Najchlpatejším etnikom na Zemi sú severojaponskí Ainuovia. V tesnom závese za nimi je istá kaukazská rasa, žijúca v Malej Ázii až Arménsku, pomerne chlpatí sú aj austrálski aborigénovia, Melanézania a miestami aj čiastkové populácie v subsaharskej Afrike. V tej oblasti Ázie, kde žije takzvaná žltá rasa, je bujné ochlpenie skôr vzácnosťou. Nadpriemerne ochlpení turisti sú atrakciou – domorodci sa ich dotýkajú často s veľkým záujmom, a trocha aj s odporom. Japonci, ktorí sa v minulosti často krížili s Ainuami, neraz disponujú neskutočnými typmi ochlpenia vrátane takého, aké v Európe ani nepoznáme: zaujímavé je napríklad husté osrstenie prednej strany stehien, pričom zvyšok tela je takmer holý.
Názor na nadmerné ochlpenie sa, ako to už medzi ľudmi býva, počas vekov menil. Na jednej strane Homér tvrdil, že odvaha sídli v chlpatej hrudi, na druhej strane si súčasní metrosexuáli vyhoľujú nielen túto časť, ale väčšinou celé telo, čím pripomínajú mláďa alebo dospievajúce chlápätko, ktoré v ženách vyvoláva materinské pudy. Odstraňovanie pubického a podpažného ochlpenia patrilo medzi bežné úpravy mužov a žien v antickom a islamskom svete, kde slúžilo najmä ako prevencia vší lonových. V posledných desaťročiach vyhoľovanie či iné odstraňovanie ochlpenia zachvátilo Európu a Ameriku. Názor žien na nadpriemerne chlpatých mužov je veľmi protichodný, väčšinou však vyvoláva odpor až zdesenie. „Muži sú zvery, milá moja,” hovorili s prídychom pikantérie matky svojim dcéram počas viktoriánskej éry. Existujú však aj ženy, ktoré animálnosť výrazne osrstených mužov vzrušuje. Napriek tomu sa medzi nimi nájde minimum takých, ktoré by omdlievali od rozkoše pri pohľade na chuchvalce chlpov trčiacich z uší. Tento fenomén sa nazýva hypertrichosis auriculariae. No napríklad v Indii, kde žijú takto obdarení muži, miestni nechápu, ako si môže niekto takú erotickú devízu dobrovoľne likvidovať.
.strihali dohola malého chlapčeka
Estetickejšou súčasťou mužského ochlpenia sú vlasy. V minulosti aj súčasnosti sú pre mnohých prostriedkom na prejavenie individuality, nezávislosti a určitého spoločenského statusu. Muži v tradičných spoločnostiach hrdo nosili neraz komplikované a na údržbu náročné účesy: spomeňme len japonských samurajov, sikhov s ich obrovskými vlasovými uzlami a hrebeňmi, tibetskú šľachtu či excesívne parochne v Európe 17. a 18. storočia, kombinované s dokonale vyholenými tvárami a zženštilou módou čipkovaných rukávov, pudreniek a naparfumovaných vreckovôčok. Tvrdí sa, že čínsky dizajn mužských účesov počas mandžuskej dynastie – teda predná časť hlavy oholená, zadné dlhé vlasy zapletené do vrkoča – bol povinný pre všetkých etnických Číňanov. Zaviedli ho ako cielenú a verejnú ukážku pacifikácie porazeného národa tým, že mu naordinovali ženský typ účesu.
