Každý z troch príkladov z posledných dní je v niečom iný: vina Hedvigy je v tom, že je Maďarka, Róbert Bezák sa previnil novátorstvom, a Rómovia z Moldavy patria k menšine, ktorej viacerí príslušníci robia problémy. Ale všetky tri príbehy spája jeden motív: väčšinový kolektív, ktorý si nakoniec presadil svoje.
Nepatrím k ľuďom, ktorí si v reakcii na sovietsky kolektivizmus zbožštili individualizmus. Ani si nemyslím, že alfou a omegou spoločnosti či štátu môže byť šťastie jednotlivca. Som dokonca presvedčený, že zmyslom všetkého sú vzťahy, teda v istom zmysle skôr kolektív než izolovaný jedinec. Ale to, čo sa s Hedvigou, Bezákom a Rómami z Moldavy stalo, ma napĺňa obavami a smútkom.
O kauze arcibiskupa Bezáka som už napísal všetko, čo sa dalo. A už mi naozaj nejde o vŕšenie argumentov. Iba s postupujúcim časom jeho odlúčenia cítim, ako rýchlo na neho zabúdame, ako ľahko v našich mysliach znovu postupne preváži celok nad jedným osudom, takže ešte aj tlačovka o jeho možnej rehabilitácii sa udeje vo Viedni, a nie u nás. Zabúdanie je občas liečivé, ale tu sa obávam, že zabíja našu schopnosť empatie. Zabúdame, a bojím sa, že tým strácame elementárnu lásku. Lebo tá sa vždy deje voči jednotlivcovi, nie voči celku.
Aj kauzu Hedvigy sme v tomto časopise opísali do najmenších podrobností. Fakt, že bežné prepadnutie neboli naše štátne orgány schopné vyšetriť za viac než sedem rokov, je sám osebe dôkazom. A opakované pokusy štátnych orgánov, zmeniť zranenia, konštatované priamo ošetrujúcimi lekármi, na výmysly maďarskej študentky, sú škandálom, aký sa hodí k diktatúre, nie k slobodnému štátu. Ak najnovšie akýsi ortopéd sedem rokov po riadne zdokumentovanom prepadnutí skúma, či k nemu vôbec došlo a či modriny, otras mozgu a strata pamäti nie sú fingované, nie je to iba výsmech zdravého rozumu a absurdné zneužívanie štátnej moci. Je to aj ďalší dôkaz, ako málo si tu vážime život jednotlivca, ak je v hre naše zlyhanie, zlyhanie vždy nevinnej väčšiny.
Napokon, až na dreň to ilustruje výrok ministra vnútra, podľa ktorého nemožno dávať policajtov na jednu úroveň s Rómami z Moldavy. Tým je už úplne bez škrupulí povedané, že Rómovia sú menej ako kolektívna väčšina, ako štát, reprezentovaný políciou. Toto je síce nechcený, ale presný opis našej mentality: ak nám niekto robí fiktívne alebo aj skutočné problémy, alebo má smolu, že ich robí niekto z jeho menšiny, považujeme ho kolektívne za menejcenného, a preto nám neprekáža, ak v lepšom prípade dostane obuškom, v horšom je niekam vyštvaný a v najhoršom deportovaný. Je predsa na nižšej úrovni.
Hedviga, Bezák a Rómovia z Moldavy sú, samozrejme, tri úplne rôzne príbehy, no niečo mrazivé ich pevne spája. Ale pozor: mnohé prejavy solidarity k Hedvige, nekončiace sa otázky o odvolaní arcibiskupa a sympatická neodbytnosť novinárov na brífingu k Moldave sú tiež prejavom Slovenska.
Čo preváži?
Nepatrím k ľuďom, ktorí si v reakcii na sovietsky kolektivizmus zbožštili individualizmus. Ani si nemyslím, že alfou a omegou spoločnosti či štátu môže byť šťastie jednotlivca. Som dokonca presvedčený, že zmyslom všetkého sú vzťahy, teda v istom zmysle skôr kolektív než izolovaný jedinec. Ale to, čo sa s Hedvigou, Bezákom a Rómami z Moldavy stalo, ma napĺňa obavami a smútkom.
O kauze arcibiskupa Bezáka som už napísal všetko, čo sa dalo. A už mi naozaj nejde o vŕšenie argumentov. Iba s postupujúcim časom jeho odlúčenia cítim, ako rýchlo na neho zabúdame, ako ľahko v našich mysliach znovu postupne preváži celok nad jedným osudom, takže ešte aj tlačovka o jeho možnej rehabilitácii sa udeje vo Viedni, a nie u nás. Zabúdanie je občas liečivé, ale tu sa obávam, že zabíja našu schopnosť empatie. Zabúdame, a bojím sa, že tým strácame elementárnu lásku. Lebo tá sa vždy deje voči jednotlivcovi, nie voči celku.
Aj kauzu Hedvigy sme v tomto časopise opísali do najmenších podrobností. Fakt, že bežné prepadnutie neboli naše štátne orgány schopné vyšetriť za viac než sedem rokov, je sám osebe dôkazom. A opakované pokusy štátnych orgánov, zmeniť zranenia, konštatované priamo ošetrujúcimi lekármi, na výmysly maďarskej študentky, sú škandálom, aký sa hodí k diktatúre, nie k slobodnému štátu. Ak najnovšie akýsi ortopéd sedem rokov po riadne zdokumentovanom prepadnutí skúma, či k nemu vôbec došlo a či modriny, otras mozgu a strata pamäti nie sú fingované, nie je to iba výsmech zdravého rozumu a absurdné zneužívanie štátnej moci. Je to aj ďalší dôkaz, ako málo si tu vážime život jednotlivca, ak je v hre naše zlyhanie, zlyhanie vždy nevinnej väčšiny.
Napokon, až na dreň to ilustruje výrok ministra vnútra, podľa ktorého nemožno dávať policajtov na jednu úroveň s Rómami z Moldavy. Tým je už úplne bez škrupulí povedané, že Rómovia sú menej ako kolektívna väčšina, ako štát, reprezentovaný políciou. Toto je síce nechcený, ale presný opis našej mentality: ak nám niekto robí fiktívne alebo aj skutočné problémy, alebo má smolu, že ich robí niekto z jeho menšiny, považujeme ho kolektívne za menejcenného, a preto nám neprekáža, ak v lepšom prípade dostane obuškom, v horšom je niekam vyštvaný a v najhoršom deportovaný. Je predsa na nižšej úrovni.
Hedviga, Bezák a Rómovia z Moldavy sú, samozrejme, tri úplne rôzne príbehy, no niečo mrazivé ich pevne spája. Ale pozor: mnohé prejavy solidarity k Hedvige, nekončiace sa otázky o odvolaní arcibiskupa a sympatická neodbytnosť novinárov na brífingu k Moldave sú tiež prejavom Slovenska.
Čo preváži?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.