidenta Sarkozyho, prispôsobili sa. Iné im ani nezostávalo:
parížske metro prepraví denne vyše 4,5 milióna cestujúcich, takže každodenný život Paríža sa celkom zmenil.
Veľká časť Parížanov jednoducho vytiahla bicykle. Seriózni páni v oblekoch, dámy v lodičkách i sukniach, starí a mladí, chudobní aj bohatí nahodili šály a reflexné vesty, nasadli na „vélo“ a zaplavili chodníky i cesty, na ktorých sa prepletali pomedzi autá pomaly postupujúce v kilometrových zápchach. Niektorí ľudia, ktorí bývajú ďalej, si deň pred štrajkom objednali hotel a zostali v centre. Mnohí ďalší rezignovali a pokiaľ im to práca dovolila, ako môjmu profesorovi, zostali doma. Profesora som znova videl až o osem dní.
.automatizovaný štrajkokaz
Hoci sa štrajk prejavil výrazným obmedzením verejnej dopravy, celkom zastavená nebola. Na internetovejwebovej stránke spoločnosti RATP je možné zistiť aktuálny stav dopravy, vrátane prípadných nehôd a výluk. Človek to ocení najmä počas vypätých a neistých situácií.
Prvé dni jazdilo asi 10 percent spojov väčšiny liniek. Veľmi problematické bolo spojenie prímestských oblastí prostredníctvom regionálnych expresných vlakov známych ako RER. Nasledujúce dni sa obslužnosť liniek menila ako na hojdačke, raz k lepšiemu, raz k horšiemu, až posledné dva-tri dni štrajku jazdilo 75-90 percent všetkých spojov. Na spoje sa, samozrejme, čakalo dlhšie a vozne sa prepĺňali. Z bežných 90 sekúnd až piatich minút narástol interval odchodu vlakov často aj na tri štvrte hodiny.
Jediná linka, ktorú „Sarkove“ reformy nechávajú chladnou a po celý čas jazdila normálne, bola linka číslo 14. Tento štrajkokaz je totiž plne automatizovaný.
.vodič ako moderátor
Keď som sa pred začiatkom štrajku bavil s kolegami, ich prognózy boli opatrné. Nikto sa nechystal prísť do práce v stredu, prvý deň štrajku. Varovali ma, že možno aj vo štvrtok a piatok to môže byť komplikované. Ja som štrajk zažil prvý raz, tak som bol optimista – či skôr naivný. Navyše bývam v centre a peši je to asi hodina od univerzity, kde pracujem. Jediný z mojich kolegov, ktorý sa do práce dostal každý štrajkový deň, bol Sidney, na ktorého čakalo prednášanie. Sidney je mimoriadne pozitívne naladený človek. Každý deň mi vravel: „Uvidíš, zajtra to bude určite lepšie. A ak nie zajtra, tak pozajtra celkom isto...“ Prvé dni som mu veril. S každou hodinovou prechádzkou však moja viera ochabovala, až som po štyroch dňoch dospel k presvedčeniu, že metrom sa už asi nezveziem. Moja prvá skúsenosť s obmedzenou premávkou mi totiž úplne stačila.
Nastúpil som vtedy do prázdnej súpravy na konečnej stanici linky. Už keď sa pohýnala, vo vozni sa dalo sotva pohnúť. Strategickým úskokom sa mi podarilo umiestniť v rohu vozňa pri dverách, na mieste, ktoré ostávalo celý čas v relatívnom pokoji a zároveň poskytovalo dobrý výhľad. Na každej zastávke sa vo zvyšnej časti vozňa rozhýbala masa ľudských tiel: časť sa valila von a iná časť dnu. Prebojovať sa k dverám z opačnej strany vozňa si aj napriek ochote zúčastnených vyžadovalo nadkritickú dávku asertivity.
Našinec by očakával výbuch kolektívnej nervozity. Ale nič také. Ľudia sú k sebe stále milí. Niektorí sa dokonca usmievajú a vedú nezáväzné rozhovory s náhodnými krátkodobými známymi. Situáciu moderuje vodič súpravy: „Dámy a páni, zachovajme pokoj, nepodliehame panike, nastupujúci nechajú najskôr vystúpiť vystupujúcich, o chvíľu sa pohneme a dopravíme vás, kam si želáte.“ Vodič má o situácii prehľad a operatívne rieši i malé problémy: „Pane v prvých dverách v treťom vozni, prosím vás, skúste sa vtlačiť hlbšie, aby sa dali dvere zavrieť, ďakujem vám.“ Občas však oznámi nepríjemnú správu: „Dámy a páni, je mi to ľúto, ale musím vám oznámiť, že na tejto stanici sa zdržíme 20 minút.“ Vravím si, toto už nevydržia, a očakávam nadávky, hrozby, lynčovanie. Opäť sa mýlim. Zopár jedincov síce zagúľa očami, jeden Američan v obleku poznamená, že toto by sa teda v United States stať nemohlo, dvere vozňa sa otvoria, ľudia sa idú vydýchať a na stanici sa čakanie mení na malý happening.