Svojským fenoménom je aj nedobrovoľné skrátenie alebo nebodaj oholenie mužských vlasov, zbavenie tejto okrasy sa chápalo ako urážka, prejav nadradenosti, potupy a násilia. Výstižnou ilustráciou je biblická príhoda o Samsonovi, ktorý po oholení vlasov zoslabol ako dieťa, takže ho nepriatelia v tej chvíli premohli, zviazali, oslepili a zotročili. Strihanie vlasov je dôležitou témou vo Formanovom filme Hair, vychádza z nej aj český básnik J. Kainar v básni Stříhali dohola malého chlapečka. Známe strihanie nováčikov vo vojenskom prijímači síce pohlavári vysvetľujú ako hygienické opatrenie, v skutočnosti však ide o demonštrovanie potupy a akt priradenia k stádu. Inou skupinou sú muži, ktorí si vlasy oholia dobrovoľne. Touto obetou sa vlastnej individuality a osobného života zriekajú mnísi (ale aj mníšky), tradiční moslimovia a dnes najmä skinheadi. Zároveň tým verejne prejavujú, že sa stotožňujú s názormi špecifického spoločenstva a patria k nemu.
.vlasáči a plešivci
Opakom bujného porastu hlavy je plešivosť. Spontánne sa vyskytuje iba u európskej populácie alebo u populácií od nej odvodených. Zriedkavo na plešivcov natrafíme aj v Indii a subsaharskej Afrike. Za tento stav u mužov (ale aj u žien) zodpovedá nadbytok testosterónu. Dokazuje to napríklad fakt, že kastráti problémy s plešivosťou nemajú. Vlasy pri vzniku plešiny väčšinou nevypadávajú definitívne, ale menia sa drobné chĺpky lanugového ochlpenia novorodencov – podliehajú tak v podstate opačnému procesu než fúzy a brada, ktoré z nepatrného pubertálneho páperia postupne zosilnejú na štruktúru, ktorá často vzdoruje aj britve. Názor verejnej mienky na plešinu sa menil podobne ako názor na ochlpenie zvyšku tela. V minulosti plešinu posudzovali ako čosi maximálne neerotické a majitelia ju maskovali rôznymi, viac či skôr menej presvedčivými parochňami, príčeskami, povestnými tupé alebo aspoň takzvanou prehadzovačkou, ktorou sa úbožiak márne snažil zvyšky vlasového porastu nadizajnovať tak, aby zakryl lysé miesta. Jedným z takýchto stylistov bol napríklad prvý porevolučný československý premiér Marián Čalfa. V skutočnosti mnoho žien považuje plešinu za sexi. Dokazujú to niekdajšie sexsymboly ako Telly Savalas (inšpektor Kojak), Yul Brynner (pištolník Chris z filmu Sedem statočných) alebo český kráľ swingu Karel Hála. Včera to boli odvážni trendsetteri, dnes hlavný prúd vo vlasovej móde pre mužov s nadbytkom testosterónu.
Názor na nadmerné ochlpenie sa, ako to už medzi ľudmi býva, počas vekov menil. Na jednej strane Homér tvrdil, že odvaha sídli v chlpatej hrudi, na druhej strane si súčasní metrosexuáli vyhoľujú nielen túto časť, ale väčšinou celé telo, čím pripomínajú mláďa alebo dospievajúce chlápätko, ktoré v ženách vyvoláva materinské pudy. Odstraňovanie pubického a podpažného ochlpenia patrilo medzi bežné úpravy mužov a žien v antickom a islamskom svete, kde slúžilo najmä ako prevencia vší lonových. V posledných desaťročiach vyhoľovanie či iné odstraňovanie ochlpenia zachvátilo Európu a Ameriku. Názor žien na nadpriemerne chlpatých mužov je veľmi protichodný, väčšinou však vyvoláva odpor až zdesenie. „Muži sú zvery, milá moja,” hovorili s prídychom pikantérie matky svojim dcéram počas viktoriánskej éry. Existujú však aj ženy, ktoré animálnosť výrazne osrstených mužov vzrušuje. Napriek tomu sa medzi nimi nájde minimum takých, ktoré by omdlievali od rozkoše pri pohľade na chuchvalce chlpov trčiacich z uší. Tento fenomén sa nazýva hypertrichosis auriculariae. No napríklad v Indii, kde žijú takto obdarení muži, miestni nechápu, ako si môže niekto takú erotickú devízu dobrovoľne likvidovať.
.strihali dohola malého chlapčeka
Estetickejšou súčasťou mužského ochlpenia sú vlasy. V minulosti aj súčasnosti sú pre mnohých prostriedkom na prejavenie individuality, nezávislosti a určitého spoločenského statusu. Muži v tradičných spoločnostiach hrdo nosili neraz komplikované a na údržbu náročné účesy: spomeňme len japonských samurajov, sikhov s ich obrovskými vlasovými uzlami a hrebeňmi, tibetskú šľachtu či excesívne parochne v Európe 17. a 18. storočia, kombinované s dokonale vyholenými tvárami a zženštilou módou čipkovaných rukávov, pudreniek a naparfumovaných vreckovôčok. Tvrdí sa, že čínsky dizajn mužských účesov počas mandžuskej dynastie – teda predná časť hlavy oholená, zadné dlhé vlasy zapletené do vrkoča – bol povinný pre všetkých etnických Číňanov. Zaviedli ho ako cielenú a verejnú ukážku pacifikácie porazeného národa tým, že mu naordinovali ženský typ účesu.
Svojským fenoménom je aj nedobrovoľné skrátenie alebo nebodaj oholenie mužských vlasov, zbavenie tejto okrasy sa chápalo ako urážka, prejav nadradenosti, potupy a násilia. Výstižnou ilustráciou je biblická príhoda o Samsonovi, ktorý po oholení vlasov zoslabol ako dieťa, takže ho nepriatelia v tej chvíli premohli, zviazali, oslepili a zotročili. Strihanie vlasov je dôležitou témou vo Formanovom filme Hair, vychádza z nej aj český básnik J. Kainar v básni Stříhali dohola malého chlapečka. Známe strihanie nováčikov vo vojenskom prijímači síce pohlavári vysvetľujú ako hygienické opatrenie, v skutočnosti však ide o demonštrovanie potupy a akt priradenia k stádu. Inou skupinou sú muži, ktorí si vlasy oholia dobrovoľne. Touto obetou sa vlastnej individuality a osobného života zriekajú mnísi (ale aj mníšky), tradiční moslimovia a dnes najmä skinheadi. Zároveň tým verejne prejavujú, že sa stotožňujú s názormi špecifického spoločenstva a patria k nemu.
.vlasáči a plešivci
Opakom bujného porastu hlavy je plešivosť. Spontánne sa vyskytuje iba u európskej populácie alebo u populácií od nej odvodených. Zriedkavo na plešivcov natrafíme aj v Indii a subsaharskej Afrike. Za tento stav u mužov (ale aj u žien) zodpovedá nadbytok testosterónu. Dokazuje to napríklad fakt, že kastráti problémy s plešivosťou nemajú. Vlasy pri vzniku plešiny väčšinou nevypadávajú definitívne, ale menia sa drobné chĺpky lanugového ochlpenia novorodencov – podliehajú tak v podstate opačnému procesu než fúzy a brada, ktoré z nepatrného pubertálneho páperia postupne zosilnejú na štruktúru, ktorá často vzdoruje aj britve. Názor verejnej mienky na plešinu sa menil podobne ako názor na ochlpenie zvyšku tela. V minulosti plešinu posudzovali ako čosi maximálne neerotické a majitelia ju maskovali rôznymi, viac či skôr menej presvedčivými parochňami, príčeskami, povestnými tupé alebo aspoň takzvanou prehadzovačkou, ktorou sa úbožiak márne snažil zvyšky vlasového porastu nadizajnovať tak, aby zakryl lysé miesta. Jedným z takýchto stylistov bol napríklad prvý porevolučný československý premiér Marián Čalfa. V skutočnosti mnoho žien považuje plešinu za sexi. Dokazujú to niekdajšie sexsymboly ako Telly Savalas (inšpektor Kojak), Yul Brynner (pištolník Chris z filmu Sedem statočných) alebo český kráľ swingu Karel Hála. Včera to boli odvážni trendsetteri, dnes hlavný prúd vo vlasovej móde pre mužov s nadbytkom testosterónu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.