.pochopenie Francúzov
Francúzi prejavujú pre protivládne štrajky hlboko zakorenené pochopenie, aj napriek tomu, že prezident Sarkozy má pre svoje reformy verejnú podporu. Slovami mojej kolegyne, mladučkej doktorandky Claire: „Zamestnanci metra nesú obrovskú zodpovednosť za veľký počet ľudí.“ Claire dokonca dodáva, že podľa nej je tá zodpovednosť oveľa vyššia ako u lekárov: „Tí zodpovedajú len za jednotlivcov.“ A tak si myslí, že si zaslúžia relatívne vysokú mzdu i odchod do dôchodku okolo päťdesiatky, ako je to v niektorých prípadoch doteraz. Odpor proti zvýšeniu veku odchodu do dôchodku je totiž jednou z požiadaviek štrajkujúcich. Mimochodom, zamestnanci protestujú i proti zrušeniu zvláštnych príplatkov za prácu v nebezpečnom prostredí. Tie im boli priznané v 70. rokoch a dnes sú pri vysokej miere automatizácie riadenia dopravy celkom neopodstatnené.
Bizarne pôsobí i to, ako všetci rešpektujú odklad diskusie. Prezident Sarkozy totiž vyhlásil, že so štrajkujúcimi sa celý týždeň nebude baviť a že na prvé rokovania je pripravený až v stredu, sedem dní po začiatku štrajku, nie však o tom najdôležitejšom, teda o dôchodkovej reforme., je pripravený až v stredu, sedem dní po začiatku štrajku. Tak sa jednoducho týždeň štrajkuje a čaká. Už aj tak chorľavé francúzske hospodárstvo medzitým prišlo o štyri miliardy eur.
Claire má pohotovú odpoveď i na moju (ako vždy, úplne naivnú) otázku, že prečo sa zrazu tak vehementne štrajkuje, keď Francúzi svojho Sarka len nedávno aj s jeho reformným programom výraznou väčšinou zvolili: „Vieš, u nás sľubom politikov pred voľbami veľmi neveríme. Ľudia si mysleli, že len tak tára – ako pred ním Chirac. Preto sú teraz prekvapení a rozhorčení, že to chce tak tvrdohlavo plniť.“
.koniec?
Štrajk sa po deviatich dňoch napokon predsa len skončil. Francúzsky prezident prisľúbil rozhovory o požiadavkách štrajkujúcich. V médiách sa vedú spory o tom, kto je vlastne víťazom. Metro od soboty 24. novembra jazdí normálne a ja si užívam pohodlné a rýchle presuny po nádhernom jesennom Paríži. Tri dni po štrajku zhoreli na severe Paríža prvé autá. Nuda tu nehrozí.
| Parížske metro: Métro de Paris sa pôvodne volalo Chemin de fer Métropolitain – Metropolitná železnica, neskôr Métropolitain, z čoho vznikla skratka Métro. Tvorí rozsiahlu podzemnú a čiastočne i nadzemnú sieť. Má 16 liniek, ktoré sú číslované od 1 po 14; linky 3 a 7 majú samostatné odbočky označené 3bis a 7bis. Linka 14 je plne automatizovaná. Na 213 km tratí je takmer 300 staníc, z ktorých vyše 60 je prestupných. Medzi „naj“ parížskeho metra okrem najhustejšej siete zastávok, ktorých priemerná vzdialenosť je len necelých 600 metrov, patrí i najväčšia podzemná stanica na svete – Châtelet-Les Halles. Interval odchodu spojov je 90 sekúnd až päť minút. Okrem metra, ktoré obsluhuje štátna spoločnosť RATP, sieť dopĺňajú aj vlaky RER (Réseau Express Régional – Regionálna expresná sieť) spravované tiež štátnou spoločnosťou SNCF. RER má 5 liniek označených písmenami A-E, sieť zastávok je redšia a vlaky obsluhujú okrem Paríža i jeho predmestia a prímestské oblasti. Architektúra staníc je inšpirovaná Art Nouveau, umeleckým smerom zo začiatku 20. storočia. |
Autor je na postdoktorandskej stáži na Université Paris 6, Piere et Marie Curie